Fotogaléria (20)

Julian Alaphilippe a Peter Sagan na Tour de France 2018. Foto: A.S.O./Olivier Chabé

Cyklistika zažíva obdobie výnimočných výkonov Tadeja Pogačara, Jonasa Vingegaarda či Mathieu van der Poela, ale zároveň postupne prichádza o osobnosti, ktoré určovali podobu pretekov pred ich nástupom.

Niektorí odchádzali po rokoch, počas ktorých sa už nedokázali priblížiť k svojim najlepším výkonom, iní skončili krátko po veľkom víťazstve alebo sa rozlúčili pred domácimi fanúšikmi.

V rokoch 2024 až 2026 ukončili profesionálnu kariéru viacerí majstri sveta, víťazi Grand Tour aj olympijskí šampióni.

Vybrali sme desať pretekárov, ktorých úspechy a príbehy patria k tomu najvýraznejšiemu, čo cyklistika v posledných dvoch desaťročiach ponúkla.

Peter Sagan

Peter Sagan dokázal vyhrávať hromadné šprinty, rozhodovať klasiky na dlažobných kockách aj zbierať body v etapách, v ktorých najrýchlejší šprintéri bojovali o prežitie. Práve táto všestrannosť z neho urobila jedného z najúspešnejších pretekárov svojej generácie.

K popularite mu však pomáhali aj oslavy v cieli, jazda na zadnom kolese či bezprostredné vystupovanie. Na Slovensku vzbudil záujem o profesionálnu cyklistiku aj medzi ľuďmi, ktorí predtým jej dianie takmer nesledovali.

Jeho najvýnimočnejším úspechom zostávajú tri tituly majstra sveta v cestných pretekoch za sebou. V Richmonde 2015 rozhodol útokom v závere, o rok neskôr v Dauhe zvládol preteky poznačené bočným vetrom a v Bergene 2017 zvíťazil v extrémne tesnom šprinte proti domácemu Alexandrovi Kristoffovi.

Ako prvý muž v histórii získal tri po sebe idúce tituly v elitných cestných pretekoch. Vyhral pritom na rozdielnych tratiach a zakaždým čelil súperom, ktorí ho už veľmi dobre poznali.

Na Tour de France si vybudoval podobne výnimočné postavenie. Už pri premiére v roku 2012 vyhral tri etapy a získal zelený dres, ktorý si napokon odviezol do Paríža rekordných sedemkrát. Bodovaciu súťaž ovládol v rokoch 2012 až 2016 a potom ešte v sezónach 2018 a 2019. Celkovo na Tour dosiahol 12 etapových víťazstiev.

Medzi jeho 121 profesionálnymi víťazstvami majú osobitné miesto dva monumenty. V roku 2016 ovládol Okolo Flámska po sólovom útoku a v roku 2018 vyhral Paríž-Roubaix, keď na velodróme zdolal svojho spoločníka z úniku Silvana Dilliera.

Trikrát triumfoval aj na Gent-Wevelgem a dodnes je najúspešnejším jazdcom v histórii tejto klasiky. Etapové víťazstvá získal na všetkých troch Grand Tour, keď k dvanástim z Tour pridal štyri na Vuelte a dve na Gire. Na talianskych pretekoch navyše v roku 2021 vyhral bodovaciu súťaž.

Jeho rozlúčka s profesionálnou cyklistikou mala viacero pokračovaní. Poslednú plnú sezónu na najvyššej cestnej úrovni absolvoval v roku 2023 vo farbách TotalEnergies, ale v nasledujúcom roku ešte pretekal za Pierre Baguette a pokúšal sa kvalifikovať na olympijské hry v horskej cyklistike.

Plány mu skomplikovali problémy so srdcovým rytmom a do Paríža sa napokon nedostal. S cestnými pretekmi sa rozlúčil na domácom podujatí Okolo Slovenska v júni 2024.

