Alaphilippe svoje náhle ukončenie kariéry vôbec neľutuje, potrebuje odstup
Julian Alaphilippe. Foto: A.S.O.
Sledovať na veľkom plátne najvýznamnejšie okamihy kariéry by u mnohých mohlo vyvolať túžbu, aspoň raz si ešte na dres pripnúť štartové číslo. U Juliana Alaphilippa to však malo úplne opačný efekt. Hoci ho na podujati partnerov Francúzskej cyklistickej federácie prívitali so standing ovation, podľa vlastných slov sa tým ešte viac utvrdil v tom, že odísť bolo správne rozhodnutie.
View this post on Instagram
„Som veľmi rád, že môžem byť medzi vami a veľmi ma to dojíma. Keď sledujem tento zostrih svojej kariéry, som so svojím rozhodnutím ešte spokojnejší. Vždy som chcel skončiť v správnej chvíli, aby som nepretekal o rok dlhšie, než by som mal,“ povedal Alaphilippe.
Užitočný pre tím, no čoraz vzdialenejší radosti z pretekania
Julian Alaphilippe (Tudor Pro Cycling) oznámil odchod do športového dôchodku pomerne nečakane, koncom augusta tohto roku. Jeho poslednými profesionálnymi pretekmi tak zostala júlová Tour de France, na ktorej sa predstavil ôsmykrát a s fanúšikmi sa rozlúčil emotívnym záverom v Paríži.
Keď neskôr vysvetľoval svoje rozhodnutie, nehovoril o tom, že by už tímu nemal čo ponúknuť. Podstatnejšie bolo, ako sa na bicykli cítil. Šport, ktorý dlhé roky robil s nezameniteľným zápalom, mu postupne prestával prinášať niekdajšie potešenie.
„Moderná cyklistika mi prinášala čoraz menej radosti. Stále som cítil, že som pre tím užitočný, no zároveň som vedel, že nastal čas obrátiť list. Som veľmi šťastný, že sa mi za tie roky podarilo dosiahnuť všetko, čo som dosiahol.“
K rozhodnutiu patrila aj túžba po pokojnejšom živote. Muž, ktorý dokázal strhnúť publikum útokom aj obyčajným gestom, už necítil potrebu zostávať v centre diania.
„Počas kariéry som si svetiel reflektorov užil dosť a teraz sa potrebujem trochu stiahnuť od úzadia. Ďakujem vám všetkým za túto poctu. Nepotreboval som ju, ale hlboko sa ma dotkla.“
Žlté leto a dva roky v dúhovom drese
Alaphilippov vzťah s publikom nevytvorili iba víťazstvá. Útočil s odvahou, emócie neskrýval a jeho prejav si bolo ťažké pomýliť s niekým iným. Rovnako prirodzene, ako vedel využiť krátke prudké stúpanie, dokázal vtiahnuť fanúšikov do pretekov.
Najsilnejšie sa to prejavilo na Tour de France 2019, keď strávil štrnásť dní v drese celkového lídra a stal sa ústrednou postavou francúzskeho cyklistického leta. Za celú kariéru viedol Tour osemnásť dní a vyhral v nej šesť etáp.
Nasledovali svetové tituly v Imole v roku 2020 a v Leuvene o rok neskôr. Jeho výsledková bilancia však siaha oveľa ďalej, vyhral Miláno – San Remo, Strade Bianche aj Clásicu San Sebastián, trikrát ovládol Valónsky šíp a získal etapové víťazstvá na všetkých troch Grand Tours.
Profesionálom sa stal v roku 2014 v drese Omega Pharma-Quick-Step. V tíme Patricka Lefevera prežil väčšinu kariéry, po zhoršení vzájomných vzťahov prestúpil na sezónu 2025 do Tudoru. Posledné dve sezóny tak absolvoval v tomto švajčiarskom zoskupení, pričom ešte v roku 2025 zvíťazil na GP de Québec.
Jeho neskoršie roky poznačil aj ťažký pád na Liège – Bastogne – Liège 2022, na úroveň svojich najlepších rokov sa už nedostal a postupne sa menil aj jeho vzťah k samotnému pretekaniu. Pri pohľade späť však v jeho slovách prevláda vďačnosť.
„Cyklistika bola mojím únikom, ale som rád, že som skončil a cítim veľkú vďačnosť. Mal som šťastie, že som sa jej mohol venovať pätnásť rokov, nachádzať v nej radosť aj uvoľnenie a prinášať emócie svojej rodine, ľuďom, deťom aj sebe samému. Aby som dosiahol ciele, ktoré som si stanovil, išiel som až na hranicu svojich možností.“
Voecklerovi a Franckovi patrili osobné slová
Pri slávnostnej rozlúčke stáli po Alaphilippovom boku aj jeho bratranec a tréner Franck a Thomas Voeckler, ďalší bývalý cyklistický profík z krajiny galského kohúta. Obaja zohrali dôležitú úlohu pri jeho úspechoch, no Francúz im ďakoval aj za niečo, čo výsledkové listiny nezachytávajú.
Voeckler viedol francúzsku reprezentáciu pri oboch jeho svetových tituloch, ich vzťah sa však vyvíjal dlhšie a postupne presiahol oblasť športu.
„Thomas bol najskôr mojím tímovým kolegom a potom sa stal mojím trénerom vo francúzskej reprezentácii. Mali sme veľa spoločného – v životných príbehoch, v tom, akí sme boli na bicykli, aj v našom bláznovstve. Dnes už pre mňa nie je iba niekdajším reprezentačným trénerom, ale priateľom, ktorý pri mne stál aj v ťažkých chvíľach mimo cyklistiky.“
Franckovi Alaphilippovi zase venoval poďakovanie, ktoré na okamih upriamilo pozornosť na človeka zvyknutého pracovať v úzadí.
„Franck nemá rád pozornosť a vo svetle reflektorov sa neocital často, no aj vďaka nemu sa mi toto všetko podarilo. Franck, pre moju kariéru si bol nesmierne dôležitý, ale rovnako veľa si pre mňa znamenal aj v osobnom živote.“
Alaphilippe zatiaľ neoznámil, čomu sa bude venovať ďalej ani či zostane profesionálne spojený s cyklistikou. Vo štvrtok sa ešte raz postavil pred publikum, ktoré mu pripomenulo jeho najväčšie chvíle, z jeho slov však bolo viac než zrejmé, že ďalšie pokračovanie pretekárskeho príbehu už nepotrebuje.
