Biker.sk

ANTIBAKTERIÁLNY SPREJ K ROČNÉMU PREDPLATNÉMU ČASOPISU BIKER IBA ZA 15,90€!
Horské

Martin Knapec po troch operáciách ramena: Bicykel je jediná vec, ktorá ma dostane do inej fázy myslenia

"Treba jazdiť tak, aby si mal všetko pod kontrolou a zariskoval fakt len v prípade, ak ide o niečo dôležité. Hlavne to treba robiť pre radosť," hovorí súčasný majster Slovenska v endure.
Martin Sarvaš

Martin Knapec si užíva jazdenie v tirolských lesoch. Foto: Martin Sarvaš

Slovenský pretekár Martin Knapec si prešiel počas svojej kariéry na bicykli viacerými nepríjemnými zraneniami. Sedemnásobný majster Slovenska v zjazde podstúpil v priebehu troch rokov už tri operácie ramena. V sezóne 2018 už aktívne pretekal a stal sa majstrom Slovenska v endure.

Rodák z dedinky Stránske pri Rajeckých Tepliciach porozprával, aké je to, prejsť si toľkými zraneniami, úrazmi, operáciami i rehabilitáciami.

Ako si sa dostal k cyklistike?

Celé sa to začalo v detstve, keď sme ako krpci behali po dedine, hľadali tie najväčšie kaluže a blato a, samozrejme, prudké kopce. Začínal som v 90. rokoch asi ako každý chalan na klasickej BMX-ke. Potom som videl, ako si chalani kúpili prvé horské bicykle, začali jazdiť rýchlejšie než ja na BMX, čo ma dosť štvalo, a vtedy dostal môj brat svoj prvý horský bicykel.

Keď som mal 12 rokov, požičal som si ho od neho a išiel som na ňom svoje prvé preteky vo Veľkej Rači. Doobliekaný ako motorkár, helma o tri čísla väčšia, chrániče od strýka, v-brejkové brzdy, no katastrofa. Ale zišiel som to, aj keď si už nepamätám, ako som sa umiestnil, bol som z toho veľmi šťastný. A tam sa to všetko začalo.

Ako si začal so zjazdom?

O rok si starší chalani kupovali už zjazdové bicykle. Ja som mal vtedy hardtail, no na ňom som mohol jazdiť akurát tak kade-tade po dedine. Keď som chcel ísť ako žiak v roku 2008 na poriadne preteky na Donovaloch, požičal som si zjazdový bicykel Konu Stinky.

Tam sa mi podarilo zajazdiť druhé miesto v kategórii a rodičia asi zistili, že mám nejaké tie predpoklady na tento šport a začali sa mi viac venovať. Moje druhé zjazdové preteky boli majstrovstvá Slovenska a vtedy som ich ako žiak vyhral. Potom som dostal svoj prvý zjazdový bicykel – Orange 224.

Ako sa ti darilo na Slovensku v zjazde?

Asi sa dá povedať, že celkom dobre. Od roku 2008 do 2014 som bol majster Slovenska v zjazde v rôznych kategóriách. Raz ako žiak, štyrikrát ako junior a dvakrát v elite. V poľskom pohári som tiež viackrát vyhral, na Európe som bol do desiatky, no na majstrovstvách sveta v Nórsku v roku 2014 sa začala nová fáza môjho života – zdravie. Počas tréningovej jazdy som nedoskočil skok, preletel som cez bike a pri páde som si dosť nepríjemne vykĺbil rameno.

Martin Knapec

 

