Skutočný taliansky gravel zážitok v talianskom Piemonte – Strada dell’Assietta
Strada dell’Assietta mi už niekoľkokrát priniesla cyklistické utrpenie. Táto 30 kilometrov dlhá a na viacerých úsekoch aj rozbitá cesta medzi lyžiarskym strediskom Sestrière a alpským horským priesmykom Colle delle Finestre bola napríklad povinným úsekom v rámci cyklistických pretekov Transcontinental, ktoré som absolvoval v roku 2015.
Ide o preteky bez vonkajšej podpory medzi Gerrardsbergenom vo východnom Belgicku a Istanbulom v Turecku. Majú epickú dĺžku 4 400 km a hoci v Assiette ide len o 30 km, máte pocit, že ste sa ocitli pred bránami pekla.
Ako vyšlo najavo, to peklo malo ešte niekoľko medzistupňov a môj dýchací systém neprestal fungovať len preto, že som na posledných 5 kilometroch bicykel tlačil…
Nahor ma však poháňal adrenalín prameniaci zo zážitkov z nádhernej cesty, ktorá sa takmer nepretržite pohybovala nad výškou 2 000 metrov nad morom, pričom jej najvyšší bod bol nad hranicou 2 500 m.
Bola to nevýslovná drina, ale viete, ako to chodí – už na vrchole som si sľúbil, že sa sem čoskoro vrátim, pravda, za menej stresujúcich okolností.
A príležitosť sa objavila už uplynulé leto, keď som testoval bicykle Scott Addict Gravel vhodné na asfaltovú cestu, šotolinový podklad, ale aj lesné spojky. Na toto dobrodružstvo v Piemonte som presvedčil aj mojich priateľov Dana a Jacqui − spoločnosť mi totiž pri náročných jazdách vždy pomáha.
Aby to nebolo až také jednoduché, k základnej Strada dell’Assietta sme si pridali aj ďalšie, menej známe úseky, ktoré som objavil vďaka vynikajúcemu blogu Cycling Challenge (cycling-challenge.com) pripravovaný tým pravým alpským nadšencom a objaviteľom Willom Daviesom.
Do Piemontu sme dorazili počas horúceho letného popoludnia autom plnom bicyklov a hneď sme vyrazili do horskej chaty Rifugio delle Rane nachádzajúcej sa v Pian dell’Alpe na východnom konci Strada dell’Assietta.
Prišli sme včas na večeru v pravom talianskom štýle: antipasto, primo piatto, secondo piatto a na záver niečo sladké. A potom − dobrú noc!
Na druhý deň sme štartovali skoro ráno, aby sme odjazdili prvú časť stúpania, ktorá sa kľukatila do Alpe Assietta. Počas východu slnka vo vysokých horách prežívam vždy čosi magické.
Tento spirituálny zážitok ladil aj s praktickým rozmerom, lebo terén bol akoby šitý na mieru našim „gravel bikom“ − boli ľahšie a rýchlejšie ako horské bicykle a zároveň oveľa komfortnejšie ako cestné bicykle s 35 mm plášťami. Náš trip sa nemohol začať lepšie!
Po krátkom rovinatom úseku sme zo Strada dell’Assietta prešli na Col Blegier (2 381 m) a cez Parco Naturale Gran Bosco sme sa pustili dolu do Salbertrandu.
Ozlomkrky sme zjazdovali do nižších úsekov, ktoré mali byť podľa Willa Davisa hladké ako kurty vo Wimbledone. Ktovie, na čo myslel, možno mal taký pocit, keď išiel na horskom bicykli, ale my sme boli v inej situácii.
Zjazd s prevýšením vyše 1 500 m na poriadne drsnej ceste pripomínajúcej obstarožnú horskú dráhu bol náročným testom pre naše bicykle aj telá. Akoby sa čas okolo mňa zastavil a zrazu som naplno vnímal, ako sa asi cítili horskí cyklisti v 80. rokoch, teda pred príchodom odpružených bicyklov.
V údolí Susa (po taliansky Val di Susa) obkolesenom panorámou Álp bolo v ten deň poriadne horúco a už sme sa neskutočne tešili na občerstvenie v mestečku Exilles, ktoré sme si chceli dať pred záverečnou časť našej jazdy.
Stará známa cyklistická formulka znie, že čo sa zíde nadol, musí sa aj vystúpať. A tak sme aj my museli vyšliapať na Colle delle Finestre (2 176 m), aby sme sa dostali naspäť do Rifugio delle Rane, ktoré sa nachádza vo výške 1 900 m.
S dĺžkou 19 kilometrov, s 9 % priemerným stúpaním a mnohými serpentínami ide o jedno z najťažších alpských stúpaní, ktoré sa v rokoch 2005, 2011 a 2015 objavilo aj na Giro d’Italia. Navyše, posledných 8 km má nespevnený povrch a často ich v minulosti využíva vojenská technika, čo bol ďalší veľký test pre naše „gravel bikes“.
