Peter Hric: Chcel som študovať, lebo v cyklistike ma nečakala veľká finančná budúcnosť. Dnes by som sa rozhodol asi inak (rozhovor)
Peter Hric je dodnes jediný Slovák, ktorému sa podarilo vyhrať preteky Svetového pohára v horskej cyklistike a bol prvým športovcom, ktorý reprezentoval samostatné Slovensko. 56-ročný rodák zo Spišskej Novej Vsi patrí medzi najúspešnejších slovenských cyklistov. Venoval sa cyklokrosu, horskej i cestnej cyklistike a vo všetkých troch disciplínach dosiahol výborné výsledky na svetovej úrovni.
Ako junior získal v roku 1983 bronz na cyklokrosových majstrovstvách sveta a medzi elitou skončil v roku 1989 tesne pod pódiom, na štvrtom mieste. Vo svetovom pohári v cyklokrose má na konte tri výhry. V horskej cyklistike sa mu podarilo v roku 1991 vyhrať preteky Svetového pohára v holandskom Groesbeeku.
V roku 1993 skončil na 3. mieste v celkovom hodnotení Svetového pohára v cross-country, získal bronz na majstrovstvách Európy a na svetovom šampionáte skončil piaty. V cestnej cyklistike zaznamenal ako 18-ročný víťazstvo v etape na Giro Umbria a v roku 1985 bol celkovo štvrtý na Okolo Slovenska. Po ukončení šesťročnej kariéry profesionálneho cyklistu sa uplatnil – a dodnes pracuje – ako dizajnér a vývojár v automobilovom priemysle.
V rozhovore s Petrom Hricom sa dočítate:
- Ako sa dostal k cyklistike
- Ako vyzeral život profesionálnych cyklistov v komunizme i po páde režimu
- Ako fungoval šport v Československu
- Prečo bola prioritou škola a cyklistika iba hobby
- Ako vyzerali tréningy a sústredenia
- Ako vyzerala “športová vojna”
- Ako fungoval sponzoring a aké mali odmeny na pretekoch
- Aký mal plat v profesionálnom tíme
- Kedy prišli zlomové momenty v jeho kariére
- Aké bol pocit byť prvým športovcom, ktorý reprezentoval samostatné Slovensko
- Čo sa zmenilo po rozdelení Československa
- Aký bol prechod zo života profesionálneho športovca na život bežného človeka
Ako si spomínate na detstvo a začiatky v športe?
Ja som zo Spiša, zo Spišskej Novej Vsi a v detstve som skúšal všetko, chcel som robiť všetko. Futbal, hoci som nevedel poriadne trafiť do lopty, hokej, chcel som napríklad aj lyžovať, jednoducho asi ako každé dieťa som chcel všetko vyskúšať. Keď som mal asi 14 rokov, dostal som sa k cyklistike a začal som jazdiť za tím Lokomotíva Bane Spišská Nová Ves. Na jeseň sa jazdil cyklokros a to ma chytilo a dotiahlo k cyklistike.
Spomeniete si na váš prvý bicykel?
Bola to asi nejaká eska, alebo favorit. Čo sa týka trénovania a pretekov, v tom čase to boli obyčajné železné rámy, na ktoré sa privarili trochu lepšie brzdy, aby tade prešlo blato a aj pedále sa vybrusovali tak, aby sa v nich nedržalo blato. Bolo to také jednoduché a primitívne, ale tak nejako vyzerali cyklokrosové bicykle v tom čase.
Ako z vášho pohľadu fungoval šport v Československu, keď ste vyrastali?
Čo bolo v tom čase dobré, tak to bola určite disciplína. Keď som meškal päť minút na tréning, tak mi ušli. Potom som tých päť minút musel dobiehať a musel som si veru poriadne prišliapnuť do pedálov. Všetko bolo v tej dobe také jednoduché. Sponzora sme mali Lokomotívu Bane, čo boli železnice, takže jasné, že na preteky sme chodili vlakom. Naskočilo sa do vlaku, bicykle dopredu a poďme – cez celé Slovensko nočákom až do Čiech, do Prahy. Bolo to fajn, aj keď pre dnešnú mládež by to bolo zvláštne.
Ako ste to vtedy vnímali, rozmýšľali ste aj nad tým, že by ste sa venovali iba cyklistike? Resp., čomu inému ste sa venovali?
Pre mňa to bolo vyložene iba hobby, ktorému som sa naplno venoval cez prázdniny. Otec vtedy robil na železnici a mali vo firme družbu s Francúzskom, takže sa chodilo do takzvaného pionierskeho tábora. My sme teda išli do Francúzska a oni prišli na Spiš. Tréner mi vtedy povedal, že ak chcem na tri týždne skončiť s tréningom, tak to sa už ani nemusím vracať. Ale išiel som a aspoň som si tam nakúpil nejaké veci na bicykel. Škola bola pre mňa vtedy jednoducho prvoradá, až po nej bola cyklistika.
Čo nasledovalo po základnej škole?
Po základnej škole som išiel do Košíc na strednú dopravnú školu. Býval som na internáte. Zo začiatku to bolo dosť ťažké, lebo sme boli zrazu štrnásti na jednej izbe. Najprv som si nemohol priniesť bicykel a dva, tri týždne som kvôli tomu ani netrénoval. Potom som prestúpil do Lokomotívy Košice a oni mi pomohli vybaviť, aby som mohol mať odložený bicykel v pivnici. Dostal som aj špeciálne povolenie, že po škole som mohol odísť z internátu na tréning.
Ako v tej dobe vyzerali vaše tréningy?
Tréningy neboli také profesionálne ako dnes, ale aj keď to bolo také amatérske, jazdcov aj trénerov to veľmi bavilo a dávali do toho všetko. Intenzita tréningov bola dobrá a fungovali, keďže sa mi podarilo už v 16 rokoch dostať sa do cyklokrosového národného družstva. Ale keďže som bol mladý, nemal som ani šajnu, ako to funguje. Reprezentáciu vtedy viedol veľmi dobrý tréner Vojtech Červínek a práve on vychoval našu zlatú generáciu cyklokrosu. Vybral ma teda do národného tímu, ale stále to bolo pre mňa hobby a nebral som to nejako vážne, že by som v cyklistike mohol niečo dosiahnuť a už vôbec mi nenapadlo, že by sa tým dali zarábať peniaze.
Po sústredení nám urobil tréningové plány, takže keď som prišiel na internát, musel vstávať skoro ráno a trénovať. Spolubývajúci sa zrazu čudovali, kam idem a nadávali, čo ich budím. Pred školou som si chodil zabehať a 20 minút sa pobicyklovať a všetci sa mi kvôli tomu smiali. O rok som sa dostal na majstrovstvá sveta vo Francúzsku, kde som skončil piaty, s čím asi nikto nepočítal. A zrazu ma všetci začali brať vážne. Nebolo to vtedy jednoduché a ani vychovávatelia ma veľmi nechceli púšťať, lebo sa báli, že sa mi niečo stane. Keď som chodil o šiestej ráno behať, tak nechápali, načo to robím.
Ako v tej dobe fungoval sponzoring? Koľko ste ako cyklista zarábali?
Žiadny sponzoring v tej dobe nefungoval. Jediné, čo sme mali, bolo to, čo sme si vyjazdili na pretekoch v západnej Európe.
Celý rozhovor si prečítate v magazíne Biker, vydanie 2/2022
Magazín Biker si môžete kúpiť vo vašich novinových stánkoch.
