Horské bicykle potrebujú viac inovácií, no zákazníci na ne ešte nie sú pripravení
Foto: Pinion
Autorom príspevku je Alex Evans, britský bývalý pretekár, technický redaktor portálu BikeRadar a časopisu MBUK.
Mnohé kvalitné produkty, ktoré sú označované za riešenia predstihujúce svoju dobu, sa nikdy nedočkajú masového rozšírenia. Nie preto, že by nefungovali, ale preto, že sa zákazníci obávajú skutočných inovácií.
Niektorí tvrdia, že vývoj produktov je zámerne cyklický a že pre celý priemysel neexistuje lepší spôsob, ako zarábať, než donekonečna oprášiť staré nápady.
Tento pohľad je však zavádzajúci. Väčšina produktov a bicyklov, ktoré sa po rokoch vracajú na trh, to nerobí preto, že by išlo o cynickú stratégiu, ale preto, že pri prvom uvedení jednoducho nenašli dostatočný záujem zo strany zákazníkov.
Zákazníci na ne neboli pripravení, hoci samotný produkt áno. Podobných príkladov by sa dali nájsť desiatky naprieč rôznymi odvetviami.
Produktové cykly
Ak sa zameriame na horské bicykle, obrátená vidlica má z hľadiska funkcie a výkonu preukázateľne bližšie k ideálu než jej klasické konštrukčné riešenia.
Tento koncept pritom existuje už od začiatku 90. rokov. Od svojho uvedenia priniesol viacero sľubných momentov, no trvalo takmer 35 rokov, kým sa táto technológia dostala do širšieho povedomia vďaka vidlici Fox Podium.
Elektronické odpruženie tiež nie je žiadnou novinkou posledných rokov. Už v roku 1997 prišla značka K2 so systémom Smart Shock.
Až v roku 2012 však RockShox spolu s Lapierre dokázali predstaviť riešenie, ktoré malo ambíciu osloviť širšie publikum.
Systém e.i. využíval dáta zo snímača kadencie v kľukách, ktoré ovládali servomotor na tlmiči a automaticky menili úroveň kompresie s cieľom obmedziť pohupovanie pri šliapaní.
Napriek tomu, že za týmto riešením stáli silné mená a odborné testy ho hodnotili veľmi pozitívne, z pohľadu zákazníkov nešlo o úspech.
Až v roku 2018 uviedol Fox systém Live Valve a RockShox ho nasledoval v roku 2021 s technológiou Flight Attendant.
Obe riešenia sú dnes považované za atraktívne a technicky vyspelé, no ich rozšírenie medzi bežnými jazdcami zostáva obmedzené.
Podobný vývoj možno sledovať aj pri elektronickom radení. Shimano predstavilo XTR Di2 už v roku 2014, no záujem zo strany zákazníkov bol vlažný.
O dva roky neskôr nasledovalo XT Di2 a v roku 2022 pribudli 10 a 11 rýchlostné verzie Linkglide Di2.
Napriek tomu ide o veľmi pomalé produktové cykly, dokonca aj na pomery konzervatívneho Shimana, pričom hlavným limitom bol opäť nízky dopyt.
Až po 11 rokoch od premiéry sa XTR Di2 dočkalo aktualizácie v podobe verzie M9200 v roku 2025.
SRAM vstupoval do sveta elektronických MTB pohonov pomalšie, keď AXS predstavil v roku 2019, no systém následne výrazne rýchlejšie posunul vpred uvedením Transmission v roku 2023.
Skutočný širší záujem o elektronické prehadzovače sa objavil až pri najnovších generáciách týchto systémov, a aj to je stále otázne, hoci pôvodné XTR Di2 fungovalo už pri svojom debute mimoriadne presvedčivo.
Aj pri jednoprevodníkových systémoch bol Shimano dlhodobo opatrný a s ich plnohodnotným nasadením prišiel až v roku 2015.
Podobný scenár možno pozorovať aj v automobilovom priemysle. Efektívne a ľahké modely ako Audi A2 generácie 8Z z rokov 2000 až 2005, prvá generácia hybridnej Hondy Insight z rokov 1999 až 2006, BMW i3 vyrábané v období 2013 až 2022 či pôvodná Toyota Prius z rokov 1997 až 2004 zaznamenali rôzne stupne počiatočného úspechu.
Hoci niektoré z nich sa časom stali komerčne veľmi úspešnými, všetky bez výnimky vytvorili základ, na ktorom stojí dnešné automobilové myslenie.
Prijatie zo strany zákazníkov
Treba priznať, že niektoré z týchto nápadov sa spočiatku neujali aj preto, že ich realizácia nebola ideálna, hoci samotný koncept dával zmysel.
Mnohé iné však boli spracované veľmi dobre a len ťažko sa hľadajú racionálne dôvody, prečo sa výnimočné produkty nedokázali presadiť rýchlejšie.
Najväčším faktorom úspechu alebo neúspechu je napokon vždy ochota zákazníkov daný produkt prijať.
