Tadej Pogačar až po dvoch mesiacoch zistil, že mal zlomené tri stavce. Priznal aj psychické problémy: Som rád, že som vôbec nažive
Tadej Pogačar na Tour de France 2026. Foto: A.S.O./Quentin Joly / @jolypics
Tadej Pogačar (UAE Emirates-XRG) zažil v roku 2026 jednu zo svojich najúspešnejších, ale zároveň najťažších sezón.
Po piatom triumfe na Tour de France a mimoriadne vydarenej jari sa pokúšal pridať ďalší veľký úspech na Vuelte. Namiesto toho skončil v nemocnici so zraneniami, ktorých skutočný rozsah odhalili lekári až niekoľko týždňov po nehode.
Slovinský cyklista spadol 29. augusta počas ôsmej etapy Vuelty, keď mal na sebe červený dres lídra celkového poradia. Prvé vyšetrenia potvrdili otras mozgu, zlomenú kľúčnu kosť a zlomeninu siedmeho krčného stavca.
Po operácii v Barcelone sa jeho sezóna predčasne skončila a namiesto prípravy na majstrovstvá sveta ho čakalo niekoľkotýždňové zotavovanie.
Až v októbri však prišlo zistenie, ktoré podstatne zmenilo jeho pohľad na celú nehodu. Kontrolné vyšetrenie totiž odhalilo ďalšie dve zlomeniny chrbtice, o ktorých dovtedy vôbec nevedel.
V rozhovore pre The Athletic Pogačar prvýkrát podrobne prehovoril o udalostiach posledných dvoch mesiacov.
Okrem zdravotných komplikácií priznal aj výrazné psychické problémy a vysvetlil, prečo napriek vážnym zraneniam uvažoval o návrate na preteky už začiatkom októbra.
O ďalších dvoch zlomených stavcoch netušil takmer dva mesiace
Pri kontrolnom CT vyšetrení v Slovinsku lekári zistili, že okrem pôvodne diagnostikovaného krčného stavca C7 utrpel Pogačar aj zlomeniny prvého a druhého hrudného stavca T1 a T2.
Hoci išlo o stabilné zlomeniny, ktoré nevyžadovali chirurgický zákrok, ďalší pád počas hojenia by mohol mať mimoriadne vážne následky.
„Je za tým vlastne celkom zaujímavý príbeh. Pred dvoma týždňami som bol v Slovinsku na ďalšom CT vyšetrení. Vedel som, že mám zlomený stavec C7, ale až tam sme zistili, že sú zlomené aj ďalšie dva stavce, T1 a T2,“ povedal Pogačar.
„V tej chvíli som bol veľmi rád, že som neštartoval na majstrovstvách Európy, hoci pôvodne som sa tam chcel vrátiť. Keď som sa dozvedel, že mám zlomené tri stavce, uvedomil som si, že môžem byť rád, že som vôbec nažive a dokážem stáť na nohách.“
Zranená chrbtica pritom Pogačarovi bezprostredne po nehode nespôsobovala výraznejšie bolesti. Oveľa viac ho obmedzovala zlomená kľúčna kosť a nepríjemné následky otrasu mozgu.
Práve nenápadnosť zranenia podľa neho prispela k tomu, že spočiatku úplne nedoceňoval jeho závažnosť.
„Keďže zlomená chrbtica nie je taká viditeľná ako kľúčna kosť, ľudia na ňu podľa mňa trochu zabúdajú. Kto však podobné zranenie zažil alebo pozná niekoho so zlomenými stavcami, vie, aké vážne to môže byť. Mňa miesto zlomeniny takmer vôbec nebolelo, preto som sa sústredil hlavne na kľúčnu kosť.“
Čím viac sa následne rozprával s lekármi a ľuďmi, ktorí mali skúsenosti s poraneniami chrbtice, tým väčší rešpekt pred následkami nehody získaval.
