Biker.sk

ROČNÉ PREDPLATNÉ ČASOPISU BIKER IBA ZA 10,90€!
Cestné

Michael Kolář: Profesionálni cyklisti žijú vo veľkej bubline, väčšina to robí iba pre peniaze

Petra Sagana priviedol k titulu majstra sveta, ale život cestného cyklistu ho prestal baviť. Na Majstrovstvách Slovenska v endure sa po roku jazdenia na horskom bicykli umiestnil na treťom mieste.
Martin Sarvaš

Text a foto: Martin Sarvaš

Čo sa dočítate v rozhovore?

  • Prečo skončil Michael Kolář s profi cestnou cyklistikou a ako sa mu zmenil život
  • Že Sagana na tréningoch v šprintoch porážal
  • Aké je robiť domestika a pracovať na výsledky niekoho iného
  • Aký bol prechod z cestného bicykla na horský
  • Či by zvládli jazdiť na horských bicykloch aj iní jazdci z protour pelotónu
  • Čím sa momentálne živí
  • Koľko vážil ako profík a koľko váži teraz
  • Či si prestal holiť nohy

Vyrastal si v Kanade, ako si sa dostal na Slovensko?

Fakt je, že som Kanaďan, ale narodil som sa v Prahe. Keď som mal už pár mesiacov a mohol som lietať, rodičia aj so mnou emigrovali do Toronta. V Kanade sa však rozviedli, mama si našla Slováka, s ktorým mala mojich súrodencov, brata a sestru, a nevlastný otec potom zdedil dom na Slovensku a keď som mal 12 rokov, rozhodli sa presťahovať sa naspäť do Európy.

Prvé dva roky boli ťažké, kým som si zvykol, ale postupne som sa udomácnil, išiel som na strednú školu, popri ktorej som býval na internáte. Mama sa vtedy vrátila opäť do Kanady, ale podarilo sa mi ju presvedčiť, že sa chcem venovať cyklistike a ak by mi to aj náhodou nevyšlo, dokončím strednú a pôjdem za ňou.

Ako si sa dostal k cestnej cyklistike?

Už keď sme sa presťahovali na Slovensko, venoval som sa horskej cyklistike cross country v spojení s cestnou cyklistikou. Spoznal som sa so Saganovcami a do Cyklistického spolku Žilina, ktorý vždy viac inklinoval k cestnej cyklistike. Pochádzam z rodiny, v ktorej sa všetci venovali práve cestnej cyklistike a aj oni ma presvedčili, aby som sa dal na cestu.

Koľko rokov si sa jej venoval?

Venoval som sa jej asi už od dvanástich. Keď sme žili v Kanade a mal som sedem rokov jazdil som na horskom bicykli a kanadské poháre som jazdil v mládežníckych kategóriach. Hneď, keď sme prišli na Slovensko, boli tu na to podmienky, tím a všetko to viedlo k cestnej cyklistike. Rozhodnutie bolo celkom ľahké a prirodzené – mali sme partiu a vzájomne sme sa ťahali. Cyklistika v Európe bola vtedy na omnoho vyššej úrovni a aj na Slovensku to bolo omnoho lepšie ako v Kanade. Dohromady to teda bolo 13 rokov na ceste.

Aký je život profesionálneho cestného cyklistu?

Profi cyklisti žijú v jednej veľkej bubline, väčšina je stále na cestách. Ja som bol z celého roka doma asi iba dva mesiace. Je to denno-denný režim a za tie roky si na to človek zvykne ako na úplne bežnú rutinu. Tak, ako si idete ráno umyť zuby, tak sme sadli na bicykel a trénovali. A úplne všetko tomu musíte prispôsobiť – čas s kamarátmi, frajerkou, rodinou – všetko ide bokom a bicykel je prvotný. Aj keď niekam idete, na tri-štyri dni, musíte riešiť, kde a ako budete trénovať.

Michael Kolář

 

Michael Kolář (26) je bývalý profesionálny cestný cyklista a spolujazdec Petra Sagana z tímov Tinkoff-Saxo a Bora-Hansgrohe. Narodil sa v Prahe, vyrastal v Kanade a keď mal 12 rokov, prišiel na Slovensko. Už vtedy sa venoval horskej cyklistike cross country v spojení s cestnou. Spoznal sa so Saganovcami a vstúpil do Cyklistického spolku Žilina, ktorý viac inklinoval k cestnej cyklistike. Na ceste dosiahol za 13 rokov mnoho úspechov a v roku 2016 bol práve on tým cyklistom, ktorý v Dauhe dotiahol Sagana k druhému titulu majstra sveta. Minulý rok sa rozhodol ukončiť kariéru na ceste a presedlal na horský bicykel. Na Majstrovstvách Slovenska v endure sa po roku jazdenia na endure umiestnil na treťom mieste.

