Biker.sk

ROČNÉ PREDPLATNÉ ČASOPISU BIKER IBA ZA 10,90€!
Novinky

Rozhovor: Cyklistike chcem aj niečo vrátiť, hovorí Michael Kolář po prechode z cesty na enduro

Michael Kolář sa 13 rokov profesionálne venoval cestnej cyklistike. Minulý rok ukončil profi kariéru, začal jazdiť enduro a po roku na horskom bicykli sa mu podarilo získať bronz na majstrovstvách Slovenska v endure v Branisku.
Martin Sarvaš

Foto a text: Martin Sarvaš

V rozhovore sa dočítate:

  • Prečo skončil Michael Kolář s profi cestnou cyklistikou a ako sa mu zmenil život
  • Prečo si vybral enduro, a nie cross country
  • Aký bol prechod z cestného bicykla na horský
  • Ako sa dá za rok natrénovať enduro na tretie miesto na majstrovstvách Slovenska
  • Čo je kľúčové pri trénovaní endura
  • Čím sa momentálne živí
  • Koľko vážil ako profík a koľko váži teraz
  • Či si prestal holiť nohy

Aký je život profesionálneho cestného cyklistu?

Profi cyklisti žijú v jednej veľkej bubline, väčšina je stále na cestách. Ja som bol z celého roka doma asi iba dva mesiace. Je to dennodenný režim a za tie roky si na to človek zvykne ako na úplne bežnú rutinu. Tak ako si idete ráno umyť zuby, tak sme sadli na bicykel a trénovali. A úplne všetko tomu musíte prispôsobiť – čas s kamarátmi, frajerkou, rodinou – všetko ide bokom a bicykel je prvoradý. Aj keď niekam idete na tri-štyri dni, musíte riešiť, kde a ako budete trénovať.

Zvládli by jazdiť na horských bicykloch aj iní jazdci z pro tour pelotónu?

Veľká väčšina pro cestných cyklistov by to nedokázala a títo cyklisti sa ani nevedia normálne voziť na bicykloch. Znie to možno absurdne, ale niekedy je to skutočne strach a hrôza, čo niektorí cyklisti v pelotóne vyvádzajú.

Ako profík si asi zarábal dosť peňazí. Prečo si sa na ceste rozhodol skončiť?

Bola to pre mňa už iba práca a človek by mal rozmýšľať, čo bude robiť po kariére. Nepohyboval som sa totiž medzi svetovou špičkou a aj keď som si vedel zarobiť pekné peniaze, uvažoval som aj nad vzdialenejšou budúcnosťou.

Veľa cyklistov skončí tak, že nemajú nič, čo by robili, a iba čerpajú z úspor alebo skončia v tímoch ako mechanici. Ja som sa skôr snažil nájsť cestu k stabilite aj v budúcnosti s tým, že by som chcel byť aj viac doma a robiť niečo produktívnejšie a zmysluplnejšie, ako iba šliapať do pedálov.

Rozmýšľal si nad tým už dlhšie?

Áno. Tým, že som robil už len prevažne domestika, sa postupne človek dostane k tomu, že to robí pre peniaze. Je síce pekné, že som si zarábal tým, že som bicykloval, ale nejaké osobné ambície sa pomaly vytrácali a bolo to monotónne. Dovolím si povedať, že 70 – 80 percent domestikov to robí iba pre peniaze. Určite milujú to, čo robia, ale ak by zarábali menej, neverím, že by to robili.

Prečo enduro, a nie klasická horská cyklistika?

Rozmýšľal som nad návratom do cross country, ale po tom, ako som sa spoznal s Martinom Knapcom, ma práve on namotivoval, že práve v endure by som mohol byť konkurencieschopný aspoň na česko-slovenskej scéne.

Na klasickú horskú cyklistiku treba mať extrémnu výkonnosť a v endure dokážem zužitkovať aj vytrvalosť z cestnej cyklistiky. Zapáčila sa mi tiež už len myšlienka toho, že prejdem z cesty na enduro, lebo to nie je vôbec bežné a väčšina cyklistov z pelotónu by to nezvládla.

Prečítajte si tiež

Aký bol prechod z cestného bicykla na horský?