Prečítajte si tiež

• „Kašlem na to, končím. Zhasol som ako svieca.“ Peter Sagan o najťažších rokoch kariéry, pretrénovaní a chvíľach, keď chcel skončiť s cyklistikou

Mark Cavendish

Mark Cavendish odchádzal z profesionálnej cyklistiky s rekordom, za ktorým sa vracal aj v čase, keď už plánoval dôchodok. Na Tour de France vyhral 35 etáp a prekonal dovtedajšie maximum Eddyho Merckxa. Rozhodujúce víťazstvo dosiahol v roku 2024 v Saint-Vulbas vo farbách Astany Qazaqstan, rok po tom, čo jeho pôvodne poslednú Tour ukončil pád a zlomenina kľúčnej kosti.

Pretekár z ostrova Man patril takmer dve desaťročia k najlepším šprintérom sveta. V záverečných stovkách metrov dokázal využiť prácu tímu, nájsť si priestor aj v zdanlivo uzavretom dojazde a rozhodnúť vďaka výbušnému zrýchleniu a mimoriadne nízkej polohe na bicykli.

Jeho kariéra však ponúkla oveľa viac než rekord na Tour. V roku 2011 sa v Kodani stal majstrom sveta, v roku 2009 vyhral Miláno-San Remo a etapové víťazstvá zbieral na všetkých troch Grand Tour. K tým z Francúzska pridal 17 na Gire a tri na Vuelte, pričom na každej z týchto súťaží vyhral aj bodovaciu klasifikáciu.

Na ceste nazbieral 165 profesionálnych víťazstiev a presadil sa tiež na dráhe, kde získal olympijské striebro v omniu v Riu 2016. Jeho úspechy vznikali v rôznych tímoch a obdobiach, od dominantného šprintérskeho vlaku HTC až po neskoršie návraty do Quick-Stepu a záverečnú kapitolu v Astane.

Práve návraty patria k najpozoruhodnejším častiam jeho príbehu. Po zdravotných problémoch a niekoľkých slabších sezónach sa v roku 2021 vrátil na Tour, vyhral štyri etapy, získal zelený dres a vyrovnal Merckxov rekord.

Keď o dva roky neskôr prišiel pád, namiesto plánovaného konca prijal možnosť skúsiť to ešte raz. Posledná sezóna mu priniesla vytúžené samostatné prvenstvo v historických tabuľkách a kariéru potom uzavrel v novembri 2024 na exhibičnom kritériu v Singapure.

Rozlúčil sa víťazstvom a so štartovým číslom 35, ktoré pripomínalo výsledok jeho dlhoročného úsilia na Tour.

Chris Froome

Chris Froome bol ústrednou postavou obdobia, v ktorom tím Sky ovládal Tour de France. V rokoch 2013, 2015, 2016 a 2017 ju vyhral štyrikrát a k týmto úspechom pridal Giro d’Italia 2018 a dve víťazstvá na Vuelte.

Prvé zo španielskych prvenstiev, z roku 2011, mu pripadlo dodatočne po diskvalifikácii Juana Josého Coba. So siedmimi celkovými triumfmi na Grand Tour sa zaradil medzi najúspešnejších etapových pretekárov histórie.

Súperom bral čas v dlhých stúpaniach aj časovkách a jeho vysoká kadencia, nezvyčajný posed či časté pohľady na cyklopočítač sa stali ľahko rozpoznateľnou súčasťou televíznych prenosov.

Za jeho najväčší jednotlivý výkon možno považovať útok na Gire 2018. Na Colle delle Finestre sa vzdialil súperom približne 80 kilometrov pred cieľom a po dlhom sóle zmenil zdanlivo prehraté preteky na svoje celkové víťazstvo.

Úspechom v Taliansku zároveň skompletizoval triumfy na všetkých troch Grand Tour a po predchádzajúcich víťazstvách na Tour a Vuelte bol úradujúcim šampiónom každej z nich.

K veľkým úspechom pridal tiež dve olympijské bronzové medaily v časovke, z Londýna 2012 a Ria 2016.

Jeho kariéru zásadne zmenil vážny pád pri tréningu pred časovkou na Critérium du Dauphiné v roku 2019. Po dlhom zotavovaní sa síce vrátil do pelotónu, ale k niekdajším výkonom sa už nepriblížil. Ani prestup do Israel-Premier Tech nepriniesol návrat medzi uchádzačov o celkové víťazstvá, hoci tretím miestom na Alpe d’Huez počas Tour 2022 ešte pripomenul svoje vrchárske schopnosti.

