Pogačar dopuje, Vingegaard dopuje, všetci dopujú… Dopingoví „fanúšikovia“ cyklistiky sa opäť ozývajú
A máme to tu znova. Tour de France je v plnom prúde a namiesto toho, aby si ľudia užívali neuveriteľné divadlo a skvelé súboje, ktoré predvádzajú jazdci ako Tadej Pogačar a Jonas Vingegaard, začali sa opäť ozývať dopingoví „fanúšikovia“ cyklistiky.
Keď máme šampionáty vo futbale, profesionálni komentátori na sociálnych sieťach sa menia na futbalových trénerov. Keď sa hrá hokej, všetci sú hokejoví tréneri. Keď na festival Pohoda príde búrka, sú z nich študovaní meteorológovia.
No a táto sorta ľudí sa pri sledovaní Tour de France zjavne vyžíva v obviňovaní cyklistov z dopingu.
Bohužiaľ, cyklistika má nepríjemnú dopingovú históriu, na ktorej sa verejnosť s veľkou ochotou stále priživuje a pri akomkoľvek lepšom výkone cyklistov nešetrí.
Je však nefér neustále hádzať všetkých pretekárov do jedného vreca a podozrievať ich z dopingu bez akýchkoľvek dôkazov.
Antidopingové agentúry sledujú každý krok každého pretekára
Dnešná generácia cyklistov je pod prísnym dohľadom antidopingových agentúr, ktoré sledujú doslova každý krok každého cyklistu.
Systém antidopingových kontrol funguje tak, že každý jazdec má aplikáciu, do ktorej musia zadávať, kde sa presne nachádzajú a pre každý deň musia mať vybranú hodinu, v ktorej sa na danom mieste budú nachádzať a v tomto čase môže prísť antidopingová kontrola.
„V tomto systéme je hlúpe niečo riskovať, pretože by ste prišli o všetko,“ povedal Peter Sagan a podotkol, že ak sa vám darí a vyhrávate, kontrolujú cyklistov veľmi často, čiže jazdci ako Tadej Pogačar či Jonas Vingegaard absolvujú určite toľko testov na doping, že by bolo skutočne hlúpe, ak by brali nejakú zakázanú látku.
Nech vyhrá ktokoľvek, vždy dopuje. Dôkazy netreba
Viete, čo je ale smutné? Že ak by vyhral ktokoľvek, akýmkoľvek spôsobom, aj tak by ho obvinili, že veď “aj tak dopuje” a “aj tak nevyhral vlastnou zásluhou”.
Keď vyhral mladučký 22-ročný Remco Evenepoel Vueltu a majstrovstvá sveta, tak dopuje. Keď vyhrá Mathieu van der Poel nejakým šialeným sólo únikom, tak dopuje. Keď vyhral Vingegaard Tour de France, hádajte. Samozrejme, že dopuje.
Naposledy sa nám rozbehla podobná konšpiračná dopingová diskusia, keď Tadej Pogačar pred pár dňami prekonal rekord Lancea Armstronga v stúpaní Pla d’Adet. Ako inak – musí dopovať.
Zaujímalo by ma, či sa niekto z týchto ľudí aspoň raz v živote rozprával s akýmkoľvek profesionálnym cyklistom alebo niekým, kto sa pohybuje v profi cyklistike.
Otázne je, či by to vôbec pomohlo, keďže pre nich zjavne nie sú pravdivé ani slová Petra Sagana. Kto iný by ich mal presvedčiť, to už skutočne neviem. Neveria Saganovi, prečo by verili mne. Práve som si uvedomil, aký je tento text zbytočný. Ale nevadí. Keď som začal, už to dokončím.
Technológie sú trošku inde ako pred 20 rokmi
Cyklistika sa posunula za uplynulých 20 rokov a čias dopingových kráľov na úplne iný level.
Len si spomeňte, na akej úrovni boli bežné technológie pred 20 rokmi. Vo vreckách sme mali vyklápacie telefóny a internet bol luxusom, na ktorý sme sa pripájali cez pevnú linku.
Cyklistika dnes nie je len o fyzickej zdatnosti, ale aj o inteligentnom využívaní vedy a technológie na dosiahnutie maximálneho potenciálu.
Pretekári majú individuálne nastavené a optimalizované tréningy, stravu i regeneráciu s ohľadom na ich potreby a plán pretekov. A vďaka moderným technológiám sa toto všetko dá dotiahnuť takmer k dokonalosti, aby vedeli z pretekárov dostať úplné maximum. Nehovoriac o technologických pokrokoch u samotných bicyklov.
Áno, aj iné šproty sú náročné, ale tie hodiny tréningov a disciplína, ktoré si vyžaduje vrcholová profi cyklistika, sú porovnateľné len s máloktorým športom.
Konšpirácie namiesto inšpirácie
Tí chlapi tomu športu obetujú celý svoj život, osobný i profesionálny. Veľmi rád si spomínam na frázu Juliana Alaphilippa: “Ak chcete robiť cyklistiku, musíte byť masochista. Je to neuveriteľne náročný šport.”
Wout van Aert v roku 2022 po Tour de France reagoval na otázku o dopingu veľmi výstižne: „Je to otázka o hovne. Vracia sa to zakaždým, keď niekto vyhrá Tour.“ A má úplnú pravdu.
Ľudia, ktorí obviňujú súčasných najlepších cyklistov z dopingu, by vám neverili ani nos medzi očami a spochybnili by aj malú násobilku.
Bolo by pekné, keby sme sa viac sústredili na pozitíva a inšpirácie, ktoré tento šport ponúka. Každý z týchto športovcov nám ukazuje, čo je možné dosiahnuť s odhodlaním, vytrvalosťou a tvrdou prácou.
Jonas Vingegaard mal pred tromi mesiacmi dolámané rebrá, kľúčnu kosť a prepichnuté pľúca. Dnes je druhým najlepším jazdcom na Tour de France. To je niečo, čo si zaslúži obrovský obdiv a rešpekt, a nie nezmyselné obvinenia založené na minulosti.
Tour de France je jedinečnou oslavou cyklistiky, a mali by sme jazdcov podporovať a oceňovať, nie ich kritizovať bez dôkazov a konšpirovať o tom, že dopujú.