Celkom zábavný. Minimálne prvý mesiac som ani poriadne nevedel, čo robím, a bicykel vozil mňa, nie ja som sa vozil na bicykli. Mal som pocit, že na každom kameni a koreni spadnem. Len som sa držal riadidiel a spúšťal som sa dole kopcom. Bola to veľká sranda, ale bolo to aj veľké riziko, ktoré ma nakoniec aj dobehlo, keď som mal na jeseň úraz a vykĺbil som si kľúčnu kosť a vytrhol všetky väzivá.

Operovali mi to a dva mesiace som bol mimo. Mal som teda fakt veľa priestoru, aby som sa zamyslel nad životom a nad všetkými svojimi rozhodnutiami, ktoré som urobil. A ten pád mi pomohol k tomu, aby som potom lepšie jazdil na endure. Bol som opatrnejší, rozmýšľal som nad všetkým a hlavne som pochopil, že aj technika je trénovateľná a netreba robiť bláznovstvá a púšťať sa do vecí, na ktoré sa necítim, a postupne treba postupovať z malých prekážok na väčšie.

Toho sa stále držím a postupne sa snažím nájsť nové výzvy a pomaly sa zlepšovať, aj keď iba malými krokmi. Aj keď kamarát Lukáš Platek za mnou nedávno prišiel a povedal mi, že som „chorý na hlavu a o chvíľu sa zabijem“, ale mne to tak nepríde.

Ako dlho jazdíš na horskom bicykli?

Na majstrovstvách Slovenska v Branisku to bol presne jeden rok a jeden týždeň, odkedy som začal jazdiť na endure.

Ako sa dá za rok natrénovať na horskom bicykli tak, že skončíš tretí na MSR v endure?

Myslím si, že je to určite tým, že celý život bicyklujem a mám blízko k bicyklom. Je to, samozrejme, z veľkej časti z cestnej cyklistiky, ktorej som sa dlho venoval, ale predsa len tam netreba až takú techniku ako na horskom bicykli. Martin Knapec (pozn. red.: pretekár CTM Racing Teamu, dvojnásobný majster Slovenska v endure) mi v tomto veľmi pomohol a neustále sme si vysvetľovali niektoré veci, aby som vôbec pochopil, ako si nastaviť správny posed, postoj, čo mám robiť s nohami, ako prechádzať zákruty a podobne. Vďaka Lukášovi Učeňovi som sa zasa naučil, ako jazdiť traverzy, a napokon som ho potrápil na pretekoch EWS v Petzene.

Čím sa teraz vlastne živíš?

Keď som dostal ponuku na inú pozíciu ako pretekár, zvážil som si veľmi dobre všetky pre a proti a napokon som sa rozhodol vziať to. Som teda stále súčasťou tímu Bora-Hansgrohe, kde mám zmluvu na tri roky, pracujem v oblasti sponzoringu a mám na starosti VIP program. Ja si z toho robím srandu, že som cestovná kancelária pre milionárov – sponzorov a potenciálnych sponzorov pre tím.

Je to veľmi zaujímavý koncept, lebo sme prvý a zatiaľ jediný tím, ktorý s tým prišiel v takomto formáte. Ide o ukážku zákulisia pretekov, pričom majú zážitok priamo z pretekov, a keďže som sám absolvoval už množstvo pretekov, viem, kde sú najzaujímavejšie miesta a kam treba ísť. Hostia sa spoznajú osobne s jazdcami, majú možnosť nahliadnuť do ich života počas pretekov a vidia aj to, ako pracujú mechanici či maséri. Jednoducho celé zákulisie tímu na pretekoch. Za lístky sa, samozrejme, platí a je to vlastne jediný spôsob, ktorým sa vracajú do tímu peniaze, všetko ostatné funguje na báze sponzoringu.

Prečítajte si tiež

Máš nejako špeciálne nastavené tréningy alebo jednoducho iba jazdíš?

Mám pocit, že iba jazdím, pretože oproti tomu, ako som to mal nastavené na ceste v profi cyklistike, je toto na úplne inej úrovni a v omnoho menšej intenzite. Myslím si však, že za tie roky mi zostali určité návyky a keď jazdím, tak robím tak dvakrát, trikrát viac ako ostatní a ani si to neuvedomujem. Je to asi aj tým, že výkon mám z cesty a nemusím strácať čas trénovaním vytrvalosti či sily a sústredím sa iba na trénovanie techniky jazdy.

Čiže intervaly alebo nejaké silové tréningy nemáš vôbec?

