Pozitívny test na doping a plač pred kamerami. Ako vyhodili Eddyho Merckxa z Giro d’Italia 1969
Eddy Merckx na Giro d’Italia 1969
Giro d’Italia v roku 1969 malo byť ďalšou ukážkou dominancie mladého Eddyho Merckxa. Belgický fenomén ovládal jarné klasiky, vyhrával takmer všetko, na čo nastúpil, a v Taliansku smeroval k druhému triumfu za sebou.
Namiesto športového predstavenia však vznikol jeden z najväčších škandálov v dejinách cyklistiky.
V sedemnásty deň pretekov, po etape do Savony, prišla správa o pozitívnom dopingovom teste, nasledovalo Merckxovo vylúčenie z pretekov, slzy pred televíznymi kamerami a chaos v pelotóne.
Práve preto zostáva Giro d’Italia 1969 jednou z najpamätnejších edícií histórie. Nie pre legendárne horské súboje alebo dramatický finiš v Miláne, ale pre udalosti, ktoré sa odohrali ďaleko od cieľovej pásky, v hotelovej izbe neďaleko pobrežia Ligúrskeho mora.
„Na Giro v roku 1969 som nič neužil. Veľmi dobre si pamätám, čo sa stalo v Savone, a plakal som, samozrejme, že som plakal. Bola to tá istá látka, ktorú rok predtým našli aj u Gimondiho, fencamfamín, no jeho oslobodili. Nemal som žiadny dôvod dopovať,“ spomína Merckx na incident v rozhovore pre španielsky portál AS.
„Bola to obyčajná rovinatá etapa a Giro som mal takmer vyhrané. Mal som ružový dres a vedel som, že ma budú kontrolovať. Niekto na mňa pripravil pascu a ružový dres pripadol Gimondimu, ktorý si ho odmietol obliecť,“ dodal dnes 80-ročný Eddy Merckx.
Prečítajte si tiež
Merckx verzus Gimondi na Giro d’Italia 1969
Keď Giro d’Italia odštartovalo 16. mája 1969 pri Gardskom jazere, Eddy Merckx už nebol len mimoriadne talentovaným jazdcom, ale postupne preberal pozíciu najväčšej hviezdy profesionálnej cyklistiky.
Mal iba 23 rokov, no za sebou už víťazstvo na Giro d’Italia aj množstvo triumfov, ktoré z neho robili najobávanejšieho jazdca pelotónu.
Vyhrával klasiky, etapové preteky aj časovky a jeho neutíchajúca túžba po víťazstvách mu postupne priniesla prezývku Kanibal.
Sezónu 1969 začal v skvelej forme. Pred Girom vyhral Miláno-San Remo, Okolo Flámska aj Liège-Bastogne-Liège a do Talianska prišiel ako hlavný favorit na celkové víťazstvo.
Najväčším súperom mal byť Felice Gimondi, talianska hviezda, víťaz Tour de France z roku 1965 a Giro d’Italia z roku 1967.
Domáce noviny stavali celé preteky na súboji Merckx verzus Gimondi. Pre talianskych fanúšikov bol Gimondi symbolom nádeje, že ružový dres zostane doma. Merckx však pôsobil pokojne a sebavedomo, akoby mal situáciu od začiatku pod kontrolou.
Prečítajte si tiež
Kanibal jazdil takticky, ružový dres mal pod kontrolou
Pelotón čakala trasa dlhá viac ako 3 800 kilometrov, 23 etáp, dve časovky a náročné horské dni v Dolomitoch. Na štart sa postavilo 130 jazdcov, no už počas prvých týždňov bolo jasné, že hlavný príbeh sa bude točiť okolo belgického šampióna.
Merckx jazdil s rozumom a ružový dres si obliekol až po deviatej etape. Obzvlášť dominantný výkon predviedol v pätnástej etape, časovke do San Marína, kde súperom opäť ukázal, že dokáže vyhrávať prakticky v každom teréne.
Pred Felicem Gimondim mal náskok 1:41 minúty a v pelotóne postupne rástol pocit, že Giro môže stratiť už len vlastnou chybou.
Nikto však netušil, že rozhodujúci moment nepríde v horách ani v časovke, ale na ďalší deň po etape do Savony.
Na Giro d’Italia sa v tom období už vykonávali dopingové kontroly. Po etapách boli testovaní dvaja najlepší jazdci celkového poradia a ďalší dvaja cyklisti vybraní náhodne.
Organizátori dokonca vozili s pretekmi mobilné laboratórium, ktoré analyzovalo vzorky priamo počas podujatia.
Po etape do Savony prišla kontrola aj na Merckxa.
Prečítajte si tiež
Slzy v hoteli a koniec ružového sna
Ráno 2. júna 1969 sa začala šíriť správa, že výsledok je pozitívny. V Merckxovej vzorke sa našiel fencamfamín, stimulant známy aj pod obchodným názvom Reactivan. Prvá analýza bola pozitívna a kontrolná vzorka výsledok potvrdila.
Správa sa pelotónom rozšírila ešte skôr, ako ju stihol spracovať samotný jazdec.
