• či niekedy rozmýšľal, že s cyklistikou skončí,
• aké tréningy má rád, aké neznáša,
• či ho neláka horská cyklistika,
• ako sa jazdí na pretekoch s bratom Petrom,
• aké je pretekať na Tour de France,
• čo sa deje v profi pelotóne počas pretekov,
• koľko váži a ako náročné je udržovať si hmotnosť,
• aký majú režim pred a po pretekoch,
• aké bolo byť pri všetkých troch majstrovských tituloch brata Petra,
• prečo sa drží na riadidlách iba hore,
• ako to majú v tíme s alkoholom.

Priezvisko Sagan pozná celý svet. Aký to má dosah na teba, ako brata Petra?

V pohodičke, už som s tým zmierený za tie roky. Priezvisko si nevyberieš. Nie je tam však absolútne žiadna závisť. Nikdy by som si moju úlohu za jeho nevymenil a myslím si, že to je tak aj naopak. Má určite ťažší život, aj keď možno v určitých momentoch o to krajší, ale určite by som nemenil. V jeho roli je to viac spojené s obetovaním sa.

Aký máte vzťah s Petrom v rámci cyklistiky a mimo nej?

Veľmi dobrý. Keď komunikujeme mimo pretekov, tak sa takmer vždy bavíme o bežnom živote a cyklistiku sa snažíme totálne vynechávať. V rámci cyklistiky je to tiež super. Tým, že sa mi zlepšila výkonnosť a zaradil som sa do takých tímov, akých som sa zaradil, aj Peťo sa teší z toho, že môžeme štartovať aj na tých najväčších pretekoch spolu. Vie, že vždy mu budem kryť chrbát najviac, ako môžem a to ho možno potom ešte viac “zmačkne”, aby dal zo seba maximum. Ďalšie pozitívum je určite to, že vždy, keď sme na pretekoch spolu, či už na etapákoch alebo jednodňových, sme spolu na izbe a máme viac času pre seba, pretože to veľmi rýchlo beží a málokedy môžeme byť počas sezóny spolu.

Mal si niekedy v kariére zlomový moment, kedy si zistil, že “na to máš”?

Zlomový bod nebol. Ale myslím si, že už keď som prišiel do profi WorldTour cyklistiky, tak vždy sa mi to iba potvrdilo, na základe nejakých pretekov, kde sa mi išlo fakt super, odrobil som si svoju robotu a vedel som, že tam patrím. Skôr potom ma mrzelo a ťažko sa mi vysporiadavalo so stagnáciou počas posledných dvoch rokov v Cannondale. Dávali ma na preteky, na ktoré som nemal predispozície a len som tam trpel. Aj program pretekov bol veľmi slabý a vtedy som skôr rozmýšľal, ako skončiť s cyklistikou.

Prečítajte si tiež

Cyklisti nie sú vaši nepriatelia: 10 pravidiel, ktoré by mali rešpektovať vodiči áut pri cyklistoch na cestách

Rozmýšľal si aj inokedy, že by si s cyklistikou skončil?

Jasné. Ešte pred podpisom zmluvy do Cannondale-u, vtedy som jazdil za taký amatérsky tím vo Francúzsku. Fungoval som tam iba tri mesiace, mal som tam dohodnuté peniaze, ktoré budem mesačne dostávať. Stačili mi tri mesiace na to, aby som zistil, že to nemá budúcnosť a vedel som, že tam nedokážem prežiť ani rok, keďže nám nevyplácali ani to, čo mali.

Bol som tam spolu so Slovákom Martinom Mahďarom, ktorý donedávna jazdil za Duklu. Bolo to dosť ťažké obdobie, odchádzali sme za skúsenosťami, pretože Dukla v tom období nemala kvalitu a nebol som si istý, či by ma výsledky za Duklu posunuli vyššie. Myslel som si, že keď odcestujem do Francúzska, budem tam mať veľa pretekov, množstvo šancí, kde sa môžem predať a sám som bol zvedavý, ako to po roku dopadne. Ale teda predčasne sme sa vrátili na Slovensko, Martin chcel pokračovať v sezóne aj bez zmluvy, ale ja som bol v takom rozpoložení, že som to chcel zabaliť, zadarmo som pretekať nechcel a už som si pomaly hľadal aj druhú robotu.

Akoto, že si vtedy neskončil?

Vtedy sa začalo dariť Peťovi. Najprv v Austrálii potom Paríž-Nice a prišli jeho prvé veľké výhry u profíkov. Taliani prišli za ním s tým, že chceli predĺžiť zmluvu a má si určiť podmienky. Vtedy ma to síce potešilo, ale veľmi som sa toho obával, aký to bude obrovský skok z amatérskej cyklistiky do profi, ale nakoniec sa mi podarilo aj vďaka nemu dostať do Cannondale-u podarilo a spravil som najväčší a najzásadnejší prestup v cyklistike.

Čo je pre teba na cyklistike najťažšie?