Nepríde mi to tak, ale keď si pozerám analýzy tréningov, tak vidím, že nejdem výletným tempom a vlastne sa to podobá na dokonalý interval, čo som robil aj na ceste. A aj na tréningoch sa snažím simulovať podobnú záťaž, aká býva v pretekoch, ale kontrolovane, aby som to neprepálil a aby som sa naopak pri tom zlepšoval.

Zanevrel si na cestný bicykel už úplne?

Od sústredenia na Kanárskych ostrovoch vo februári som bol na cesťáku dvakrát, aj to dokopy nie viac ako dve hodiny.

Nebaví ťa to?

Mal som veľa eventov v rámci práce a tímu, takže keď som bol doma a mal som čas na jazdenie, sústredil som sa na enduro a trénovanie techniky. Keď bude teraz v lete viac času po Tour de France, budem chodiť raz za týždeň pravidelne na cesťák, aby tie nohy a svaly nezabudli na vytrvalosť.

Čo je pre teba pri trénovaní endura kľúčové a odporučil by si to každému, kto chce v endure pretekať?

Pravidelnosť v tréningoch a mať nastavený režim. Nemusia to byť dlhé hodiny, ale keď niekto každý deň vybehne už len na hodinku, určite to dá viac, ako sa len cez víkend rozbiť na 4- až 5-hodinových jazdách a potom celý týždeň nejazdiť. Ale rozumiem, že nie každý má čas cez pracovný týždeň, tak ostáva len víkend, ktorý treba využiť naplno!

Profil

 

Michael Kolář (26) je bývalý profesionálny cestný cyklista a spolujazdec Petra Sagana z tímov Tinkoff-Saxo a Bora-Hansgrohe. Narodil sa v Prahe, vyrastal v Kanade a keď mal 12 rokov, prišiel na Slovensko. Už vtedy sa venoval horskej cyklistike cross country v spojení s cestnou. Spoznal sa so Saganovcami a vstúpil do Cyklistického spolku Žilina, ktorý viac inklinoval k cestnej cyklistike.

 

Na ceste dosiahol za 13 rokov mnoho úspechov a v roku 2016 bol práve on tým cyklistom, ktorý v Dauhe dotiahol Sagana k druhému titulu majstra sveta. Minulý rok sa rozhodol ukončiť kariéru na ceste a presedlal na horský bicykel. Na majstrovstvách Slovenska v endure sa po roku jazdenia endura umiestnil na treťom mieste.

Vytrvalostnú kondíciu máš asi stále veľmi dobrú z cestného bicykla. Mnoho horských cyklistov považuje jazdenie na cesťáku za nudné. Myslíš si, že sa treba venovať aj trénovaniu vytrvalosti takýmto spôsobom alebo sa to dá natrénovať aj na horskom?

Myslím si, že sa to dá trénovať aj na horskom, lebo ak niekto chce pretekať v endure, mal by na ňom stráviť čo najviac času a aj na pretekoch je to potom omnoho prirodzenejšie. Pravda je, že na cestnom bicykli je ľahšie natrénovať vytrvalosť a robiť špecifické intervaly, na ktorých sa dá hrať s laktátom a zvyšovať výkonnosť.

Aké to máš teraz so životosprávou v porovnaní s cestou? Zostali ti návyky v rámci stravovania sa z cestnej cyklistiky?

Zjem teraz viac pízz, hamburgerov a vypijem viac piva ako kedysi. Ale určite mi zostali také prirodzené návyky zdravého stravovania. Viem, ako sa cítim, keď zjem niečo nezdravé, a ako, keď jem zdravo, takže mám takú asi celkom prirodzene zdravú životosprávu.

Ako funguješ s jazdením na MTB popri práci?

Mám dosť flexibilnú prácu. Počas roka mám asi 20 eventov na veľkých pretekoch, v zime prácu so sponzormi a marketing v tíme, takže mimo toho mám priestoru dosť. A aj keď som niekde na pretekoch, tak tam môžem chodiť do posilňovne, čo je veľká výhoda. Dá sa to dobre skĺbiť a síce to nie je top alebo profi, ale určite mám na to, nazvime to poloprofi podmienky.

Aké preteky si už tento rok absolvoval?