Novinári sa dostali do jeho hotelovej izby v Albisola Superiore a práve tam vznikli zábery, ktoré sa neskôr stali jedným z najznámejších televíznych momentov histórie cyklistiky.
Merckx sedel na posteli, plakal a opakoval, že nič neužil.
„Som si istý, že som nevzal žiadny dopingový produkt,“ povedal pred talianskymi kamerami.
Nebola to strohá tlačová konferencia ani pripravené vyhlásenie tímu. Bol to obraz jazdca, ktorému sa v priebehu niekoľkých minút rúcalo takmer isté víťazstvo na Giro d’Italia.
Riaditeľ pretekov Vincenzo Torriani sa pokúsil oddialiť štart ďalšej etapy a získať čas na riešenie situácie. Napokon však musel ustúpiť pravidlám.
Merckxa vylúčili z Giro d’Italia.
Prečítajte si tiež
Sabotáž alebo spravodlivý trest?
Prípad od začiatku sprevádzali pochybnosti a Merckx trval na tom, že je nevinný. Na jeho stranu sa postavili viacerí jazdci vrátane Feliceho Gimondiho, ktorý si odmietol obliecť ružový dres po postupe na čelo celkového poradia.
Časť jazdcov dokonca hovorila o proteste a ďalšia etapa odštartovala neskôr. Pelotón sa krátko zastavil aj pred Merckxovým hotelom ako prejav solidarity.
V zákulisí sa okamžite začali objavovať rôzne teórie. Jedni hovorili o chybe pri testovaní, ďalší o kontaminovanom nápoji alebo jedle. Najvýbušnejšia verzia pracovala s myšlienkou sabotáže.
Merckx do konca života tvrdil, že bol nevinný. V neskorších rozhovoroch dokonca naznačoval, že za celým prípadom mohli byť zákulisné tlaky alebo snaha dostať ho z pretekov.
Nikdy sa to však nepodarilo dokázať. Isté zostalo iba to, že pozitívny test bol oficiálne potvrdený a podľa pravidiel znamenal okamžitý koniec na Giro d’Italia.
Prečítajte si tiež
Giro, ktoré zatienil škandál zo Savony
Škandál v Savone okamžite prerástol hranice športu. Belgicko bolo pobúrené a pre mnohých tamojších fanúšikov sa Merckx stal obeťou talianskeho prostredia, ktoré nechcelo dopustiť, aby ich najväčšie preteky ovládol zahraničný fenomén.
V samotnom Taliansku bola situácia oveľa zložitejšia. Časť verejnosti tvrdila, že pravidlá musia platiť pre každého rovnako. Ak by pozitívny test mal neznámy jazdec, nikto by podľa nich nehľadal poľahčujúce okolnosti.
Lenže Merckx nebol obyčajný cyklista. Bol najväčšou hviezdou svojej generácie a jeho plač pred televíznymi kamerami vyvolal obrovské emócie.
Niektorí novinári aj bývalí jazdci navyše upozorňovali, že antidopingový systém tej doby mal množstvo slabín. Zoznam zakázaných látok sa medzi krajinami líšil a stimulanty boli v pelotóne oveľa rozšírenejšie, ako sa verejne priznávalo.
Niektorí komentátori dokonca hovorili písali, že bez podobných látok by tempo vtedajších pretekov len ťažko bolo dlhodobo udržateľné.
Práve preto pôsobil celý prípad zvláštne. Nie preto, že by doping v cyklistike neexistoval, ale preto, že Merckx bol jazdec pod neustálou kontrolou a musel vedieť, že ho po každej etape pravdepodobne čaká testovanie.
Po Merckxovom vylúčení sa ružový dres presunul na Feliceho Gimondiho, ktorý napokon Giro d’Italia 1969 vyhral pred Claudiom Michelottom a Italom Ziliolim.
Gimondi pritom nebol slabým víťazom. Patril medzi najlepších jazdcov svojej generácie a už predtým vyhral Tour de France aj Giro. V roku 1969 však nedostal možnosť poraziť Merckxa priamo na ceste.
Prečítajte si tiež
Merckxova odpoveď na Tour de France 1969
Suspendácia, ktorú mal Merckx po pozitívnom teste dostať, bola napokon zrušená, čo mu umožnilo štartovať na Tour de France a práve tam prišla jeho najlepšia odpoveď.
Len niekoľko týždňov po slzách v hotelovej izbe ovládol Tour de France 1969 spôsobom, ktorý definitívne potvrdil jeho výnimočnosť.
Vyhral celkovú klasifikáciu, bodovaciu súťaž, vrchársku súťaž aj kombinovanú klasifikáciu, pridal šesť etapových triumfov a predviedol jednu z najdominantnejších Grand Tour v histórii.
Pre jeho priaznivcov to bol dôkaz, že Giro mu zobrali, ale nezlomili ho.
O rok neskôr vyhral počas jednej sezóny Giro d’Italia aj Tour de France. Počas svojej kariéry dosiahol celkovo päť celkových triumfov na Gire a na talianskej Grand Tour patrí medzi najúspešnejších jazdcov histórie, pričom vyhral dokopy 24 etáp.
