Pridajte sa k predplatiteľom

Biker.sk

ROČNÉ PREDPLATNÉ ČASOPISU BIKER SPOLU S FUNKČNOU ČELENKOU GARMIN IBA ZA 18,90€!
Novinky

Najúspešnejšia slovenská cyklistka Eva Lowe-Orvošová: Majstrovstvá sveta som mohla vyhrať

V cestnej cyklistike skončila šiesta na Majstrovstvách sveta v roku 1989, o rok neskôr vyhrala španielsku Vueltu, v horskej cyklistike získala striebro na majstrovstvách sveta v roku 1991 a kariéru ukončila účasťou na olympiáde v Atlante v roku 1996, kde skončila deviata.
Martin Sarvaš
Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

Toto meno veľa ľudí nepozná, čo je veľmi smutné. Eva Lowe-Orvošová je dodnes najlepšou slovenskou cyklistkou. S obrovským talentom začínala bežeckým lyžovaním a neskôr prešla na cyklistiku.

V rozhovore s Evou Lowe-Orvošovou sa dočítate:
  • Ako sa  dostala k cyklistike
  • Ako vyzeral život profesionálnych cyklistiek v komunizme i po páde režimu
  • Ako sa úplnou náhodou dostala k horskej cyklistke
  • Ako sa zrazu stala slávnou, keď získala striebro na majstrovstvách sveta v horskej cyklistike
  • Ako fungoval v tej dobe sponzoring
  • Ako ju v roku 1993 zrazilo auto a chcela s cyklistikou skončiť
  • Ako vyhrala horské majstrovstvá Slovenska v deň svojej svadby
  • Prečo si musela účasť na olympiáde vyplakať
  • Ako sa dostala do USA, kde žije dodnes
  • Aký bol prechod zo života profesionálky na život matky

V cestnej cyklistike skončila šiesta na Majstrovstvách sveta v roku 1989, o rok neskôr vyhrala španielsku Vueltu, v horskej cyklistike získala striebro na majstrovstvách sveta v roku 1991 a kariéru ukončila účasťou na olympiáde v Atlante v roku 1996, kde skončila deviata.

Má na konte aj mnoho ďalších úspechov a umiestnení v top 10 na svetových pohároch v horskej cyklistike a viackrát pretekala aj na Tour de France. Päťdesiatročná rodáčka zo Závažnej Poruby si vzala za muža Američana a odsťahovala sa do Colorada, kde žije dodnes.

Rozhovor s Evou bol skvelý. Porozprávala nám jej životný príbeh od detstva až po súčasnosť, v cyklistike i osobnom živote.

Ako spomínaš na detstvo a začiatky v športe?

Vyrastala som v dedine Závažná Poruba pri Liptovskom Mikuláši, kde bol šport dosť rozvinutý – bolo tam bežecké lyžovanie, zjazdové lyžovanie a, samozrejme, futbal. Bola to ale úplne iná doba – posledné roky komunizmu, keď som začínala v roku 1987 bicyklovať. Vtedy ešte existoval československý národný tím, chodilo sa autobusmi na spoločné sústredenia.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín
Na západ sa cestovať nemohlo. Neboli telefóny a keď som chcela zavolať trénerovi, musela som ísť na poštu. Vyrastali sme bez televízora, bez telefónov, nebolo čo robiť, tak sme behali vonku, hrali sme sa na smetisku, všetko sme podpaľovali. Je zaujímavé, že nevyhorela dedina. Pri tomto ma napadla ešte jedna príhoda.

Keď som mala asi 14 rokov, merali sme si čas na okruhoch a ja som mala taký starý Pionier, obuté staré veľké kopačky a jedna kopačka mi vbehla do predného kolesa, prehodilo ma dopredu a celá som bola totálne odretá. Prosto, žili sme divoko, teraz sa to asi nedeje už veľmi ani na dedinách. 

Spomenieš si na tvoj prvý bicykel?

Dozvedeli sme sa, že do železiarstva prídu bicykle. Už o štvrtej ráno stáli ľudia v rade, aby sa dostali k bicyklu. A tak som sa aj ja dostala k starému železnému favoritu od brata. Kamaráti z dediny, lyžiarski zjazdári, mi ho namaľovali nažlto. Môj prvý bicykel bol teda starý žltý železný favorit a na ňom som začala s Janom Betherom trénovať.

Hneď ma to chytilo, bola to obrovská vášeň a láska k cyklistike. Išli sme na preteky do Popradu a oblečenú v teplákoch a botaskách ma hodili do pelotónu s chlapcami. V momente si ma všimli, pretože som išla vpredu s nimi. V ten deň ma Glajza zobral k nemu domov, dal mi nejaký dobrý bicykel, tuším cyklokrosový, a pamätám si, že mal prehadzovačku v riadidlách, a to bolo v tej dobe pre mňa niečo neskutočné. Okrem bicykla mi dal všetku výbavu, šortky, šušťáky a pre mňa, čo som pochádzala z chudobnej rodiny, to bolo obrovské šťastie. Na to si pamätám, akoby to bolo dnes.

