Keď sa Taliansko spamätávalo z vojny. Giro d’Italia 1946 spojilo zničenú krajinu aj legendy Bartaliho a Coppiho
Fotogaléria (13) Jazdci počas 9. etapy Chieti–Neapol stúpa na Macerone počas Giro d’Italia 1946.
Keď pelotón Giro d’Italia odštartoval v júni 1946 z Milána, Taliansko bolo krajinou, ktorá sa ešte stále spamätávala z vojny.
Len dvanásť mesiacov predtým sa na severe krajiny stále bojovalo. Mestá niesli stopy bombardovania, železnice boli zničené, mnohé cesty rozbité a tisíce ľudí sa snažili začať nový život v krajine, ktorá bola ekonomicky aj psychicky vyčerpaná.
Giro d’Italia sa pred vojnou stalo jedným zo symbolov talianskeho športu, no medzi rokmi 1941 a 1945 sa preteky neuskutočnili. Organizátori nevedeli, či bude vôbec možné legendárne podujatie obnoviť.
Taliansko bolo rozdelené nielen geograficky, ale aj politicky. Sever krajiny niesol silné jazvy občianskej vojny medzi fašistami a partizánmi, zatiaľ čo juh sa snažil stabilizovať pod dohľadom spojencov.
Práve v takejto atmosfére vznikla myšlienka vrátiť Giro späť na talianske cesty.
Organizátori verili, že cyklistika môže ľuďom aspoň na chvíľu pomôcť zabudnúť na chaos posledných rokov. Giro navyše vždy predstavovalo viac ako len šport. Bolo putovaním naprieč krajinou, ktoré spájalo mestá, regióny aj ľudí.
Novinári La Gazzetta dello Sport preto začali pripravovať návrat pretekov, ktoré mali symbolicky ukázať, že Taliansko sa opäť dokáže postaviť na nohy.
Dobové talianske noviny dokonca začali používať označenie „Giro della Rinascita“, teda Giro znovuzrodenia.
Prečítajte si tiež
Krajina plná ruín a tisíce ľudí pri cestách
Príprava pretekov bola obrovským logistickým problémom. Mnohé cesty boli poškodené po bombardovaní alebo úplne zničené. Organizátori museli meniť trasu, obchádzať poškodené mosty a hľadať úseky, po ktorých vôbec bolo možné jazdiť.
Veľké škody utrpela aj železničná infraštruktúra a najhoršia situácia bola na juhu krajiny. Aj preto trasa pretekov nešla južnejšie ako do Neapola.
Niektoré mestá ešte stále odstraňovali trosky z ulíc. V okolí ciest sa nachádzali opustené vojenské vozidlá či zničené budovy, ktoré pripomínali len nedávno skončený konflikt.
Legendárny organizátor Armando Cougnet musel po vojne prakticky nanovo vybudovať celý organizačný tím. Pomáhal mu aj mladý Vincenzo Torriani, ktorý sa neskôr stal jednou z najdôležitejších postáv histórie Giro d’Italia.
Torriani jazdil po Taliansku v starom automobile Fiat Balilla, ktorý mu zostal ešte z vojnových rokov, a kontroloval stav ciest, mostov aj miest vhodných na štarty a ciele etáp.
Bartali počas vojny pomáhal Židom, Coppiho zajali
Záujem fanúšikov prekonal všetky očakávania a ľudia stáli pri cestách v desaťtisícoch. Mnohí prišli pešo z okolitých dedín, pretože doprava v krajine stále fungovala len obmedzene.
Pre veľkú časť Talianov predstavovalo Giro prvú veľkú pozitívnu udalosť po rokoch vojny.
Preteky navyše prinášali do krajiny pocit normálnosti. Noviny opäť písali o športových hrdinoch namiesto správ o bojoch, bombardovaní a smrti.
Niektoré etapy viedli cez regióny, ktoré boli počas vojny dejiskom ťažkých bojov. Organizátori zámerne vybrali aj mestá spojené s talianskou vojnovou históriou, napríklad Trento, Bassano del Grappa či oblasť pri rieke Piave.
Jazdci prechádzali mestami, kde boli ešte stále viditeľné stopy po guľkách a zbombardovaných budovách.