Zjazd bol nekonečný – celkovo mal až 1 700 m prevýšenie – a naša únava sa stupňovala. „Gravel biky“ sa však spoľahlivo držali, a to na asfalte i štrkovej ceste. A tento fakt bol azda najväčším prekvapením: tieto bicykle neboli pomalé ani na ceste.
Široké plášte a nízky tlak v nich prinášajú superkomfortnú jazdu bez akýchkoľvek kompromisov v rýchlosti. Ich výkon akoby tlačil aj na vývoj iných bicyklových špeciálov, pričom profi pretekári čoraz viac využívajú 28 mm plášte, a to nielen na kockách vo Flámsku.
S priateľmi sme sa dostali na jednu úroveň práve pod vrcholom a po namáhavom dni sme sa tešili na návrat do chaty Rifugio. Bilancia prvého dňa bola celkom úctyhodná: absolvovali sme 74 km vrátane 40 km na štrku, 2 440 m stúpania a vyše stovky serpentín.
Ďalšie objavy
Na druhý deň sme plánovali preskúmať Strada Militare Colle Finestre – Gran Serin. Je to napoly opustená vojenská cesta, ktorá je pre svoju (ne)kvalitu zatvorená pre verejnú dopravu. Má dĺžku 15 km a v niektorých úsekoch dosahuje výšku až 2 800 m. Hneď po štarte ostro stúpa a nepoľaví až do konca.
Opäť sme našli limity našich bicyklov, ba išli sme až za ne − aj preto sme časť úseku absolvovali pešo vedľa bicyklov. Zvyšok cesty sme však bojovali a neustále sme „tancovali“ na pedáloch. Trápenie nám však vynahradili úchvatné výhľady a pôsobivá majestátnosť Strada Militare – bezkonkurenčný „highlight“ nášho výletu.
Po prestávke vo Forte Gran Serin, v bývalej pevnosti postavenej koncom 19. storočia, sme sa pustili dole do Colle dell’Assietta, kde sme prešli jediný rovinatý úsek na celej ceste. Pri pohľade na Dana a Jacqui som s potešením videl, že výhľad na hrebeň smerom k Sestrière bol pre nich príjemnou odmenou za hodiny driny, ale to platilo aj pre mňa.
Na obed v Rifugio Assietta sme si dali polentu (kukuričná kaša) s klobásou, ktoré nám dodali energiu na úspešné prekonanie záverečnej sekcie Strady zloženej z horských priesmykov: Colle Lauson (2 490 m), Colle Blegier (2 381 m), Colle Costa Piana (2 313 m), Colle Bourget (2 299 m) a Colle Basset (2 424 m).
Ďalších 20 km sme prešli po upravenej štrkovej ceste do lyžiarskeho strediska Sestrière, ktoré v 30. rokoch postavila rodina Agnelliovcov, majitelia Fiatu. Odtiaľ sme sa vydali po asfaltovej ceste vedúcej nadol do údolia Chisone Valley a cez južnú stranu Colle delle Finestre sme sa vrátili do Rifugia.
Počas druhého dňa sme absolvovali 65 km, z toho 40 km na štrku a 1 950 m stúpania – slušná porcia! Ďalšiu noc sme strávili v Assiette a do civilizácie sme sa vrátili nasledujúce ráno – naplnení veľkým dobrodružstvom v horách čarokrásneho Piemontu.
Užitočné informácie
Ako sa tam dostať
Najlepšia cesta do Assietty vedie z Turína cez Pinerolo do Sestrière. Môžete sa tam dostať aj z mesta Briançon (Francúzsko) cez priesmyk Col de Montgenèvre vo výške 1 854 m, ktorý je na francúzsko-talianskej hranici.
Kde sa ubytovať
V lyžiarskom stredisku Sestrière je množstvo hotelov, ale na vychutnanie si autentickejšieho zážitku sme si vybrali Rifugio delle Rane na druhom konci Strada dell’Assietta. Keďže v tejto horskej chate sú len tri izby, musíte si ubytovanie rezervovať skôr. Odmenou sú fantastické výhľady a veľkolepá večera u majiteľov tejto chaty. (rifugiolagodellerane.it.)
Jedlo a nápoje
Rifugio Assietta je jediným miestom na Strade, kde dostanete jedlo a pitie. A hoci stavba zvonka nevyzerá príliš lákavo, dostali sme tri chody večere so skvelým espressom na záver. Typické Taliansko!
Čo tam robiť
Môžete tam bicyklovať a robiť fotografie a potom si to celé zopakovať… V horách sa toho už veľa ďalšieho robiť nedá, ale veď tam idete najmä pre to bicyklovanie, nie?
Turistické info
Vaše komentáre