Nepraktické stroje, ktorým sa nič nevyrovná. Prečo by váš ďalší bicykel mal byť zjazďák
Foto: Callum Wood / SRAM
Autorom komentára je Robin Weaver, bývalý zjazdový pretekár a redaktor portálu BikeRadar.
Tento rok som absolvoval dva fantastické výlety, počas ktorých som na zjazdovom bicykli strávil viac času než za posledných niekoľko rokov. A bolo to úžasné.
Po viac než desiatich rokoch jazdenia a pretekania v zjazde by mi nikdy nenapadlo, že raz nebudem mať vlastný zjazďák. Lenže postupne prišli iné povinnosti a čoraz ťažšie sa mi hľadali dôvody, prečo si ho nechať.
Tieto bicykle sú skonštruované na jedinú vec. Áno, je to jazda z kopca.
Takmer na všetko ostatné sú nepraktické. Ak sa hore nevyveziete lanovkou alebo autom, zrejme sa vám na zjazďáku nikam veľmi chcieť nebude. A práve preto som na ňom v posledných rokoch jazdil tak málo.
Po dvoch poriadnych tohtoročných výletoch som sa však do zjazdových bicyklov aj samotného zjazdu znovu zamiloval.
Jasné, zjazd si vyžaduje viac plánovania aj peňazí. Pre mňa však nie je nič lepšie, ako rútiť sa dolu kopcom na bicykli skonštruovanom tak, aby to zvládol čo najrýchlejšie. Tomu sa nič nevyrovná.
Bicykel na správnom mieste
Každý, kto niekedy vysadol na dobrý bicykel, ten pocit pozná. Či už ide o ľahký a tuhý cestný bicykel, ktorý skvele prenáša silu do pedálov, mimoriadne schopný pretekový XC stroj, alebo všestranný trailový bicykel, jazde na bicykli, ktorý je presne vo svojom živle, sa nič nevyrovná.
Cítiť, že je rýchly, a vďaka tomu si aj vy pripadáte rýchli. Hoci len na krátky okamih.
Najnovšej generácii zjazdových bicyklov sa však nič nepribližuje. Z toho, čo dokážu, padá sánka. Lenže dostať sa na hranicu ich možností si vyžaduje obrovské jazdecké schopnosti aj poriadnu dávku odvahy.
Keď som so zjazdom začínal, vyzeralo to úplne inak. Len čo začala byť trať aspoň trochu náročná, rýchlo sme zistili, že bicykle jednoducho nestíhajú.
Na ich limity sme narazili veľmi ľahko. Ak práve nepadala reťaz, nefungovali brzdy, plášte sa upchávali blatom alebo vidlica pri každom stlačení striekala olej na všetky strany.
Našťastie išiel vývoj rýchlo dopredu a tie rozhrkané stroje z deväťdesiatych rokov čoskoro zostali minulosťou.
O tridsať rokov neskôr sú zjazdové bicykle neuveriteľne vyspelé. Odpruženie drží kolesá prilepené k zemi, zdvihu je na rozdávanie, geometria dodáva stabilitu a komponenty znesú poriadne tvrdé zaobchádzanie.
Pre väčšinu z nás, obyčajných smrteľníkov, je vlastne takmer nemožné dostať ich na hranicu možností. Až také sú dobré.
Pripomenul som si to vo februári na svahoch novozélandského Coronet Peaku, kde ma realita rýchlo schladila.
Ak som chcel naplno využiť schopnosti skvelého Canyonu Sender, na ktorom som mal celý týždeň jazdiť, musel by som vlastné hranice posunúť podstatne ďalej.
Zjazďák odpustí aj poriadne chyby
Keď som prvýkrát vysadol na Sender, chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol. Hoci som dovtedy jazdil na enduro bicykloch s veľkými zdvihmi, schopnostiam zjazďáka sa nič nevyrovná.
Áno, má o niečo väčší zdvih, hoci niekedy sa bavíme len o 20 milimetroch vpredu aj vzadu. Úplne odlišný zážitok z jazdy však vzniká súhrou množstva drobných rozdielov.
Dlhší rázvor, robustnejšia dvojkorunková vidlica, masívnejší rám a odolnejšie plášte s priľnavejšou zmesou vytvárajú dojem, akoby sa všetko pri jazde trochu spomalilo.