Mnohí pretekári pritom sami zažili vojnu veľmi priamo.
Gino Bartali počas vojny tajne pomáhal talianskym Židom a prevážal falošné dokumenty ukryté v ráme bicykla.
Fausto Coppi strávil časť vojny ako vojnový zajatec v severnej Afrike po tom, čo ho zajali britské jednotky.
Práve oni sa mali stať hlavnými postavami historického Giro 1946.
Prečítajte si tiež
Keď sa Taliansko rozdelilo na dva tábory: Bartali proti Coppimu
Gino Bartali bol pred vojnou najväčšou hviezdou talianskej cyklistiky.
Vyhral Giro aj Tour de France a v očiach mnohých predstavoval tradičné, konzervatívne a hlboko veriace Taliansko.
Fausto Coppi bol úplný opak. Bol mladší, modernejší, tichší a pôsobil takmer chladne. Jeho štýl jazdy vyzeral elegantnejšie a efektívnejšie ako agresívny prejav Bartaliho.
Už pred vojnou medzi nimi vznikalo napätie, no Giro 1946 ich rivalitu definitívne premenilo na športový fenomén.
Tentoraz už navyše nejazdili za rovnaký tím. Bartali jazdil za Legnano, zatiaľ čo Coppi jazdil za Bianchi.
Coppi vstupoval do sezóny vo fantastickej forme. Niekoľko týždňov pred Girom vyhral Miláno-San Remo po neuveriteľnom sólovom útoku dlhom približne 145 kilometrov a do cieľa prišiel s náskokom viac ako 18 minút pred Bartalim.
Mnohí fanúšikovia začali veriť, že nastáva nová éra talianskej cyklistiky. Bartali mal už 32 rokov a časť verejnosti ho považovala za jazdca za zenitom.
Napätie medzi oboma legendami ešte zvýšili jarné preteky Züri Metzgete. Bartali údajne požiadal Coppiho, aby mu pomohol do cieľa s prísľubom, že potom nebude šprintovať o víťazstvo. Coppi súhlasil, no Bartali neskôr zaútočil vo chvíli, keď si Coppi upravoval remienky na pedáloch, a vyhral.
Coppi zostal nahnevaný a ich vzťah sa ešte viac vyostril. Taliansko sa začalo deliť na „bartalistov“ a „coppistov“.
Prečítajte si tiež
Niektorí fanúšikovia vnímali Bartaliho ako symbol starého Talianska, zatiaľ čo Coppi predstavoval novú povojnovú generáciu.
Noviny detailne opisovali každý ich útok, každé gesto aj každú hádku. Atmosféra počas etáp často pripomínala futbalové derby. Fanúšikovia kričali mená svojich favoritov a tlačili jazdcov do kopcov.
Napätie medzi oboma legendami bolo cítiť aj v pelotóne. Bartali vedel, že Coppi sa postupne stáva silnejším. Coppi zase cítil, že nastal čas prevziať pozíciu najväčšej hviezdy talianskej cyklistiky.
Coppi dominoval najmä v horských etapách Dolomitov, no nedokázal úplne zmazať straty z úvodu pretekov.
Bartali napokon získal svoj tretí triumf na Giro d’Italia s náskokom iba 47 sekúnd pred Coppim a dodnes ide o jeden z najtesnejších súbojov v histórii týchto pretekov.
Prečítajte si tiež
Drsné etapy bez modernej podpory
Aj keď vojna skončila, podmienky na Gire zostávali extrémne.
Pelotón absolvoval 17 etáp s celkovou dĺžkou viac než 3 100 kilometrov. Na štart sa postavilo 79 jazdcov, avšak do cieľa prišlo len 40 z nich.
Zaujímavosťou bolo, že celé štartové pole tvorili iba Taliani. Krajina bola totiž technicky stále vo vojnovom stave s viacerými štátmi a zahraniční jazdci sa na Giro prakticky nedostali.
Cyklisti jazdili na ťažkých oceľových bicykloch bez modernej techniky a na rozbitých cestách boli defekty úplne bežné. Tímové autá mali obmedzené možnosti pohybu a mechanická pomoc často prichádzala neskoro alebo vôbec.