„Ak by som teraz opäť spadol na bicykli, mohlo by to byť veľmi problematické. Všetci mi hovoria, že som mal šťastie, a keď po páde dokážete odísť po vlastných, určite ho máte. Lenže postupne zisťujete, aké vážne tie zranenia v skutočnosti sú. Začnete si o nich čítať a uvedomíte si, že to vôbec nie je niečo, s čím sa dá žartovať. Keď nad tým premýšľam, je to trochu desivé.“
Prečítajte si tiež
Pri páde narazil do pretekára Vismy a nedokázal zdvihnúť ruku
Nehoda sa stala približne 33 kilometrov pred cieľom. Na rovinatej ceste neďaleko Valencie Pogačar narazil do veľkého kameňa a stratil kontrolu nad riadidlami.
Nasledovala zrážka s ďalším pretekárom a tvrdý dopad na zem. Slovinec si napriek otrasu mozgu dokáže vybaviť niektoré okamihy tesne pred nehodou.
„Takéto pády sa odohrajú veľmi rýchlo. Pamätám si, že mi pravá ruka skĺzla z riadidiel, naklonil som sa dopredu a začal preletovať cez bicykel. Ešte som bol čiastočne na bicykli, keď som pred sebou uvidel žltý dres Vismy. Myslím si, že to bol Ben Tulett. Narazil som do neho a obaja sme spadli.“
Roztrhané oblečenie daroval zdravotníkom
Pri samotnom náraze si poranil hlavu, no tento moment si už nepamätá. Po páde mal problém ovládať ľavú ruku a nedokázal ňou ani uchopiť bicykel.
„Ďalej si pamätám už len to, ako som letel vzduchom a veľmi tvrdo dopadol na zem. Nepamätám si náraz hlavou ani prvý pokus postaviť sa. Viem však, že som nedokázal zdvihnúť ruku a požiadal som lekára, aby mi ju podvihol. Chcel som si len sadnúť ku krajnici. Skúsil som zodvihnúť bicykel, ale ľavou rukou som nedokázal nič udržať.“
Po prevoze do nemocnice ho čakali vyšetrenia, pričom podľa vlastných slov bol stále dezorientovaný. Aj v takomto stave však zažil situáciu, na ktorú dnes spomína s úsmevom.
Zdravotníci mu počas ošetrovania rozstrihávali poškodenú pretekársku kombinézu a niektorí ho požiadali, aby im jednotlivé odstrihnuté kúsky podpísal.
„Bol som úplne mimo a oni mi zozadu rozstrihávali kombinézu. Odstrihovali z nej malé časti a pýtali sa, či by som im ich podpísal. Teraz mám teda kombinézu plnú dier, pretože som tie kúsky rozdal zdravotníkom.“
Nedokázal sa sám osprchovať, po operácii prišli psychické problémy
Pogačar v minulosti absolvoval viacero operácií, no zotavovanie po augustovom páde bolo podľa jeho slov neporovnateľne náročnejšie.
Po zranení zápästia na Liège-Bastogne-Liège v roku 2023 sa dokázal krátko po zákroku smiať a žartovať. Tentoraz mu však závažný otras mozgu spôsoboval problémy aj pri najjednoduchších činnostiach.
Poškodenie rovnovážneho systému vnútorného ucha sa prejavovalo závratmi, nevoľnosťou a narušenou koordináciou. Pogačar potreboval pomoc dokonca aj pri osobnej hygiene.
„Keď som si pred tromi rokmi zlomil zápästie, po operácii som bol ešte pod vplyvom anestézie a robil som si žarty. Teraz to bolo úplne iné. Dva dni som musel čakať na operáciu a celý čas som len ležal v posteli. Nemohol som nič robiť a začalo mi byť ľúto samého seba.“
„Musel mi pomáhať tímový lekár, pretože som sa nedokázal ani osprchovať. Zakaždým, keď som sa postavil alebo sklonil hlavu, začalo sa mi točiť. Bol som úplne mimo. Myslel som si, že po operácii to už bude dobré, ale vôbec to tak nebolo.“
Operácia kľúčnej kosti trvala hodinu a 40 minút. Pogačar očakával, že po zákroku sa jeho stav začne rýchlo zlepšovať, no namiesto úľavy prišlo ďalšie psychicky náročné obdobie.
