Ako sa z cyklistických pretekov stáva boj o prežitie
Tadej Pogačar vyhral Strade Bianche 2025 aj napriek tvrdému pádu. Foto: Niccolò Rainone / @im.rino
Už nejaký čas mám pocit, že cyklistické preteky sa menia na súťaž o to, kto vôbec prežije a príde do cieľa.
Organizátori akoby súťažili medzi sebou, kto pripraví náročnejšiu trasu, kto pridá viac výškových metrov a kto dokáže preteky rozbiť ešte skôr, než sa začne skutočné finále.
Kedysi boli preteky miestom, kde taktika, odvaha a načasovanie zohrávali rovnako veľkú úlohu ako fyzická pripravenosť.
Dnes často len sledujem, kto vôbec prežije a dokáže to dotiahnuť do cieľa.
Majstrovstvá sveta v Rwande boli toho ideálnym príkladom. Trasa dlhá viac ako 260 kilometrov, nastúpaných vyše 5000 metrov a v cieli len tridsať jazdcov.
To už nie sú preteky, to je čistá eliminácia.
Je síce bežné, že svetový šampionát nedokončia všetci, ale takáto selekcia už o niečom vypovedá.
Z vrcholu sezóny sa stala brutálna skúška vytrvalosti, ktorá nedala priestor na nič iné než na boj prežitie. A pritom už aj bez toho sa cyklistika posúva na absolútne hranice ľudských možností.
Ďalším skvelým príkladom je Strade Bianche, z ktorého spravili organizátori pomaly vrchárske preteky, čoho dôkazom sú aj víťazstvá Tadeja Pogačara v posledných dvoch rokoch.
Dokonca aj budúcoročná známa klasika E3 Saxo bude mať extrémne náročnú trasu, ktorá bezpochyby eliminuje pretekárov, ktorí by bežne dokázali bojovať o popredné priečky.
Hranice sa posúvajú, ale za akú cenu?
Na každom veľkom podujatí sa lámu rekordy v priemernej rýchlosti, jazdci prechádzajú tie isté stúpania v čase, aký bol ešte pred pár rokmi nemysliteľný.
Každá generácia je rýchlejšia, každá ďalšia sezóna prináša výkon, ktorý posúva hranicu o niečo vyššie. Lenže ako keby to nestačilo, organizátori pridávajú ďalšie extrémy.
Nestačí rekordná rýchlosť, musí sa pridať ešte o pár kilometrov navyše, ešte o niekoľko stúpaní a o stovky výškových metrov naviac.
Výsledkom je, že reálnu šancu bojovať o víťazstvo má už len hŕstka vyvolených.
Len tí, ktorí majú ideálnu kombináciu genetických predpokladov, prípravy a tímovej podpory, sa dostanú do bodu, kde sa rozhoduje o pódiu.
Všetci ostatní sú odsúdení na vedľajšie úlohy alebo rovno na predčasné odstúpenie. Pelotón, ktorý má ukazovať šírku profesionálnej cyklistiky, sa mení na kulisu pre elitnú menšinu a súboj jednotlivcov.
Paradoxom je, že v cyklistike sa neustále hovorí o bezpečnosti. No skutočnosť je taká, že čím sú preteky náročnejšie, tým sú jazdci v rozhodujúcich momentoch viac vyčerpaní.
A unavený jazdec robí chyby. Je pomalší v reakciách, horšie číta situáciu a jeho telo je omnoho menej schopné reagovať na nečakané situácie v zjazdoch alebo v technických pasážach.
Ak sa do toho pridá nervozita z toho, že pelotón sa delí príliš skoro a každý vie, že ak v kľúčovej chvíli odpadne, neexistuje cesta späť, riziko pádov rastie ešte viac.
Sťažovanie tratí teda automaticky neznamená väčšiu atraktivitu ani férovosť. V mnohých prípadoch znamená len vyššie riziko, ktoré nesie len telo jazdca.
Jazdci bojujú so sebou samými viac než so súpermi
Už ani samotné rozhovory s cyklistami po pretekoch nie sú tým, čím bývali.
Stále dookola počujeme od jazdcov, že išlo o najťažšie preteky v ich kariére. A to nehovoria domestici, ktorí odpadli v polovici, ale aj špičkoví pretekári, zvyknutí na najvyššiu úroveň.