  • Vek: 24 rokov
  • Bydlisko: Stránske pri Rajeckých Tepliciach
  • Tím: CTM Racing Team
  • Ako dlho jazdíš a pretekáš? 12 rokov
  • Najobľúbenejšia disciplína: Momentálne enduro, pretože nemáš len jeden pokus a pri nejakej chybe možno dohnať stratu v ďalších rýchlostných skúškach.
  • Najobľúbenejšia trať na Slovensku: Kubínska Hoľa
  • Najobľúbenejšia trať v zahraničí: Val Di Sole
  • Najobľúbenejší podklad na jazdenie: Ihličie, hlina a blato.
  • Štýl jazdy: Taký štýl, že: Drž, koľko uvládzeš! Pri zjazde som býval taký valibuk a všade som to doslova „narval“, ale v poslednom čase sa snažím jazdiť technickejšie.
  • Víťazstvo, na ktoré si spomínaš najlepšie: Ako junior som v roku 2009 vyhral majstrovstvá Slovenska a bol som aj najrýchlejší v kategórii elite, porazil som aj Filipa Polca.
  • Hobby okrem jazdenia: Motorka, rýchle autá, hokej, rád chodím s kamošmi na párty, chata grilovačka, varenie gulášu. A robenie domácich klobás!
  • Tvoja definícia úspechu: Vzdať sa je horšie ako prehrať.
  • Kto je tvojím bikovým vzorom: Aaron Gwin a Sam Hill
  • Najobľúbenejší zjazdár: Loic Bruni
  • Ako najradšej oddychuješ:  V kúpeľoch Spa Aphrodite v Rajeckých Tepliciach alebo v prírode.
  • Obľúbená hudba/interpret: Techno, house a Paul Kalkbrenner
  • Obľúbený film a seriál: Vlk z Wall Street a Teória veľkého tresku

Stal sa ti nejaký úraz pri zjazde ešte predtým?

Prvý úraz, čo som mal na bicykli taký vážnejší, sa udial posledný rok v junioroch, keď som išiel reprezentovať Slovensko na sveťák v Leogangu v roku 2013. V kvalifikácii som skončil na šiestom mieste a vo finále mi vychádzalo všetko veľmi dobre, ale jednu lavicu som si nenaskákal v takej rýchlosti a dal som to cez riadidlá. Vtedy som prvýkrát pocítil, čo to znamená „byť vypnutý“. Síce som sa postavil, všetci fanúšikovia okolo mi tlieskali, ale hneď som spadol na zem. Mal som narazenú slezinu, prasknutý siedmy stavec a zlomenú ruku.

Ako je to s tým tvojím nešťastným ramenom?

Ako som už spomínal, prvýkrát som si rameno vyhodil v roku 2014 na majstrovstvách sveta v Nórsku. Našťastie tam boli záchranári, ktorí mi to hneď nahodili a zišiel som dole v strašnej bolesti. Volal som so svojmu lekárovi, čo mám robiť, a on mi povedal, že nemá zmysel riešiť to na mieste.

Prišiel som domov, hneď som išiel k špecialistovi na všetky možné vyšetrenia. V tom čase bola medicína taká, že polovica lekárov hovorila, že po prvom vykĺbení to netreba operovať a druhá polovica, že treba. A, samozrejme, ako zdravý rozum hovoril, keďže som bol mladý zdravý chalan, tak som si povedal, že to operovať nebudem, nejako sa to zrastie a budem pokračovať.

Martin Knapec po páde v Leogangu. Foto: Archív CTM Racing Team-u

Ako si teda pokračoval?

Prešla zimná príprava, odjazdil som sústredenia vo Finale Ligure aj San Reme a rameno držalo. Potom som išiel v júni 2015 na preteky Bratislava City Downhill, kde som nabúral do zvodidiel a rameno sa mi opäť vykĺbilo. Prišiel som domov nešťastný, že to asi bude treba nakoniec operovať.

Prišiel som za odborníkom, ktorý nám odporučil nemeckého chirurga, no to sme si vtedy nemohli dovoliť, takže sme zvolili kliniku v Martine. Tam mi povedali, že mi spravia v ramene operáciu s kotvičkami, nakoniec mi však spravili úplne niečo iné – iba takú, nazvime to kozmetiku. Po zákroku som bol uistený, že rameno už bude v poriadku.

A bolo v poriadku?

Myslel som si, že áno. Opäť som si prešiel zimnou prípravou, sústredeniami v Taliansku, všetko to držalo. Prišli prvé preteky v Poľsku, kde som skončil tretí, takže som sa z toho po ročnej pauze skutočne tešil. Nasledovali preteky európskeho pohára v Kranjskej Gore, kde sa mi v jednom úseku opäť vykĺbilo rameno.

Pri páde?

Nie, to sa mi stalo počas jazdy. V časti trati, kde boli veľké korene, rameno dostalo šupu a bolo vonku. Zišiel som dole, nahodili mi to, celý čas som reval…

Ďalšia operácia?