Koľko ste mali voľna v roku?

Koncom roka, keď sa koncom októbra skončila sezóna, mali sme približne štyri týždne voľna. Raz som si vyskúšal iba dva týždne voľna, ale to veru nebolo dobré. Najskôr som sa cítil dobre, lebo som sa rýchlo vrátil do formy, ale potom ma to naopak dobehlo a musel som si oddýchnuť počas sezóny, kedy to nebolo úplne ideálne.

Ako ste sa spoznali s Petrom Saganom? 

V Dubnici na cross country pretekoch, hneď keď sme sa prisťahovali na Slovensko. Bol som na tých pretekoch trochu atrakciou, lebo všetci chceli vedieť, kto je to ten Kanaďan. A práve vtedy som sa spoznal so Saganovcami a stali sa z nás dobrí kamaráti. Spolu sme vyrastali, chodili do školy, chodili poza školu, tlačili sme si ospravedlnenky, aby sme mohli trénovať, aj keď sme často sedeli u Petra doma a hrali sa na Playstation. Do toho sme trénovali a hovoril sme, že sme niekde na sústredení.

Prečítajte si tiež

Aké je jazdiť po boku so Saganom?

Človek sa s ním nikdy nenudí. Peter zostal tým istým človekom, ako som ho poznal, už z detstva. Je to podľa mňa celkom unikátne, lebo ľudia sa často zmenia, keď sa dostanú do iných sfér a on si to veľmi dobre uložil v hlave a nezabudol na najdôležitejších ľudí v jeho živote. Vždy je s ním zábava, dokáže človeka povzbudiť a keď vidí, že má niekto problémy, snaží sa pomôcť, aj keď má ja on dosť svojich problémov, nedáva to na sebe pocítiť.

„Je smutné, že končíš s profesionálnou cyklisrtikou. Celé tie roky si bol omnoho viac ako iba spolujazdec, vždy si bol a budeš skutočný priateľ! Z celého srdca ti ďakujem za všetko a za podporu, ktorú si mi dával na bicykli aj mimo neho,“ vyjadril sa Peter Sagan o ukončení kariéry Miša Kolářa.

Pretekali ste sa niekedy s Petrom Saganom?

Vždy, keď ma Peter vyzval na šprint, v tréningu som ho dokázal o dva-tri bicykle poraziť. Nikedy o menej, ale keď je v tréningu človek čerstvý a nejdeme pretekové tempo, a tým, že som bol talent na šprinty a viem vyvinúť rýchlo veľa wattov, darilo sa mi ho porážať. Dokonca aj v krátkych stúpaniach do jednej minúty som Petra vedel poraziť.

Keď si ho na tréningoch porážal, ako je možné, že on je v tým lídrom a vyhráva preteky?

Úplne najjednoduchším spôsobom, ako by sa to dalo vysvetliť, je, že ja som v pretekoch mal možno desať “nábojov” a Peter ich má dvesto. Počas 200-kilometrovej trati sa odohrá nespočetne veľa šprintov, ktoré si diváci väčšinou ani nevšimnú.

Takmer každej zákruty sa idú šprinty a tiež sa napríklad zvyšuje nárazovo tempo v niektorých kopcoch. Každé takéto zvýšenie tempa a výkonu je ten pomyselný jeden “náboj”. Po desiatich som skončil, Peter dokáže takto fungovať celé preteky. Je to spôsobené najmä tým, že dokáže asi najefektívnejšie na celom svete narábať s kyselinou mliečnou. Podľa testov má štvornásobok receptorov, ktoré dokážu spracovať kyselinu mliečnu oproti bežnému človeku.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech v cestnej cyklistike?

Majstrovstvá sveta v Dohe v roku 2016, kedy som potiahol Petra za druhým titulom majstra sveta. Nebol to síce najlepší výkon, aký som podal na pretekoch a na mnohých pretekoch som podával väčšie výkony, ale vzhľadom na to, že to bol svetový šampionát a bol tam veľký tlak, keďže Peter obhajoval titul majstra sveta, všetci sledovali práve náš tím.

Dokázali sme tam ťahať Petra až do konca, aj keď Juro Sagan mal smolu, keď skoro spadol a nedokázal sa už vrátiť späť na čelo. Bolo to však úplne prirodzené, nebral som to spočiatku ako niečo výnimočné, pretože som si odviedol iba svoju prácu, ale keď som prišiel do cieľa, bol to naozaj neuveriteľný pocit. Tento výsledok mal vtedy veľký vplyv aj na mňa a vďaka nemu som sa dosť zviditelnil.

