Na ostrove Gran Canaria som absolvoval v roku 2020 v druhej polovici februára dvojtýždňové sústredenie s chalanmi, ktorí strávili na Kanárskych ostrovoch v rámci zimnej prípravy viac ako mesiac. Vtedy sme boli iba traja, s Martinom Knapcom a Michaelom Kolářom, a bývali sme v centre hlavného mesta Las Palmas.

Vlani sa nás nazbieralo viac, takže sme si dopriali aj lepšie ubytovanie a prenajali sme si celý dom v mestečku Telde, 20 km južne od Las Palmas.

Výhodou tohto miesta bolo nielen to, že sme mali lacnejšie ubytovanie, ale bývali sme iba 10 minút autom od letiska, čo bolo veľmi praktické, keďže sa nás počas jedného mesiaca na ubytovaní vystriedalo viac.

Aj tentoraz som si so sebou bral dva bicykle – cestný aj horský. Na cestovanie s dvomi bicyklami som bol po minulom roku psychicky pripravený, takže som sa už vlastne nijako zvláštne nestresoval, všetko prebehlo bez problémov a bicykle dorazili bez akéhokoľvek poškodenia.

Keďže som však počas decembra a januára trávil zimu v Austrálii, kde som jazdil iba na cestnom bicykli, čas na jazdenie na Kanárskych ostrovoch som chcel čo najviac venovať horskému bicyklu. Na endurách trénovali Mišo Kolář so Šimonom Rusom, a hoci bol s nami na sústredení aj Martin Knapec, pre zranenie ramena sa pripravoval iba kondične na ceste a enduro nechal doma.

Z najvyššieho vrchu Gran Canarie

Prístup k trailom nie je úplne ideálny, takže sme mali požičané auto, aby sme sa mohli vždy doviezť priamo k trailom a striedať lokality. Do Dacie Lodgy sa sme bez problémov vošli traja aj s bicyklami, z ktorých stačilo dávať dole iba predné kolesá.

Z Telde sme sa vyviezli až na najvyšší vrch Gran Canarie Pico de las Nieves, ktorého vrchol je vo výške 1 949 metrov nad morom. Telde je odtiaľ vzdialené 26 km a nachádza sa vo výške 130 m n. m., takže sme mali pod sebou poriadne veľa prevýšenia i vzdialenosti.

Z vrcholu vedú rôzne traily, podľa toho, na ktorú stranu sa chcete spustiť. Keďže chalani plánovali trénovať, dohodli sme sa, že vždy sa budú dvaja voziť na bicykloch a jeden zvezie auto dole a takto sa budeme striedať.

S Mišom sme sa spustili dole smerom na východ po traile Tajinaste azul, ktorý sa v polovici stáča na sever. Celá dĺžka je necelých 10 kilometrov a na tejto vzdialenosti sme naklesali dokopy 1 100 metrov.

Trail sa začína pohodovo a zľahka plynulou časťou cez borovicové lesy, ideálne na rozcvičku pred tým, čo nasledovalo. Pomaly pribúdajú technickejšie úseky, klopené zákruty a menšie dropy cez kamene. Vyšli sme z lesa, zastavili a pred nami sa otvorilo veľké štrkové pole. Ale nie takého štrku, aký vám hneď v prvom momente napadne.

Kamienky boli oblé a hnedé, takže sme sa chvíľu cítili, akoby sme jazdili po sopke. Museli sme sa poriadne rozbehnúť a držať stopu, pretože keď som vybehol čo i len na sekundu do štrku, spomalilo ma to takmer na nulu a šliapanie v takomto podklade nebolo nič príjemné.

Recept bol v zásade celkom jednoduchý – pusti brzdy, naváž sa nad zadné koleso a drž to. Aj keď jazda bez prstov na brzdových páčkach bola celkom adrenalín.

Vyšli sme na asfaltku, po ktorej sme prešli iba zopár metrov a trail pokračoval ďalej. Rozcvičku sme mali za sebou, takže už mohol prísť aj ťažší terén. A veruže prišiel. Klopené zákruty, v ktorých boli dropy cez kamene, dlhé technické rockgardeny a sem-tam aj kúsok plynulej jazdy.

Celá druhá polovica Tajinaste azul je technicky omnoho náročnejšia, a ak som chcel udržať aspoň akú-takú rýchlosť, vyžadovalo si to dosť námahy a veľmi dobrú kondičku. V jednej zákrute, v ktorej bol dosť hlboký drop cez kamene, som si bicykel radšej zniesol, ale okrem toho som zišiel tento trail na prvýkrát bez väčších problémov, aj keď dlane ma boleli riadne.