Ako inak. Prišiel som opäť za doktorom, ktorý mi povedal: „No vidíte, slovenskí doktori. Treba to dať spraviť v Nemecku.“ Vtedy už na to peniaze boli, tak som sa rozhodol, že idem do Nemecka. Bolo tam všetko super, starostlivosť, kvalita služieb aj som si zasa myslel, že mi to dobre zoperovali…

A dobre zoperovali?

Zasa nasledovali rehabilitácie, zimná príprava, fyzioterapeuti, strava, disciplína. Prišlo sústredenie vo Finale Ligure, všetko držalo, jazdilo sa mi fajn a nasledovali prvé preteky. Kranjska Gora, ten istý dátum, to isté miesto, to isté štartovné číslo. Tréningy boli super, trať sme mali najazdenú dobre a v kvalifikácii som si presne na tom istom mieste opäť vykĺbil to moje nešťastné rameno.

Prečítajte si tiež

Oddych v Bikeparku Serfaus-Fiss-Ladis. Foto: Martin Sarvaš

Ako si sa cítil?

Bolo to hrozné. Slzy v očiach, neuveriteľné nervy, že obetuješ tomu čas, energiu, financie, tréningy, kamarátov obmedzuješ a toto sa stane. Prišiel som dole, reval som – nebudem hovoriť, že nie. Som chlap, ale v takejto situácii to fakt zabolí. Otec ma trochu cez telefón upokojil, prišiel som domov a jediné, čo ma trápilo, bolo, ako si to dať rýchlo dokopy.

Ako si to riešil po ďalšej neúspešnej operácii?

Behal som po konzultáciách v Bratislave, Ružomberku, Brne, Žiline, Martine. Najhoršie na tom je, že každý doktor ti povie niečo iné a potom fakt nevieš, ako sa máš rozhodnúť. Každý má milión certifikátov a každý odporučí niečo iné. Ale ako má obyčajný človek nelekár vedieť, ktorá z tých možností je vlastne najlepšia?

A aké možnosti ti teda dávali?

Dvaja lekári mi hovorili, že to treba spraviť kotvičkami, jeden mi hovoril, že treba spraviť plastiku a tretí mi povedal, že mi treba poskracovať úpony a vlastne tým skrátiť šľachy.

Ktorú možnosť si si nakoniec vybral?

Vybral som si martinskú kliniku, inú, než kde mi to robili predtým. Doktor Petrištek mi to veľmi jednoducho vysvetlil a povedal som si, že to chcem uňho. Operáciu môjho ramena mi vysvetlil na jednoduchom prirovnaní: „Predstav si, že dostaneš defekt na bicykli a artroskopicky by si ho mal lepiť s kamerami − nevieš, či by si to zalepil dobre. Nebolo by predsa len jednoduchšie dať koleso dole, vyzuť plášť a pri priamom pohľade opraviť defekt?”

Takže ti nerobili artroskopiu?

Nie. Predošlé dve operácie boli artroskopické, pri ktorej sa do kĺbu zavádza tenký optický prístroj – artroskop, teda kamera. Je to miniinvazívna operačná metóda. Ja som však potreboval otvoriť rameno.

Knapec na zjazdových pretekoch svetového pohára v Lurdoch. Foto: Lukáš Navrátil / archív CTM Racing Team-u

Čo konkrétne si mal s ramenom?

Mal som odtrhnuté labrum od kostnej drene. Labrum je chrupavková časť ramennej jamky, pomocou ktorej sa upína kĺbové puzdro a stabilizačné väzivá ramenného kĺbu na kostný okraj kĺbovej jamky. Dá sa to predstaviť ako taká zvýšená vrstva, ktorá je okolo ramennej jamky.

Čo ti s tým spravili?

Prišili mi to. Tú odtrhnutú časť, cez ktorú mi rameno vypadávalo, mi skrátili a zašili.

Kde berieš po tých všetkých zraneniach a operáciách ešte motiváciu?

Nikdy mi nič neprinieslo v živote viac radosti, ale ani financií, ako bicykel. Bike mi dal okrem toho aj priateľov a kontakty, takže preto to stále robím a stále ma to baví. Chcem s tým určite pokračovať, aj keď to už možno nebude na takej profesionálnej úrovni, ale budem si udržiavať tie kontakty a budovať niečo pre ľudí. Ale, samozrejme, nehádžem flintu do žita, pretože nie pre nič za nič som bol sedemkrát majster Slovenska a vždy, keď som na bicykli, tak cítim, že mi to ide. Neviem si predstaviť, že by som robil iný šport.