Etapy boli dlhé a jazdci trávili na bicykloch dlhé hodiny. Niektoré úseky viedli cez horské cesty poškodené počas vojny a pelotón často sprevádzali oblaky prachu.
Strava jazdcov mala stále ďaleko od modernej športovej výživy. Počas etáp pili víno, jedli chlieb, cestoviny či jednoduché domáce jedlá.
Mnohí jazdci boli navyše fyzicky poznačení vojnovými rokmi. Niektorí mali za sebou vojenskú službu, iní zajatie alebo dlhé obdobia bez pravidelného tréningu. Napriek tomu bolo tempo pretekov mimoriadne vysoké.
Práve počas Gira v roku 1946 organizátori prvýkrát zaviedli oficiálnu zdravotnú službu, ktorá zabezpečovala pomoc celému konvoju pretekov.
Fanúšikovia pritom nevnímali cyklistov len ako športovcov. V krajine zničenej vojnou sa z nich stávali symboly odolnosti a návratu normálneho života.
Každé dokončené stúpanie či etapové víťazstvo malo pre ľudí väčší význam ako len športový výsledok.
Prečítajte si tiež
Klince, kamene aj streľba pri ceste
Najdramatickejší moment celého Giro d’Italia 1946 však neprišiel v horách. Odohral sa 30. júna počas dvanástej etapy z Roviga do Trieste, na severovýchodnom pobreží Talianska.
Mesto bolo po vojne pod kontrolou spojeneckých vojsk a o celé územie okolo Trieste sa sporili Taliansko a Juhoslávia. Napätie v regióne bolo obrovské už pred štartom etapy.
Organizátori dokonca krátko pred začiatkom Giro oznámili, že etapa napokon do Trieste nepríde, čo vyvolalo pobúrenie v celom Taliansku. Po rokovaniach však spojenecké velenie povolilo návrat cieľa do mesta.
Keď pelotón dorazil do oblasti Pieris pri hraniciach Venezia Giulia, skupina projuhoslovanských demonštrantov zablokovala cestu veľkými balvanmi.
Na cestu rozhádzali klince a po jazdcoch začali hádzať kamene.
Polícia sa snažila demonštrantov rozohnať, no situácia sa rýchlo zmenila na chaos. Podľa dobových správ zazneli aj výstrely a polícia paľbu opätovala.
Pretekári zastavili a organizátori pochopili, že pokračovať ďalej je príliš nebezpečné. Rozhodcovia preto etapu neutralizovali a všetkým jazdcom započítali rovnaký čas.
Časť pelotónu pokračovala ďalej autami a niektorí jazdci sa neskôr symbolicky presunuli na dostihovú dráhu Montebello v Trieste, kde sa uskutočnil improvizovaný cieľ etapy. Symbolické víťazstvo bolo udelené Giordanovi Cotturovi, rodákovi z Trieste.
Incident šokoval celé Taliansko a ukázal, že vojnové napätie v krajine ani zďaleka neskončilo.
Prečítajte si tiež
Giro, ktoré pomohlo Taliansku späť na nohy
Víťazom Giro d’Italia 1946 sa stal Gino Bartali, ktorý tým získal svoj tretí triumf na talianskych pretekoch. Jeho výsledok však nakoniec nebol tým najdôležitejším.
Oveľa väčší význam malo to, že Giro dokázalo znovu spojiť krajinu, ktorá bola po vojne rozdelená a vyčerpaná.
Noviny opäť každý deň prinášali športové titulky, ľudia sa zhromažďovali pri rádiách a celé Taliansko sledovalo súboj dvoch cyklistických legiend.
Rivalita Bartaliho a Coppiho potom nasledujúce roky prerástla hranice športu a stala sa súčasťou talianskej kultúry. Ich súboje sledovali milióny fanúšikov a krajina sa počas veľkých pretekov pravidelne rozdeľovala na dva tábory.
Giro 1946 zároveň ukázalo, akú silu môže mať šport v období krízy.
Preteky, ktoré sa vracali na rozbombardované cesty len rok po skončení vojny, pomohli Talianom aspoň na chvíľu zabudnúť na minulosť a znovu nájsť pocit spolupatričnosti.
