Poznáte to. Uvidíte nejaké miesto a poviete si, že raz vystúpite z auta, prejdete tých pár metrov hore kopcom a aspoň na chvíľu si ľahnete do trávy, aby ste sa ním mohli pokochať. Takých miest je veľa a každý z nás si v sebe nosí to svoje. Neviem, ako vám, ale mne stačí, aby som zacítila jar vo vzduchu, a už mi ožívajú žilky. Pozerám z kancelárie von oknom a premýšľam, kam najbližší víkend vybehnem, kam sa zatúlam a čo všetko tam zažijem. Vtedy sa mi v hlave začnú vynárať obrazy. Presne tých miest, ktoré som niekedy dávno videla z auta alebo na nejakom zábere niektorého šikovného fotografa. Mám ich celý zoznam.
Aha: Počúvadlo, Sitno, lúky nad Bojnickým zámkom, Ružínska priehrada pri Košiciach, impozantný Sivec so svojimi jaskyňami v skalných stenách Slovenského Rudohoria, reťazové rebríky a vodopády v tiesňavách a kaňonoch Jánošíkových dier, roklina Peklo s množstvom skalnatých veží s výhľadom nielen na Spišský hrad, ale aj na štverajúcich sa horolezcov, plte na Dunajci, Solisko, Salatín, Veľká Svišťovka alebo Letanovský mlyn v lone Slovenského Raja, ktoré je plné motýľov. To je mega romantika a mega relax v jednom, vážení.

Nevzdávajte sa hlbokého nádychu
Niektoré z tých miest som už zdolala, niektoré ma ešte len čakajú. A mnohé sa mi ešte len ukazujú. Vyskakujú na mňa z rôznych webov či fotiek všetkých tých úžasne slobodných mestských hipsterov na „nadupaných bikoch“ a s mega kvalitnými foťákmi. Raz som čítala článok o spomienkach jedného novinára na svoje detstvo. Ako ich otec brával s partiou kamarátov na tatranskú chatu a čo tam zažívali. Ako ich helikoptéra zásobovala pivom a ako im raz pri jej pristávacom manévri skoro odletela „kadibúdka“ aj s kamarátom. Aj táto príhoda s tatranskou chatou sa mi vryla do pamäti a čakala na svoju príležitosť, kým si to k nej vyšliapem. A keď som tam došla, pýtala som si schladenie, ako inak – pivo, ktoré ráno priviezla helikoptéra.
Ak patríte medzi tých, ktorí dokážu stáť hodiny na vrchole kopca a kochať sa, ste rovnakí ako ja, my… Je nás viac, priatelia. Ak ani vy neviete obsedieť na jednom mieste a neustále premýšľate, čo by ste chceli zažiť, ani v tom nie ste sami. Ak aj vy milujete slobodu a za nič na svete sa nechcete vzdať toho hlbokého nádychu mimo vašej klimatizovanej kancelárie, ste náš človek. A ak ste k tomu už našli niekoho, kto to bude s vami zdieľať ruka v ruke, vyhrali ste v lotérii. Váš život vám môžu všetci len závidieť. Ak ešte nie, nebojte sa, aj to príde. Pod niektorým stromom vás čaká. Stačí ho len ísť hľadať.

Lepeňák, niečo sladké a voda
Na to ozaj nepotrebujete veľa. Iba dobrý plán, dobrú obuv, dobrú mapu a zopár potrebných vecí do batohu. Nejakú deku, jedlo a pitie a môžete vyraziť – ako hovorievame my v partii pred výletom – v ústrety životu. Aby sa na niečo nutné nezabudlo, mám na túry vytvorený zoznam. Je to kompromis medzi tým, čo potrebujem, a tým, čoho sa nechcem vzdať. A tiež závisí od toho, či ideme len dvaja ruka v ruke za romantikou alebo väčšia skupina. Ak nás je viac, vždy sa dohodneme, kto si medzi veci pribalí nutnú turistickú lekárničku. Niečo proti bodnutiu hmyzom, nejaký obväz, drobnosti, ktoré sa naozaj môžu zísť. Vždy počítam aj s jedlom a pitím. Nikdy sa nespolieham na krčmu, ktorú máme po ceste, kde by nás mali vítať s kotlíkovým gulášom, čo sme si prečítali na webe. Niekoľkokrát sa stalo, že sme krčmu síce našli, ale nebolo v nej ani živej duše. Jeden kamarát kameraman bráva preto so sebou s obľubou štangľu suchej salámy a bochník chleba. Má na to svoje dôvody. Ak sa mu niekde zapáči, zostane tam dlhšie. S celým chlebom je jedno ako dlho… Ja si brávam starý dobrý „lepeňák“, ktorý mi vždy v prírode chutí celkom inak ako doma, vždy niečo sladké, na čom si pochutím, a vodu.

Radler, ja, on a pekný výhľad
Minulý rok som si vymyslela zlepšovák. Podľahla som nealko radleru. Je to pre mňa dokonalý „two in one“ – niečo sladké a zároveň na pitie. Tak som si obľúbila prírodný Zlatý Bažant Radler 0,0 %, že si bez neho už neviem predstaviť výlet. Je to moja dávka toho, čo potrebujem, v kombinácii s tým, čoho sa nechcem vzdať. Milujem jeho príchute a najmä najnovší citrónový, ktorý má o 30 % menej cukru. Pri ňom mám pocit odmeny za tú námahu smerom hore. Keď prídem taká vysmädnutá, že nedokážem myslieť na nič iné, len na sucho v ústach, a môj radler vo vaku. Na jeho citrónové osvieženie a bublinky, ktoré mi zaplavia ústa. Keď niekam prídeme a rozložíme sa, vybalíme „svačinu“, radler je to prvé, za čím sa načiahnem. S priateľom je to náš rituál. V ruke Zlatý Bažant Radler 0,0 % so zníženým obsahom cukru o 30 %, opretí o seba spolu mlčky pozeráme do údolia alebo hompáľame nohami nad jazerom. Mňam.

To sú chvíle, o ktorých snívam cez týždeň v mojej krásnej hypermodernej kancelárii. Nahodená v kostýme a vo vysokých podpätkoch. Vtedy sa načiahnem po mojom citrónovom Zlatom Bažante Radler 0,0 %, zavriem oči a v myšlienkach sa aspoň na minútu ocitnem na lúke plnej motýľov. Slobodná ako vták a šťastná ako blcha.
www.zlatybazant.sk

Text: Lívia Šulajová Foto: archív