„Keď som sa prebral z anestézie, lekár sa snažil žartovať, ale vôbec som na to nemal náladu. Po operácii som bol naozaj deprimovaný. Prvé dva týždne som na tom psychicky nebol dobre, bol som veľmi skleslý a určite nebolo príjemné tráviť so mnou čas. Nemyslím si, že Urška bola nadšená, keď ma mala doma. Bol som jednoducho deprimovaný a nič som necítil.“
Prečítajte si tiež
Aj desaťminútová prechádzka na zmrzlinu ho úplne vyčerpala
Po štyroch dňoch v nemocnici sa Pogačar vrátil do Monaka, kde sa o neho spočiatku starala partnerka a profesionálna cyklistika Urška Žigart.
Návrat do domáceho prostredia však automaticky neznamenal, že sa dokáže vrátiť k bežnému životu. Jeho organizmus bol natoľko oslabený, že mu problémy spôsobovala aj krátka chôdza.
V rozhovore spomenul návštevu obľúbenej zmrzlinárne vzdialenej približne desať minút od domu. Zdanlivo nenáročný výlet sa skončil úplným vyčerpaním.
Pogačar pritom priznal, že po odchode z nemocnice jedol takmer dva týždne každý deň zmrzlinu.
„Povedal som si, že sa na druhý deň prejdeme desať minút do jednej z najlepších zmrzlinární. Pamätám si, aké to bolo náročné. Vnútri bolo horúco a začal som sa potiť. Lekári mi pritom povedali, aby som sa kvôli stehom príliš nepotil, takže som spanikáril a začal som sa potiť ešte viac.“
„Bol som taký vyčerpaný, že som si musel sadnúť. Zjedol som zmrzlinu, ale cestou späť som sa potreboval dostať čo najrýchlejšie domov. Vonku mi bolo veľmi nepríjemne a chcel som byť už len doma.“
Jeho partnerka si v tom čase druhýkrát zlomila čeľusť
Komplikácie sa nevyhli ani Urške Žigart. Slovinská pretekárka si v júni na pretekoch Okolo Švajčiarska zlomila čeľusť a po zotavení sa pripravovala na záverečné vrcholy sezóny.
Len necelé dva týždne po Pogačarovom návrate z Barcelony však spadla na pretekoch Faun Tour Femmes vo Francúzsku, kde bola priebežne tretia v celkovom poradí. Pri nehode si opäť zlomila tú istú kosť.
Obaja tak museli rehabilitovať súčasne, pričom Pogačar sa našťastie v tom čase už cítil o niečo lepšie.
„Na konci sezóny jazdila naozaj výborne. Keď som sa vrátil z Barcelony, veľmi sa tešila na majstrovstvá sveta a Európy. Potom však v Ardèche opäť spadla a znovu si zlomila čeľusť. Našťastie som sa práve v tom týždni začal cítiť lepšie, takže sme si dokázali navzájom pomáhať. Keby sa jej to stalo o týždeň skôr, bolo by to pre nás oboch veľmi ťažké.“
Zranenie Žigart skomplikovalo predovšetkým prijímanie potravy. Hoci sa dokázala pomerne rýchlo vrátiť k jazdeniu, jedlo si musela upravovať na kašovitú konzistenciu.
Dvojica preto odložila aj plánovanú dovolenku v zahraničí.
Prečítajte si tiež
Štyri týždne mal zlé hodnoty regenerácie
Pogačar je známy dôsledným prístupom k tréningu a sledovaniu fyziologických údajov. Ani počas rehabilitácie neprestal monitorovať svoj organizmus prostredníctvom zariadenia WHOOP.
Výsledky mu ukazovali, akú veľkú záťaž predstavovali zranenia pre jeho telo. Hoci väčšinu času odpočíval, ukazovatele regenerácie zostávali dlhodobo nepriaznivé.