V mnohých z uvedených príkladov neboli ľudia ochotní investovať do toho, čo vnímali ako vznikajúcu alebo neoverenú technológiu.
To výrazne brzdí výrobcov v ďalšom posúvaní hraníc. Prečo riskovať obrovské množstvo času, peňazí a úsilia s neistým výsledkom, keď opatrný prístup prináša istú návratnosť?
Je to škoda, pretože dnes by sme pravdepodobne jazdili na výrazne lepších bicykloch, ak by sa značky nebáli vlažnej reakcie trhu.
Ak projekt nedokáže generovať zisk, jeho ďalší rozvoj jednoducho nedáva ekonomický zmysel. Veľké a prelomové riešenia tak často končia odložené bokom, kde pomaly dozrievajú, kým na ne trh nebude pripravený.
Výsledkom je stagnácia inovácií a produkty, ktoré by mohli zásadne zmeniť to, čo je na horskom bicykli možné, zostávajú odložené.
Namiesto toho prichádzajú len postupné, takmer kozmetické vylepšenia v štýle každoročných aktualizácií smartfónov.
Rozdiely medzi úplne novým modelom a bicyklom spred piatich až siedmich rokov sú často také malé, že pri slepom teste by ich priemerný jazdec len ťažko rozoznal.
Príklad prevodoviek
Klasické pohony sa od svojich začiatkov posunuli len minimálne. Aj na najmodernejších bicykloch dnes stále nájdeme reťaz, kazetu, prehadzovač a prevodník, hoci priemysel aj samotní jazdci dlhodobo volajú po sériovo dostupných alternatívach.
Stačí si prečítať diskusie na fórach či sociálnych sieťach a človek by nadobudol dojem, že akákoľvek prevodovka, remeňový pohon alebo náhrada prehadzovača by bola okamžitým hitom.
Realita je však presne opačná. Hlasní zákazníci nie vždy premieňajú svoje slová na reálne nákupy.
Prevodovka Pinion, dnes najznámejšie riešenie dostupné na trhu, sa objavuje len na malej skupine pomerne špecifických a skôr okrajových bicyklov, z ktorých niektoré sú pritom veľmi vydarené.
Prečo je to tak? Jedným z dôvodov je fakt, že napriek tomu, ako často ľudia prehadzovače kritizujú, doslova aj obrazne, neexistuje dostatočne veľká skupina zákazníkov, ktorá by bola ochotná kupovať bicykle s alternatívnymi riešeniami.
Trh reaguje na dopyt a ten v tomto prípade jednoducho nie je dostatočný. Dá sa namietať, že súčasná generácia prevodoviek ešte nie je dosť dobrá a do istej miery to môže byť pravda.
Netreba však ani hlboko pátrať, aby bolo jasné, že prevodovky pre horské bicykle existovali už koncom 90. rokov a ani vtedy si cestu k masám nenašli.
Ak boli elektronické prehadzovače technicky pripravené už pred viac než 10 rokmi a prevodovky prakticky pred 30 rokmi, nie je nereálne si predstaviť, že niekde v suteréne vývojového centra niektorej zo značiek pohonov sa nachádza prevodovka, ktorá je skutočne veľmi dobrá a pripravená na nasadenie.
Zákazníci však na jej kúpu nie sú pripravení a skromné predajné čísla súčasných riešení to jasne dokazujú.
Prevodovky tak neprešli testom trhu už druhýkrát a značky preto budú s veľkou pravdepodobnosťou naďalej voliť opatrný prístup. Namiesto riskovania a investícií do inovácií zostanú pri široko neobľúbenom, no overenom prehadzovači.
Je to spiknutie?
Cynickejší čitatelia by mohli namietať, že dôvod, prečo sme sa od najväčších výrobcov pohonov ešte nedočkali sériových prevodoviek montovaných na bicykle veľkých značiek, je prozaický. Jednoducho preto, že firmy zarábajú príliš veľa peňazí na lacných a zároveň krehkých prehadzovačoch.
Podľa tejto teórie nie sú pohony navrhované tak, aby vydržali, ale aby sa pravidelne kazili.
Prehadzovač je totiž pri jazde veľmi často prvým komponentom, ktorý sa poškodí alebo zlomí. Je to dôsledok samotnej konštrukcie a presne v takých chvíľach si podľa konšpirátorov finanční riaditelia mydlia ruky.
Nahradiť klasický pohon prevodovkou, ktorá si vyžaduje len rýchlu výmenu oleja každých 10 000 kilometrov podľa odporúčania Pinionu, alebo remeňovým pohonom s životnosťou až 30 000 kilometrov podľa Gatesu, by totiž vysušilo stabilný a predvídateľný príjem, na ktorom sú výrobcovia pohonov postavení.
Takáto konšpiračná teória sa mi však zdá byť prehnaná. Vynálezca prvého prehadzovača Jean Loubeyre v roku 1895 určite nerozmýšľal nad ziskovosťou korporácií
Rovnako ani Campagnolo v 50. rokoch minulého storočia pri návrhu paralelogramového systému Gran Sport, ktorý má veľmi blízko k dnešným prehadzovačom, neuvažovalo v intenciách dnešných veľkých firiem.