Momentálne mám taký vek, že už som si prešiel veľa vecami, mám skúsenosti z tréningov, s trénermi, s tímami a viem, že v cyklistike musím udržiavať takú zdravú rovnováhu. Keď sa toho každý špičkový cyklista drží a má nejaké osvedčené metódy, ktoré mu sedia, to je podľa mňa cesta k úspechom. Jediné, čo si uvedomujem je, že roky bežia, hlavne čo sa týka rodiny. Je to ťažké, lebo každý rok sme dvesto dní mimo domova, ale snažím sa to brať pozitívne, lebo vidím aj ostatných cyklistov, že majú rodiny, deti a ženy to zvládajú. Utvrdzuje ma to v tom, že cyklista potrebuje mať vedľa seba silnú polovičku.

Ťažko povedať. Viem, že na rozvíjanie silovej vytrvalosti mi napríklad sedia intervaly a také tréningy mám teda aj rád. Nemám rád úplné šroty, nejde mi to a ani mi to veľa nedáva. Sú to tréningy vo vysokej intenzite pri vysokých tepoch. Tréningy s vysokou intenzitou mám rád, ale napríklad pri tréningu za motorkou v rámci rozvoja rýchlosti.

Aké preteky máš rád, aké ti sedia menej?

Za posledné roky som zistil, že najviac mi sedia jednodňové preteky a sú aj najkrajšie – klasiky alebo majstrovstvá sveta. Dostať sa tam je ťažké, treba tam nielen vysokú kvalitu, ale aj dobrú techniku jazdy, čo napríklad vrchárom nesedí. Čo sa týka profilu, sedia mi zvlnené a technické a naopak mi vôbec nesedia dlhé kopce.

Ako to funguje s výberom pretekárov na preteky?

Každý tím má celú škálu jazdcov, takže sa to rozdeľuje vrchárov na GC [pozn. red.: celkové hodnotenie], klasikárov, šprintérov, rozjížďačov šprinétrov a domestikov. Momentálne je v cyklistike taký pretlak, že tímy chcú vyhrávať úplne všetky druhy pretekov. Celé sa to odvíja od lídrov a každému lídrovi zostavujú tím podľa špecifických pretekov. Im spravia program tréningov, kempov či úvodných pretekov pred sezónou. Ja som ten typ cyklistu, ktorému môžu dať hocijakú úlohu a vedia, že si svoju robotu splním.

Prečítajte si tiež

Dal som si tréning s Jurajom Saganom: Keď nevládzeš, musíš iba zrýchliť

Ako sa ti jazdí s Petrom na pretekoch?

Keď som bol v Tinkoffe, tak som mal možnosť absolvovať tie najväčšie klasiky a vtedy ma dávali medzi posledných dvoch v závere, ktorí s Peťom mali vydržať čo najdlhšie. Momentálne máme v Bore taký silný klasikársky tím, že si určite nemôžem porovnávať výkonnosť s Danielom Ossom alebo najväčšími esami. Stále ma vždy poteší, keď sa nominujem na také preteky dostanem sa to vybranej sedmičky.

Momentálne mám skôr úlohu pracovať od štartu, kontrolovať a sťahovať úniky, vydržať tam čo najdlhšie, aby ostatní chalani mohli šetriť sily a potom v závere o to dlhšie vydržať. Čo sa týka konkrétne Peťa, je to veľmi špecifické. Na zopár pretekoch som zistil, že za ním sa jednoducho nedá jazdiť. Možno pre také esá a cyklistov ako Van Der Poel by to bolo jednoduché, ale pre mňa to jednoduché veru nie je.

Viem, v ktorých momentoch treba byť vpredu, ale veľakrát si vyberiem inú stranu cesty a nakoniec sa tam aj tak vždy v rozhodujúcich úsekoch stretneme. To sa mi potvrdilo aj na majstrákoch sveta v Nórsku, kde som mal úlohu tiež čo najviac sa držať pri Peťovi a neboli sme úplne pri sebe. Presne opačne to skončilo v Richmonde, kde som sa snažil jazdiť čo najdlhšie pri ňom, ale v konečnom dôsledku som vydržal možno o dve kolá menej.

Na akých najznamnejších pretekoch si bol?

Štartoval som na Tour de France, čo je môj prvý a jediný štart na Grand Tour. Je to celkom zaujímavé, pretože väčšina cyklistov si najprv vyskúša Giro alebo Vueltu a až potom idú na Tour. Mám za sebou aj všetky najväčšie klasiky a majstrovstvá sveta. Chýba mi už len olympiáda.

Aké je to pretekať na Tour de France oproti iným pretekom?

Je to úplne iné. Celý tím, či už maséri, mechanici, športoví riaditelia, cítia, že je to najväčšia cyklistická udalosť roka a je tam obrovský tlak z každej strany. Každý sa tam chce čo najlepšie prezentovať, pretože je to, samozrejme, aj lov za sponzormi či upevňovanie vzťahov so sponzormi. Pre mňa to boli určite najväčšie preteky, aké som kedy zažil, aj keď som mal väčšinou tie špinavšie roboty ako nosiť vodu, sťahovať úniky a také domestikovské práce.