V cieli často vidíme vyčerpané tváre jazdcov ledva lapajúcich po dychu, ktorí nie sú schopní povedať viac než pár slov.
Rozumiem, že organizátori chcú zaujať, odlíšiť sa a nechať vryť svoj závod do pamäti fanúšikov. Ale otázka znie, či sa cyklistika musí prezentovať iba cez takýto extrém.
Nie je to šport, kde by malo ísť o variabilitu, o možnosť vidieť rôzne typy jazdcov uspieť na rôznych profiloch?
Nie je podstatou to, že preteky majú byť aj nepredvídateľné a každý deň môže priniesť nový príbeh?
Keď sa z toho stáva len vytrvalostné mučenie, fanúšikovia sledujú monotónne trápenie a jazdci bojujú so sebou samými viac než so súpermi.
A práve v tom je riziko. Ak sa cyklistika bude ďalej uberať cestou extrémov, môže stratiť to, čo z nej robilo šport tak fascinujúci.
Nešlo len o bolesť a utrpenie, išlo aj o inteligenciu, intuíciu a schopnosť rozhodovať sa pod tlakom.
Dnes sa z cyklistiky stáva aréna, kde ostane prežiť len pár najodolnejších. A ja sa pýtam, či je skutočne toto smer, ktorý si fanúšikovia a samotný šport naozaj zaslúžia.
Pogačar efekt?
Je tu aj ďalší rozmer celej veci. Tadej Pogačar je jazdec, ktorý dokáže meniť samotnú predstavu o tom, čo je v cyklistike možné.
Jeho výkony na pretekoch, skoré útoky desiatky kilometrov pred cieľom a dlhé sólo jazdy, sa stali takmer šablónou pre organizátorov.
Ako keby si povedali, že ak chcú, aby sa ich preteky zapísali do pamäti, musia vytvoriť profil, ktorý dá šancu iba takémuto dominantnému výkonu.
Lenže kým Pogačar je výnimočný talent s kombináciou fyziológie, psychiky a tímovej podpory, ktorá sa rodí raz za generáciu, väčšina pelotónu hrá úplne inú hru.
Áno, celková úroveň výkonnosti ide hore a pretekári dnes jazdia rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.
No ak z toho spravíme základný princíp plánovania tratí, výsledkom budú preteky, kde sa na čele odohráva dlhá individuálna exhibícia a zvyšok štartovej listiny sa vlastne iba snaží prísť do cieľa.
Takýto priebeh je možno obdivuhodný z hľadiska výkonu, ale sotva je zábavný pre diváka.
Navyše pelotón je dnes čoraz mladší, jazdci vstupujú do profi veľmi skoro, rýchlo dosahujú svoj vrchol a rovnako rýchlo narážajú na limity, ktoré sprevádza únava a vyčerpanie.
Tlak na výkon je obrovský a kariéry sa skracujú.
Ak sa preteky budú stavať už len pre najodolnejších a najexplozívnejších, riskujeme, že cyklistika príde nielen o pestrosť, ale aj o širší okruh osobností, ktoré ju tvoria.
Samozrejme, že samotný Pogačar za to nemôže. On len využíva podmienky, ktoré majú všetci rovnaké.
To, ako vyzerajú trasy, je vo výhradnej moci organizátorov. A práve tam vystáva otázka, či je naozaj ich cieľom vytvárať také profily, na ktorých môže reálne vyhrať len jeden jazdec.
Už dnes počuť z pelotónu hlasy, že keď je na štarte Pogačar, bojujú už len o druhé miesto. To je situácia, ktorá oslabuje napätie aj nepredvídateľnosť.
Ak sa táto logika bude ďalej posúvať, tak sa môže stať, že aj tradičné preteky s vlastným charakterom a príbehom stratia svoju tvár. Tak ako sa to momentálne deje na Strade Bianche.
Organizátori by si mali položiť otázku, či je cieľom vidieť jeden fenomenálny výkon alebo preteky, kde môže reálne prekvapiť viacero cyklistov a kde výsledok neviete vždy odhadnúť dopredu. Lebo práve v tom spočíva to, čo robí cyklistiku cyklistikou.