Zostrih z jazdy z viacerých trailov na Gran Canarii:

Trail vyúsťuje na cestu, po ktorej sme kúsok zišli do dedinky Tenteniguada, kde nás už čakal Šimon s autom, naložili sme bicykle, kúpili pár drobností na zahryznutie a išli sme znovu hore.

Všetci traja sme si dali po tri jazdy a mali sme viac než dosť, keďže jedna jazda trvala v lepšom prípade 50 minút. Poslednú jazdu som išiel s Mišom, a keďže sa dalo na bicykloch zísť až do Telde, Šimon išiel domov autom a my sme zišli na bicykloch.

Na Tajinaste azul môžete, samozrejme, vyšliapať aj vlastnými silami, ale pripravte sa na približne 4-hodinovú makačku do kopca. Ja som šliapal na Pico iba na cestnom bicykli a 26 km dlhý výšľap mi dal riadne zabrať. Mišo so Šimonom si to počas mesiaca zopárkrát vyšliapali až hore na endurách, ale netvárili sa z toho veľmi nadšene.

Naša ďalšia lokalita na enduro tréning bola v kopcoch Cercados de Araña, ktoré sa nachádzajú neďaleko mesta San Bartolomé de Tirajana. Štyridsaťkilometrová cesta z Telde cez kopce trvala približne hodinu. Túto lokalitu sme poznali už z minulého roka.

Trénovali sme na traile s názvom Chira Dh, ktorý má 1,5 km a časovo trvá zjazd medzi tromi až štyrmi minútami s 240 naklesanými metrami. Trail sa končí na asfaltke, po ktorej sa po piatich kilometroch šliapania do kopca opäť dostanete na začiatok trailu. Ide teda o kratší trail, ale o to intenzívnejší a je ideálny na intervalový tréning.

Začína sa plynulým prašným úsekom so zopár klopenými zákrutami, nasleduje úsek po hrebeni kopca, kde sa ťahá pomedzi veľké kamene, dve-tri točky a pokračuje prudkým zjazdom cez dve hladké skaly.

Cez prvú si to žiada viac odvahy a po 5-metrovej hladkej skale som sa minulý rok neodvážil prejsť, no tento rok som to dal na prvýkrát a ďalší spád cez 3-metrovú skalu mi už potom ani nepripadal ako náročný. Toto bola však jediná časť, v ktorej sa spomaľovalo. Trail je ďalej rýchly, má flow a dá sa na ňom aj čo-to poskákať.

Záver je trochu technickejší s kameňmi, ale keď som si našiel dobrú stopu, dalo sa to pustiť celkom rýchlo. Najrýchlejší čas na tomto traile zo Stravy (3:05 min.), ktorý tam má Martin Knapec z minulého roka, sa nám síce nepodarilo prekonať, ale Šimon sa mu po jednom dni tréningu priblížil s časom 3:09 min.

Skvelé bolo, že tesne pred začiatkom trailu sa nachádza studnička s pitnou vodou, ktorou sme sa vždy dobre osviežili, keďže intervaly nám dali dosť zabrať.

Takto som nazval túto jazdu na Strave a čoskoro pochopíte prečo. Chceli sme si dobre pojazdiť, skúsiť nové traily, ale aj zašliapať do kopca. Ráno sme sa nechali vyviezť na Pico, z ktorého sme začali zjazdovať na opačnú stranu kopca, ako sme boli zvyknutí, po traile s názvom Bifurcación De La Plata.

V úvode ide o dosť frekventovaný turistický chodník, po ktorom šliape na Pico mnoho turistov, takže sme museli ísť opatrne. Trail sa začína technickou pasážou s väčšími kameňmi, takže sme aj tak nemohli ísť veľmi rýchlo.

Všetci turisti, ktorých sme stretli, boli veľmi milí a nikto sa na nás nepozeral ako na vrahov, na čo sme zo Slovenska zvyknutí, aj keď sme boli na turistickom chodníku.

Po necelých štyroch kilometroch sme prišli k smerovníku, kde sme sa rozhodovali, ktorým smerom pôjdeme. Odbočili sme na chodník, ktorý viedol do mestečka Cruz Grande. Na ňom sme už turistov nestretali, bol široký, rýchly a plynulý, takže sme mohli zrýchliť. Bola to poriadna zábava, až do momentu, keď Šimonovi začalo striekať z plášťa mlieko a bezdušáku sa nechcelo zalepiť.

Súprava na opravu defektu bez duše v spreji sa tvárila, že funguje. Spomalili sme, pretože prišla časť turistického chodníka, ktorá nebola veľmi široká a v podstate to boli obrovské kamenisté switchbacky, ktoré mali pod sebou kolmé desať- a viacmetrové spády.