Tlak je obrovský, všade sú novinári, fotografi, fanúšikovia, a keď sme prechádzali cez kopce tak som niekedy nechápal, ako sa tam vôbec tí ľudia dostali. Úplné bláznovstvo, akoby to boli posledné preteky na svete a iné ani neexistujú.

Odjazdil si celú Tour?

Odjazdil som deväť etáp. Skončil som, pretože som to psychicky neustál. Štartovať spolu na Tour, bol pre nás s Peťom sen a môj osobný cieľ bolo pomôcť mu vyhrať aspoň nejakú etapu. Od štartu sa nám darilo a potom prišla etapa, ktorú Peťo vyhral. Do cieľa som prišiel v grupete a všetci skandovali “Sagan, Sagan, Sagan”, tak som si to neskutočne užíval, takú tú satisfakciu za to, že som si svoje dobre odrobil. Hneď na druhý deň prišiel zlom.

Pár hodín po niečom takom úžasnom som po etape prišiel do autobusu a povedali mi, že Peťo skoro spadol, Cavendish spadol. Proste máme problém. Hneď sme to pozerali zo záznamu a vravel som si, že neurobil chybu, lebo on doňho narazil a aby udržal rovnováhu, tak tam dal lakeť. Veď ako doňho mohol naraziť, keď Cavendish išiel doňho zozadu. Ale potom sa to celé spustilo. Najprv sa hovorilo o strate bodov, posunutie Peťa na posledné miesto, tak som si myslel, že to bude v poriadku. O hodinu k nám však došla informácia, že ho diskvalifikovali.

Čo ti išlo hlavou, keď si zistil, že Peter končí na Tour?

Normále som si hovoril, že veď zajtra je ďalšia etapa, pokračujeme ďalej a za to, čo sa stalo s Cavendishom, ho predsa nemôžu vylúčiť. Hovoril som si, že ideme ďalej, sústreď sa na regeneráciu. Kamaráti, čo sa chystali do Francúzska mi hneď písali, či vôbec majú prísť. Ja som vtedy nemal žiadne ďalšie informácie, ale oficiálne stanovisko bolo, že ho diskvalifikovali.

Doteraz si živo pamätám, keď sme ráno išli na štart, v hlave mi prebehlo “brácho, vidíme sa na štarte”, lebo som stále nemohol uveriť tomu, že kvôli takej blbosti ho môžu diskvalifikovať. Stále som si hovoril, že sa stopne štart alebo sa bude meškať a odvolajú to. Keď sa odštartovala etapa, tak mi došlo, že môj sen je už minulosť. Stále mi v hlave dookola išlo, že to vylúčenie bolo neprávom. Nebolo to tak, že brat mi odchádza po páde alebo kvôli zdravotným problémom. Z ničoho nič mi zobrali brata.

Tá etapa bola rýchla, celý deň sa pretekalo a hlava mi to stále nebrala. Ďalší deň potom mi v tíme povedali, že musím robiť rozhovor. Stále som bol v tom, že je to moja prvá Tour, chcem ju dokončiť a aj sa pobiť za brata. Pred štartom za mnou prišiel nórsky novinár, začali sme sa rozprávať a vtom sa ma opýtal, aký je to pocit, keď tu Petrov bicykel stále je, ale už brata tu nemáš. Vtedy mi to celé docvaklo, spustili sa mi slzy, dal som si okuliare a išiel som preč. Išiel som sa podpísať na štart, ale cítil som akúsi samotu.

Prečítajte si tiež

Michael Kolář: Profesionálni cyklisti žijú vo veľkej bubline, väčšina to robí iba pre peniaze

A aké to bolo počas ďalšej etapy?

Odštartovalo sa, musel som si ukontrolovať štart a spolujazdcovi Jayovi McCarthymu hovorím, aby zostal so mnou celý deň, budeme kecať, lebo to nedávam hlavou. Vravím mu: “Tak už  asi viem, ako sa cítia ženy, keď majú ženy zmeny nálad, keď sú tehotné.” V jednom momente reveš a nedá sa to zastaviť a popritom sa smeješ.

Popritom som sa snažil opakovať si: “Si na Tour de France, uvedom sa, daj sa dokopy.” Ale o päť minút to prišlo znovu. Po etape som prišiel do auta a športový riaditeľ sa ma pýtal, že ako to ide. Hovoril som mu, že neviem, čo sa so mnou deje, nechápal som to. Stále som mal tie myšlienky v hlave a podľa mňa som nedokončil Tour.

V ktorej etape si skončil a ako?

