Víno ako stimulant, podvody vlakom a šialene dlhé etapy. Príbeh vzniku Giro d’Italia v roku 1909
Fotogaléria (40) Gino Bartali bojuje s náročnou horskou etapou na Giro d’Italia v roku 1940.
História Giro d’Italia sa začala písať v roku 1909, keď vedenie talianskeho športového denníka La Gazzetta dello Sport hľadalo spôsob, ako zvýšiť predaj novín a zároveň posilniť popularitu cyklistiky v krajine.
Taliansko bolo v tom období mladým štátom, ktorý sa len niekoľko desaťročí predtým zjednotil, a šport začínal zohrávať dôležitú úlohu pri vytváraní spoločnej národnej identity.
Úspech zrodu Tour de France vo Francúzsku v roku 1903 ukázal, že cyklistické preteky môžu byť nielen športovou udalosťou, ale aj obrovským mediálnym projektom.
Redaktor La Gazzetta dello Sport Tullo Morgagni preto prišiel s myšlienkou vytvoriť etapové preteky naprieč celým Talianskom.
Spolu s riaditeľom denníka Armandom Cougnetom a novinárom Eugenom Camillom Costamagnaom začali pripravovať projekt, ktorý mal konkurovať nielen francúzskym pretekom, ale aj domácim novinám Corriere della Sera.
Práve konkurenčný boj medzi talianskymi médiami výrazne urýchlil vznik pretekov. Denník Corriere della Sera totiž plánoval vlastné veľké športové podujatie a La Gazzetta dello Sport nechcela zostať pozadu.
Organizátori však čelili veľkému problému. Na usporiadanie pretekov chýbali peniaze. Odhadované náklady dosahovali približne 25-tisíc lír, čo bola na tú dobu obrovská suma.
Pomohol až bankový účtovník Primo Bongrani, ktorý začal zháňať finančné príspevky po celom Taliansku. Časť financií poskytlo aj kasíno v San Reme a dokonca prispel aj konkurenčný Corriere della Sera.
Prvého augusta 1908 zverejnila La Gazzetta dello Sport na titulnej strane správu, že v nasledujúcom roku zorganizuje prvý ročník Giro d’Italia. Odvážny plán okamžite vzbudil pozornosť po celej krajine.
Osem etáp, ktoré spojili Taliansko
Prvý ročník Giro d’Italia odštartoval 13. mája 1909 o 2:53 ráno na milánskom námestí Piazzale Loreto. Na štart sa postavilo 127 jazdcov, ktorí mali pred sebou osem etáp a celkovú vzdialenosť 2 448 kilometrov.
Zaujímavosťou je, že pôvodne sa do pretekov prihlásilo až 166 cyklistov vrátane jazdcov z Francúzska, Nemecka, Belgicka či Švajčiarska, no na štart sa napokon postavila menšia skupina.
Medzi účastníkmi boli profesionáli, amatéri aj takzvaní „isolati“, teda jazdci bez tímovej podpory, ktorí si všetko zabezpečovali sami.
Trasa viedla z Milána do Bologne, Chieti, Neapola, Ríma, Florencie, Janova a Turína, odkiaľ sa pelotón vrátil späť do Milána.
Etapy boli extrémne dlhé. Niektoré presahovali 300 kilometrov a jazdci trávili na bicykloch viac než dvanásť hodín denne. Veľká časť pretekov sa jazdila v noci alebo za úsvitu, pretože organizátori chceli, aby cyklisti prichádzali do miest počas dňa pred zrakmi divákov.
Najdlhšia etapa z Luccy do Ríma merala takmer 400 kilometrov a patrila medzi najnáročnejšie dni celých pretekov.
Cesty boli väčšinou prašné, kamenisté alebo blatisté. V južných regiónoch často pripomínali skôr poľné cesty ako cesty určené pre športové podujatie.
Pozrite si tiež
Bicykle boli vtedy bez prehadzovačiek, na ceste nebola povolená žiadna technická pomoc a pretekári považovali cigarety a alkohol za látky, ktoré im pomôžu vo výkone.
Defekty boli bežnou súčasťou etáp a niektorí pretekári nosili okolo ramien náhradné pneumatiky alebo si do vreciek dresov ukladali základné náradie.
Organizátori sa už počas prvého ročníka snažili obmedziť podvádzanie. Jazdci sa museli podpisovať na kontrolných bodoch a pri štarte aj v cieli ich fotografovali, aby rozhodcovia mohli porovnávať snímky a overovať, či niekto časť trasy neskrátil.
V tom období mnoho Talianov nikdy neopustilo svoj rodný región a často hovorili iba miestnym dialektom. Giro tak nebolo len športovým podujatím, ale aj symbolickou cestou naprieč krajinou, ktorá pomáhala spájať sever a juh Talianska.