„Prvé štyri alebo päť dní v nemocnici som mal regeneráciu v žltej zóne, ale variabilita srdcovej frekvencie a tep boli naozaj veľmi zlé. Potom som mal ďalšie štyri či päť dní všetky hodnoty v červenej zóne. Celý deň som pritom len ležal na pohovke a nič nerobil.“
„Do zelenej zóny som sa nedostal celé štyri týždne. Až keď som sa začal znovu hýbať a trénovať, hodnoty sa postupne vrátili do normálu.“
Práve návrat k pohybu sa ukázal ako dôležitý aj pre jeho psychické zotavovanie. Postupne začal pravidelne navštevovať fyzioterapeuta, cvičiť a jazdiť na domácom trenažéri.
Zlepšovanie však nebolo rovnomerné. Po dňoch, keď mal dostatok energie na viacero aktivít, často nasledovali dni úplného vyčerpania.
„Keď som sa vrátil na trenažér a začal každý deň chodiť na fyzioterapiu, zlepšila sa aj moja psychika. Stále to však bol každodenný boj. Niekedy som chcel zvládnuť všetko, fyzioterapiu, posilňovňu, trenažér aj dvojhodinovú prechádzku. Na druhý deň som však občas nechcel robiť vôbec nič.“
Prečítajte si tiež
Na majstrovstvá Európy sa chcel vrátiť len 36 dní po páde
Veľkou motiváciou pri rehabilitácii bola pre Pogačara predstava štartu na majstrovstvách Európy v Slovinsku.
Preteky sa konali 4. októbra, teda iba 36 dní po jeho nehode na Vuelte. Navyše sa jazdilo v okolí, ktoré dôverne poznal z tréningov a kde žije jeho rodina.
Pre slovinského cyklistu tak išlo o mimoriadne lákavú príležitosť získať ďalší prestížny titul pred domácimi fanúšikmi.
„Rozprával som sa s tímom o tom, či by som mohol nastúpiť na majstrovstvách Európy, ak by sa všetko dobre vyvíjalo a mal by som dostatočnú formu. Preteky sa konali len desať kilometrov od domu mojich rodičov. Na tých stúpaniach som odtrénoval nespočetné množstvo hodín a poznám každý kúsok cesty. Pochádza odtiaľ celá moja rodina. Navyše, keď vyhráte, môžete celú ďalšiu sezónu nosiť krásny dres európskeho šampióna.“
Pogačar priznal, že bez konkrétneho športového cieľa by možno rehabilitácii nevenoval toľko úsilia. Nádej na návrat ho udržiavala v pravidelnom režime a pomáhala mu obnovovať pohyblivosť.
Napokon však rozhodli výsledky kontrolného röntgenu kľúčnej kosti. Lekári neboli s priebehom hojenia spokojní a štart na šampionáte neodporúčali.
„Tá predstava ma veľmi motivovala. Potom sme však absolvovali ďalší röntgen a ukázalo sa, že kľúčna kosť sa za tri týždne príliš nezahojila. Cítil som, že lekári nie sú nadšení z možnosti pustiť ma na preteky, a vtedy moja motivácia trochu opadla.“
Až neskoršie odhalenie ďalších dvoch zlomených stavcov mu definitívne potvrdilo, že vynechanie šampionátu bolo správnym rozhodnutím.
Prečítajte si tiež
Pri sledovaní majstrovstiev sveta kričal na televízor
Pogačar pre zranenia prišiel aj o možnosť obhajovať titul majstra sveta. Šampionát v Montreale preto sledoval iba z domu, no záverečné hodiny pretekov prežíval mimoriadne intenzívne.
O víťazstvo totiž bojovali jeho tímoví kolegovia Isaac del Toro a Brandon McNulty.
Pogačar prezradil, že počas rozhodujúcej fázy pretekov bol natoľko nervózny, že na televízor neustále kričal.
