Pretekanie v slalome alebo na pumptracku je momentálne úplne inde ako pred piatimi rokmi. O to viac sa teším zo svojho výkonu. Na jeseň som dosť zmenil tréningový plán  a začal som spolupracovať s Robom Šimečkom, ktorý sa mi stará o kondičnú prípravu a je vidno, že všetko funguje tak, ako má.

Túto zimu som sa mohol plnohodnotne pripraviť na sezónu, keďže som nemohol odcestovať na preteky do Južnej Ameriky. Ono všetko zlé je asi pre niečo dobré. Keď som prišiel do Innsbrucku, už od prvých jázd som cítil, že je všetko tak, ako má byť a že všetko šlape na 100%.

V kvalifikácii som išiel dosť opatrne, nechcel som spraviť zbytočnú chybu a už tam som cítil, že by to mohlo vyjsť. V pretekoch som potom začal postupne pridávať plyn, až kým som sa dostal na pomyselnú hranicu a od semifinále to bolo už len ‚all or nothing‘.

Išli sme absolútne cez limit, ale viete, čo bolo super? Ja som sa v tomto ‚móde‘ cítil skvele. V poslednej jazde sme s Eddiem Mastersom leteli vedľa seba a videl som, ako to tam rúbe a obaja sme začali robiť chyby. Bolo to už prosto príliš.

Nakoniec sa mi podarilo vyhrať aj v poslednej jazde a odnášam si po prvýkrát zlatú medailu z Innsbrucku. Okrem toho, po odjazdení všetkých pretekov som na celkovom druhom mieste v boji o titul King of Crankworx. Bude to ešte zaujímavé. Ďakujem všetkým za krásne správy a viem, že bez vás by to bolo nemožné!