Ďalší vážny tréningový pád v auguste 2025 napokon predčasne uzavrel jeho súťažnú kariéru. Koniec oficiálne potvrdil v júli 2026, keď už niekoľko mesiacov nepretekal. Namiesto plánovanej rozlúčky na veľkých pretekoch tak jeho odchod sprevádzalo predovšetkým zotavovanie zo zranení.

Geraint Thomas

Geraint Thomas prešiel cestou, ktorá sa v modernej cyklistike opakuje len zriedka. Najprv patril k najlepším dráharom sveta, neskôr sa presadzoval na klasikách a pomáhal lídrom tímu Sky, až sa napokon sám stal víťazom Tour de France.

Jeho najväčší úspech prišiel v roku 2018, keď vyhral dve po sebe idúce alpské etapy vrátane dojazdu na Alpe d’Huez a žltý dres udržal až do Paríža. V tíme s obhajcom prvenstva Chrisom Froomom si postupne vybudoval postavenie najsilnejšieho pretekára a svoju príležitosť využil bez výrazného zaváhania. O rok neskôr skončil na Tour druhý za tímovým kolegom Eganom Bernalom a v roku 2022 pridal tretie miesto.

Jeho výsledky však ďaleko presahujú tri pódiá na Tour. Na dráhe získal olympijské zlato v tímovej stíhačke v Pekingu 2008 aj Londýne 2012 a trikrát sa v tejto disciplíne stal majstrom sveta.

Na ceste vyhral E3 Harelbeke, Paríž-Nice, Critérium du Dauphiné, Okolo Romandie aj Okolo Švajčiarska. Úspešný bol aj na Gire, hoci tam mu celkové prvenstvo tesne uniklo. V roku 2023 prišiel o ružový dres v predposlednej etape, horskej časovke na Monte Lussari, v ktorej ho predstihol Primož Roglič. Thomas skončil druhý a o rok neskôr sa na talianske pódium vrátil tretím miestom.

Počas kariéry si získal rešpekt aj tým, že dokázal prijať rôzne úlohy. Roky pracoval pre tímových lídrov a ani po vlastnom víťazstve na Tour neprestal byť oporou mladších kolegov.

Poslednú sezónu absolvoval v roku 2025 vo farbách Ineos Grenadiers a rozlúčku si naplánoval na domáce cesty. Kariéru ukončil 7. septembra na záverečnej etape Okolo Británie v Cardiffe, kde vyrastal a začínal s cyklistikou.

Julian Alaphilippe

Julian Alaphilippe patril k pretekárom, pri ktorých bolo vždy potrebné sledovať čelo skupiny. Prudké zrýchlenia v krátkych stúpaniach, technické zjazdy a ochota útočiť mu prinášali víťazstvá aj popularitu. Najväčšie úspechy dosiahol v drese Quick-Stepu, kde sa vypracoval na jedného z najlepších klasikárov svojej generácie.

Dvakrát za sebou sa stal majstrom sveta, keď v roku 2020 vyhral v Imole a o rok neskôr obhájil titul v Leuvene pred belgickým publikom. V oboch prípadoch rozhodol útokom a do cieľa prišiel sám. Dúhový dres tak získal spôsobom, ktorý dobre vystihoval jeho pretekanie počas najúspešnejších rokov.

K dvom svetovým titulom pridal víťazstvá na Miláno-San Remo a Strade Bianche v roku 2019, tri triumfy na Valónskom šípe či prvenstvo na Clásica San Sebastián. Mimoriadne miesto v jeho kariére má Tour de France 2019, na ktorej vyhral dve etapy vrátane časovky v Pau a žltý dres nosil 14 dní.

Aj keď na Tour nepatril k tradičným favoritom celkového poradia, v horách dlho odolával najlepším a francúzskym fanúšikom dával nádej na domáce víťazstvo. Napokon skončil piaty, ale práve jeho útoky a boj o udržanie vedenia patrili k hlavným príbehom celých pretekov. Etapové víťazstvá postupne získal na všetkých troch Grand Tour.

