Jediné šťastie bolo, že som mala helmu, hovorí cyklistka, ktorá nepríjemne spadla v Tatrách
Článok obsahuje fotky, ktoré môžu byť pre slabšie povahy nevhodné.
Čitateľka Júlia Bočkayová nám poslala jej krátky príbeh o jej úraze vo Vysokých Tatrách, ktorý sa jej stal minulý rok v lete. Pri páde z bicykla utrpela viacero tržných poranení po celom tele. Veľké šťastie bolo, že mala helmu, inak by to dopadlo asi o dosť nepríjemnejšie.
„Chcela by som sa s vami podeliť o môj zážitok z leta s mojím priateľom. Bola to naša prvá dovolenka a vzhľadom na to, že obidvaja milujeme hory (ja na pešo a on je vášnivý cyklista), rozhodli sme sa pre Vysoké Tatry. V prvý deň sme zvolili variantu na pešo – túra Kriváň. Tú sme prežili obidvaja bez zranenia.
No na ďalší deň sme sa vybrali na Štrbského pleso, kde sme si v požičovni požičali bicykle. Vybrali sme sa po asfaltke, po cyklistickej značke na Popradské pleso. Po oddychu pri plese a menšej prechádzke sme sa museli ponáhľať vrátiť bicykle.
Asi sme sa až tak ponáhľať nemali, lebo to bolo pre mňa osudné. Pri pre mňa vysokej rýchlosti sa mi stočili riadidlá a už som sa zoznamovala s miestnou asfaltovou cestou. Následne som spoznala kvalitu HZS a Popradskej nemocnice. Tá ‚krása‘, čo mi zostala ako suvenír z Tatier, môžete vidieť na fotkách.
Ako moje poranenia nazvali ošetrovatelia z HZS ako cestné lišaje. Mala som ich na pravom palci, pravom predlaktí, pravom kolene, na ľavom lakti, hlave a na boku som mala dosť hlbokú ranu. Tá sa hojila zo všetkých najdlhšie.
Musela som chodievať dvakrát do týždňa na prebaly zranení do nemocnice a skoro všetky sa hojili tak dva a pól týždňa, až na ten bok, ktorý sa hojil vyše mesiaca.
Helmu som samozrejme na hlave mala. Bola to hneď prvá otázka aj HZS a aj sanitárky. Bolo to jediné šťastie, lebo keby ju na hlave nemám, tak je viac než pravdepodobné, že by som mala otras mozgu a rozbitú hlavu. Vďaka nej som skončila len so škrabancom.“
Vaše komentáre