Noviny každý deň prinášali reportáže z trate a ľudia po celej krajine začali sledovať príbehy jazdcov, ktorých dovtedy vôbec nepoznali.
La Gazzetta dello Sport navyše využívala aj telegramy a telefonické správy, vďaka ktorým sa informácie o priebehu etáp šírili po krajine oveľa rýchlejšie ako v minulosti.
Prečítajte si tiež
Alkohol, cigarety a vyčerpanie
Rovnako ako na začiatkoch Tour de France, aj prvé ročníky Gira sprevádzali praktiky, ktoré by dnes pôsobili nepredstaviteľne.
Etapy boli také dlhé a náročné, že jazdci často siahali po cigaretách, víne alebo rôznych povzbudzujúcich látkach, ktoré mali pomôcť proti únave.
V pelotóne boli bežné silná káva, kofeínové zmesi či alkohol. Víno sa v Taliansku považovalo za prirodzenú súčasť stravy a mnohí jazdci verili, že im dodáva energiu počas dlhých hodín v sedle.
Používali sa aj toniká predávané v lekárňach, ktoré obsahovali éter alebo výťažky z listov koky. Niektoré prípravky obsahovali aj malé dávky strychnínu, ktorý sa na začiatku 20. storočia paradoxne využíval ako stimulant nervového systému.
Pretekári pritom tieto látky nevnímali ako podvádzanie. V ére extrémne dlhých etáp bez modernej výživy a tímovej podpory išlo skôr o spôsob, ako vôbec dokončiť preteky.
Niektorí jazdci počas etáp zaspávali za jazdy alebo zastavovali pri hostincoch, aby si na chvíľu oddýchli. Únava bola taká veľká, že do cieľa často prichádzali pokrytí prachom či blatom a úplne vyčerpaní.
Prečítajte si tiež
Chaos, podvody a zrod legendy
Začiatky Giro d’Italia sprevádzali aj podvody a kontroverzie. Organizátori mali len obmedzené možnosti kontroly a niektorí jazdci sa snažili získať výhodu rôznymi trikmi.
Objavovali sa prípady skracovania trate, držania sa motorových vozidiel alebo nepovolenej pomoci od divákov. Niektorí fanúšikovia tlačili svojich favoritov do kopcov alebo im pomáhali pri opravách bicyklov.
Už počas druhého dňa pretekov organizátori odhalili jazdcov, ktorí časť etapy absolvovali vlakom. Diskvalifikovali ich po tom, ako neprešli nečakaným kontrolným bodom pripraveným rozhodcami.
Preteky boli navyše mimoriadne nebezpečné, pretože sa jazdilo po otvorených cestách bez bezpečnostných bariér a pády boli časté.
Prvý ročník sprevádzalo aj zlé počasie, technické problémy a hromadné pády. Jeden z prvých veľkých incidentov sa odohral ešte pred svitaním len niekoľko kilometrov po štarte úvodnej etapy.
Napriek chaosu popularita Gira prudko rástla. La Gazzetta dello Sport zaznamenala výrazný nárast predaja a z marketingového projektu sa začala rodiť športová tradícia.
Prečítajte si tiež
Z murára víťaz Giro d’Italia
Víťazom historicky prvého ročníka sa stal Talian Luigi Ganna, pôvodne murár, ktorý sa stal jednou z prvých veľkých hviezd talianskej cyklistiky.
Zaujímavosťou je, že Giro sa vtedy ešte nejazdilo na čas ako dnes, ale podľa bodového systému. Jazdci získavali body podľa umiestnenia v etapách a celkovým víťazom sa stal ten s najnižším počtom bodov.
Organizátori zvolili tento systém aj preto, že po škandáloch na Tour de France 1904 považovali bodovanie za spoľahlivejší a jednoduchší spôsob hodnotenia než presné meranie časov.
Luigi Ganna vyhral tri etapy a za celkový triumf získal prémiu 5 325 lír, čo bola na začiatku 20. storočia mimoriadne vysoká suma.
Ganna po triumfe údajne na otázku novinárov, ako sa cíti, odpovedal stručnou vetou: „Me brüsa tanto el cü,“ čo v lombardskom dialekte znamená: „Veľmi ma páli zadok.“
Do cieľa v Miláne dorazilo iba 49 jazdcov zo 127 štartujúcich. Každý z nich sa stal súčasťou príbehu, ktorý postupne prerástol hranice športu.
Nasledujúce ročníky priniesli nové legendy, dramatické horské etapy aj vznik ikonického ružového dresu Maglia Rosa, ktorý organizátori predstavili v roku 1931 podľa farby papiera La Gazzetta dello Sport.
Preteky, ktoré vznikli ako spôsob zvýšenia predaja novín, sa zmenili na symbol talianskeho športu a jednu z najprestížnejších udalostí svetovej cyklistiky.
