Cigarety, alkohol, kokaín aj nebezpečné stimulanty. Príbeh vzniku Tour de France v roku 1903
Fotogaléria (47) Tour de France 1928. Foto: Tour de France / Wikimedia Commons
História Tour de France sa začala písať v roku 1903, keď vedenie francúzskeho športového denníka L’Auto hľadalo spôsob, ako zvýšiť predaj novín a získať náskok pred konkurenciou.
Šéfredaktor Henri Desgrange spolu s novinárom Géo Lefevrom prišli s odvážnym plánom usporiadať cyklistické preteky okolo celého Francúzska.
Myšlienka vznikla počas dlhého obeda v parížskej reštaurácii a spočiatku pôsobila skôr ako experiment než ako začiatok športovej legendy.
Prvého júla 1903 napísal Henri Desgrange vetu: „L’Auto, noviny myšlienok a činov, od dnešného dňa vyšlú naprieč Francúzskom bezstarostných a odhodlaných rozsievačov energie, profesionálnych cestných pretekárov,“ a tento text umiestnil na titulnú stranu svojho denníka.
Šesť etáp, ktoré zmenili cyklistiku
Prvý ročník Tour de France pozostával iba zo šiestich etáp, no ich rozsah bol na svoju dobu takmer nepredstaviteľný. Celková dĺžka pretekov dosiahla 2 428 kilometrov a jednotlivé etapy merali od 270 do 470 kilometrov.
Trasa viedla z Paríža cez Lyon, Marseille, Toulouse, Bordeaux a Nantes späť do hlavného mesta. Na štart pri kaviarni Café au Réveil Matin na okraji Paríža sa postavilo 60 cyklistov, ktorí v skutočnosti netušili, čo ich čaká ani či je vôbec možné takéto preteky dokončiť.
Cyklistika na začiatku 20. storočia vyzerala úplne inak ako dnes. Bicykle nemali prehadzovače, jazdilo sa na ťažkých oceľových strojoch s jediným prevodom a na trati nebola povolená žiadna technická pomoc.
Prečítajte si tiež
Pretekári si museli všetky opravy vykonávať sami, často uprostred noci a ďaleko od civilizácie. Mnohé úseky absolvovali po prašných alebo rozbitých cestách a jazdilo sa aj v tme.
V tom čase väčšina Francúzov nikdy neopustila svoj región a mnohí hovorili len miestnym nárečím. Pre jazdcov tak Tour nebola len športovou výzvou, ale aj cestou naprieč krajinou, ktorú mnohí prvýkrát skutočne spoznali. Videli jej krajinu, stretávali ľudí v dedinách aj mestách a postupne pomáhali vytvárať pocit spoločnej národnej identity.
Cigarety, alkohol aj povzbudzujúce látky
Extrémna náročnosť pretekov viedla aj k praktikám, ktoré by dnes pôsobili šokujúco. Cigarety, alkohol či rôzne povzbudzujúce látky boli považované za bežnú súčasť výkonu.
Francúz Henri Pélissier, víťaz Tour de France z roku 1923, tieto látky označoval ako dynamity.
Novinárom otvorene priznal, že po ich užití býval tak nabudený, že namiesto spánku v noci tancoval. Až v druhej polovici 20. storočia začali francúzske zákony postupne zakazovať stimulanty v športe a podobné praktiky sa vytratili z otvorenej reality pelotónu.
V tej dobe používali cyklisti ako „povzbudzujúce látky“ najmä silnú kávu a rôzne kofeínové zmesi, alkohol či nikotín, ktoré mali pomôcť udržať bdelosť počas extrémne dlhých etáp.
Bežné boli aj takzvané povzbudzujúce toniká predávané v lekárňach, ktoré obsahovali éter. Táto látka vyvolávala krátkodobý pocit zvýšenej energie a potláčala únavu.
Niektoré prípravky obsahovali aj kokaín alebo extrakty z listov koky, ktoré sa na prelome storočí ešte považovali za legitímne liečivé stimulanty a nachádzali sa v rôznych elixíroch či nápojoch určených na posilnenie organizmu.
Používali sa aj malé dávky strychnínu, dnes známeho ako silný jed používaný napríklad proti hlodavcom. Na začiatku 20. storočia sa však v medicíne paradoxne využíval ako stimulant nervového systému, ktorý mal oddialiť vyčerpanie a zvýšiť bdelosť.
Jazdci pritom tieto látky nevnímali ako podvádzanie a nešlo o systematický doping v dnešnom zmysle slova.
Skôr išlo o spôsob, ako prežiť preteky, ktorých etapy často presahovali 400 kilometrov, trvali viac ako pätnásť hodín a veľká časť z nich sa jazdila aj počas noci bez akejkoľvek podpory tímu alebo modernej výživy.
Zrod cyklistickej legendy
Začiatky Tour sprevádzali aj podvody a chaos. Niektoré etapy sa jazdili v noci a jazdci sa neraz snažili skrátiť trasu alebo časť prejsť vlakom.
Organizátori udeľovali pokuty a diskvalifikácie, no kontrola bola mimoriadne náročná. Napätie vytvárali aj fanúšikovia súperov, ktorí favoritom hádzali pod kolesá klince alebo črepy skla, aby ich spomalili alebo vyradili z pretekov.
Reportéri denníka L’Auto každý deň posielali správy z trate späť do hlavného mesta a popularita novín prudko rástla. Náklad sa zvýšil z približne 25 000 výtlačkov denne na viac než 130 000, čo okamžite potvrdilo úspech celého projektu.
Napriek všetkým problémom dorazilo po 2 428 kilometroch do Paríža 21 jazdcov. Každý z nich sa stal súčasťou príbehu, ktorý presiahol šport.
Víťazom prvého ročníka Tour de France sa stal 18. júla 1903 vtedy 32-ročný Francúz Maurice Garin s časom 94:33:14 hod, čo znamená, že 2428 km dlhú trasu prešiel s priemernou rýchlosťou približne 25,7 km/h.
Nasledujúci rok sa uskutočnil druhý ročník a z jednorazového marketingového nápadu sa postupne stala tradícia, ktorá prežila celé storočie a prerušili ju iba dve svetové vojny.
Preteky, ktoré vznikli ako spôsob predaja novín, sa zmenili na národnú inštitúciu a symbol francúzskeho leta.
Dnes je Tour de France najprestížnejším etapovým podujatím cyklistiky a každý júl sledujú preteky stovky miliónov divákov po celom svete.
To všetko však začalo šesťetapovým dobrodružstvom skupiny jazdcov, ktorí sa v roku 1903 vydali na cestu, o ktorej nikto nevedel, či ju vôbec možno dokončiť.