Aké preteky si mal najradšej?

Mal som rád úvod sezóny a jarné klasiky. Zimná príprava, sústrednia, etapáky v Austrálii a Argentíne, a na jar klasiky. Vždy som sa tešil na klasiky v Belgicku, aj keď po prvých pretekoch som si hovoril, že čo tam vlastne budem robiť. Je to poriadna tlačenica a sú extrémne ťažké. Na takýchto pretekoch sa idú šprinty do každého úseku, do každej zákruty, vchádza sa na úzke cesty, jazdí sa v náročnom teréne a sú potrebné aj lepšie technické zdatnosti.

Preto na klasikách býva toľko pádov a zranení. Napriek tomu to pre mňa bolo najlepšie, lebo Belgičania vždy dokázali vytvoriť skvelú atmosféru a majú to ako štátne sviatky. Dokonca počas pretekov Okolo Flámska majú všetci voľno, otvorené sú iba bary a všetci to sledujú. Rovnako je to na Paríž-Roubaix, ale mne osobne sa viac páčili Flandry.

Prečítajte si tiež

Aké je robiť domestika – pracovať na výsledky niekoho iného?

Najskôr som mal svoj priestor, ktorý som spočiatku dokázal využívať a jazdil som výsledky do piateho miesta. Nikdy som však nemal taký vlak, ako ostatní. Postupne som sa však dostával primárne k práci domestika a cítil som sa, že ma to brzdí. Nikdy som nemal až taký extrémne veľký výkon, ale bol som skôr šprintérsky typ a vedel som sa aj dobre technicky pohybovať, preto som bol veľakrát v top 10. Tým, že zo mňa spravili ťahača, stal sa zo mňa takzvaný “diesel”. Znamená to, že som si trochu zvýšil výkonnosť, ale už som nedokázal tak dobre šprintovať a postupne som sa stal ťahačom.

Keď som chodil do pretekov s tým, že som vedel, že budem iba robiť a ťahať druhých, postupne sa stala z tej cyklistiky vyložene práca. Absolutne sa vytráca priestor pre vlastné výkony a vlastné výsledky. Či by som skončil tridsiaty alebo stotridsiaty, nehralo to žiadnu rolu. Pokiaľ som si odrobil dobre prácu domestika, to bolo to jediné pomyselné potľapkanie po ramene. Ak však nevyhral Peter alebo nejaký dobrý kamarát, nebolo to až také uspokojujúce. Samozrejme, že som sa z toho vždy tešil, ale pre mňa to asi nebolo dostačujúce. Život išiel ďalej a ja som vedel, že o týždeň budem robiť presne to isté.

Ako profík si zarábal asi dosť peňazí. Prečo si sa rozhodol skončiť na ceste?

Bola to pre mňa už iba práca a človek by mal rozmýšľať, čo bude robiť po kariére. Nepohyboval som sa totiž medzi svetovou špičkou, a aj keď som si vedel zarobiť pekné peniaze, uvažoval som aj nad vzdialenejšou budúcnosťou.

Nespočetne veľa cyklistov skončí tak, že nemajú nič, čo by robili a iba čerpajú z úspor alebo skončia v tímoch ako mechanici. Ja som sa skôr snažil nájsť cestu k stabilite aj v budúcnosti s tým, že by som chcel byť aj viac doma a robiť niečo produktívnejšie a zmysluplnejšie, ako iba šliapať do pedálov.

Rozmýšľal si nad tým už dlhšie?

Áno. Tým, že som robil už len prevažne domestika, postupne sa človek dostane k tomu, že to robí kvôli peniazom. Je síce pekné, že som si zarábal tým, že bicyklujem, ale nejaké osobné ambície sa pomaly vytrácali a bolo to monotónne. Dovolím si povedať, že 70-80 percent domestikov to robí iba pre peniaze. Určite milujú to, čo robia, ale keby zarábali menej, tak neverím, že by to robili.

Čím sa teraz vlastne živíš?

Keď som dostal ponuku na inú pozíciu ako pretekár, zvážil som si veľmi dobre všetky pre a proti a napokon som sa rozhodol vziať to. Som teda stále súčasťou tímu Bora-Hansgrohe, kde mám zmluvu na tri roky, pracujem v oblasti sponzoringu a mám na starosti VIP program.

Ja si z toho robím srandu, že som cestovná kancelária pre milionárov – sponzorov a potenciálnych sponzorov pre tím. Je to veľmi zaujímavý koncept, lebo sme prvý a zatiaľ jediný tím, ktorý s tým prišiel v takomto formáte. Ide o ukážku zákulisia pretekov, pričom sa majú zážitok priamo z pretekov a keďže som sám absolvoval už množstvo pretekov, viem, kde sú najzaujímavejšie miesta a kam treba ísť.