Začala som trénovať na lepšom bicykli, takže som sa aj hneď zlepšila. Už v prvom roku sa mi celkom darilo aj na pretekoch. Boli sme na časovke do vrchu na Jankov vŕšok a už neviem, či som bola tretia alebo som možno aj vyhrala, ale bolo jasné, že aj na cyklistiku mám talent.

Aký bol tvoj prvý väčší úspech v cestnej cyklistike?

V roku 1989 som bola šiesta na Majstrovstvách sveta vo francúzskom Chambéry. Ale musím sa priznať, že ani neviem, ako som sa k tomu dostala. Išli sme tuším tri okruhy a jeden veľký kopec a nejakým spôsobom som sa ocitla za Longovou (víťazka). Ja som ale vtedy nemala ani potuchy, ani šajnu, ani ničoho – bola som v cyklistike taká popoluška.

Ale držala som sa Longovej, dokázala som to vydržať a dokonca som napokon nebola posledná ani v šprinte a podarilo sa mi vybojovať šieste miesto. Pomedzi to sme chodili na mnoho pretekov, rôzne etapáky, ale to už mám také pomiešané. Faktom je, že práve vďaka tomuto výsledku sa mi otvoril svet a všimli si ma aj v zahraničí.

Bola si teda rozhodnutá, že sa chceš venovať iba cyklistike?

Bola som prihlásená na vysokú školu v Prešove, tak som tam išla, ale po pár týždňoch som odtiaľ odišla, lebo som chcela skôr využiť iné príležitosti. Jednoducho to nebol môj osud. Študovala som tam telesnú výchovu a občiansku náuku, ale nevyhovovalo mi to tam a odišla som. Samozrejme, všetci boli nešťastní – rodičia i tréner v Prešove. Keďže som bola v národnom tíme, za komunizmu to fungovalo tak, že som musela pracovať. Mala som zamestnanie v plavárni v Liptovskom Mikuláši, upratovala som telocvičňu, saunu a podobne.

Ráno od šiestej do desiatej som upratovala, potom som išla na tréning. Platili ma ako športovkyňu, ale mala som taký bežný priemerný plat, aby som mala na vyžitie. Štát, šport, komunizmus, to bolo všetko prepojené – dá sa povedať, že to bola taká mafia. Prácu som musela mať, nemohla som nič nerobiť, ale mala som výhody. Napríklad som dostávala potravinové dávky a mohla som chodiť na obedy a večere. Ale keďže som žila doma, nepotrebovala som to, preto som sa dohodla s prevádzkarom nejakého hotela, ktorý mi dával namiesto toho šunku alebo maslo, a vymieňala som potravinové dávky za jedlo, ktoré som nosila domov.

Ako si chodila na sústredenia?

Keď som išla na trojtýždňové sústredenie do Prahy, brala som na bicykli obrovský ruksak a sedem kilometrov som išla o polnoci z Poruby do Mikuláša na vlak. Prišla som do Prahy, ruksak som si vyložila zase na chrbát a na bicykli som sa pobrala na ubytovňu. Autá sme nemali, bol to úplne iný život. Pamätám si, že som takto v sedemnástich hľadala ubytovňu niekde v Čechách na sústredení a nemohla som ju nájsť. Ubytko nám síce národný tím vybavil, ale vtedy som nemala telefón, aby som si mohla vygoogliť, kam mám vlastne ísť. Celú noc som blúdila, až ma zastavil okoloidúci autobusár, ktorému to pripadalo divné, tak ma tam zaviezol. Aj tak som sa nemohla dostať do ubytovne, pretože boli štyri hodiny ráno, takže som tam sedela, kým neotvorili. A potom hneď na tréning. Bola to veru divoká doba.

A ako to bolo s pretekmi?

Keď sme chodili na preteky s popradským tímom, to bola tiež poriadna sranda. Predstav si, že sme išli tridsiati z Popradu do Rožňavy a mali sme jedno staré žiguli. Tí starší išli na bicykloch a my, čo sme boli mladší, sme išli autom. Hore na streche boli bicykle a v aute napchatých tak dvanásť detí. Tí, čo nevládali šliapať na bicykloch do kopca, sa držali auta a tí mladší sa striedali, lebo dvanásťroční predsa len nemohli jazdiť tak veľa. Ja teda musím povedať, že som bola vždy ako kráľovná, viezla som sa autom a sedela vpredu. Keď sme tam prišli deň pred pretekmi, zložili sme sa, vyspali, odpretekali a čo potom? No znova to isté odznova.

Ako si sa dostala k horskej cyklistike?

Je to síce trochu dlhší príbeh, ale stojí za to. V 89. roku sa začal o mňa zaujímať jeden novinár z Francúzska. Oni mali akúsi chuť pomáhať talentom z východnej Európy, ktoré nemali podporu. Prišiel fotiť Nežnú revolúciu, prišiel za nami a vybavil mi pobyt vo francúzskych Alpách vo Villard-de-Lans, neďaleko Grenoble. Dotiahol ma tam, vybavil mi byt, ale bola som tam úplne sama, čo bolo hrozné, a doslova som odtiaľ utiekla. Ale stihla som sa tam ešte spoznať s jedným Francúzom, Sergeom Barnelom, ktorý tam vlastnil lyžiarsky obchod a požičiaval aj bicykle.