Už dlhé roky pretekáš za CTM Racing Team. Ako vnímajú tvoje zranenia v tíme?

Vzdať sa je horšie ako prehrať. A manažér tímu Tomáš Toth to vždy vnímal tak, že som bojovník a dobre vedel, prečo som ten šport začal robiť. A len tak pre nejaké rameno s tým určite neskončím. Je 21. storočie a neverím, že sa takáto diagnóza v dnešnej dobe nedá napraviť. Videl na mne, že za to bojujem, trénujem každý rok a dávam do toho maximum.

Som rád a vďačný tímu, že ma podržali a nevyhodili. Predsa len, nie sme úplní profesionáli a neživíme sa jazdením, takže by som sa ani nedivil, keby ma vymenili za iného pretekára. No máme dobré vzťahy už dlhé roky a za CTM Racing som získal šesť titulov majstra Slovenska a mnoho toho odjazdil, takže som rád, že aj naďalej zostávam členom tímu.

Je bike teda pre teba viac ako zjazd a preteky?

Keď som na bicykli, idem cez les, je krásne počasie, mňa jednoducho v tom momente netrápi absolútne nič iné. Aj keby sa neviem čo stalo, tak viem, že keď idem na bicykel, je to jediná vec, ktorá ma dostane do úplne inej fázy myslenia, ako je táto realita.

Martin Knapec v bikeparku Serfaus-Fiss-Ladis. Foto: Martin Sarvaš

Momentálne si už fit?

Zdravotne by som mal byť už fit, s ramenom som podľa mňa už tak na 90-tich percentách funkčnosti, ale stále s ním musím cvičiť a rehabilitovať. Už predtým som mal zlé držanie tela, priveľké prsné svaly, ktoré mi ťahali ramená dopredu, takže je tam veľa faktorov, ktoré som robil zle, a možno aj preto sa mi rameno vykĺbilo bez toho, aby som spadol. Všetko toto mi dalo skúsenosti a snažím sa to zúročiť a premeniť na dobré.

Ako prebiehala tvoja rehabilitácia?

Na poslednej rehabilitácii som si dal veľmi záležať. Robil som ju s fyzioterapeutom Martinom Kasmanom, ktorý mi veľmi pomohol – naučil ma robiť s lopatkou, dýchať do brucha, robiť s jadrom, ako mám správne padať a omnoho viac. Všetko toto ma naučil uplatňovať v praxi, pretože cyklisti často nevedia ani správne padať, čo je dosť dôležité − dá sa tým predísť mnohým vážnym zraneniam.

Padnúť sa dá všelijako a je to veľmi špecifické, ale skús dať nejaký príklad, ako by mali cyklisti správne padať.

Samozrejme, že to je špecifické, a záleží aj, na ktorú končatinu padáš. Veľmi často sa stáva, že cyklisti preletia cez riadidlá, tzv. OTB (over the bars). V tom prípade treba mať maximálne otvorenú dlaň, mať trochu ohnutý lakeť a spraviť si z rúk akýsi tlmič.

Treba to vždy čo najviac prepružiť, lebo keď zostaneš strnulý a držíš tú ruku pevne, padneš celou váhou na jednu končatinu a môže sa to veľmi ľahko skončiť zlomeninou. Jasné, že to nefunguje vždy, ale je dobré to vedieť a rozmýšľať nad tým pri bikovaní. Aj teraz, keď náhodou spadnem, tak ma to rameno ani nezabolí. Kedysi by som ho mal vykĺbené. Takže určite mi to niečo dalo.

Na sústredení v talianskom Finale Ligure. Foto: Archív CTM Racing Team-u

Je dôležitý tréning s fyzioterapeutom?

Je veľmi dôležitý. Trénujem väčšinou sám, ale pravidelne chodím aj k fyzioterapeutom. Nikdy sa totiž nedokážem sám odsledovať, či cvičím správne. Trénujem takmer každý deň a raz do týždňa si dávam také preskúšanie u Martina, či trénujem dobre, či mi niečo neuchádza a podobne. Je to predsa len finančne náročnejšie, ale k nemu som vždy rád nosil peniaze, lebo mi skutočne veľmi pomohol.

