Po minuloročnej skvelej skúsenosti so zimným cestno/enduro sústredením na Kanárskych ostrovoch s Mišom Kolářom a Martinom Knapcom, som tento rok ani nerozmýšľal, zbalil bicykle a v polovici februára som odletel na ostrov Gran Canaria.

Pridali sa k nám však aj ďalší profíci, konkrétne Juraj Sagan a Erik Baška z tímu Bora-Hansgrohe.

Pôvodný plán bolo jazdiť čo najviac na horskom bicykli a cesťák mať iba ako doplnok, pretože celý december a január som strávil v Austrálii jazdením na cestnom bicykli.

Možnosť jazdiť cyklistami takého kalibru ako Juro Sagan či Erik Baška sa však nenaskytne každý deň, takže som nakoniec aj tak jazdil aj na cesťáku omnoho viac, ako som mal v pláne.

Keď nevládzeš, musíš iba zrýchliť

Spoločne sme si dali napríklad 190 km dlhú jazdu okolo ostrova a s Jurom som absolvoval aj jeden tréning.

Išlo o tréning, ktorého súčasťou bola hodinová intenzívna jazda za motorkou. Pravdupovediac, nebolo mi všetko jedno a trochu som sa obával, že v strede tréningu zostanem niekde sám, lebo nebudem vládať tempu, keďže na cestnom bicykli som jazdil necelé dva roky a porovnávanie mojej kondičky s Jurovou vlastne ani nemá zmysel.

Ale dal som sa na to a povedal som si, že aspoň si vyskúšam, ako trénujú profíci takmer každý deň.

Juro mi ešte pred tréningom dodal sebavedomie motivačným citátom: „Keď nebudeš vládať, musíš iba zrýchliť.“ Nič viac mi nebolo treba.

Video z našej jazdy okolo ostrova Gran Canaria:

https://www.instagram.com/p/B84u-oqnoYm/

Rýchla hodina za motorkou

Najprv sme sa dve hodiny rozjazdili v pohodovom tempe. Potom prišiel náš lokálny kamarát Pepe aj s motorkou, dali sme si krátku pauzu na pumpe, kávu, koláč, a išli sme na to.

Za motorkou sme strávili jednu hodinu s priemernou rýchlosťou okolo 50 km/h. Ja som šiel priamo za motorkou, Juro bol za mnou. A musím uznať, že držať takéto tempo počas hodiny pre mňa nebolo jednoduché.

Akékoľvek mierne stúpanie dalo v takej rýchlosti poriadne zabrať, aby som sa dokázal udržať za Pepem. A aby sme išli čo najrýchlejšie, išli sme po diaľnici (je to povolené) a frekventovaná doprava mi tiež dosť pridávala na adrenalíne.

Nejakým zázrakom som to však zvládol a nakoniec to nebolo až také hrozné, ako som sa obával. Jura som sa spýtal, ako mi to išlo: „Parádne, akurát dobre, že si nemusel striedať.“ Nemusel som striedať, nechal som sa pekne ťahať priamo za motorkou a Juro vzadu makal. Ale ja som makal ešte viac.

Takto vyzeral náš tréning:

Prečo za motorkou?

Aký má význam tréning za motorkou, vysvetlil Juro: „Je to simulovanie pretekového tempa. Snažím sa pri tom zlepšovať kadenciu pri vysokej rýchlosti, ktorú je normálne ťažko natrénovať. Pri taktomto trénigu stačí hodinka a je to výborné.“

„Veľmi sa nám to osvedčilo ako príprava pred majstrovstvami sveta v Dohe, kedy sme absolvovali sústredenie na Malorke a práve tréningy za motorkou nás tak vyšpičkovali, že sme mali aj na konci sezóny super formu. Výsledok – abnormálne nenormálny.“

Do kopcov

S rozjazdením a hodinou za motorkou sme mali za sebou necelých sto kilometrov a kúsok cez tri hodiny jazdy. Tréning sa však ešte ani zďaleka nekončil. Na pumpe sme si dali colu a niečo na zahryznutie a pokračovali sme.

Nasledovali kopce. Našťastie sme nešli už žiadne intervaly či dlhšiu intenzitu, iba sme v pohode šliapali do kopcov jeden a pol hodiny a nastúpali sme asi ďalších 1500 metrov. Potom už našťastie nasledoval iba 20 km dlhý zjazd.

Celkovo sme si dali 144 km, nastúpali sme 2500 metrov a s priemernou rýchlosťou 28,8k m/h nám trval celý tréning presne 5 hodín.

Bol som rád, že chodím

Musím uznať, že mi to dalo poriadne zabrať. Hlavne tá hodina za motorkou. S kopcami síce bežne nemám problém, ale po hodine takej intenzívnej jazdy to nebolo ani pre mňa až také pohodové.

Na ďalší deň som bol rád, že chodím, takže som iba pekne naložil horský bicykel do našej Dacie a išli sme jazdiť na horských bicykloch.

Klobúk dole pred všetkými profíkmi, ktorí musia denno-denne ťažko trénovať, aby udržali tempo s tými najlepšími na svete.