To, čo robíme, nie je zdravé. Mads Pedersen nechce, aby sa jeho deti stali profesionálnymi cyklistami
Mads Pedersen na Paríž-Roubaix 2026. Foto: A.S.O./Billy Ceusters
Dánsky cyklista Mads Pedersen (Lidl Trek) patrí medzi najlepších jazdcov profesionálneho pelotónu.
Jeho meno sa pravidelne objavuje medzi favoritmi na najťažšie jednodňové klasiky a povesť nekompromisného pretekára si vybudoval ochotou ísť až na hranicu vlastných možností.
Práve preto zaujme, keď prizná, že profesionálna cyklistika je podľa neho ďaleko od zdravého životného štýlu.
V rozhovore s Mattom Stephensom otvorene hovoril o následkoch zranení, riskantnom návrate do pelotónu aj o tom, prečo by si neželal, aby sa jeho deti raz vydali rovnakou cestou.
Prečítajte si tiež
Najväčší sen je stále Paríž-Roubaix
Ak by si mal vybrať jediné preteky, ktoré ho najviac charakterizujú, Pedersen neváhal ani sekundu. Hoci na Okolo Flámska už dvakrát obsadil druhé miesto, za svoje najobľúbenejšie preteky považuje Paríž-Roubaix.
„Pre mňa je to jednoznačne Roubaix. Sú to extrémne preteky. Nerozhodujú v nich kopce, ale dlažobné kocky,“ povedal.
Práve nepredvídateľnosť robí z Paríž-Roubaix výnimočné podujatie. Nestačí mať silné nohy. Jazdci musia správne nastaviť tlak v plášťoch, šetriť techniku a zároveň prežiť prejazdy po jedných z najdrsnejších ciest v profesionálnej cyklistike.
„Nemyslíte len na to, ako sa čo najrýchlejšie dostať z bodu A do bodu B. Musíte zároveň urobiť všetko pre to, aby bicykel vydržal až do cieľa,“ vysvetlil.
Na velodróme v Roubaix už raz triumfoval, keď v roku 2013 ovládol juniorské preteky. Víťaznú dlažobnú kocku z elitnej kategórie však vo svojej zbierke stále nemá.
„Bolo by krásne mať vedľa tej malej aj veľkú. Budem o ňu bojovať a snívať až do dňa, keď ukončím kariéru.“
Aj preto už teraz premýšľa nad technickými zlepšeniami pre ďalšiu sezónu. Hovorí o nových kolesách, inom type špicov na kolesách aj ďalších detailoch, ktoré by mu mohli pomôcť uspieť v pretekoch, ktoré označuje za najextrémnejšie v celom kalendári.
Prečítajte si tiež
Riskoval zdravie, aby stihol jarné klasiky
Tohtoročná jarná kampaň bola pre Pedersena výnimočná už len tým, že sa na nej vôbec objavil. Po páde na pretekoch Okolo Valencie utrpel zlomeniny a len dva týždne po operácii sa opäť posadil na cestný bicykel.
Pedersen spadol vo vysokej rýchlosti približne 60 až 70 km/h a následky boli okamžité. Zlomené zápästie, poškodená kľúčna kosť a podozrenie na zranenie chrbtice ho vyradili z ideálne rozbehnutej sezóny.
Po páde ležal na zemi a nedokázal sa nadýchnuť. „Keď som sa pokúsil zdvihnúť, hneď som cítil, že zápästie je zlomené. Kľúčna kosť tiež. Vtedy som vedel, že je zle,“ opísal prvé pocity po páde.
„Moje zápästie stále nie je v poriadku. Posunuli sme hranice na maximum. Samozrejme, tým sa hojenie spomaľuje, ale boli sme ochotní toto riziko podstúpiť, aby som mohol štartovať na klasikách,“ priznal.
Dôvod bol jednoduchý. Uvedomuje si, že príležitostí bojovať o najväčšie víťazstvá už nebude mať veľa.
„Tento rok budem mať 31 rokov. Nemám pred sebou ešte päť podobných šancí. Nemohol som sa ich len tak vzdať. Musel som to skúsiť.“
Zároveň priznáva, že návrat do pelotónu preňho nikdy nebol cieľom sám osebe.
„Na tréningoch sa nezničím preto, aby som skončil piaty na Okolo Flámska. Mojím cieľom je vyhrávať monumenty.“
Hoci výsledky úplne nezodpovedali jeho predstavám, po spätnom pohľade ich hodnotí inak. Najmä výkon na Miláno-San Remo, kde vyhral šprint o štvrté miesto, podľa vlastných slov výrazne prekonal očakávania, ktoré mali po návrate zo zranenia on aj celý tím.
Prečítajte si tiež
Pogačar jazdí na inej úrovni
V rozhovore prišla reč aj na Tadeja Pogačara (UAE Emirates-XRG), ktorého výkony v posledných sezónach vyrážajú dych aj jeho najväčším súperom.
Pedersen si dobre spomína na chvíľu, keď sa snažil držať Slovinca na dlažobných úsekoch.
„Na rovine po kockách som išiel 750 wattov a hovoril som si, že to predsa nie je možné. Tadej je jednoducho na úplne inej úrovni. Patrí do vlastnej ligy.“
Napriek tomu nevníma ako smolu, že preteká v ére, keď pelotónu dominujú Pogačar, Mathieu van der Poel (Alpecin-Premier Tech) či Wout van Aert (Visma Lease a Bike).
„Ľudia sa ma pýtajú, či mi prekáža, že jazdím v rovnakej generácii ako Tadej. Vôbec nie. Ak sa mi raz podarí poraziť ho na niektorom monumente, bude to mať o to väčšiu hodnotu,“ povedal Pedersen.
Prečítajte si tiež
Šport je zdravý, ale len po určitú hranicu
Za Pedersenovou húževnatosťou sa však skrýva aj odvrátená stránka profesionálneho športu. Hoci cyklistiku miluje, dobre si uvedomuje, akú cenu za úspechy platia jazdci.
„Šport je zdravý len do určitého bodu. Potom sa z neho stáva niečo, čo už zdravé nie je. To, čo robíme v profesionálnom športe, zdravé jednoducho nie je.“
Aj preto má jasný názor na budúcnosť vlastných detí.
„Želal by som si, aby sa moje deti stali profesionálnymi cyklistami? Rozhodne nie. Najprv by som im ukázal všetky negatíva, aby si možno radšej vybrali niečo iné,“ povedal úprimne dánsky cyklista.
Po páde si naplno uvedomil, aké náročné je fungovať mimo bicykla. Veľkou oporou mu bol brat Martin, ktorý mu pomáhal s každodennými činnosťami aj s návratom do tréningu.
„Niečo také dokáže iba brat. Keby ma o dva týždne po operácii takto tlačil tímový kolega, asi by som mu jednu uštedril,“ zasmial sa.
Napriek všetkým bolestiam a obetiam však zostáva jeho motivácia rovnaká. Najväčším cieľom je stále jediné víťazstvo.
„Vyhrať najextrémnejšie preteky v kalendári. To by bolo naozaj niečo výnimočné,“ dodal Pedersen, ktorý sa už čoskoro predstaví na štarte Tour de France s ambíciou víťaziť v etapách a pravdepodobne pôjde aj po zelenom drese.
Prečítajte si tiež