V závere kariéry sa jeho výsledky striedali so zraneniami a obdobiami, keď sa mu nedarilo nadviazať na predchádzajúcu výkonnosť. Ešte v roku 2024 však vyhral etapu pri premiére na Gire a ukázal, že v náročných pretekoch dokáže byť naďalej nebezpečný.

Po dlhých rokoch v Quick-Stepe prestúpil do Tudor Pro Cycling, kde mal pôvodne pokračovať aj v sezóne 2027. V auguste 2026 však oznámil okamžitý koniec kariéry. Jeho poslednými pretekmi sa tak stala júlová Tour de France, ktorú dokončil v Paríži.

Nairo Quintana

Nairo Quintana sa zaradil medzi najlepších vrchárov sveta v období, keď etapovým pretekom dominoval tím Sky. Na Tour de France bol jedným z hlavných súperov Chrisa Frooma a jeho útoky v dlhých stúpaniach predstavovali opakovanú hrozbu pre britského favorita.

Už pri premiére v roku 2013 skončil druhý, vyhral horskú etapu do Annecy-Semnoz a získal bodkovaný aj biely dres. Druhé miesto zopakoval v roku 2015 a o sezónu neskôr pridal tretiu priečku. Tour síce nikdy nevyhral, ale vďaka týmto výsledkom sa stal jednou z ústredných osobností návratu kolumbijskej cyklistiky do popredia najväčších etapových pretekov.

Na ďalších dvoch Grand Tour sa už dočkal aj celkového prvenstva. V roku 2014 sa stal prvým kolumbijským víťazom Gira d’Italia a v roku 2016 ovládol Vueltu, na ktorej zdolal práve Frooma. Jeho kariéra zahŕňa šesť celkových pódií na trojtýždňových pretekoch a osem etapových víťazstiev, tri na Tour, tri na Gire a dve na Vuelte.

Úspešne pretekal aj na kratších etapových podujatiach, keď dvakrát vyhral Tirreno-Adriatico a ovládol tiež Okolo Baskicka, Okolo Katalánska či Okolo Romandie. Medzi jeho najpamätnejšie výkony patria víťazné útoky na Lagos de Covadonga počas Vuelty 2016 a na Col du Portet na Tour 2018.

Najúspešnejšie roky prežil v Movistare, kam sa po pôsobení v tíme Arkéa a sezóne 2023 bez profesionálneho tímu opäť vrátil. Na niekdajšie postavenie medzi hlavnými favoritmi Grand Tour už nenadviazal, ale v pelotóne pokračoval až do roku 2026.

Posledné preteky absolvoval 3. októbra na Giro dell’Emilia, ktoré malo pre jeho kariéru osobitný význam. Túto taliansku klasiku totiž vyhral už v roku 2012, počas svojej prvej sezóny v Movistare. Profesionálnu kariéru uzavrel s 53 víťazstvami, z ktorých 42 získal práve v drese španielskeho tímu.

Simon Yates

Simon Yates ukončil kariéru v čase, keď stále patril medzi najlepších etapových pretekárov sveta. V januári 2026 oznámil okamžitý odchod, iba niekoľko mesiacov po víťazstve na Gire d’Italia a etapovom úspechu na Tour de France.

Jeho posledná sezóna vo farbách Visma-Lease a Bike tak bola zároveň jednou z najúspešnejších. Na rozdiel od pretekárov, ktorí sa lúčia po dlhom výkonnostnom poklese, odchádzal ako úradujúci šampión talianskej Grand Tour.

Rozhodnutie 33-ročného Brita preto prekvapilo aj vzhľadom na to, že s holandským tímom mal platnú zmluvu a ešte pred koncom predchádzajúceho roka hovoril o možnosti vrátiť sa na Giro ako obhajca.

Jeho najväčšie úspechy predstavujú celkové víťazstvá na Vuelte 2018 a Gire 2025. Na všetkých troch Grand Tour vyhral spolu 11 etáp, šesť v Taliansku, tri vo Francúzsku a dve v Španielsku. Na Gire skončil tiež tretí v roku 2021, na Tour získal biely dres pre najlepšieho mladého pretekára v roku 2017 a v roku 2020 ovládol Tirreno-Adriatico.

