Na cestách s Traildeer: Horská cyklistika a Chorvátsko, čoraz populárnejšie spojenie
Foto: Lukáš Oujeský
Minulý mesiac sme sa za výbornou bikovačkou vybrali k slovenskému moru, teda ako inak, do Chorvátska.
Obľubujeme výlety, ktoré spĺňajú všetky základné faktory dobrého jazdeckého zážitku – v prvom rade zábavné traily, ideálne s vývozom alebo lanovkami, pekné scenérie tak, aby mal človek aj vizuálny zážitok a, samozrejme, silná zostava jazdcov, aby sme sa aj zasmiali.
Navyše je pre nás dôležitý ešte jeden faktor, a to relatívne dobrá dostupnosť, ideálne do 5 až 6 hodín od Bratislavy. Preto sme sa, tentoraz v päťčlennej česko-slovenskej zostave, vydali na polostrov Istria.
Chorvátsko si tradične všetci spájame s rodinnými dovolenkami, vysokými teplotami, kamenistými preplnenými plážami, sladkými krafne či mäsom na žaru.
Málokto však vie, že aj tam v posledných rokoch domáci naskočili na rýchlo sa rútiaci MTB vlak a stavajú traily ostošesť.
Naše trailové menu
Ako to už s našimi výletmi býva, snažíme sa preskúmať v každej lokalite hneď niekoľko trailových spotov tak, aby sme v prvom rade ochutnali, čo daný región ponúka a zároveň aby sme zistili, kam sa nabudúce oplatí ísť najviac. O rozmanitosti a s ňou spojenej vyššej úrovni zábavy ani nevravím.
Na našom trailovom menu sa pre tento výlet nachádzalo entrée v podobe temnej a tajomnej Enduragy nad mestečkom Kanfanar, nasledoval prímorský rezort Rabac s jeho kamennými trailmi s výhľadom na more a dezertom bola chuťovka v podobe rýchlych a úzkych trailov v lesoch okolo historickej obce Grožnjan, ktoré snáď dodnes patria k tým najzábavnejším trailom, na akých sme kedy jazdili.
Vďaka sviatku v pondelok sme nemuseli obetovať žiadnu dovolenku a v piatok sme okolo obeda vyrazili spoločne s Mišom z Martina smerom do Bratislavy. Tam sme svižne naložili ešte Loxa a Zaja a valili sme smerom na Istriu do mestečka Žminj, odkiaľ je aj náš lokálny sprievodca Sebastijan.
Náš HQ pre tento výlet bol konkrétne v dedinke Foli, kde sme boli ubytovaní počas celého pobytu a mali sme to teda relatívne na skok k ostatným lokalitám. Tam sa k nám pridal aj posledný člen výpravy, náš fotograf až z Prahy Lukáš Oujeský.
Na zoznámenie s Istriou sme vo fast foode To je To okúsili lokálne chorvátske burgre – zaručene sa tam dobre a do sýta najete za rozumný peniaz. K tomu tohtoročný bonus – historicky prvýkrát už za ne zaplatíte eurami. Ak tam zamierite, určite odporúčame vyskúšať Royal Burger, naozaj stojí za to.
Enduraga „len tak na rozjazdenie“
Ráno nás už čakali Sebo a jeho driver Ivan – sú to dvaja miestni uletení maníci s veľmi dobrou angličtinou a ešte lepším zmyslom pre humor, čo sa celkovo hľadá ťažko, takže solídny základ od začiatku.
Trailovačka sa začala na neďalekej Endurage s relatívne ľahkými trailmi s tvrdou hlinou striedanou kamenným povrchom porasteným machom a miestami veľmi temným hustým lesom.
Keďže sa tam pred niekoľkými týždňami konali enduro preteky, veľmi sme sa tešili na vyčistené traily a naháňanie po ereskách. Hneď na prvom traile, takom tom ľahučkom, modrom, „len tak na rozjazdenie“, ušlo Mišovi ani nie po 250 metroch predné koleso.
Lakťom „škrtol“ skalu, a rozťal si ho tak, že aj keď to nebolo žiadne veľké zranenie, kožu rozťalo až ku kosti, takže pekne na pohotovosť a zašívačky zvnútra aj zvonku. No, nie úplne ideálny úvod nášho pobytu.
