Wout van Aert venoval víťazstvo na Paríž-Roubaix kamarátovi, ktorému sa tieto preteky stali osudnými
Wout van Aert sa dočkal momentu, na ktorý čakal roky a vyhral legendárny monument Paríž-Roubaix.
Keď prešiel cieľom na velodróme, nešlo len o športový úspech, ale aj o naplnenie osobného záväzku, ktorý v sebe niesol niekoľko rokov.
Jeho gesto po dojazde malo jasný význam. Ruka smerovala k nebu. Van Aert tak pripomenul Michaela Goolaertsa, svojho bývalého tímového kolegu, ktorý tragicky zomrel počas edície Paríž-Roubaix v roku 2018.
Práve v roku 2018 absolvoval Van Aert svoju premiéru na Pekle severu. V tom čase pretekal v tíme Vérandas Willems-Crelan a do cieľa prišiel na trinástom mieste, zatiaľ čo víťazom sa stal Peter Sagan.
Prečítajte si tiež
Tragédia na Paríž-Roubaix 2018
Michael Goolaerts skolaboval približne sto kilometrov pred cieľom na úseku s kockami. Nešlo o klasický pád po kontakte či chybe, ale o náhle zlyhanie organizmu. Záchranári zasahovali priamo na trati, kde museli okamžite začať s resuscitáciou. Jazdec utrpel zástavu srdca ešte na mieste.
Po prevoze vrtuľníkom do nemocnice v Lille bol jeho stav kritický. Lekári ho opakovane oživovali, no večer prišla správa, ktorú cyklistický svet nechcel počuť. Goolaerts zomrel vo veku 23 rokov.
Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že príčinou bola náhla srdcová príhoda, nie zranenia z pádu.
„Od toho dňa som chcel vyhrať tieto preteky a ukázať smerom hore. Toto víťazstvo je pre Michaela, ale najmä pre jeho rodinu, pre mojich priateľov a bývalých tímových kolegov,“ povedal Van Aert po tom, ako na velodróme v Roubaix porazil v šprinte Tadeja Pogačara.
Prečítajte si tiež
Tohtoročne preteky priniesli typický scenár pre severné peklo. Defekty, selekcia na kockách a postupné zmenšovanie skupiny favoritov. Van Aert musel riešiť dva defekty, no dokázal sa vždy vrátiť do čela.
V záverečných päťdesiatich kilometroch zvádzal priamy súboj s Tadejom Pogačarom. Reagoval na každý jeho nástup a udržal sa v hre o víťazstvo až do posledných metrov.
Rozhodnutie padlo na velodróme, kde sa stretli v šprinte: „Ten šprint som si prehrával v hlave toľkokrát, že som presne vedel, čo mám spraviť,“ povedal Van Aert po pretekoch.
Po emotívnom dojazde však príbeh nekončil. Pre Goolaertsových rodičov mal tento deň osobitný význam. Jeho otec, ktorý priznáva, že cyklistiku už sleduje len sporadicky a zachytil rozhodujúce momenty cez rádio.
„Vracal som sa od mamy a počul som, že Wout môže vyhrať. Zastavil som auto na dvore a len som počúval. Slzy mi tiekli po tvári,“ povedal pre belgický portál Sporza.
Jeho manželka sledovala preteky doma naživo. Spoločne si následne vypočuli aj Van Aertov rozhovor.
„Pre nás je to, ako keby vyhral náš Michael“
„Bolo to nádherné,“ dodal. Silné emócie pokračovali aj po skončení pretekov a v noci prišla správa priamo od víťaza.
„Zobudil som sa a zrazu som ju uvidel,“ opísal otec. „Napísal mi: ‚Nemôžem spať. Bolo toho dnes priveľa.‘“ Van Aert zároveň oznámil, že kvety z pódia už poslal ich smerom.
Na druhý deň dorazili. Belgický jazdec ich poslal ešte pred odchodom z pretekov.
„Dodržal slovo. Pre nás je to, ako keby vyhral náš Michael,“ povedala Goolaertsova mama.
Kytica bude uložená vedľa urny v tvare kocky, symbolu, ktorý odkazuje na Roubaix a jeho spojenie s týmto príbehom.
Kontakt medzi Van Aertom a rodinou nie je intenzívny, no nikdy sa úplne neprerušil: „Nikdy na neho nezabudol. Michael je stále v jeho srdci,“ povedala Goolaertsova mama.
Aj otec potvrdil, že si občas napíšu: „Vždy odpovie do pár minút. Nechcem ho však obťažovať. Má svoje povinnosti.“
Podstatné je pre nich to, že spomienka pretrváva: „Je to ťažké, ale zároveň nás teší, že si na neho ľudia stále spomenú. Mnohí jazdci po čase upadnú do zabudnutia. My máme šťastie, že to nie je tento prípad.“
Počas sledovania pretekov si pripustili aj jednu myšlienku. „Nie sme poverčiví, ale mali sme pocit, akoby išiel s ním,“ dodala mama Michaela Goolaertsa.