Ešte pred presadením sa na ceste sa stal majstrom sveta v bodovacích pretekoch na dráhe. Väčšinu profesionálnej kariéry strávil v austrálskom tíme známom postupne ako Orica, Mitchelton-Scott či Jayco AlUla, odkiaľ pred sezónou 2025 odišiel do Vismy.

Jeho príbeh na Gire má výnimočnú súvislosť s Colle delle Finestre. V roku 2018 počas dvoch týždňov vyhral tri etapy a smeroval za celkovým prvenstvom, no v rozhodujúcej horskej etape sa zlomil práve na svahoch tohto stúpania.

O sedem rokov neskôr sa na rovnaké miesto vrátil a tentoraz tam útokom rozhodol Giro vo svoj prospech. V predposlednej etape vymazal stratu na vedúceho Isaaca del Tora a získal ružový dres, ktorý si odviezol do Ríma. Po rokoch neúspešných pokusov tak vyhral preteky, ktoré mu opakovane prinášali sklamanie. Krátko nato ešte pridal víťaznú etapu na Tour a ďalšiu súťažnú sezónu už nezačal.

Romain Bardet

Romain Bardet patril dlhé roky k najväčším francúzskym nádejam na Tour de France. Ako líder AG2R La Mondiale sa opieral najmä o vrchárske schopnosti, odvahu v zjazdoch a ochotu hľadať príležitosti aj mimo záverečných stúpaní. V roku 2016 skončil na Tour druhý za Chrisom Froomom a o rok neskôr pridal tretie miesto.

Celkové víťazstvo mu síce uniklo, ale v období dominancie tímu Sky patril k súperom, ktorí dokázali britskej zostave skomplikovať preteky. Jeho kariéra pritom nebola postavená na veľkom počte víťazstiev. Väčší význam mali výsledky na najťažších podujatiach a spôsob, akým sa o ne pokúšal.

Na Tour vyhral štyri etapy a v roku 2019 získal bodkovaný dres pre najlepšieho vrchára. K úspechom pridal etapové víťazstvo na Vuelte 2021, celkové prvenstvo na Okolo Álp 2022 a striebornú medailu z majstrovstiev sveta v Innsbrucku 2018, kde ho v záverečnom šprinte zdolal Alejandro Valverde.

Jeden z najkrajších momentov si však nechal až na záver kariéry. V úvodnej etape Tour 2024 zaútočil spolu s mladým tímovým kolegom Frankom van den Broekom a dvojica tesne odolala stíhajúcemu pelotónu. Bardet vyhral v Rimini a prvýkrát v živote si obliekol žltý dres, ktorý dovtedy napriek dvom celkovým pódiám nikdy nenosil.

S profesionálnou cestnou cyklistikou sa rozlúčil v júni 2025 na Critérium du Dauphiné. Namiesto ďalšej účasti na Tour si vybral preteky v regióne, z ktorého pochádza a ku ktorému mal počas kariéry blízky vzťah. Ešte predtým absolvoval svoje posledné Giro, no na francúzskom podujatí už pretekal s vedomím, že ide o definitívny záver jeho pôsobenia na ceste.

Poslednú horskú etapu dokončil za podpory tímových kolegov a fanúšikov, ktorí mu pripravili rozlúčku popri trati. Odchod z profesionálneho pelotónu však preňho neznamenal koniec súťaženia na bicykli. Následne sa začal venovať gravelu, kde mohol pokračovať bez rovnakého programu a povinností ako vo WorldTour.

Rigoberto Urán

Rigoberto Urán sa presadil v období, keď kolumbijskí pretekári začali opäť pravidelne bojovať o najvyššie priečky na Grand Tour. Na Gire d’Italia skončil druhý v rokoch 2013 a 2014 a rovnaké umiestnenie dosiahol na Tour de France 2017, kde nestačil iba na Chrisa Frooma.

Veľkú trojtýždňovú súťaž síce nikdy nevyhral, ale opakovane dokazoval, že dokáže držať krok s najlepšími vrchármi a obstáť aj v časovkách. Jeho najväčší jednodňový úspech prišiel na olympijských hrách v Londýne 2012. V závere sa dostal do rozhodujúceho úniku s Alexandrom Vinokurovom a získal striebornú medailu, ktorá patrí k najvýznamnejším výsledkom kolumbijskej cestnej cyklistiky.