Hostia sa spoznajú osobne s jazdcami, majú možnosť nahliadnuť do ich života počas pretekov a vidia aj to, ako pracujú mechanici či maséri. Jednoducho celé zákulisie tímu na pretekoch. Za lístky sa samozrejme platí a je to vlastne jediný spôsob, ktorým sa vracajú do tímu peniaze, všetko ostatné funguje na báze sponzoringu.

Prečítajte si tiež

Prečo enduro a nie klasická horská cyklistika?

Rozmýšľal som nad návratom do cross country, ale potom, ako som sa spoznal s Martinom Knapcom, ma práve on namotivoval, že práve v endure by som mohol byť konkurencieschopný aspoň na česko-slovenskej scéne. Na klasickú horskú cyklistiku treba mať extrémnu výkonnosť a v endure dokážem zúžitkovať aj vytrvalosť z cestnej cyklistiky. Zapáčila sa mi tiež už len myšlienka toho, že prejdem z cesty na enduro, lebo to nie je vôbec bežné a väčšina cyklistov z pelotónu by to nezvládla.

Aký bol prechod z cestného bicykla na horský? 

Celkom zábavný. Minimálne prvý mesiac som ani poriadne nevedel, čo robím a bicykel vozil mňa, nie ja na bicykli. Mal som pocit, že na každom kameni a koreni spadnem. Len som sa držal riaditok a spúšťal som sa dole kopcom.

Bola to veľká sranda, ale bolo to aj veľké riziko, ktoré ma nakoniec aj dobehlo, keď som na jeseň prišiel k úrazu a vyklbil som si kľúčnu kosť a vytrhol vsetky vaziva. To mi dalo dosť času na to, aby som nad tým trochu viac porozmýšľal a zmenil aj prístup k trénovaniu. Pochopil som, že menej je viac a lepšia je pomalá postupnosť v tempe, kedy až toľko človek neriskuje.

Zvládli by jazdiť na horských bicykloch aj iní jazdci z protour pelotónu?

Veľká väčšina pro cestných cyklistov by to nedokázala a nevedia sa normálne voziť na bicykloch. Znie to možno absurdne, ale niekedy je to skutočne strach a hrôza, čo niektorí cyklisti v pelotóne vyvádzajú.

Aký je život mimo bubliny protour?

Zaujímavý. Spoznal som veľmi veľa ďalších ľudí z rôznych sfér, nielen z cyklistiky. Zrazu človek vidí, ako celý svet vlastne funguje a ako fungujú iní ľudia. Je to úplne iný život a som teraz v pozícii, že si všetko riadim podľa seba a nie je to také monotónne. Každý deň si nájdem niečo, čo ma napĺňa a snažím sa niečo vytvárať.

Chcem samozrejme cyklistike aj niečo vrátiť a momentálne pracujeme s Martinom Knapcom na jednom väčšom projekte, o ktorom ale ešte nebudem viac prezrádzať. Keď som bol cyklistom, bol som na opačnej strane – dokázali sme možno motivovať ľudí k cyklistike, ale z tejto pozície sa dá len ťažko pochopiť, ako to vnímajú ľudia, ktorí sledujú cyklistiku alebo jazdia pre zábavu.

Nechýba ti to?

Momentálne mi to skutočne veľmi nechýba. Spočiatku to bolo veľmi zvláštne, lebo som ukončil kariéru v strede sezóny a keď som chodil na pretekoch po zákulisí, pričom som bol zvyknutý pretekať, bol to taký zvláštny pocit. Keď však teraz komunikujem s chalanmi z tímu a vidím, ako žijú, tak si presne uvedomujem, v akej bubline žijú.

Koľko si vážil ako profík a koľko vážiš teraz?

Vážil som od 70 do 74 kg. Nejedol som sladké a pil som červené víno. Namiesto sladkosti som si dal pohárik červeného vína a to bol ten kľúč k tomu, aby som si vedel udržať váhu dole. Mával som od päť do osem percent tuku. Momentálne vážim asi 80 kg a môžem mať okolo deviatich percent tuku. Nabral som teraz aj dosť svalov na vrchu tela a pri mojej výške 176 cm sú to také primerané hodnoty.

Keď už nie si profesionálny cestný cyklista, prestaneš si holiť nohy?

Asi nie. Myslím si, že z času – na čas budem mať masáže a je to pre masérov nepríjemné. Možno keď budem mať raz 120 kilogramov, nechám si chlpaté nohy. Určite si ich už teraz neholím tak často, ako keď som jazdil na ceste, ale tak raz za dva týždne si nohy oholím.

Prečítajte si tiež