V deviatej. Aj som prišiel do cieľa, ale nestihol som prísť v limite. Ale ani som nemal pocit, že prichádzam o Tour. Už som len myslel na to, že nechcem byť v tom Francúzsku. Prvá myšlienka v cieli bola, že konečne idem domov. V hlave som to jednoducho neustál. A aj po tejto skúsenosti si preto myslím, že mentálna stránka je v športe extrémne dôležitá. Keď na to nemá športovec hlavu, tak nikdy nedosiahne najvyššie výkony. Dá sa to ustáť jednu – dve etapy, ale potom to zožiera a všetci jazdia na takom limite, že som to vtedy už nezvládol. Nech sa hnevá kto chce, ako chce, ale vtedy sa to prosto nedalo.

Klasiky by sa asi cekom dali prirovnať k majstrovstvám s tým rozdielom, že na majstráku sveta a Európy, kde bojujeme za Slovensko, počet pretekárov je menší a je to úplne iné, ako keď jazdci pretekajú počas celej sezóny spolu vo svojich tímoch. Pri klasikách je to omnoho viac výsledok celého tímu. WorldTour tímy a národné tímy sú vždy iné, takže aj správanie pelotónu je úplne iné. Na etapákoch sa bojuje vždy až do cieľa, bojuje sa s limitmi, pretože na ďalší deň sa pokračuje.

Na jednodňových pretekoch všetci robia na lídra a potom už vlastne ani nikoho nezaujíma, či prišli do cieľa. Sú však veľmi ťažké na hlavu – je to veľké vypätie a všetko, čo je v tele, to tam treba nechať. Veľké klasiky sú extrémne intenzívne po fyzickej i psychickej stránke, pretože je to technicky náročné a rozhodujú momenty. Pády, úniky, bočný vietor, zrýchlenie tempa v kopci a podobne. To vie 180 cyklistov a každý chce byť vpredu.

Pred niektorými sektormi sa idú také bomby, že to je úplné bláznovstvo. Na klasikách sa človek nemôže báť pádu. Cyklista, ktorý sa bojí, by nikdy v živote nedokončil klasiku. Keby ste dali bežného cyklistu, pretekára, do prvej – druhej lajny a povedali mu, aby si udržal pozíciu, nevydržal by ani 500 metrov.

A čo v porovnaní s majstrovstvami Slovenska?

Bohužiaľ, konkurencia na Slovensku je slabá. Máme jeden kontinentálny tím Duklu Banská Bystrica, ale aj tam je tá úroveň z roka na rok slabšia. Som si vedomý, že chalani chodia aj iné preteky, je to kontinentálna liga, ale aj tak nie sú konkurencieschopní. Rýchlostne je to omnoho pomalšie ako preteky WorldTour. Preto s tým majú ostatní problém a my máme výhodu, že sa s nimi vieme trochu pohrať, aj keď je nás menej.

Aké je pretekať vo veľkom balíku pretekárov?

Ako kedy. Najviac to záleží od toho, o aké preteky ide. Napríklad v Abu Dabí alebo Kalifornii sú široké cesty, ide sa úplne v pohode a aj v balíku sa pohybuje bez problémov. Najväčšie vypätie je, ako som už spomínal, na veľkých klasikách, kde sa tlačíme na päťmetrovej ceste a menia sa aj terény. Je to výkonnosti a zručnosti. Všetci klasikári majú bicykel v ruke.

Najviac mi nejde do hlavy, že ono to celé funguje. Keď jazdíme totálne tobogány cez 70 km/h v zjazde, všetko na úzkych cestách, prudké zákruty, cyklista napravo, naľavo, vpredu, vzadu a keby padol jeden, tak padnú všetci za ním. Ale ono to funguje. Jeden cyklista sa oprie o druhého, ten sa oprie oňho a všetko funguje. Raz som takto odjazdil Gent. Stále mi iba opakovali, aby som bol vpredu, tak som tam chalanom držal pozície. Ale bolo to veľmi hektické a nasledoval 30 km technický úsek, pravá, ľavá, hore, dolu, úzke cesty. Držal som sa vpredu a nevnímal som nič iné, keď mi zrazu do vysielačky povedali, že nás vpredu zostalo 50. A to nebol ani žiadny pád. A presne tu sa ukázal, že to je ako na gume – prví v balíku prejdú cez zákrutu rýchlo, stred si pribrzdí, ale zadným už nestačia pastorky. Tri-štyrikrát sa to dá dotiahnuť, ale potom dovidenia.

Bežní cestní cyklisti si veľmi potrpia na ukazovanie jám. Je to tak aj u profíkov?

Čo sa týka balíku, tak to nefunguje, ale zároveň to funguje v tom, že keď sa deje niečo zásadnejšie, ide ostrovček alebo auto, tak to rukou ukáže, ale tiež to záleží od pretekov.

Čo ťa dokáže najviac nahnevať pri jazde v balíku?

Keď niekto nastúpi na bufete. Niekedy sa stane, že nejaký tím zrýchli v momente, keď všetci jedia a dopĺňajú zásoby.

Z ktorých jazdcov v profi pelotóne máš najväčší rešpekt?

