Štyri zlomové momenty, ktoré zmenili pravidlá nekonečného boja proti dopingu v cyklistike
Lance Armstrong na Tour de France 2000. Foto: A.S.O. / Bruno Bade
Doping je prakticky taký starý ako samotný šport. Už starovekí Rimania používali halucinogény na tlmenie bolesti a bylinné odvary na povzbudenie. Začiatkom 20. storočia slúžili na podobné účely kofeín a alkohol.
Po druhej svetovej vojne posunuli hranice amfetamíny. Postupne pribúdali ďalšie, čoraz nebezpečnejšie metódy, od steroidov podporujúcich rast svalov cez krvné transfúzie až po látku, ktorá zrejme zmenila vytrvalostný šport najvýraznejšie: EPO.
Erytropoetín, známy pod skratkou EPO, stimuluje tvorbu červených krviniek, ktoré prenášajú kyslík. Prirodzene vzniká v obličkách a jeho syntetickú podobu vyvinuli na liečbu anémie u pacientov s ochorením obličiek. Keď však jeho účinky objavili športovci, predovšetkým tí vytrvalostní, rozbehli sa preteky v zbrojení.
Prečítajte si tiež
Práve rozšírenie EPO a následná kríza, ktorá profesionálnu cyklistiku priviedla takmer ku kolapsu, podnietili vznik organizovanejšieho boja proti dopingu. Športové autority začali systematickejšie reagovať na problém, ktorý im dovtedy prerastal cez hlavu.
Športový novinár James Witts sa tejto reakcii venuje v novej knihe Dope: How Drugs Changed Sport [Doping: Ako drogy a lieky zmenili šport].
Ako sám opisuje, odhaľuje v nej „súboje medzi zodpovednými orgánmi a podvodníkmi aj vynaliezavé spôsoby, ktorými sa obe strany snažia zostať o krok pred tou druhou“.
James Witts približuje prelomové udalosti, ktoré natrvalo zmenili boj proti dopingu a dodnes určujú jeho podobu.
Patrí medzi ne vznik Svetovej antidopingovej agentúry WADA, ku ktorému významne prispelo rozsiahle užívanie EPO v cyklistike, aj zavedenie systému hlásenia miest pobytu, ktorý umožňuje vykonávať neohlásené dopingové kontroly mimo súťaží.
Prečítajte si tiež
Vznik syntetického EPO (1987)
Žiadna iná látka predtým ani potom nezasiahla vytrvalostný šport tak rozsiahlo a ničivo ako EPO.
Po jeho schválení, najskôr v Európe v roku 1987 a následne americkým Úradom pre kontrolu potravín a liečiv FDA v roku 1989, netrvalo dlho, kým sa dostalo do rúk profesionálnych cyklistov a tímových lekárov. V polovici deväťdesiatych rokov sa už pelotónom šírilo ako vírus.
Schopnosť výrazne zvýšiť tvorbu červených krviniek umožňovala cyklistom jazdiť vo vyššej intenzite a udržať ju dlhšie.
Witts v knihe cituje Joea Pappa, bývalého amerického profesionálneho cyklistu, ktorý sa neskôr stal obchodníkom s dopingovými látkami a napokon podporovateľom boja proti dopingu. Hoci vyskúšal množstvo prípravkov, podľa vlastných slov „práve EPO mi dalo krídla“. Jeho aeróbnu kapacitu zvýšilo o 12 percent.
Tieto krídla však mali svoju cenu. Zahusťovanie krvi prinášalo vážne zdravotné následky a pre jazdcov predstavovalo časovanú bombu. Počas spánku, keď sa srdcová frekvencia spomalila, mohla krv s hustotou pripomínajúcou sirup spôsobiť smrť. A v niektorých prípadoch sa to aj stalo.
Prečítajte si tiež
Test na odhaľovanie EPO sa objavil až na olympijských hrách v Sydney v roku 2000. Ani potom však jeho užívanie neprestalo. Možnosť podávať si mikrodávky a počas tréningových blokov sa vyhýbať kontrolám viedla skôr k zmene stratégie ako k úplnému koncu.
Pre mnohých cyklistov zostávalo EPO neodolateľným lákadlom aj počas prvého desaťročia nového tisícročia. Istým spôsobom sa dokonca stalo súčasťou samotného fungovania tohto športu.
Titulárnym sponzorom Okolo Kalifornie, v tom čase najvýznamnejších cyklistických pretekov v USA, bola počas celej ich existencie v rokoch 2006 až 2019 spoločnosť Amgen, ktorá vyrábala Epogen, jeden z najznámejších liekov s obsahom EPO.
Aj dnes sa stále objavujú jazdci prichytení pri užívaní EPO, hoci už ide o ojedinelejšie prípady. Mikrodávkovanie sa pritom považuje za spôsob, ktorý môže športovcovi pomôcť vyhnúť sa pozitívnemu výsledku testu.
Prečítajte si tiež
Aféra Festina (1998)
Doping bol súčasťou cyklistiky celé desaťročia. Nástup EPO a obrovská výkonnostná výhoda, ktorú jazdcom poskytovalo, však posunuli jeho zneužívanie do dovtedy nevídaných rozmerov.
V lete 1998 sa na celé deväťdesiate roky začalo nazerať v úplne inom svetle. Tesne pred Tour de France zastavili na francúzsko-belgickej hranici člena realizačného tímu Festina Willyho Voeta. V kufri auta prevážal EPO, ďalšie zakázané prípravky aj vybavenie na ich podávanie. Tento nález spustil škandál, ktorý otriasol celou cyklistikou.