Víťazné etapy postupne nazbieral na všetkých troch Grand Tour. Na Gire sa presadil v rokoch 2013 a 2014, na Tour vyhral v roku 2017 náročnú etapu do Chambéry a kompletnú zbierku uzavrel na Vuelte 2022.

Jeho kariéra však presiahla výsledkové listiny. V Kolumbii sa stal mimoriadne populárnou osobnosťou, vybudoval vlastnú značku oblečenia, organizoval podujatie Giro de Rigo a jeho životný príbeh sa stal námetom televízneho seriálu. Bezprostrednosťou a humorom oslovoval aj publikum mimo cyklistiky. V tíme EF patril zároveň k dlhoročným oporám a ľuďom, ktorí pomáhali vytvárať jeho identitu aj v sezónach, keď už sami nebojovali o najvyššie priečky.

Koniec kariéry oznámil vopred a sezónu 2024 chcel využiť aj na rozlúčku s pretekmi a fanúšikmi. Posledná Grand Tour sa však skončila bolestivo. Na Vuelte spadol, utrpel zlomeninu v oblasti bedra a musel odstúpiť, čím sa jeho súťažná rozlúčka predčasne uzavrela.

Neskôr si však pripravil vlastné poďakovanie ľuďom, ktorí ho počas kariéry podporovali. Na rozlúčkové podujatie na štadióne v Medellíne prišlo približne osemtisíc fanúšikov. Pre pretekára, ktorého popularita doma ďaleko presahovala počet víťazstiev, to bol príznačný záver.

Profesionálny pelotón opustil ako olympijský medailista, trojnásobný člen celkového pódia Grand Tour a jedna z najznámejších športových osobností Kolumbie.

Elia Viviani

Elia Viviani dokázal počas kariéry úspešne spájať dva odlišné svety. Na ceste patril medzi najlepších šprintérov, zatiaľ čo na dráhe pravidelne bojoval o olympijské a svetové medaily. Najväčší úspech dosiahol na olympijských hrách v Riu 2016, kde vyhral omnium. V rovnakej disciplíne neskôr získal aj bronz na hrách v Tokiu.

Dráhovú cyklistiku si ponechal v programe aj počas rokov, keď na ceste pretekal za tímy Sky, Quick-Step, Cofidis či Ineos. Rýchlosť, orientáciu v skupine a schopnosť opakovane zrýchľovať tak využíval na velodróme aj v záverečných stovkách metrov cestných etáp.

Na ceste nazbieral 90 profesionálnych víťazstiev a presadil sa na všetkých troch Grand Tour. Päť etáp vyhral na Gire d’Italia, tri na Vuelte a jednu na Tour de France. Mimoriadne úspešná bola sezóna 2018 v Quick-Stepe, keď na Gire ovládol štyri etapy aj bodovaciu súťaž a ďalšie tri etapové víťazstvá pridal na Vuelte.

V roku 2019 sa stal v Alkmaare majstrom Európy v cestných pretekoch a trikrát vyhral klasiku Cyclassics v Hamburgu. Jeho najlepšie roky ukázali, aký účinný dokáže byť šprintér, keď sa vlastná rýchlosť spojí s dobre fungujúcim tímom a presne načasovaným rozjazdom.

Poslednú sezónu absolvoval v roku 2025 v tíme Lotto a na ceste sa rozlúčil v októbri na Giro del Veneto.

Definitívny koniec si však nechal na dráharský velodróm, ktorý mu priniesol najcennejšiu medailu kariéry. Na majstrovstvách sveta v Santiagu nastúpil do svojich posledných pretekov, eliminačky, a vyhral ich.

Po tituloch z rokov 2021 a 2022 sa tak v tejto disciplíne tretíkrát stal majstrom sveta a kariéru uzavrel v dúhovom drese. Bol to neobvyklý záver pretekára, ktorého výkonnostný vrchol na ceste už patril minulosti, ale na dráhe stále dokázal zdolať najlepších. Z profesionálnej cyklistiky odišiel vo veku 36 rokov, bezprostredne po ďalšom svetovom titule.