V roku 1991 sme boli na Tour de France a národný tréner zabudol v sprievodnom aute pasy, ale zistili sme to až zhruba v polovici cesty domov. Takže sme sa museli vrátiť do Paríža. Už o dva týždne sme však mali mať predolympijský test v Barcelone, aby sme si mohli pozrieť trať. Ja som si teda povedala, že sa predsa nebudem trepať z Paríža naspäť do Československa a potom znova neabsolvujem cestu do Španielska. Tak som si spomenula na toho Sergea z Villard-de-Lans a tréner mi musel zastaviť, aby som mu zavolala z telefónnej búdky. Serge povedal, že nie je problém, tak sme sa aj s Ildiko Paczovou vybrali vlakom z Paríža do Grenoblu.

Počas týždňa ma Serge zobral previezť sa na horskom bicykli, a to bol môj úplne prvý kontakt s horskou cyklistikou. A toto bolo asi tri týždne pred horskými majstrovstvami sveta v Il Ciocco. Boli sme sa teda previezť a Serge mi povedal, že som taká dobrá, že by som mala ísť na majstrovstvá. Ja som ho vtedy najprv vysmiala, či nie je padnutý na hlavu, ale napokon som sa nechala prehovoriť. Mala som totiž základy ešte z Popradu, kde sme po sezóne vždy veľa jazdili cyklokros. Ženy síce nemali cyklokrosové preteky, ale trénovali sme veľa aj v teréne.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

Čo ti povedali, keď si oznámila, že chceš ísť na majstrovstvá sveta v horskej cyklistike?

No nadšení z toho neboli. Po týždni vo Francúzsku išla okolo naša reprezentácia a vzali nás autobusom po ceste do Barcelony. Tam sme absolvovali predolympijský test a ešte odtiaľ som telefonovala domov, že chcem ísť na horské majstrovstvá. Oni si mysleli, že som úplne spadnutá na hlavu, ale nejakým spôsobom ma prihlásili. Toto bolo presne týždeň pred majstrovstvami. Serge požičal kempovaciu dodávku a zobral ma do Talianska na svetový šampionát v Il Ciocco. Kempovali sme vo viniciach a po prvýkrát v živote som jedla figy zo stromu, to bolo pre mňa niečo neskutočné. Mala som v živote obrovské šťastie, že som sa stretala s ľuďmi, ktorí boli neuveriteľne zapálení do cyklistiky. Či už Glajza, Bether, ten francúzsky novinár alebo Serge, oni boli do cyklistiky úplne šialení.

Ako si spomínaš na Majstrovstvá sveta v Il Ciocco?

Vtedy som nemala ešte ani svoj horský bicykel, veď prvýkrát som sedela na horskom bicykli iba pred pár týždňami. Mala som požičaný bicykel z požičovne od Sergea. Bol to taký možno trošku lepší, ale stále obyčajný oceľový Marin. Mala som veľké šťastie na profil trate, ktorá sa skladala z troch okruhov a bol na nej šesťkilometrový kopec. V porovnaní so súčasnými traťami na cross-country to bolo neporovnateľné – teraz sú krátke, technické, ide sa viac okruhov a nie sú tam dlhé kopce. Vtedy horská cyklistika ešte len začínala a na tratiach bývali dlhé stúpania, čo mne ako 55-kilovej cestnej cyklistke vyhovovalo.

Čo sa týka samotných pretekov, všetky pretekárky ma predbehli hneď v prvom kole, lebo dole kopcom som bola slabšia a nemala som ani odpruženú vidlicu, takže to nebol iba hardtail, ale aj hardfront. V druhom kole ma už len dobehli, už ma nepredbehli a v poslednom, treťom kole som dokázala napokon skončiť na druhom mieste. Ešte roky sa v cyklistickej komunite hovorilo, že Orvošová vystúpila z autobusu niekde pri Lyone na benzínke a o týždeň vyhrala striebro na majstrovstvách sveta v MTB.

Striebro na svetovom šampionáte je obrovský úspech. Čo nasledovalo po majstrovstvách?

V Il Ciocco som nešla iba na bicykli Marin, ale aj v drese Marin, pretože vtedy nebolo povinné byť reprezentantom krajiny, ale dalo sa štartovať aj jednotlivo mimo reprezentácie, za sponzora. Ale aspoň na helme som mala nalepenú československú vlajku. Keď som už išla na trati do kopca, ľudia sa pýtali, kto som, lebo ma tam absolútne nikto nepoznal. A zrazu som získala striebro a bola som slávna. Vďaka tomuto výsledku mi ponúkol spoluprácu priamo Marin, od ktorého som dostala sponzoring a tisíc dolárov na mesiac. To boli pre nás obrovské peniaze a zrazu som mala sponzora.