„Brandonovo víťazstvo mi pridalo niekoľko šedivých vlasov. Posledné dve a pol hodiny som bol neuveriteľne nervózny. Isaac bol stále veľmi silný a dúfal som, že všetkých zničí, ale začal robiť až príliš veľa práce. Našťastie Brandon zaútočil v správnej chvíli.“
„Nakoniec z toho bol víťazný útok a ja som až do cieľa kričal na televízor a posielal mu energiu do Kanady. Dúfam, že sa k nemu dostala, pretože po pretekoch som bol úplne vyčerpaný, ale zároveň nesmierne šťastný a dojatý. Som rád, že titul zostal v tíme, a už teraz sa teším, keď budeme budúci rok spolu pretekať.“
Prečítajte si tiež
Pri návrate na cestu bol opatrnejší najmä v zjazdoch
Súčasťou Pogačarovej rehabilitácie boli aj špeciálne vyšetrenia zamerané na následky otrasu mozgu. Lekári sledovali jeho rovnováhu, koordináciu a reakcie organizmu na fyzickú záťaž.
Pri prvom návrate na bicykel pricestovali do Monaka hlavný tímový lekár a fyzioterapeut, ktorí počas postupného záťažového testu kontrolovali jeho srdcovú frekvenciu.
Prvé vonkajšie tréningy absolvoval v Slovinsku, kde jazdil prevažne po rovine a postupne predlžoval čas strávený na bicykli.
Neskôr sa vrátil aj k behu a plávaniu, ktoré využíva na budovanie kondičného základu pred ďalšou sezónou.
Jednu z prvých spoločných jázd v okolí Monaka absolvoval s Eddiem Dunbarom (Jayco-AlUla), Gladys Verhulst (AG Insurance-Soudal) a Urškou Žigart.
Zaujímavosťou bolo, že Pogačar, Dunbar aj Verhulst sa vracali po operáciách zlomenej kľúčnej kosti. V technických pasážach preto jazdili mimoriadne opatrne.
„Všimol som si, že do zákrut vchádzam pomalšie a na nebezpečných miestach si dávam väčší pozor. Bola to prvá jazda po zlomenine kľúčnej kosti aj pre Eddieho a Gladys. Pamätám si, akí sme boli všetci traja v zjazdoch zlí. Gladys bola z nás najlepšia, ale Urška nás aj tak vždy čakala dole a trochu nás podpichovala, aby sme sa už pohli.“
Po spoločnom tréningu si trojica dokonca porovnávala jazvy po operáciách.
Pogačar upozornil na množstvo vážnych zranení v pelotóne
Vážny pád prinútil slovinského cyklistu zamyslieť sa aj nad tým, ako bežne sa v profesionálnej cyklistike stretávajú pretekári so zlomeninami a ďalšími vážnymi úrazmi.
Len v jeho najbližšom okolí sa počas sezóny 2026 zranilo niekoľko profesionálov.
Okrem vlastných zdravotných problémov a dvoch zlomenín čeľuste Uršky Žigart spomenul aj Eddieho Dunbara, ktorý si najprv zlomil rebrá na Paríž-Nice, neskôr členok po zrážke so skútrom a následne aj kľúčnu kosť.
„Tento rok bol pre mňa a Uršku naozaj šialený. Dokopy sme boli trikrát v nemocnici so zlomenými kosťami a vždy išlo o vážne zranenia. Podobne sú na tom aj ďalší ľudia, ktorých poznáme v Monaku. Eddie si zlomil rebrá, potom členok a teraz má zlomenú kľúčnu kosť.“
Pogačar pripomenul aj zranenia Michaela Matthewsa, Mattea Trentina a Tima Wellensa.
„Michael Matthews mal polámané takmer všetko na oboch rukách a so zlomeninami boli mimo pretekov aj Matteo Trentin a Tim Wellens. Všetky tieto zranenia by som nedokázal spočítať ani na prstoch oboch rúk. Je to šialené.“
Pri uvažovaní o rizikách cyklistiky spomenul aj video zachytávajúce množstvo pádov a zranení motocyklového pretekára Marca Márqueza.