Páči sa mi mladá generácia, čo teraz prichádza, či už Mathieu Van Der Poel alebo Wout Van Aert. Ale páči sa mi aj Alaphilippe, lebo vidno, že má bicykel poriadne v ruke a vie sa pobiť o víťazstvo v hocijakom teréne.

Prečítajte si tiež

Profesionálni cyklisti jedia stále čoraz menej mäsa a živočíšnych produktov. Kde berú bielkoviny?

S akou najväčšou legendou cyklistiky si odjazdil preteky?

Pre veľa takých legiend som bol domestikom, napríklad Ivan Basso, začil som si aj Franca Pellizottiho a mnoho silných pretekárov. Ale ja sa stretávam na pretekoch úplne bežne s jazdcami ako Gaviria, Valverde či Froome, takže aj keď možno v očiach divákov sú to legendy, pre mňa sú to iba ďalší cyklisti. Aj často pokecáme, všetko sú to v pohode ľudia a mám s nimi skvelé vzťahy.

Koľko vážiš a ako veľmi náročné je udržiavať si dobrú hmotnosť?

Už 3-4 sezóny vážim medzi 66 a 67 kg celý rok a váha mi ani nekolíše. Prešiel som si už všelijakými diétami a myslím si, že vo všetkom treba mať balans. Keď je telo hladné, tak mu treba dať najesť a keď nie je, tak načo sa prejedať. To mi momentálne posledné roky krásne funguje.

Pred pretekmi určite žiadny veľký tréning nehrozí. Čo sa týka jedenia, tak sú to veľké dávky ryže a cestovín, a naopak vynechávame šaláty a jedlá, z ktorých by nás mohlo zdúvať. Po pretekoch si dávame hneď cukríky Haribo, nejakých 60 gramov, potom rôzne isodrinky, regeneračné a proteinové nápoje. Všetko má svoj čas a po sprche máme na výber z viacerých jedál, ryžu, cestoviny s tuniakom alebo trochu mäsa. Keď sa najeme, máme viac času na regeneráciu, nasleduje masáž a na večeru opäť zvyčajne karbohydráty.

Je podľa teba regenerácia dôležitejšia ako tréningy?

V podstate áno. Skôr si myslím, že je to veľmi o tom, ako sa človek pozná. Je rozdiel, keď sme na sústredení a robia tam všetko za nás, máme oprané, navarené, doprovod, netreba nič riešiť a na tréningoch máme kompletný servis v porovnaní s tým, ako keď je človek doma a musí riešiť aj bežné veci, či už nakupovanie, varenie, kosenie. Vtedy je kľúčové, že menej je viac a pri športovcoch je veľmi ľahké pretrénovať sa.

Nie je absolútny problém odmakať si celý tréning naplno, ale popritom si neviete vyhodnotiť, aký je únavový faktor pri kosení, varení či upratovaní. V tomto má mať ten športovec cit a vedieť si určiť priority. Niekedy aj obyčajné kosenie trávy môže mať negatívny vplyv na výkonnosť. Všetko je to o pocite, treba poznať svoje telo a vedieť, kedy potrebuje oddych. Tiež je to veľmi o tom, v akom strese je človek, ako dobre sa vyspal a je tam milión rôznych faktorov.

Aké to bolo, byť s Petrom pri všetkých troch výhrach na majstrovstvách sveta?

To bola paráda. Neskutočne ma to tešilo. A keď sa nám podarilo vyhrať tretíkrát a zlomili sme rekord, aj teraz z toho mávam niekedy zimomriavky. Neviem prečo ma to napadá, keď cestujem autom, ale idem, zastavím na križovatke a zrazu ma to napadne, že brácho prepísal históriu a ty si bol pri tom a ty si mu k tomu pomohol. Túto vec nám už nikdy v živote nikto nezoberie. Je to úžasná vnútorná energia.

Tvoj dlhoročný spolujazdec Mišo Kolář mi minulý rok v rozhovore povedal, že 80 percent pelotónu sa nevie bicyklovať. Je to skutočne stále tak?   

O cyklistoch v profi pelotóne sa dá ťažko povedať, že sa vedia bicyklovať. Ja som začínal na horákoch a myslím si, že čo sa týka techniky, tak mám celkom slušné zručnosti, čo sa týka zjazdov, zákrut alebo jazdenia na mokrom. Neviem síce také triky ako jazdenie po zadnom alebo skoky, ale to asi cestný cyklista až tak nepotrebuje. Skôr potrebuje mať bicykel v ruke, aby vedel rýchlo zareagovať, keď sa niečo stane. Momentálne sa často stáva, že veľké tímy všetko vsádzajú na výkon.

Nehovorím, že musia trénovať v zime, ale keby majú aj GC jazdci bicykel v ruke, ako napríklad Alaphilippe, tak im to vie mnohokrát ušetriť veľmi nepríjemné situácie, kvôli ktorým niekedy prehrávajú. Myslím si, že by niekedy mohli tým chalanom dať bicykle a poslať ich, že “choďte si podriftovať, choďte zodrať gumy”, aby vedeli, ako ten bicykel funguje, keď je to v šmyku. Lebo pri diskových brzdách sa veľmi jednoducho môže stať, že sa dostanete do šmyku, ale keď to nevedia ovládať, tak prichádzajú stresové situácie a pády.