V roku 1992 som začala jazdiť svetové poháre za Marin a národný tím ma preto ani neposlal na olympiádu do Barcelony a na preteky v cestnej cyklistike, lebo si povedali, že už som horská cyklistka. Neviem prečo, ale medzi cestnou a horskou cyklistikou bola dosť veľká rivalita. Ale, pravdupovediac, tá Barcelona ma až tak veľmi nemrzela, lebo tam bola rovinatá trať a asi by som tam nezajazdila dobrý výsledok. Ale neznamenalo to, že som s cestou skončila, stále som sa jej venovala. Chodila som s národným tímom na sústredenia aj na preteky, ale už som musela ísť aj na svetový pohár v horskej cyklistike, pretože som mala sponzora.

Ako sa ti darilo na horskom bicykli na pretekoch svetového pohára?

V roku 1992 som skončila vždy v prvej desiatke, väčšinou tak siedma či ôsma. Nejako som nedokázala skončiť v prvej trojke, pretože som nemala až takú dobrú techniku. Na majstrovstvách sveta v Taliansku som mala šťastie, že tam bol veľký kopec. Preteky svetového pohára boli omnoho technickejšie, ťažké zjazdy, ktoré som behala, lebo ja som sa vždy zjazdov bála. Nebola som taký šialenec, čo sa pustí dole kopcom, takže som si to musela vydrieť. Keď sme mali svetový pohár, zjazdy som si musela dobre naštudovať, párkrát si ich natrénovať a nájsť tú správnu stopu. Niektoré ženy, ktoré sa nebáli, išli úplne v pohode, ale ja som si to musela doslova vytrpieť. Postupne som sa pomaly zlepšovala, ale na začiatku som síce mala výdrž, kondíciu a talent, ale tie zjazdy ma trápili. Bola som dobrá, ale nebola som najlepšia.

Vtedy som žila vo Francúzsku. V Grenobli som si prenajímala byt a prihlásila som sa na taký štvormesačný kurz francúzštiny na univerzite. Nejakým spôsobom som sa zoznámila s ľuďmi, čo lyžovali, a dostala som sa až do univerzitného lyžiarskeho tímu a chodila som aj na preteky. Bola som chudobná Slovenka, niečo som síce mala od sponzora, ale nemala som auto ani žiadnu inú podporu. Univerzitný lyžiarsky tím ma však brával na tréningy i preteky. Jednoducho som vždy v živote natrafila na niekoho, kto sa o mňa postaral.

Ako vyzeral vtedy tvoj život športovkyne?

Mala som tých tisíc dolárov na mesiac, ale ja som z toho vlastne skoro nič neminula, lebo všetky náklady na život mi platili. Ubytovanie, hotely, stravu, cestovanie, to všetko bolo zaplatené sponzorom a keďže som spávala takmer celý rok po hoteloch, nepotrebovala som viac, ako som mala.

Ako to bolo v roku 1993, po osamostatnení Slovenska?

Už sme nemali československý národný tím, ale slovenský. S tým som chodila na sústredenia a chodili sme po cestných etapákoch, lebo som stále chcela trénovať na ceste, pretože to ma to dobre pripravilo na horský bicykel. Popritom som chodila na svetové poháre a mala som veľmi dobrú formu. V roku 1993 boli Majstrovstvá sveta v horskej cyklistike vo Francúzsku v Métabief, kde som mohla vyhrať. Bolo blato, pršalo, boli tam kopce, všetko sa behalo, Longová bola tretia. Čiže ja by som tam asi skutočne vyhrala. Ale osud to zariadil inak.

Čo sa stalo?

Keď sme prišli z Tour de France, išla som za trénerom na chatu nad Ždiarom a zrazilo ma auto. Ani neviem, či som vôbec mala prilbu, lebo to nebol tréning, iba sme sa išli porozprávať. Zrazilo ma, až keď som išla dole kopcom. Prebrala som sa až v nemocnici. Nič si z toho nepamätám, mala som hrozný otras mozgu a vážne poranenú ruku. Pri páde sa mi poškodil nerv v ramene a dodnes mám zadnú časť ramena necitlivú – môžeš mi po nej búchať a ja nič necítim. Ruku zdvihnem, ale to všetko kompenzujem inými svalmi. Na svetový šampionát Métabief som nenastúpila pre zranenie – mohla som vyhrať, ale nebolo mi to súdené.

Čo nasledovalo po úraze?

V roku 1994 som po tomto zranení fungovala tak, že som si pravou rukou zdvihla ľavú, položila som ju na riadidlá a tak som jazdila. Žiadna profesionálna rehabilitácia alebo milión doktorov, ktorí by sa o mňa starali. To bolo všetko na divoko. Cvičila som s fľaškou vody, aby som si posilnila ruku, a snažila som sa rehabilitovať v rámci možností, ale už to nikdy nebolo ono. Ja som taký typ človeka, čo robí všetko na sto percent. A keď to nedokážem robiť na sto percent, nechcem to robiť vôbec. Stratila som chuť, lebo som už nemohla vyhrávať. Ono sa to jednoducho s tou rukou už nedalo. V tomto roku som vo svetových pohároch na horských bicykloch končila v prvej dvadsiatke. Už som nejako nemala ani motiváciu.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

Ale neskončila si. Ako si znova našla motiváciu?