Otázka teda znie, či značky vedome zadržiavajú technológie, aby maximalizovali zisk, alebo je skutočným problémom nedostatočný záujem zo strany zákazníkov.
Možno je odpoveď ešte jednoduchšia. Výrobcovia bicyklov sú do veľkej miery závislí od toho, či výrobcovia pohonov prinesú životaschopnú alternatívu k prehadzovaču, čím sa celý problém mení na klasickú dilemu sliepky a vajca.
Bez dostupnej prevodovky sa značky bicyklov nemôžu naplno zaviazať vývoju rámov, ktoré by s ňou počítali. A pokiaľ väčšina bicyklov stále používa prehadzovače, prečo by výrobcovia pohonov investovali do vývoja prevodoviek?
Faktom však je, že bicykle s prevodovkami už existujú a vyskúšalo ich množstvo značiek ako GT, Cannondale, BeOne, Rotec, Orange, Honda, Nicolai, Gamux, Zerode, Lahar, Starling či Intense. Zoznam by mohol pokračovať.
Realita je však neúprosná. Zákazníci bicykle s prevodovkami jednoducho nekupujú. A to aj napriek nenávisti voči prehadzovačom a výkrikom „berte si moje peniaze“, ktoré sa pravidelne objavujú v diskusiách pod článkami o prevodovkových bicykloch.
Cena je dôležitým faktorom
Na tomto mieste je férové priznať, že svoju rolu zohráva aj cena. Každý produkt a každý bicykel, o ktorých bola doteraz reč, patril alebo stále patrí medzi drahé riešenia.
Stačí si však predstaviť, aká dostupná by dnes mohla byť podobná technológia, keby sa k nej už pri prvom uvedení pridala kritická masa zákazníkov.
Horská cyklistika je sama o sebe finančne náročný šport a fakt, že bežní výrobcovia dnes ponúkajú množstvo bicyklov s cenou okolo 10 000 libier či dolárov, jasne ukazuje, že na trhu sú peniaze.
Ak by jazdci s dostatočnou finančnou rezervou boli ochotní niesť riziko a investovať do nových technológií v ich začiatkoch, zvyšok komunity by z toho neskôr profitoval v momente, keď by sa riešenia stali lacnejšími.
Vidlica Fox Podium je v tomto smere ideálnym príkladom. Ide o veľmi drahý komponent, ktorý prináša citeľné, no v absolútnom meradle skôr marginálne výkonnostné zlepšenie oproti lacnejším tradičným modelom.
Je to typická kúpa pre ľudí, pre ktorých cena nehrá rozhodujúcu rolu.
Ak by si ju v priebehu niekoľkých rokov zaobstaralo dostatočné množstvo jazdcov, vyvinul by Fox dostupnejšiu verziu? Veľmi pravdepodobne áno.
Motivovalo by to RockShox, aby prišiel s vlastnou alternatívou? S veľkou pravdepodobnosťou.
Pridalo by sa Manitou a zvýšil úroveň, aby dokázal konkurovať širším portfóliom produktov? Takmer určite.
A zapojili by sa aj menšie značky mimo Intend a Push? Je to viac než reálne.
Výkon, ktorý bol doteraz vyhradený len pre najmajetnejších, by sa tak stal dostupný pre širšie spektrum jazdcov. Inovácie by sa následne presunuli k ďalšej téme a celý cyklus by sa zopakoval.
To všetko však len za predpokladu, že by boli zákazníci ochotní na začiatku podstúpiť isté riziko.
Čo prinesie budúcnosť?
Zatiaľ to vyzerá tak, že sa budeme aj naďalej stretávať najmä s postupnými, evolučnými zmenami. Aktuálny dopyt zo strany zákazníkov totiž jasne ukazuje, že radikálne produkty, ktoré sú už dnes dostupné, nedosahujú taký úspech, aký by si zaslúžili.
Neistá ekonomická situácia a otrasy v celom cyklistickom odvetví navyše neprajú projektom, ktoré by mohli byť skutočne prelomové
Ako niekto, koho živobytie je priamo závislé od práce v cyklistickom priemysle, si želám, aby uspelo čo najviac značiek a čo najviac ľudí.
Nielen z čisto sebeckého dôvodu, že mi to zabezpečuje strechu nad hlavou, ale aj preto, že chcem, aby sa bicyklom darilo ako celku.
Zároveň však vo mne silno rezonuje túžba, aby sa ľudia s rozhodovacou právomocou raz postavili a povedali: „Kašlime na to, poďme uviesť na trh produkt, ktorý zmení pravidlá hry.“
Dovtedy sa pri každom výroku typu „pokazil sa mi prehadzovač“, „zase som pretrhol reťaz“, „zabudol som pred zjazdom vypnúť lockout“ alebo „vidlica mi ide tvrdo“ neubránim myšlienke, prečo títo jazdci nešli do technológie, ktorá im sľubovala vyriešiť tieto problémy už na prvý pokus.