„Keď som videl, koľko pádov a zdravotných problémov mal počas kariéry Marc Márquez, povedal som si, že náš šport na tom možno nie je až tak zle. Ale keď sa potom pozriete na iné športy, uvedomíte si, že cyklistika je na tom z hľadiska zranení naozaj dosť zle.“
Prečítajte si tiež
Kritizuje bezpečnosť pretekov aj pravidlá UCI
Pogačar po vážnom páde upozornil na nedostatočnú bezpečnosť cyklistických pretekov. Najväčšie nedostatky vidí na menších podujatiach a v kategórii do 23 rokov, kde podľa neho často chýbajú policajti, dostatočné zabezpečenie trate aj kvalitné značenie nebezpečných úsekov.
„Tento rok bol opäť veľmi zlý a podobné nehody sú čoraz častejšie. Videl som štatistiky, podľa ktorých sa najviac týkajú pretekárov do 23 rokov. Nemyslím si, že je to náhoda, pretože organizácia týchto pretekov je často na ešte nižšej úrovni než vo WorldTour. Stačí porovnať Tour de France s ostatnými pretekmi. Na Tour sú policajti takmer na každej zákrute, značenie je kvalitné a cesty dôkladne vyčistené. Inde tieto opatrenia často chýbajú,“ povedal.
Za ďalší problém považuje rastúcu rýchlosť pelotónu. Pri porovnaní svojich výkonových údajov z Miláno-San Remo v rokoch 2020 a 2026 zistil, že napriek podobnému výkonu boli tohtoročné preteky takmer o hodinu rýchlejšie. Organizátori by preto podľa neho mali dôslednejšie odstraňovať nebezpečenstvá z tratí, najmä výtlky, spomaľovacie prahy a rizikové zákruty v záverečných kilometroch.
Navrhuje tiež flexibilnejšie uplatňovanie pravidla ochranného pásma v rovinatých etapách. Namiesto pevnej hranice troch či piatich kilometrov by sa mohlo začínať už pred technicky náročným úsekom, aby pretekári bojujúci o celkové poradie nemuseli zostávať na čele pelotónu až do záverečného šprintu.
Pogačar zároveň kritizoval priority Medzinárodnej cyklistickej únie (UCI): „Je veľa vecí, ktoré sa dajú zlepšiť. Určite to však nie je meranie dĺžky ponožiek alebo šírky riadidiel zo strany UCI. Ide o množstvo drobných detailov, ktoré spolu predstavujú veľkú úlohu. Myslím si však, že je nevyhnutné venovať im oveľa väčšiu pozornosť.“
Na bicykli už trénuje, návrat na preteky plánuje v roku 2027
Pogačar sa v súčasnosti postupne vracia k plnohodnotnej príprave. Vďaka rehabilitácii, pravidelnému pohybu a tréningu sa jeho zdravotný stav výrazne zlepšil a pri bežných činnostiach už nepociťuje väčšie obmedzenia.
Zároveň si však uvedomuje, že proces hojenia sa ešte neskončil a pri prípadnom ďalšom páde by mohol riskovať vážne komplikácie.
„Už nemám žiadne nepríjemné pocity. Musím si však dávať pozor, aby som nespadol na bicykli, a nemôžem zdvíhať ťažké veci ľavou rukou ani príliš zaťažovať krk. Inak už ale dokážem robiť prakticky všetko normálne.“
Počas víkendovej virtuálnej skupinovej jazdy na platforme MyWhoosh naznačil aj prvé plány na sezónu 2027.
V jeho programe by opäť nemali chýbať jarné klasiky a Tour de France. Pravdepodobný je aj štart na UAE Tour, ktoré by mohlo patriť medzi jeho prvé preteky v novej sezóne.
„Je veľká pravdepodobnosť, že sa vrátim na klasiky, rovnako aj na UAE Tour a samozrejme na Tour de France. Nemá zmysel to skrývať. Uvidíme, ako sa všetko vyvinie,“ povedal.
Definitívnu podobu kalendára by mal Pogačar s tímom UAE Emirates-XRG uzavrieť v decembri.