Sponzor ma pozval do Kalifornie, aby som tam v zime trénovala, keďže u nás bol sneh a nedalo sa veľmi dobre trénovať. A chcel tiež zistiť, ako som na tom s rukou, či má vôbec zmysel, aby ma ďalej platil. Išla som teda do Kalifornie, bývala som u pána, čo ma sponzoroval, poslal ma za doktormi, spravili mi všemožné vyšetrenia a vlastne som ani netušila, čo zistili. Ale teda sa zhodli, že bicyklovať dokážem, tak si ma sponzor v tíme nechal. Počas tejto návštevy Ameriky som spoznala Phillipa, môjho budúceho manžela. Bol rekreačný cyklista a chodili jazdiť na dlhé hromadné výlety. Chodila som s nimi, začali sme sa rozprávať, potom nás pozvali na party a dali nás dokopy. Bol trénerom veslovania, pre cyklistiku totálne zapálený a chcel ma podporiť.

Vtedy si sa rozhodla, že pôjdeš na vysokú školu v USA?

To bolo v marci 1994 – chodila som na hodiny angličtiny Phillip mi navrhol, aby som sa prihlásila na normálnu americkú univerzitu. Najprv som si povedala, či sa nezbláznil, keďže som sa poriadne ani nevedela dorozumieť, ale nakoniec som sa nechala prehovoriť. Dala som si prihlášku na štyri univerzity, kde mali bežecké lyžovanie. Zhodou okolností bol na univerzite v Colorade český hlavný tréner bežeckého aj zjazdového lyžovania, ktorý ma poznal z cyklistiky, ale posielala som aj výsledky z lyžovania, takže vedeli, že viem aj lyžovať.

V apríli som išla na svetový pohár do Európy a mala som so sebou jednu veľkú topánkovú škatuľu plnú učebníc a testov. A všetok voľný čas som sa iba učila. V júni som išla naspäť do Ameriky, spravila som test a hoci som v angličtine pohorela, matematikou som to vytiahla a dostala som sa na univerzitu v Bouldri v Colorade.

Musela som si však dať do poriadku ruku, pretože bez toho by sa nedalo lyžovať. Tak som začala makať, cvičila som, vybudovala som si svaly okolo do takej miery, že som dokázala lyžovať. Keďže preteky bývali vo vysokej nadmorskej výške, s mojím kyslíkom som vynikala a darilo sa mi. A vďaka tomu som si dala dokopy aj tú moju nešťastnú ruku. Odlyžovala som za univerzitu jednu sezónu a v roku 1995 som si dala na škole rok pauzu, aby som o rok mohla ísť na olympiádu.

Čo si študovala?

Psychológiu, ale nikdy som sa jej nevenovala. Školu som dokončila, až keď som mala dve deti, a aj to tak všelijako – diaľkovo. Štúdium bolo síce zaujímavé, ale keďže som sa musela starať o deti, nedávala som tej škole až toľko.

V roku 1995 si sa kvalifikovala na olympiádu…

Rok 1995 bol zvláštny, pretože majstrovstvá sveta boli kvalifikáciou na olympiádu a my sme vôbec nevedeli, že muselo štartovať až šesť žien z jedného štátu, aby kvalifikovali krajinu. Myslela som si, že mi stačí, aby som sa čo najlepšie umiestnila. Ale predtým som musela ísť ešte na majstrovstvá Slovenska.

V tom roku si sa aj vydávala?

Áno, keď už sme boli v roku 1995 s Phillipom na Slovensku, povedali sme si, že sa vezmeme a doprajeme aj rodičom a rodine tú rodinnú radosť. A ono to vyšlo práve tak, že v deň svadby boli majstrovstvá Slovenska v horskej cyklistike, a ešte ďalšou zhodou okolností sa o týždeň neskôr ženil môj brat a práve v ten deň som išla na majstrovstvá Slovenska v cestnej cyklistike. Horské majstrovstvá boli na Donovaloch a bol tam veľmi prudký zjazd. Bála som sa, že spadnem a pôjdem dochrámaná na vlastnú svadbu. Prvý okruh som to bežala, ale predbehla ma tam Iveta Šitárová, tak som potom už jazdila, lebo, samozrejme, musela som vyhrať.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

A vyhrala si?

Jasné, že som vyhrala. O tretej sme prišli domov a o piatej bola svadba, čiže si predstav tie nervy mojej mamy. Hneď nabehla do domu kaderníčka, robila mi vlasy, chystala som sa a o piatej sme boli v kostole. Mali sme úplne perfektnú folklórnu svadbu so všetkým, čo k tomu patrí. Bola som slávna a ešte som si brala Američana, takže nám prichystali skutočne nádhernú svadbu so všetkými zvykmi. No a vtedy si brat povedal, že keď už som doma, ožení sa aj on so svojou nastávajúcou – pálenka bola nakúpená, koláče napečené, nebolo na čo čakať.

A ako to bolo s tou kvalifikáciou na olympiádu?