Žiaľ, so zdravotníctvom v Chorvátsku to nie je o moc lepšie ako u nás a nájsť ortopéda slúžiaceho v sobotu bol taký malý zázrak. Mišovi a Sebovej priateľke to zabralo väčšinu dňa, aj keď to teda nakoniec dobre dopadlo.
Je zaujímavé, aké hlúposti na biku vedú k tým najzákernejším zraneniam – presne ako v tomto prípade, keďže Mišo si do konca výletu už zajazdil len jeden trail za deň…
Napriek tomu však zvyšok skupiny postíhal väčšinu trailov ako Grguci, Kanfanarska, Agáta, Lokva, Velí dub a Ladicevi s parádnym výhľadom na most air jumperov.
Enduraga je veľmi pekné miesto na tento trojdňový výlet vďaka relatívne ľahkým trailom ideálnym na rozjazd, s peknými kulisami zmiešaných lesov. Určite ju môžem odporučiť tým, ktorí to nechcú hrotiť a namiesto toho si chcú pohodovo, no stále zábavne zajazdiť.
Pekný, aj keď čiastočne nezdarený deň sme zakončili v krčmičke miestnym pivom a pizzou.
Prírodné traily v Rabaci
V nedeľu ráno nás čakal slnečný Rabac, kamenistá zbíjačka na preverenie plášťov a pevnosti ráfikov. Slniečko a výhľady na more nás sprevádzali po celý deň, chvíľu to skúšal aj Mišo so zašitou rukou, ale nebolo to OK, tak to radšej zapichol a šiel na zmrzlinu😊.
Všetky traily v Rabaci sú prírodné a bez nejakých veľkých skokov, dropov alebo gapov, zato idete po super ostrých a drsných kameňoch všetkých veľkostí. Dali sme si každý z nich odvrchu až dole, spolu asi tak 4- až 5-krát, takže niektorí to už s rukami ako Rambo v najväčšom zápale boja po štvrtom raze tiež radšej zaparkovali pri zmrzlinárovi😊.
Momentálne sú tam v podstate 4 traily, z ktorých odhora až nadol idú ľahší Espresso a strmší a náročnejší Babewatch. S trailmi dlhými cez tri kilometre je to dostačujúce na dobrú jazdu a vďaka vývozu dodávkou o to viac.
Na úvod nás Sebo vzal na úplný vrch Standar, od ktorého sa začína aj rovnomenný trail Standar 2 Sea, ktorý aspoň čiastočne naznačuje, o aký druh jazdenia tu naozaj pôjde.
Zopár pasáží má priam trialový charakter s vyššími kameňmi na traile s malým sklonom, no tie sú našťastie výnimkou.
Celkovo ide o prírodné enduro s kamenistým podkladom, na ktoré je potrebné zvoliť dobré tlaky, aby ste si nerozflákali ráfiky, mať ako-tak zdravé plášte plné mlieka a trocha odvahy, ak to chcete pustiť aj o čosi svižnejšie.
Espresso je jednoduchší trail, o čosi pomalší, ale ideálny na rozjazd a pri opakovanom prejazde už je aj celkom zábavný.
Horná časť, rovnako ako aj na Babewatch, je plná kameňov a v dolnej časti po vjazde do lesa ide o rýchle úzke pasáže, ktoré vedia pobaviť.
Krásne výhľady na more, ostrovy v diaľke aj pobrežie Istrie sú naozaj dôvod, pre ktorý sa určite oplatí prísť.
Babewatch, náš najobľúbenejší trail, už má aj zopár prekérnych pasáží v podobe rockgardenov, stršmích klopeniek plných voľných kameňov a rôznych padáčikov tu a tam.
Ešte sme skúsili aj kratšie traily Scorpion a Highlander, ktoré určite stoja aspoň za jedno vyskúšanie, aj keď následný ostrý výšľap nás odradil od opakovania a radšej sme si náš vytrasený zadok odviezli v dodávke a ešte raz otočili Babewatch.
Tento nádherný slnečný deň sme zakončili, ako inak, povinným kúpeľom v celkom ľadovom mori, ktoré ešte nemá ani náhodou ideálnu teplotu, no po celodennej bikovačke vyhovuje akákoľvek teplota.