V súčasnosti sa v spojení so športom rieši vo veľkom aj stravovanie. Je to dôležitá súčasť aj pri rehabilitácii?

Samozrejme, vždy to bude tak, že sme to, čo jeme. Snažím sa vyberať si potraviny, ktoré majú vysoké nutričné hodnoty a pomáhajú svalovým vláknam rýchlejšie regenerovať. To by mal riešiť každý, kto sa snaží čo i len viac športovať, aby vedel, čo mu prospieva a čo naopak škodí.

Ako je to u teba s jedálničkom?

Snažím sa jesť veľa bielkovín, vitamínov, zeleniny, málo mastného, málo alkoholu, cigariet, podstatný je tiež dostatočný spánok, aby telo mohlo po tréningu regenerovať.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Platí to aj u teba?

Určite áno. Hlavne, že dvíhať činky v posilňovni a robiť to bezhlavo len preto, aby si sa niekomu páčil, je totálna hlúposť, pretože sa to veľmi ľahko môže skončiť zle − či už úrazmi, alebo aj disbalanciami svalov, ktoré nerovnomerne namáhajú telo. Aj na bicykli treba jazdiť tak, aby si to mal všetko pod kontrolou a zariskoval fakt len v prípade, ak ide o niečo dôležité. Hlavne to treba robiť pre radosť.

Komu teda vlastne nakoniec vďačíš za fungujúce rameno?

Ešte to nie je ani rok, čo je od operácie, ale, samozrejme, v prvom rade doktorovi Petrištekovi, fyzioterapeutovi Martinovi Kasmanovi, ktorý sa na mne tiež nadrel, mal to so mnou ťažké, ale dali sme to nejako dokopy. Tiež môjmu osobnému trénerovi Paťovi Holešovi, ktorý dbal, aby som správne posilňoval a cvičil. Oni medzi sebou spolupracovali, komunikovali a vďaka tomu presne vedeli, čo potrebujem a aký mám mať tréning.

Foto: Martin Knapec

Ako vyzerá tvoj tréningový deň?

Teraz to mám trochu prísnejšie a náročnejšie, lebo musím trochu zhodiť. Síce už nemám pomaly čo, ale pracujem na tom a chcem byť atlét. Ráno vstanem, dám si pohár čistej vody a idem nalačno buď hodinu alebo 45 minút behať alebo na bicykel. To je na ten nadbytočný tuk. Potom sa naraňajkujem, v poslednom čase som sa naučil na vajíčka, pretože sa snažím svoj organizmus naprogramovať na tuky, čiže potom dlhšie vydržím nebyť hladný.

Ale odzrkadľuje sa to aj na výkonnosti. Potom idem do práce, kde odtrénujem dvoch klientov, najem sa, idem domov a hodinku si doma pospím. Poobede idem na bicykel alebo trénujem s Paťom Holešom. Ale v poslednom čase už chodím viac na bike, na enduro alebo cesťák, podľa počasia a tréningového plánu. Keď sa vrátim, opäť sa dobre najem, lebo najdôležitejšie jedlo je jedlo po výkone a každý večer zakončím oddychom a regeneráciou v kúpeľoch v Rajeckých Tepliciach.

Máš aspoň jeden deň, keď iba oddychuješ?

Väčšinou si dávam oddych v sobotu alebo v nedeľu. Ale teraz to budem musieť zmeniť, lebo cez víkendy budú preteky. Ale na druhej strane, ja ten deň voľna nikdy nemám úplne bez aktivity, lebo keď nič nerobím, tak som nervózny.

Telo mám už také navyknuté na šport, že mi to jednoducho chýba. Jedine vtedy, ak som kdesi na chate a som narúbaný ako bomba a na druhý deň sa mi nič nechce (smiech). Ale vždy mám niekedy v týždni regeneračný tréning – plávanie, ľahký bike alebo turistika.

Slováci často hovoria, že slovenským lekárom neveria. Keď si skončil nakoniec na operácii v zahraničí, je to tak aj u teba?

V Nemecku to bolo všetko krásne, vyčačkané, navoňané, super prostredie, profesionálny prístup, lebo operácia stála fakt veľa peňazí, tak si myslím, že už iba preto sú tam lekári lepšie motivovaní sa inak správať k pacientom. Zákrok bol možno spravený dobre, ale neviem si vysvetliť, prečo mi to znova povolilo. Na Slovensku sa mi páčilo, lebo som vedel, že môj lekár má už odoperovaný obrovský počet ramien a hneď vedel, čo tam treba spraviť a opraviť, ak chcem ešte aktívne športovať.