Po svadbe som mala ešte svetové poháre a stala sa mi taká nepríjemná vec, že mi na letisku v Ríme ukradli bicykle. Bol to strašný stres, lebo o dva týždne ma čakali majstrovstvá sveta, kde som sa mala kvalifikovať na olympiádu, a zrazu som nemala bicykle. Hneď sme išli do Nemecka, do Kirchzartenu, kde boli majstráky. A práve v tom meste bol distribútor bicyklov Marin a kým som trénovala na bicykli jeho ženy, za týždeň mi vyskladali bicykel na preteky – no  úplná kovbojka. Na majstrovstvách sveta som po všetkých tých stresoch nakoniec skončila ôsma a Iveta bola tuším dvadsiata. A zrazu nám povedali, že sme sa nekvalifikovali na olympiádu, pretože sme nemali na pretekoch šesť žien. Český tím doviezol šesť žien – išla ktorákoľvek, čo sa vedela bicyklovať. A kvalifikovali sa.

A ako je teda možné, že si sa tam nakoniec dostala?

Išla som s plačom do budovy, kde mali kanceláriu UCI, čo mám robiť. A nakoniec mi dali divokú kartu na olympiádu v Atlante.

Čiže si si vyplakala účasť na olympiáde?

Olympiádu som si síce vyplakala, ale aj zaslúžila. Veď som bola štvrtá na svetovom pohári. To len byrokracia stála v ceste. Tým, že som tam už išla pretekať v horskej cyklistike, mohla som ísť aj na cestnom bicykli a Lenka Ilavská, ktorá išla cestnú, mohla ísť aj na cross-country. Išla som teda aj na cestnom bicykli, ale keďže trať bola rovinatá so šprintom, skončila som až na 27. mieste. V horskej cyklistike som skončila na deviatom mieste, ale z výsledku som bola sklamaná, pretože som mala omnoho vyššie ambície.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

Deviate miesto na olympiáde by bolo pre mnohých športovcov životným výsledkom. Prečo ťa to sklamalo?

Na olympiáde som chcela stáť na stupni víťazov. V roku 1996 pred olympiádou som bola fakt dobrá a darilo sa mi. V celkovom hodnotení svetového pohára som bola štvrtá, ale mala som smolu a bola som z toho frustrovaná. Napríklad som viedla na svetovom pohári, ale dostala som defekt, vyfučala mi CO2 bombička a preteky som nedokončila. Ale napriek tomu sa mi viackrát podarilo skončiť na druhom a treťom mieste. Darilo sa mi aj v americkom svetovom pohári – aj tam sa mi podarilo zajazdiť druhé a tretie miesto.

Olympiáda bola sklamaním, pretože som skončila deviata a jednoducho som ostatným nestíhala. Vyštartovalo sa a hneď od prvého momentu sa išlo na maximum. Chvíľu som vydržala vo vedúcej skupine, ale potom som začala padať. Neviem, či tam bol už nejaký doping, ale bola som z toho úplne v šoku. Ani trať mi až tak nevyhovovala, lebo bola technickejšia, bez dlhších kopcov. Ale možno som mala len zlý deň. Každopádne, bolo to pre mňa veľkým sklamaním. Čo už, sú aj dni, keď to nejde, a hlavne u žien, predsa len je to iné ako u chlapov.

Ukončila si kariéru hneď po olympiáde?

Ešte som síce mala jeden svetový pohár vo Francúzsku, ale prišla som tam a dostala som hroznú črevnú chrípku a nemohla som štartovať. Je teda celkom zaujímavé, že moje prvé preteky na horskom bicykli boli majstrovstvá sveta a posledné preteky v kariére boli olympiáda. Potom som ešte jeden rok lyžovala za univerzitu, keďže tréner bol Čech a vybavil mi, aby som sa mohla vrátiť na školu. A v ten rok sme dokonca vyhrali univerzitné majstrovstvá Ameriky, čo bol veľký úspech. Mesiac po národných majstrovstvách som už bola tehotná a k cyklistike som sa už nikdy nevrátila.

Myslíš si, že ak by si na olympiáde skončila lepšie, vyvíjal by sa tvoj život inak?

Určite. Ale hovorím si, že to bol osud a malo to tak byť. Už od úrazu ruky to bolo také, že som to silou-mocou tlačila. Ja som taký filozofický typ človeka a vždy som sa riadila tým, čo mi vnútro hovorilo – čo sa má stať, čo sa nemá stať. V živote sú momenty, keď všetko ide ľahko, darí sa, a potom prídu zase časy, keď sa nedarí nič. A vtedy som vedela, že sa mám vydať inou cestou. Mala som manžela, chcela som rodinu a už som nemala takú motiváciu.

Aké to bolo, keď si zrazu skončila s profesionálnym športom?

Priznám sa, že prvý rok som to chvíľami naozaj nezvládala. Bola to hrozná zmena a zrazu som bola doma s dieťaťom. Manžel nemal vtedy robotu, tak som aj rozmýšľala, že sa vrátim k profi športu, aj som začala trénovať, ale už sa to nedalo. Popri vychovávaní syna sme nemali ani žiadnu podporu zo strany rodiny, Phillipovi rodičia žili inde, moji na Slovensku, čiže sme boli sami dvaja a tie materské pudy ma prosto nepustili. Psychicky som to nezvládla. Aj trénovať, aj dieťa – nemohla som spať, tak som sa na to vykašľala. Skúsila som to asi mesiac, ale nedalo sa to.