Doteraz si pamätám, keď Nibali, ktorý je veľmi zručný cyklista, vďaka technike dokázal Kruijswijka v zjazde tak vystresovať, že potom práve kvôli tomu Kruijswijk prehral Giro. Stále prichádzajú nové teórie a možno sa mi to raz potvrdí a raz sa budú vrchári omnoho viac učiť techniku. Bodaj by to tak bolo a aspoň by boli preteky bezpečnejšie.

Keby si mal teraz poradiť amatérom, ktorí nemajú až toľko času na trénovanie, ako si najefektívnejšie zvýšia kondíciu a výkon?

Ak by som bol amatér, tak ma to má hlavne baviť. Nemajú to brať na základe nejakých úspechov, ale mala by ich baviť každá jedna vec, ktorú zažívajú na bicykli. Vedia sa zodrať, vedia ísť aj v zlom počasí, užívať si každú jednu vec, ktorú chcú do toho dať. Radiť tréningy asi radšej nebudem. Je to veľmi individuálne a každý človek potrebuje niečo iné. Nedá sa povedať nejaký konkrétny typ tréningu, ktorý dokáže každému zlepšiť kondičku.

Keby som ti dal príklad z nejakých mojich trénigov, tak ti to môže spraviť práve naopak, iba zle. Mne napríklad veľmi sedí systém simulovania drepov, respektíve posilňovne, pri jazde na bicykli – veľmi nízka kadencia a vysoká sila iba 45 sekúnd a potom oddych. Je to aj stimulovanie hormónov v tele a ja cítim, že sila sa mi pri tom rozvíja, ale pre amatéra by to bolo ťažké odhadnúť, keďže málo cyklistov má powermeter. Najjednoduchšie je do toho dupať, ale keď nevie presne, koľko má do toho dupať, môže to byť zbytočné alebo neefektívne.

Keď nás tu na Kanároch vidíš jazdiť na horských bicykloch, neláka ťa to aspoň trochu?

Láka, ale máme pred sebou dôležitú sezónu a aj pre mňa je to dôležité obdobie, na ktorom musím zamakať a viem, že klasiky sa blížia a nechcem radšej riskovať zranenie. Mám tu presne naplánované tri týždne tréningov, cítim, že rastiem a po klasikách mohol byť čas aj na horský.

Nemáte vlastne zakázané jazdiť na horských bicykloch?

Je to rizikové, ale zakázané to nemáme. Brácho uhral napríklad aj lyžovanie. Riis bol napríklad zástancom toho, že cyklisti majú lyžovať a bol som veľmi rád, keď sme mali také možnosti. Samozrejme, môže to byť nebezpečné, ale na druhej strane je to veľmi dobrý silový tréning. Ako som už povedal, jazdenie na horských bicykloch zakázané nemáme a naopak s Peťom máme veľmi radi horské tréningy, ale nemáme na to veľmi veľa príležitostí.

Keď takto samostatne trénuješ, robíš si tréningy sám alebo ti ich niekto naordinuje?

Každý v tíme máme trénera, ale ja som trénerov vyskúšal už troch alebo štyroch a od každého som si zobral veci, ktoré mi fungujú a podľa toho som si nasadil do tréningových blokov. Potom je to už len o komunikácii s trénerom, ale ja nie som z tých cyklistov, ktorí totálne dôverujú trénerom. Už som sa na tom veľakrát popálil, mám už predsalen čo-to odtrénované a viem, že oni absolútne nenesú zodpovednosť za moje výsledky. Cyklista sa musí v prvom rade starať o svoje výsledky, aby dostal zmluvu. Nie som z tých, čo potrebuje lietať na tréningu. Ja potrebujem lietať na pretekoch.

Čo to znamená že si sa popálil?

Bol som mladší a niekto mi povedal, že toto je super tréner a dôveruj mu. Robil som všetko do detailu, čo mi zadával a výsledky neprišli. Ale zistil som, že mi fungujú intervaly. Pri ďalšom trénerovi som zistil ďalšie dve veci, ktoré mi dobre fungujú. Momentálne trénera iba trochu zmenežujem a poviem mu, čo mi sedí a nechcem skúšať nič nové. Viem, že som mal výkonnostne dobré sezóny a nechcem teraz radšej s ničím zbytočne experimentovať a stratiť možnosť jazdiť klasiky kvôli zlému tréningu. Myslím si, že trénerov majú mať mladí, ktorí sú na to zvyknutí od detstva.

Aké sú pre teba ideálne raňajky pred tréningom?