Neviem to úplne objektívne posúdiť. Je rozdiel, ak ide človek do súkromnej kliniky a do štátnej nemocnice, kde to robia na kvantitu, nie na kvalitu. Ale bol som predtým v dvoch súkromných klinikách a nepodarilo sa im to, takže skutočne ťažko povedať. Bohužiaľ, všetko je to o peniazoch a keby som si napríklad zaplatil nejakých 30-tisíc eur za operáciu niekde vo Francúzsku, bolo by to zasa iné.

Martin Knapec po úraze v Kranjskej Gore. Foto: Archív Martina Knapca

Kedy si sa počas svojej cyklistickej kariéry cítil najlepšie a kedy naopak najhoršie?

Najlepšie mi bolo asi prvý rok v elite v roku 2013. S kondíciou som bol na tom síce horšie, ale jazdilo sa mi aj tak výborne. Veľa som jazdil a trénoval na zjazďáku, takže ma to držalo pri sile. Najhoršie som sa cítil asi v roku 2015, keď sa mi druhýkrát vyhodilo rameno.

Uvažoval si aj nad tým, že by si s cyklistikou sekol?

Rozmýšľal som nad tým a aj rodičia sa ma viackrát pýtali, či má význam ďalej takto pokračovať, ale keď som sa zamyslel, že čo by som vlastne namiesto toho robil, tak by som asi nakoniec skončil pri tom, že by som si kúpil nejaké silné auto, motorku alebo snežný skúter.

Jednoducho, aj tak by som robil niečo, kde si to zdravie ohrozuješ možno ešte viac ako na tom bicykli. A ten bicykel je predsa len ekonomický, ekologický, prospieva zdraviu, môžeš chodiť s kamošmi, môže si ho kúpiť úplne hocikto. Takže som si povedal, že aj keď to nebudem robiť na profesionálnej úrovni, stále sa na bicykli rád odveziem.

Prečítajte si tiež

Ako vyzerala tvoja príprava na minulú sezónu?

Príprava minulý rok bola pre mňa asi najdisciplinovanejšia, pretože si už dokážem uvedomiť, že keď už do tréningov investujem toľko času a energie, tak to chcem na sto percent využiť a nechcem už zo seba robiť lajdáka, ako keď som bol na strednej a platia to rodičia, nebral som to až tak vážne. Teraz si to všetko financujem sám alebo cez sponzorov a chcem dať do toho maximum. A potom sa to odzrkadlí aj na progrese v jazdení.

Čo sa týka prípravy na bicykli, začal som sústredením s tímom vo Finale Ligure, pokračoval dvojtýždňovým sústredkom na Kanárskych ostrovoch na cestnom bicykli so spolujazdcom Peťa Sagana Mišom Kolářom a potom sme boli jazdiť ešte v San Reme.

Súčasťou prípravy bol 12-týždňový tréningový plán s trénerom Paťom Holešom, ktorý pozná moje telo už možno dokonca aj lepšie ako ja sám. Vedel, kedy mi má záťaž zvyšovať, z tepov a výsledkov krvi vedel povedať, ako na tom som a ako sa posúvam, a všetko to so mnou komunikoval, takže som presne vedel, na čom mám makať, aby som sa zlepšil.

Učil ma aj to, aby som bol aj v tých najvyšších tepoch stále sústredený. Keď ideš na biku aj vo veľkých rýchlostiach v pretekárskom tempe, často sa stane, že sa stráca koncentrácia a presne na tomto som musel makať, aby som bol plne koncentrovaný za akýchkoľvek okolností.

Martin Knapec s Petrom Saganom. Foto: Archív Martina Knapca

Spomenul si, že si trénoval so Saganovým tímovým kolegom Mišom Kolářom. Aké je trénovať s profesionálnym cestným cyklistom?

Veru, musím sa priznať, že na sústredku na Kanároch s Mišom Kolářom, s ktorým sa poznáme už veľmi dlho, som si fakt siahol na dno svojich síl. A normálne som už uvažoval nad tým, že či mi je toto naozaj treba. Prvé dni som bol zo seba celkom milo prekvapený, čo všetko dokážem vyšliapať, keďže doteraz som podobnú skúsenosť nemal.

