Prečo je nemožné vyhrať Giro, Tour aj Vueltu v jednom roku? Veda odhaľuje limity ľudského metabolizmu
Tadej Pogačar počas 9. etapy Tour de France 2024. Foto: A.S.O./ Ashley Gruber, Jered Gruber
V roku 2024 vyhral Tadej Pogačar Giro d’Italia aj Tour de France. Zaradil sa tak k Faustovi Coppimu a Eddymu Merckxovi medzi iba ôsmich mužov a Annemiek van Vleuten ako jedinú ženu, ktorým sa to podarilo.
Pred Pogačarovým Giro-Tour double sa to naposledy podarilo Marcovi Pantanimu v roku 1998, ale doposiaľ nikto v histórii nezvládol vyhrať Giro, Tour aj Vueltu v jednom roku.
Pogačar následne získal aj titul majstra sveta, čím sa zaradil k Merckxovi, Stephenovi Rocheovi a van Vleuten medzi štyroch jazdcov, ktorí vyhrali tzv. trojitú korunu v jednej sezóne.
Tieto výnimočné úspechy zároveň otvárajú otázku, prečo je kombinácia víťazstiev na viacerých trojtýždňových pretekoch Grand Tour v jednej sezóne taká výnimočná a či má ľudské telo vôbec kapacitu zvládnuť ešte viac.
Existuje metabolický limit?
Nová štúdia publikovaná vo vedeckom časopise Current Biology ponúka možné vysvetlenie, prečo je tak náročné dlhodobo udržať extrémny energetický výdaj potrebný na výhru viacerých trojtýždňových pretekov v jednej sezóne.
Výskum naznačuje, že existuje metabolický strop, ktorý obmedzuje maximálnu dlhodobo udržateľnú spotrebu energie na približne 2,5-násobok bazálneho metabolizmu.
Bazálny metabolizmus je množstvo kalórií, ktoré potrebujete na základné fungovanie tela.
Ako uvádza magazín Scientific American, vedci skúmali metabolický výdaj 12 mužov a 2 žien, prevažne profesionálnych ultramaratóncov, triatlonistov a cyklistov, pričom zistili, že dokážu za deň spáliť až 11-tisíc kalórií. Zároveň však zistili, že takúto úroveň záťaže nedokážu udržať dlhodobo.
Predchádzajúce výskumy ukázali, že cyklisti na Tour de France spotrebujú počas 23 dní súťaženia energiu v hodnote 4- až 5-násobkov svojho bazálneho metabolizmu.
Na kratších podujatiach, ako sú ultramaratóny alebo preteky triatlonové preteky Iron Man, sa športovci dokážu dostať až k 10-násobnej hodnote.
Prečítajte si tiež
Nové poznatky podporujú hypotézu, že hoci elitní športovci dokážu krátkodobo fungovať vo veľmi vysokých metabolických režimoch, počas období dlhších ako 30 týždňov sa ich denná spotreba energie nevyšplhá nad 2,5-násobok bazálneho metabolizmu.
U športovca s hmotnosťou 70 kg to predstavuje približne 3 750 kalórií denne.
Vo výskume športovci pili takzvanú dvojito označkovanú vodu, ktorá obsahuje ťažšie, nerádioaktívne izotopy vodíka a kyslíka.
Analýza toho, ako rýchlo sa tieto látky objavia v moči, umožňuje presne určiť rýchlosť metabolizácie prijatej potravy.
Výsledky ukázali, že účastníci sa síce počas pretekov dostali až na sedemnásobky bazálneho metabolizmu, ale v horizonte 30 týždňov ich priemerné hodnoty klesli na úroveň 2,5-násobku a nižšie.
Zjednodušene povedané, telo dokáže ísť za svoje limity len určitý čas a potom začne energetický systém automaticky spomaľovať.
Znamená to, že aj keby športovec zjedol obrovské množstvo kalórií, telo ich už nedokáže rýchlejšie spracovať a premeniť na energiu.
Prečítajte si tiež
Scientific American cituje evolučnú biologičku Amandu McGrosky z Elon University v Severnej Karolíne, podľa ktorej existujú dôkazy, že extrémna fyzická záťaž má svoje dôsledky.
Patrí medzi ne spomalené trávenie, oslabená imunita, dočasné zmenšenie mozgového tkaniva a aj znížená sexuálna túžba.
Základná príčina tohto limitu nie je jasná. Predpokladá sa, že môže súvisieť s obmedzenou schopnosťou tela absorbovať a spracovať živiny. Nie je však vylúčené, že moderná športová výživa dokáže tieto limity do určitej miery posúvať.
Aktuálny výskum však naznačuje, že pripraviť sa na dva trojtýždňové etapáky v jednej sezóne je extrémne náročné, nieto ešte na tri.
Môže to tiež vysvetľovať, prečo bola pre Pogačara po víťazstve na Tour de France v roku 2025 najvyššou prioritou zaslúžená pauza, hoci o osem týždňov neskôr dokázal triumfovať aj na majstrovstvách sveta.