Hlavné je, neprejedať sa. Takmer vždy mávam sladké raňajky, nesedia mi mäsové produkty a bývalo mi z toho ťažko. Keď viem, že idem dlhý tréning s nízkou intenzitou, tak viem, že si môžem dať aj nejakú tú šunku, ale keď idem intervaly, tak platí, že v jednoduchosti je krása. Buď vločky alebo pečivo s maslom a džemom, tých možností je kopec.

A čo jedlo po tréningu?

Po tréningu by mali prísť na rad karbohydráty, ktoré sa spálili. Nejaké fajnové rizoto alebo cestoviny ma vždy potešia a na večer mi stačí potom už len kúsok mäsa alebo šalát. Všetko to záleží aj od toho, koľko toho spálim.

Prečítajte si tiež

20 vtipných aj inšpiratívnych výrokov Petra Sagana

Čo ak by si neodjazdil tréning?

Stane sa, ale ako hovorím, v tomto je veľkosť cyklistu, lebo cíti, že v ten deň to jednoducho nejde. Niekedy je menej viac. Niekedy človek lieta, ide viac, ako má naplánované a niekedy telo povie, že treba zvoľniť. Vtedy to robím tak, že idem viac hodín, ale na úplne nízkych tepoch a v malej intenzite. Alebo niekedy vynechám iba posledný interval, lebo vidím, že mám vysoké tepy a iba by som si tým potom uškodil, pretrénoval sa a bolo by to zbytočné. Ono je to jednoduché dojazdiť, bolí to, človek sa zmačkne, ale treba poznať svoje limity. Ľahšie je športovca pretrénovať ako nedotrénovať.

Spolu sme si dali tréning za motorkou. Aký má význam takýto druh tréningu?

Je to simulovanie pretekového tempa. Snažím sa pri tom zlepšovať kadenciu pri vysokej rýchlosti, ktorú je normálne ťažko natrénovať. Pri takomto trénigu stačí hodinka a je to výborné. Veľmi sa nám to osvedčilo ako príprava pred majstrovstvami sveta v Dohe, kedy sme absolvovali sústredenie na Malorke a práve tréningy za motorkou nás tak vyšpičkovali, že sme mali aj na konci sezóny super formu. Výsledok – abnormálne nenormálny.

Všimol som si, že sa skoro vôbec nedržíš na baranoch dole. Prečo? Robíš to tak aj v pretekoch?

Je to tak. Mám od malička problém s krkom a cítim sa viac komfortne, keď sa držím hore. Robím to tak aj na pretekoch aj v rýchlych zjazdoch. Cítim sa bezpečnejšie, som rýchlejší a aj sa mi lepšie dýcha. Keby som sa mal držať dole, bola by to pre mňa dosť nekomfortná zóna. Tým, že sa držím za páky a prikrčím sa, som v takmer rovnakej výške, ako keby som sa držal dole.

Podľa pretekov striedate rôzne bicykle. Ktorý je pre teba najlepší?

Roubaix je super – je rýchly, aerodynamický, komfortný, možno na slovenské cesty je skvelý, ale v profi cyklistike, keď sa dá, tak jazdím najviac na Tarmacu. Čo sa týka aerodynamiky aj váhy, je to topka.

Čo povieš na Mathieu van der Poela a to, že jazdí cyklokros, cross country aj cestu?

Príde rok, že si bude musieť vybrať. Ale je to neskutočný talent. Som rád, že prišiel ďalší takýto zjav do cyklistiky a prajem mu, aby sa mu čo najviac darilo a nech sa mu podarí čo najviac takých víťazstiev, ako predviedol minulý rok na klasike Amstel Gold Race. V takých momentoch si celý svet povie “uau”. Má na to talent a predispozície a je už len na ňom, ako ustojí ten tlak. Určite to nie je jednoduché.

Tím Lotto zakázal celému tímu alkohol. Máte to aj vy prísne v Bore?

My to máme zakázané, ale iba čo sa týka jazdcov na pretekoch. Keď sa vyhrá, otvorí sa šampanské a  spraví sa prípitok, to patrí k tomu. Ale myslím si, že je nezmysel, aby to zakazovali úplne aj mechanikom či masérom, ktorí sú úplne bežní ľudia. Nemyslím si, že je to správne a  potom prídu také výbuchy, lebo nepije sa na pretekoch a sústredeniach a potom si to o to viac budú kompenzovať doma a tým aj viac riskujú chorobu, keď sa rozšrotujú s kamarátmi a nebudú  môcť ísť na preteky.

Najhorší pád?

Najhorší bol asi ešte v junioroch na pretekoch General Patton v Luxembursku, vtedy som sa  oškrel riadne. Bolo to v zjazde, v sedemdesiatke, o niekoho som si trochu šuchol koleso a hneď som letel na zem. Etapu som dojazdil, dokonca som skončil ôsmy, ale tak som bol odretý, že kraťasy a dres na mne len viseli. Vyčistili mi rany, ale na druhý deň som už nebol schopný štartovať, lebo som v noci nespal a rany sa mi zapálili.

Najbizarnejšia vec z pelotónu?