Tam som zistil, že moje telo je na tom omnoho lepšie, ako som si myslel. Celkom v pohode sme spolu šliapali, vládal som, akurát keď Mišo išiel nejaký 20-minútový interval do kopca, to som radšej ani neskúšal. Aj keď by som možno jeden taký interval zvládol, na druhý deň by som to určite ľutoval, pretože na takú záťaž nie som vôbec zvyknutý.

Pre mňa bol úspech, že som tie dva týždne dokázal vkuse každý deň fungovať a každý deň našliapať 130 kilometrov a 3 500 výškových metrov. Mišo mi povedal: „Keď toto sústredenie absolvuješ, budeš taký pripravený, že tomu sám nebudeš veriť.“

A je to tak? Pomohlo to?

Mal pravdu, je to tak. Keď idem teraz na cesťáku nejaký kopec, tak sa mi zdá, že je to všetko nejaké krátke. Keď sme na Kanároch jazdili 30-kilometrový kopec a nastúpali sme na ňom tisíc metrov, je to v porovnaní s tým, čo jazdím tu doma, vlastne neporovnateľné. Hlavne to vidím aj na Strave (pozn. red.: fitnes aplikácia), keď jazdím tie isté okruhy ako minulý rok, pri tých istých tepoch, na tom istom bicykli, ale som omnoho rýchlejší ako vlani.

Nechceli ťa zlákať do cestného tímu?

Jasné, že vtipkovali a volali ma. Bol som dokonca aj na svojich prvých cestných pretekoch. Mišo mi hovoril, že keby som začal skôr, určite by som mal teraz na profi pelotón, ale teraz je už trochu neskoro. Ale druhá vec je, že je to neskutočná drina. Ľudia im často závidia a idealizujú si život profesionálneho športovca, ale keď som si to sám zažil a videl, ako fungujú a drú, tak si človek povie, že to majú aj málo za tú drinu.

Ja som rád za to, ako to je. Oni závidia niečo mne z môjho života, ja niečo im, ale všetci sme spokojní. Ale jediné, čo na ceste vidíš, je plná a polovičná (čiara) a sem-tam pekná príroda, takže mňa to skôr láka do tých kopcov. Mišo si teraz tiež kúpil enduro bicykel, takže budeme spolu jazdiť aj v lesoch.

Martin Knapec sa chystá s Mišom Kolářom na Kanárske ostrovy aj tento rok. Foto: Archív Martina Knapca

Čomu sa venuješ okrem trénovania a cyklistiky?

Snažím sa rozvíjať Rajeckú kotlinu, čo sa týka cykloturistiky, a mám doma malú dielňu, v ktorej mám taký svoj malý servis, predávam doplnky výživy. Ale hlavne by som chcel pritiahnuť do našej doliny viac ľudí. Máme tu po lesoch mnoho starých chodníkov, ktoré sa nevyužívajú a chcel by som tu z toho spraviť atraktívnu cyklolokalitu.

Za posledné tri roky sa to celkom začalo dariť a chodí sem už viac ľudí. Hlavne sa to snažím robiť legálne, aj keď táto časť je trochu nepríjemná, ale chcel by som, aby to bolo všetko oficiálne prístupné ako cyklocesty.

Čo zjazd?

Jazdenie na zjazdovom bicykli je predsa len časovo náročnejšie ako na enduro bicykli. Keby som chcel ísť trénovať na zjazďák, tak mi iba presúvanie zaberie dve hodiny, takže primárne jazdím a túto sezónu aj budem jazdiť na endure.

Budeš túto sezónu pretekať?

Čo sa týka pretekov, tak sa chystám odjazdiť čo najviac enduro pretekov. Pôjdem aj na nejaké preteky slovenského pohára, ale tiež na enduro bicykli. Čo sa týka endura, chcel by som odjazdiť českú enduro sériu, stredoeurópsku sériu a aj nejaké preteky svetovej enduro série EWS.

Čo by si odkázal bikerom?

Vždy sa bicyklujte pre radosť, a nie pre oko iných!

Krátky dokument o Martinovi Knapcovi:

Foto: Martin Sarvaš / Archív CTM Racing Team-u

Zavrieť reklamu