Na rozhodovanie zrazu zostáva viac času a bicykel dáva väčšiu rezervu, keď niečo nevyjde podľa plánu.
Keď začnete spoznávať stopy na trati a získavať na bicykli istotu, máloktorý zážitok sa vyrovná tomu, keď sa na jednom z týchto pretekových strojov preženiete technickou pasážou alebo vyletíte zo skoku.
Má to však aj druhú stránku. Rozsah toho, čo zjazdový bicykel zvládne, je obrovský. Človek má pocit, akoby sa na ňom dalo stále zrýchľovať a horná hranica bola niekde v nedohľadne.
Netreba zabúdať, že tieto bicykle vznikajú pre najrýchlejších jazdcov sveta, a tomu zodpovedajú aj ich schopnosti.
Nájsť ich limity preto nie je jednoduché. Väčšina z nás musí poriadne vykročiť zo svojej komfortnej zóny a jazdiť rýchlejšie aj v náročnejšom teréne než na akomkoľvek inom bicykli.
Ak mám byť úplne úprimný, väčšina z nás vrátane mňa sa na hranicu ich možností nikdy nedostane. Jednoducho sú až príliš dobré. Ale už len skúšať to je poriadna zábava.
Zažil som to na vlastnej koži na rozbitých tratiach v Queenstowne a nedávno aj v rakúskom Schladmingu, kde som sa vrátil na miesta, na ktorých som kedysi pretekal.
Prvé jazdy mi vždy otvoria oči. Spočiatku je všetko pomalé a opatrné, potom sa tempo začína zvyšovať a zrazu máte k dispozícii priľnavosť a kontrolu, aké ste dovtedy nepoznali.
Skúšate ísť stále rýchlejšie a bicykel naďalej funguje. Drží stopu, zvláda dopady a bez reptania znáša všetky tie rany.
Až keď sa ozve únava a začnú pribúdať chyby, naplno si pripomeniem, prečo mám zjazdové bicykle tak rád.
Pri poslednej jazde dňa v Schladmingu sme sa rútili po starej trati Svetového pohára.
Práve na nej som sa približne pred dvadsiatimi rokmi pokúšal pretekať, no neprešiel som kvalifikáciou. A teraz som cítil, že mi jazda začína trochu prerastať cez hlavu.
Po odraze z rozbitého skoku som zbadal, do čoho idem dopadnúť. Nebol to pekný pohľad.
Vybrzdené rolety hlboké až po osi kolies, medzi nimi kamene a žiadna možnosť vyhnúť sa im. Bol som presvedčený, že toto sa skončí pádom.
Dopadol som v o niečo vyššej rýchlosti, než mi bolo príjemné, a okamžite som v rukách aj dlaniach pocítil únavu z celého dňa na kopci.
Keby som sedel na čomkoľvek inom než na zjazďáku, nie som si istý, či by som to ustál. Sender však tú rozbitú pasáž jednoducho pohltil, zatiaľ čo ja som sa zúfalo držal riadidiel.
Ani pre ten úbohý bicykel to rozhodne nebola prechádzka ružovou záhradou, no na moju veľkú úľavu to zvládol lepšie, než som čakal.
Nepraktický, ale dokonalý
To, že už nejaký čas nemám vlastný zjazdový bicykel, má svoj dôvod. Je to taký úzko zameraný stroj, že jazdenie na ňom stojí veľa úsilia, plánovania a často aj peňazí.
Vo väčšine situácií jednoducho nie je praktický. Na zjazďáku sa človeku nechce šliapať po trailovom centre tak ako na trailovom či enduro bicykli.
Väčšinou treba niekam vycestovať, zaplatiť si lanovku alebo vývoz a potom zbierať jednu jazdu za druhou. Vo výsledku pritom za celý deň strávite samotným jazdením možno len dvadsať či tridsať minút.
Napriek tomu by som si ďalší zjazďák kúpil bez zaváhania, keby som naň mal peniaze. Nič lepšie totiž nepoznám.
Viem, že podobnú radosť môžem zažiť aj na endure, keď si budem vlastnými silami šliapať hore a jazdiť tie isté trate stále dookola.
Nič sa však nevyrovná pocitu takmer neobmedzených možností, ktorý dokáže vyvolať zjazdový bicykel. Ani istote, ktorú poskytuje, a rýchlosti, akú zvláda.
Teraz už len musím vymyslieť, ako si nejaký znovu zaobstarať…