No a potom sa nejako život vyvinul tak, že som mala druhé aj tretie dieťa a ostala som ženou v domácnosti. Ani sa mi neoplatilo ísť do práce, pretože tu sa za všetko platí veľa peňazí, škôlky ako u nás neexistujú, čiže tá denná starostlivosť, za ktorú by som platila, by sa ani neoplatila. A ani som nechcela, aby sa mi staral o deti niekto iný. Ale vtedy mal už aj Phillip prácu a nejako sme skromne dokázali vyžiť aj z jedného platu.

Si teda rada, že si zostala doma a starala sa o deti?

Áno. Oplatilo sa zostať doma, starať sa o ne a teraz sú v poriadku. Mali sme trochu problémy v puberte, lebo všade sú tu drogy. Na ulici si tu kúpiš kokaín, ako by sa nič nedialo. Marihuanu zlegalizovali, keď mal môj najstarší syn 17 rokov. Mal kamaráta, ktorý ju mal na lekársky predpis a všetkým marihuanu kupoval. Čiže môj 17-ročný syn fajčil marihuanu a ja som o tom ani netušila, takže na chvíľu úplne zblbol, ale teda, našťastie, sme sa z toho spoločne dostali a už je všetko v poriadku.

Čomu sa venuješ teraz?

Keď deti vyrástli, začala som v zime učiť lyžovanie v lokálnom stredisku, ale aj to nie za peniaze, ale celá rodina tam má potom zdarma vstup. Mám síce aj plat, ale učím dvakrát do týždňa, takže veľa to nie je.

Asi pred piatimi rokmi som sa začala zaujímať o záhradkárstvo a začala som robiť vo veľkom záhradníctve. To si ale ani nevieš predstaviť, aké je obrovské. V lete tam pracovalo 60 ľudí. Vieš, u nás pestuješ rastlinu zo semiačka, potom si ju dáš do záhradky a staráš sa o ňu. Tu kupujú sadenice alebo jednoročné kvety, a to v takých množstvách, že úplne bežne dávajú 500 dolárov za jeden nákup. Ja dávam na zimu muškáty do pivnice, tam prezimujú, aby som mala kvety na ďalší rok, oni kupujú všetko nanovo a asi ani nevedia, že muškát v zime prežije. Ja som viedla oddelenie zeleniny a radila som, ako sa pestuje. Keďže som z dediny, mám k tomu blízko a našla som sa v tom. Doma mám krásnu záhradku, všetko si vypestujem a nemusím nič kupovať od mája do októbra

A čo deti, nevenovali sa cyklistike?

Najstarší bude mať 23, stredný má 20 a najmladší má 17 rokov. Najstarší bol na univerzite, ale odišiel odtiaľ, asi to máme v rodine. Stredný je v armáde a najmladší končí strednú školu a chystá sa na univerzitu do hôr. Čo sa týka bicyklov, dvaja sa venovali horskej cyklistike v tíme na strednej škole a aj keď sa im celkom darilo, nechytilo ich to. Robia to rekreačne. Najstarší teraz dvíha činky, stredný má v armáde pohybu viac než dosť a najmladší sa chystá na vysokú.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

Kde bývate?

Sme v meste Arvada, medzi Bouldrom a Denverom. Ale ono je to všetko pospájané. Keď sme prišli do Colorada, bolo to tu super na cestnú cyklistiku. Nebolo ani toľko áut, ale keďže populácia sa tu za tých 25 rokov zdvojnásobila, je to tu o „držku“. Je to tu nebezpečné ako na Slovensku a nedá sa tu veľmi jazdiť na bicykloch po cestách. Manžel sa preto preorientoval z cestnej cyklistiky a teraz chodí na gravel a horský bicykel.

Čo ti chýba zo Slovenska?

Chýba mi blízkosť hôr a že stačilo vyjsť za dedinu a ísť do hory prejsť sa, na túru alebo na horský bicykel. Tu sa všade chodí autami. Treba naložiť bicykel do auta, odviezť sa niekam ďalej do hôr, pojazdiť a potom sa vrátiť zase naspäť autom. Chýbajú mi doliny, kde sa dalo ísť na bicykli bez áut. Keď sme končili tréning, vždy sme šprintovali na tabuľu Mikuláša, šiesti roztiahnutí po celej ceste, tak málo áut bolo vtedy. Vieš si to predstaviť teraz? Ale teraz mi chýba hlavne rodina, lebo za normálnych okolností chodíme na Slovensko každý rok, ale teraz sa pre pandémiu nedalo. A chýba mi niekedy aj len tak sa porozprávať s niekým po slovensky.

Čomu sa venuješ vo voľnom čase?

Už sa cyklistike toľko nevenujem, lebo veľa času trávim v záhrade, varím, starám sa o domácnosť a mám tu stále troch chlapov, o ktorých sa treba postarať. Ale, samozrejme, že sa chodím previezť a o chvíľu sme na dôchodku, tak na to bude aj viac času. Moja láska sú bežky a vlastne celú zimu chodíme spolu s rodinou na bežky a popritom ešte aj učím.

Máš odložené tvoje staré pretekárske bicykle?