A aby toho chladu nebolo málo, nepohrdli sme ani klasickým chorvátskym sladoledom. Na záver sme si, tentoraz už aj so Sebom a Ivanom, dali pivečko znova v To je To, kde sa z nás pomaly stávali domáci.
Víťazný Grožnjan
Pondelok ráno bol v znamení skorého odchodu, čiže sme si zbalili svojich sedem slivák a vyrazili do posledného strediska smerom na Grožnjan, na ktoré sme mali tak trištvrte dňa.
Viacerým z nás toto miesto učarovalo nielen historickým vzhľadom, hľuzovkami – tartuffami, ale aj fakt výbornými trailmi.
Myslím si, že v budúcnosti si určite na túto lokalitu vyhradíme komplet celý deň, keďže je tu veľa trailov a svojím charakterom si priam pýtajú zopakovať si ich hneď niekoľkokrát.
V čom sú grožnjanske traily výnimočné, je, že aj keď nie sú najdlhšie, majú výborný flow a tým, že ide o skutočne uzučké traily, často skoro zasekané do kopca, človek sa fakt namaká, aby na nich pri rastúcom sklone a stúpajúcej rýchlosti aj zostal.
Do toho relatívne hustý nízky porast listnato-ihličnatých lesov s neraz sakra úzkymi miestami naozaj preverí, či ste si zvolili dobrú šírku rajdov. Vďaka suchému podkladu, ktorý sa miesi s ihličím a suchým lístím, to pri tvrdšom zatlačení vie na kolesách pekne zaplávať, čo robí celý zážitok z jazdy ešte zábavnejším.
Zaujímavé je, že do veľkej miery všetkých 6 trailov vybudoval jeden lokálny blázon a vďaka nemu sa Grožnjan stal jedným z najobľúbenejších miest na enduro jazdenie v Chorvátsku.
Každoročne sa tam napríklad konajú preteky Slovinského enduro pohára SloEnduro. Moje osobne najobľúbenejšie traily, ktoré odporúčam pre vysoký level zábavy, sú Kalčini a trail Sv. Juraja.
S celkovou dĺžkou skoro tri kilometre ide o modro-červený trail plný dropov z pôvodných úrovní záhrad, ktoré sú však rolovateľné, s niekoľkými rockgardenmi. Aj keď tam nie sú umelé skoky, na viacerých miestach sa to dá pekne potiahnuť na zajačika a transfernúť do ďalšieho prvku, klopenky či na rovinku.
Určite odporúčam aj trail Kalčini, ktorý je síce oveľa kratší, no vďaka kľukatému charakteru núti k neustálej ostražitosti a práci s bikom.
Okrem týchto dvoch treba povedať, že aj ostatné – Šaltarija, Get, Srna či rovnomenný Grožnjan – vedia výborne zabaviť. Na niekoľkých miestach sú tam strmšie padáky s koreňmi, ktoré zdatnejší letci vedia pekne využiť ako dopad.
Aby sme však len nechválili, je treba povedať, že väčšina trailov sa končí zhruba v polovici kopca a k bodu, odkiaľ štartuje dodávka, teda k reštike Ponte Porton, je to dolu kopcom už len po asfaltke. Stratené výškové metre tu fakt zabolia. Do budúcnosti je v kartách aj predĺženie trailov až na túto spodnú úroveň, no v Chorvátsku, podobne ako u nás či v Slovinsku, je v tomto smere legislatíva veľmi zložitá.
Svojrázny charakter Grožnjanu, hustý miešaný lesík a zábavné traily vo mne zanechali nádherný pocit a chcel by som sa do tejto destinácie ešte určite vrátiť.
Celkovo hodnotím tento chorvátsky únik na Istriu výborne. Osobne som nečakal, že si tam dokážeme tak dobre zajazdiť. Počasie je podstatne lepšie ako u nás a blízkosť mora je veľký unikát, ktorým sa môže pochváliť len hŕstka stredísk.
Každá lokalita je niečím unikátna a tak to máme radi, aj keď za mňa bol určite najlepší Grožnjan, na čom sa teda zhodla aj celá naša skupina. Chorvátsko nesklamalo a tešíme sa na ďalšiu návštevu. Do videnia!