Keď sme ich zišli, prešli sme cez cestu a pokračovali smerom na Cruz Grande. Posledná časť tohto chodníka nás poriadne vytrestala, pretože to boli dlhé kamenisté schody, v ktorých sa ani nedala poriadne nabrať rýchlosť.

Vidlice robili všetko, čo bolo v ich silách, chalani so 170 mm zdvihmi sa trápili o niečo menej ako ja, čo som mal vpredu 140 a vzadu 130 mm, takže som sa cítil, že na 20 minút som vymenil bicykel za zbíjačku.

Konečne sme dorazili do Cruz Grande, kde Šimon musel opäť opravovať ten istý defekt. Odtiaľ sme sa potrebovali dostať späť na Pico a čakalo nás viac ako 1 000 metrov prevýšenia a 22 kilometrov šliapania do kopca po cestách, takže sme si dali dole dresy, nech nás pekne opáli, a pustili sme sa do toho.

Teplé lúče slnka nám spočiatku cestu spríjemňovali, no keď nám stekal slaný pot do očí, vtedy to už také príjemné nebolo. V polovici sme sa zastavili na obed a v lokálnej krčme sme si dali tradičnú španielsku plnenú bagetu bocadillo.

Po káve sme sa horko-ťažko premohli a pokračovali sme v šliapaní do kopca. Čím viac sme si pripomínali, aby sme išli pomaly a v pokoji, tým sme išli rýchlejšie. Prečo, to nevieme ani my sami.

Po dvoch hodinách sme sa dostali na Pico a v nohách sme mali dokopy síce iba 35 km, čo môže pripadať cross country jazdcom ako nič, no s ruksakmi na chrbtoch a na ťažkých enduro bicykloch to veru nebola prechádzka ružovou záhradou.

Z Pica nás čakala ešte cesta domov a po už vyššie spomínanom traile Tajinaste azul sme sa spustili smerom domov. Z neho sme sa napojili na trail Alfaques, pri ktorom ma chalani varovali, že sa na ňom ešte poriadne narobíme, keďže jeho veľkú časť tvoria iba malé prírodné zatvorené zákruty a veľa z nich majú ešte ako bonus veľké kamene priamo v zákrute.

Ja som išiel tento úsek po prvýkrát, takže som išiel radšej opatrne, ale mal som pocit, že to zákrutové peklo sa nikdy neskončí. Pre zaujímavosť som doma počítal, koľko je presne zákrut v tomto segmente, a napočítal som ich 82.

Zapadlo slnko a my sme vyšli sme v Tenteniguade, odkiaľ sme išli po ceste až domov do Telde. Za tento deň sme počas viac ako 6 hodín najazdili 60 kilometrov, nastúpali 1 300 metrov a naklesali takmer 3 000 metrov, takže sme sa celkom narobili a ďalší deň sme sa išli iba zľahka prejsť na cesťákoch.

Gran Canaria je, rovnako ako aj iné Kanárske ostrovy, známa skôr ako destinácia pre cestnú cyklistiku. Mnoho profesionálnych cestných tímov si vyberá toto miesto z dôvodu, že už vo februári je tam teplo, nad 20 stupňov a hlavné je, že je tam stále počasie aj vietor.

Sú tam tiež vysoké kopce a dlhé stúpania ideálne na cestné tréningy. Tento dôvod platí rovnako aj pre horské bicykle. Stále a teplé počasie nie je v tomto ročnom období v žiadnej inej európskej krajine.

Ostrovy patria Španielsku, ale nikdy sme nemali problém dorozumieť sa po anglicky. Okrem toho, ceny sú takmer rovnaké ako na Slovensku, takže vás takýto výlet určite nezruinuje.

Podmienky pre horské bicykle sú na Gran Canarii veľmi dobré a každý rok pribúda mnoho trailov. O výstavbu trailov a ich údržbu sa stará najmä lokál Himar Sánchez s kamarátmi, ktorý je tiež šéf sprievodcovskej služby DH Guide Canarias, takže ak by ste chceli jazdiť na tých najlepších trailoch na Gran Canarii, určite ho kontaktujte.

Všetky traily, ktoré sme na Kanárskych ostrovoch jazdili, nám poukazoval práve Himar a bez neho by sme pravdepodobne točili iba tie isté traily dookola. Himar má veľkú dodávku s prívesom pre bicykle, takže nie je problém, ak je vás aj viac.

Najlepšie na tom je, že vás vezme na vrchol trailu, so sprievodcom si dáte zjazd a Himar vás už dole čaká, naložíte bicykle a pokračujete na ďalší trail, a týmto spôsobom si veľmi rýchlo prejdete veľký počet tratí, a keď sa už trochu zorientujete, môžete si už sami vyberať, kam pôjdete jazdiť.