Mám ešte odložený rám z olympiády a ešte jeden starý titánový bicykel, na ktorom jazdím doteraz. Ale máme plnú garáž bicyklov, ktoré visia za kolesá, a aj keď sa v tej garáži nedá pohnúť, som rada, že to nie sú autá, lebo to by bolo ešte horšie. Boli totiž aj také časy, že sme mali v garáži tri staré autá. Ale teraz sa vo voľnom čase Phillip venuje už len opravovaniu a rekonštrukciám starých bicyklov. Jeho jednoducho baví voziť sa na starých bicykloch, na ktoré dá nové súčiastky. Prosto má pod sebou rád železo.

Sleduješ ešte súčasnú cyklistiku?

Sledujeme a veľmi fandíme Peťovi Saganovi. Pozeráme vždy spoločne každú etapu Tour de France a manžel pozerá asi úplne všetky preteky, ktoré sa dajú. Phillip je stále úplne zbláznený do bicyklov. Ja to pozerám popri varení.

Uvedomuješ si, že si stále najlepšia slovenská cyklistka v histórii?

Vôbec. Mne to pripadá, ako keby to bolo v minulom živote. Cítim sa tak, že to už ani nie som ja, bol to niekto úplne iný. Keď som skončila s cyklistikou, bol to úplne nový štart, nový život. Sú cyklisti, ktorí tým žijú do konca života, ale u mňa to bolo úplne niečo iné.

Foto: Archív Evy Lowe-Orvošovej pre Biker magazín

Čo ti dala cyklistika do života?

Cyklistika mi dala to, že sa nikdy nevzdávam. Čím sme starší, tým ťažšie je športovať. Všetko ma bolí, to si sem-tam hovorí asi každý. Ale tým, že som od ôsmich rokov športovala a tvrdo trénovala, bolí ma skutočne všetko – kĺby, väzy, kolená, ramená. Ale človek nesmie prestať športovať, pretože keď raz prestaneš, je koniec. Prestaneš sa hýbať, zhorší sa ti zdravie a potom sa už skutočne nepohneš. Cyklistika ako taká mi otvorila dvere do sveta, našla som si manžela a založila rodinu. Ale napríklad to má vplyv aj na deti, že sme ich viedli k športu a vždy budú športovať.

Na ktoré obdobie spomínaš najradšej?

S najväčšou radosťou asi spomínam na prvé roky v cyklistike s Betherom a Glajzom. To bolo fakt najlepšie. Mali sme starú škodovku, na ktorej sme museli zapnúť kúrenie, keď sme išli hore kopcom, lebo by sa zapražila. Tak si predstav, že v letnej horúčave máš otvorené okná, nemáš rádio, pustené kúrenie na plné pecky, ale bola to sranda, celé cesty sme spievali. Do Česka sme chodili vlakom a celé to fungovanie bolo vtedy také dobrodružné.

Na ktorý výsledok máš najkrajšie spomienky?

Určite šieste miesto na Majstrovstvách sveta v cestnej cyklistike z roku 1989 v Chambéry, to bol obrovský úspech. Ale, samozrejme, mám krásne spomienky aj na striebro na horskom bicykli z roku 1992 v Il Ciocco. Tiež na piate miesto na juniorských majstrovstvách sveta v cestnej cyklistike, lebo to sa mi podarilo vybojovať v šprinte. Pekné spomienky mám aj na domáce preteky pri Dubnici, to bola časovka do vrchu a vtedy sa mi podarilo predbehnúť asi 50 chlapov, takže to bola pre nich veľká hanba, ale aspoň bola sranda. Z cestnej cyklistiky sa mi podarilo získať pekné výsledky na etapákoch – piate miesto na Giro d’Italia v roku 1990, šieste miesto na Tour de L’Aude, piate miesto na Tour of Texas a v roku 1991 som vyhrala Vueltu v Španielsku.

 

Aktuality

12:13 Dusty Days 2023 sa uskutočnia koncom apríla v Kálnici.

Freeride podujatie Dusty Days majú na svedomí chalani z Bikes on Film v spolupráci s Freeride Bikepark Kálnica.

12:04 Bikecheck: Elektrobicykel CTM Switch Denisa Kohúta.

Denis Kohút je popredný slovenský zjazdár a okrem iného trénuje aj na elektrobicykli CTM Switch.

10:55 Musíte vidieť: Dokument zo zákulisia, keď Peter Sagan vyhral skvelým sólo útokom monument Okolo Flámska.

„Taktika bola jasná – chcel som prísť do cieľa sám,“ povedal Peter Sagan po víťazstve svojho prvého monumentu v kariére.

10:15 Video: Peter Sagan ukazuje obrovskú silu i rovnováhu v drepe na jednej nohe.

Tím TotalEnergies zverejnil pri želaní k Saganovým 33. narodeninám video, v ktorom drepuje na jednej nohe na mäkkej balančnej podložke.

10:00 Video: Peter Sagan hovorí o ukončení kariéry a návrate k horskému bicyklu.

„Je pre mňa dôležité tráviť čas so svojím synom Marlonom a vidieť život z rôznych uhlov, nielen ako cyklista,“ povedal Peter Sagan popri oznámení o ukončení profesionálnej kariéry po sezóne 2023.

Zavrieť reklamu