Odjazdil som zatiaľ všetky kolá slovenského pohára v endure, na českom pohári som bol v Koutoch, kde to bola zároveň aj kvalifikácia na EWS (Svetová enduro séria) a v júni som absolvoval prvé preteky európskej série EWS Black Hole Enduro v Slovinsku, kde som skončil na 16. mieste a dostal ďalšie kvalifikačné body, ale chcelo by to ešte jeden-dva podobné výsledky v tejto kategórii pretekov.

Prečítajte si tiež

S Martinom Knapcom si bol na dvoch pretekoch EWS. Čo hovoríš na náročnosť týchto pretekov?

Som rád, že som tam bol, aj keď som nepretekal. Dalo mi to totiž skutočne veľmi veľa, keďže Martina trénujem výkonnostne, stále sa o tom bavíme, pomáhame si vzájomne a pochopil som, čo naozaj treba robiť, ak chce niekto pretekať v endure. Bol som prekvapený, ale je to fakt omnoho ťažšie, ako som si myslel, a myslím si, že enduro je momentálne je najťažšia disciplína horskej cyklistiky, lebo jazdec musí byť veľmi komplexný – musí mať techniku, vytrvalosť i krátkodobý vysoký výkon a výbušnosť.

Ale bol by som zvedavý na Nina Schurtera (pozn. red.: niekoľkonásobný majster sveta v cross country), ako by sa popasoval s pretekmi na EWS. A pretekár musí byť extrémne silný. Absolvoval som všetky rýchlostné skúšky pretekov EWS v Canazei a tí najlepší pretekári idú úplne celé „erzety“ na plný plyn bez oddychu.

Aký je život mimo bubliny World Tour?

Zaujímavý. Spoznal som veľmi veľa ľudí z rôznych sfér, nielen z cyklistiky. Zrazu človek vidí, ako celý svet vlastne funguje a ako fungujú iní ľudia. Je to úplne iný život a teraz som v pozícii, že si všetko riadim podľa seba a nie je to také monotónne. Každý deň si nájdem niečo, čo ma napĺňa, a snažím sa niečo vytvárať.

Cyklistike chcem aj niečo vrátiť a momentálne pracujeme s Martinom Knapcom na jednom väčšom projekte, o ktorom ale ešte nebudem viac prezrádzať. Keď som bol cyklistom, bol som na opačnej strane – dokázali sme možno motivovať ľudí k cyklistike, ale z tejto pozície sa dá len ťažko pochopiť, ako to vnímajú ľudia, ktorí sledujú cyklistiku alebo jazdia pre zábavu.

Ako by si po roku zhodnotil svoj život mimo profi cyklistiky?

Mám lepší život, ale neviem si predstaviť, že by som s tým skončil a nemal predstavu, čo ďalej. To však našťastie nie je môj prípad. Mám viac času na rodinu, kamarátov, priateľku a celkovo mám omnoho lepší „social life“. V podstate si robím, čo chcem, okrem povinností, ktoré mám s tímom.

Keď v rámci práce chodíš po pretekoch a stretávaš tam bývalých spolujazdcov z tímu, nechýba ti z toho aspoň niečo?

Občas áno, ale na endure sa vyjazdím tak, že na to veľmi rýchlo zabudnem. Chýba mi to skutočne len málo, hlavne keď si predstavím, čo všetko pre to treba robiť – nebolo to ľahké. Cestná cyklistika je fakt drina. Mal som chvíle, keď som si to užíval, ale nebol som taký motor ako Peter [Sagan], ktorý si necíti bolesť nôh. Mňa boleli nohy takmer každé preteky.

Koľko si vážil ako profík a koľko vážiš teraz?

Vážil som od 70 do 74 kg. Nejedol som sladké a pil som červené víno. Namiesto sladkostí som si dal pohárik červeného vína a to bol kľúč k tomu, aby som si udržal váhu dole. Mával som od päť do osem percent tuku. Momentálne vážim asi 80 kg a môžem mať okolo deviatich percent tuku. Nabral som teraz aj dosť svalov v hornej polovici tela a pri mojej výške 176 cm sú to celkom primerané hodnoty.

Keď už nie si profesionálny cestný cyklista, prestaneš si holiť nohy?

Asi nie. Myslím si, že z času na čas budem chodiť na masáže a pre masérov je to nepríjemné. Možno ak raz budem mať 120 kilogramov, nechám si chlpaté nohy. Určite si ich už teraz neholím tak často, ako keď som jazdil na ceste, ale tak raz za dva týždne si nohy oholím.

Prečítajte si tiež