Festinu vylúčili z Tour, nasledovali zatýkania a samotné preteky sa takmer zastavili. Ďalšie tímy a jazdci totiž protestovali proti spôsobu, akým úrady zaobchádzali s ich kolegami z pelotónu.
Hoci väčšina vtedajších dopingových kontrol prinášala negatívne výsledky, opätovné analýzy vzoriek uskutočnené po rokoch pomocou nových metód ukázali, aké rozšírené bolo užívanie EPO.
Škandál Tour nezničil. Iróniou osudu jej už o rok pomohlo udržať popularitu veľké klamstvo Lancea Armstronga. Aféra však urýchlila vznik agentúry WADA v novembri 1999. Tá mala zjednotiť dovtedy roztrieštený systém a zaviesť spoločné pravidlá dopingových kontrol na celom svete.
V roku 2003 už mala vlastný Svetový antidopingový kódex, ktorý zosúladil postupy jednotlivých športových organizácií v boji proti dopingu.
Prečítajte si tiež
Systém hlásenia miest pobytu (2004)
Ani testy schopné odhaliť konkrétne zakázané látky nedokážu naplno pomôcť, ak antidopingové orgány nevedia, kde sa športovci nachádzajú mimo súťaží. Bez tejto informácie majú pri kontrolách výrazne zviazané ruky.
Niektorí športovci pritom súťažia iba príležitostne. Boli časy, keď sa uchádzač o víťazstvo na Tour de France mohol objaviť prakticky len na týchto troch týždňoch, už bez zistiteľných stôp dopingu. Zvyšných 49 týždňov roka mal pomerne voľné ruky na užívanie zakázaných látok a budovanie výkonnosti.
Mimosúťažné kontroly sa začali zavádzať koncom osemdesiatych rokov a počas deväťdesiatych rokov naberali na intenzite. Skutočne účinným nástrojom sa však stali až v roku 2004 so zavedením systému hlásenia miest pobytu.
Športovci v ňom museli na každý deň určiť jednu hodinu medzi 5:00 a 23:00 hod. V tomto čase budú na konkrétnom mieste k dispozícii dopingovým komisárom, ktorí tak mohli prísť na kontrolu bez predchádzajúceho upozornenia.
Tri zmeškané kontroly počas 12 mesiacov mohli viesť k prísnym sankciám porovnateľným s trestami za pozitívny dopingový nález.
Pozornosť vyvolali aj nočné kontroly počas Tour de France 2026. Testovanie medzi 23.00 a 5.00 je zriedkavé, no v tomto prípade komisári zobudili dvoch najvyššie postavených jazdcov celkového poradia, Tadeja Pogačara a Jonasa Vingegaarda, aby poskytli vzorky.
Kontroly musel povoliť parížsky sudca a ich vykonanie vyvolalo búrlivú diskusiu. Jazdecká asociácia CPA uviedla: „Nočné testovanie vyvoláva otázky o jeho opodstatnenosti. Prerušovanie odpočinku jazdcov kontrolami uprostred noci si zaslúži dôkladné zváženie.“
„Naším cieľom nie je spochybňovať boj proti dopingu, práve naopak. Chceme, aby bol čoraz účinnejší, cielenejší a efektívnejší pri odhaľovaní podvodníkov, no zároveň vždy rešpektoval základné práva, zdravie a podmienky na regeneráciu.“
Iní sa na vec pozerali pragmatickejšie. Šéf tímu EF Education-EasyPost Jonathan Vaughters označil nočné testovanie za spôsob, ako odradiť športovcov od mikrodávkovania.
„Keby nás UCI v roku 2001 otestovala o druhej v noci, všetci by sme dostali zákaz činnosti a cyklistika by si ušetrila 25 rokov drámy,“ napísal Vaughters na sociálnej sieti X.
Biologický pas športovca (2008)
Ani zavedenie testu na EPO v roku 2000 neznamenalo koniec problémov. Po vypršaní patentovej ochrany lieku zaplavili trh ďalšie verzie, ktoré mohli uniknúť používaným detekčným metódam. Antidopingoví komisári tak v tomto súboji opäť začali zaostávať.
Odpoveďou bol biologický pas športovca, zavedený v roku 2008. Namiesto pátrania po konkrétnej látke sleduje v čase vybrané biologické ukazovatele v krvi a moči. Odchýlky od dlhodobo zistených hodnôt daného športovca môžu upozorniť na manipuláciu pomocou dopingu.
Podozrivé hodnoty zároveň umožňujú antidopingovým orgánom cielene sa zamerať na konkrétnych športovcov a podrobovať ich ďalším kontrolám.
„Biologický pas sa považuje za úspech. Nie som taký naivný, aby som veril, že šport je dnes bez dopingu, ale jednou zo základných myšlienok antidopingového hnutia je aj ochrana zdravia športovcov,“ hovorí Witts.
„Niektoré štúdie ukázali, že športovci možno užívali EPO aj po zavedení biologického pasu, no v menších množstvách.“
„Stále je to podvádzanie, ale už nedosahuje také extrémy ako kedysi. Myslím si, že biologický pas patrí medzi najúspešnejšie nástroje WADA na udržiavanie čistého športu,“ dodal Witts.