Najbizarnejšia asi na klasike Gent Wevelgem, keď som celý deň robil a zostalo nás na čele iba zopár. Prišiel kopec Kamelberg s kockami, tam ma utrhli, nejako som ich ešte dobehol a Peťo išiel do úniku. Športový riaditeľ Ján Valach mi do vysielačky povedal, aby som nabral fľaše, ak by sme dobehli únik. Keď bolo 10km do cieľa, vedel som, že ich už nedobehneme, tak som fľaše povyhadzoval a hovorím kolegovi z tímu Bennetovi, že musíme šprintovať, lebo ide o body a pre tím je to dôležité.

Bennet mi vtedy povedal, že mi to rozbehne a pritom on bol vtedy druhý líder a  ja som mal už celý deň odrobený, tak som mu povedal: “Len mi dôveruj, drž sa na mojom zadnom kolese a ja ťa dostanem do dobrej pozície na šprint”. Šprintovali sme o piate miesto. Tak sme šprintovali šprintovali, mne sa podarilo chytiť za Toma Boonena a on vtedy vyhral šprint balíku a ja som skončil okolo desiateho miesta, čo je na Gente celkom bomba, keďže som robil od štartu. Peťo mi na druhý deň volal a hovoril, že či som blázon, že som skončil na 14. mieste. Peťo vtedy síce nevyhral, ale pre mňa to bola bomba.

Prečítajte si tiež

Musíte vidieť: Dokument zo zákulisia, keď Peter Sagan vyhral skvelým sólo útokom monument Okolo Flámska

Simuluje to nadmorkú výšku. Fyziologicky to znižuje nasýtenosť krvi kyslíkom. Keď dýcham cez tú masku, dýcham redší vzduch a dokážem s tým nasimulovať hodnotu nadmorskej výšky okolo 4000 metrov. Takúto masku sme používali s bráchom ešte predtým, ako sme išli do profi cyklistiky, v Dukle. Potvrdilo sa nám, že to funguje.

Peťo chodí na vysokhorské sústredenia, ale ja som bol na nich iba zopárkrát, ale u mňa to dobre nefunguje. Po takom sústredení potrebujem mať ďalšie tri týždne na to, aby som si dal nejaké intervaly, keďže vo vysokých horách sa nejazdí intenzita. S týmto systémom si to viem dobre nasimulovať a po priblližne 10 dňoch cítim, že telo je stimulované a produkuje hormóny, akoby som bol vo vysokej nadmorskej  výške, ale rozdiel je u mňa v tom, že nie som unavený.

Stále trénujem doma, mám síce väčšiu váhu, tepy klesajú a dokážem tak ísť väčšie watty na nižšej tepovej frekvencii. Keď to vypustím, trvá to asi 3-4 dni, kým sa telo zbaví vody a začne lepšie fungovať.

Ako dlho musíš dýchať s maskou, aby to malo efekt?

Sú všelijaké metódy. Momentálne sa dokonca predávajú aj softvéry, ktoré podľa tréningov presne vypočítavajú, koľko s tým dýchať a aké filtre používať. Viem, že napríklad Rafal Majka to používa aj doma a má pomaly drahší softvér, ako masku a vedia mu presne vyhodnotiť, koľko minút s tým má dýchať pri akej nasýtenosti krvi. Ja si to dávam na hodinu až hodinu a pol, záleží to aj od únavy po tréningu a minimálne počas desiatich až šestnástich dní.

Funguje to tak, že šesť minút dýcham cez masku a štyri minúty normálne. Nie je to ľahké a treba počítať s tým, že je to ďalšia hodina tréningu. Na prste mám pritom pripnutý snímač, ktorý ukazuje srdcovú frekvenciu, ktorá ale nie je až taká dôležitá, ako nasýtenosť krvi kyslíkom. Keď vidím, že mi to stúpne na vysokú hodnotu, čo znamená, že by som akoby dýchal veľmi riedky vzduch vo vysokej nadmorskej výške, vtedy si odfúknem, normálne sa nadýchnem a idem zas.

Nechýba ti Slovensko?

Sú rôzne obdobia, ale momentálne sa veľmi rád vraciam na Slovensko, pretože tam mám všetku blízku rodinu a kamarátov. Keď som doma, tak sa snažím všetok čas venovať práve im. Na sústredeniach a popri tréningoch mám viac voľna aj na také veci ako Instagram, Facebook a všetky tieto požierače času, ale keď som doma, tak sa snažím mobil odložiť a používať ho iba na pracovné záležitosti.

Otestujte sa

Kvíz: Ako dobre poznáte výsledky Petra Sagana, rekordy či zaujímavosti z majstrovstiev sveta?

Otestujte sa

Kvíz: Ako dobre poznáte dopravné značky, ktoré by mal ovládať každý cyklista?

Otestujte sa

Kvíz: Poznáte povinnú výbavu bicykla? Otestujte sa a zistíte, či máte skutočne všetky odrazky