Musíte vidieť: Dokument Over The Edge zachtáva Gaspiho cestu za aktívnymi sopkami v Guatemale
Sopky mám rád, našli si ma, alebo ako to prebiehalo v hlave Gaspiho
Až doteraz to vyzeralo ako dobrý nápad: Priletíš do Guatemaly, kde počas troch dní zídeš tri sopky nad tritisíc metrov.
Teraz ale asi umrieš. Sopka sa otrasie, hlboko vo vnútri zavibruje a trochu si odfúkne. Za normálnych okolností to robí každých desať minút, lenže teraz je niečo inak. Znie to, ako keď na starej dodávke zatiahnete zhrdzavené dvere, ktoré na konci urobia bum! Prásk!
Explózia z krátera vymrští tisíce kameňov a to je presne tá chvíľa, keď už na nič nečakáš. Balvany tryskajú do výšky niekoľkosto metrov a z nej sa potom voľným pádom vracajú na zem do miest, kde si ešte pred sekundou stál a vyberal si tú najlepšiu lajnu pre svoj zjazd. Mala to byť jazda tvojho života.
Kde sú ostatní, premýšľaš, zatiaľ čo okolo dopadajú kamene ako nákupné tašky. Spomínaš na vojnové filmy, v ktorých okolo hrdinov svištia projektily a nikto nevie, kto to kúpi ako ďalší. Je to len otázka šťastia, ruská ruleta.
Môžeš prežiť, alebo to dostať práve teraz. Kamene rotujú a na oblohe za sebou zanechávajú dymovú stopu. Je to až mrazivo úchvatné, ale je toho tak akurát dosť.
Utekajte, počujem vo vysielačke hlas Honzu z našej výpravy, ktorý zostal v bezpečnej vzdialenosti od vulkánu s úlohou sledovať ho ďalekohľadom a upozorniť nás, keby sa malo niečo stať. Všetko tam nechajte a bežte, reve do vysielačky, keď vidí, ako na svah okolo nás dopadajú horúce kamene vyvrhnuté z útrob planéty.
Inokedy a inde by si asi stuhol, ale tu nie. Keď vidíš veľa šutrov, z ktorých každý ťa môže zabiť, začneš reagovať úplne inak.
Máš pocit, ako keby sa všetko naokolo spomalilo, ako film, ktorý ospalý premietač púšťa zvoľna políčko po políčku.
Uvedomíš si, že lepšie počuješ aj vidíš. Zo sopky sa valí čierny dym, fotograf beží o život, kameraman sa potkýna v sopečnom popole a nad hlavou si drží batoh s kamerou. Utekajú aj miestni sprievodcovia a ty vieš, že toto už nie je dobré.
Keď ti dôjde, že si bicykel nechal ležať asi o päťdesiat metrov vyššie, rozhodneš sa preňho vrátiť aj napriek naliehaniu z vysielačky, nech sa okamžite stiahneš.
Si rozhodnutý: Nenechám ho tam! Vtom príde druhá erupcia. Z neba pršia kamene, je to ako súdny deň.
Lúčiš sa so životom, pretože toto sa nedá prežiť. Skáčeš na bicykel a ideš zo všetkých síl, dýchaš prach, padáš, zdvíhaš sa z popola, pokračuješ, možno už si v bezpečí, ale to sa nedá povedať úplne isto, pretože zrazu sa všetko vypne a je tma.
Prečo práve sopky, pýta sa hlas tam niekde vzadu a pretože tu nie je nikto iný, odpovieš sám sebe: Vieš, sopky mám rád, našli si ma. Priťahuje ma ich symetria, aj to, že sú mŕtve a zároveň živé. Nie sú to hory ako ostatné, pretože sa stále menia a rovnako ako dávajú ľuďom v okolí úrodnú pôdu, dokážu aj zabíjať.
Nevyspytateľné, vznešené, úctyhodné, raz chladné, inokedy zas horúce. Pre mňa ako bikera majú ešte jednu prednosť: Zatiaľ čo väčšina iných vrcholov leží v rezerváciách, kde je čoraz ťažšie zohnať povolenie na natáčanie, sopečná krajina je pustá a bez života, takže tu nie je nikto, komu by si mohol ublížiť. Ha-ha, iba sám sebe, odpovie ti hlas.
Po prílete do Guatemaly zistíš, že ti neprišiel bicykel. Možno ho pošlú za tri dni, možno že nie, dozvieš sa na letisku. Nevadí, čas si skrátiš na celoodpruženom biku, ktorý si kúpiš na trhu za päťdesiat dolárov. Dva dni na ňom jazdíš na trailoch v jednej z najstarších kávových plantáží v krajine a potom ho daruješ chlapcovi, ktorému urobí radosť, že aj slza odkvapne.
Zatiaľ máš čas pozrieť sa okolo. Guatemala je malá krajina pre 17 miliónov ľudí, v ktorých sa mieša krv pôvodnej mayskej civilizácie s krvou španielskych kolonizátorov.
Sú tu veľké hory, asi tridsať sopiek a kam sa človek pozrie, nejaká kávová plantáž, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou patrí jednej z desiatich najmajetnejších rodín.
V každej dedine stojí katolícky kostol, z ktorého na teba po očku pokukujú odkazy na predkresťanskú minulosť.
Všetko je farebné, veselé, primerane ošumelé a zošnurované elektrickými drôtmi.
Pije sa káva pražená na kyslo a na raňajky sú snáď vždy vajíčka. Ľudia sú nesmelí, priateľskí, ale veľmi nerozprávajú.
A keď už predsa, spomínajú na občiansku vojnu, alebo nadávajú na skorumpovanú politiku.
Je sa tu fazuľa, pije sa pivo Gallo a pripíja sa rumom Zacapa, alebo lacnejším Botranom.
V krajine je stále okolo 17 stupňov, takže nikdy nevieš, čo si máš obliecť, aby ti nebolo horúco, ale ani chladno. Slnko zapadá okolo siedmej večer a pretože sme blízko rovníka, do polhodiny po západe je tma ako v rakve.
Ráno zas niekto otvorí veko a je ďalší deň. A to je dobre, pretože tento deň je ako stvorený pre výlet na sopku.
Ísť po lávovej sutine nie je žiadna prechádzka. Nahor lezieš deväť hodín, okolo sú len kamene, stuhnutá láva, sucho a mŕtvo.
Nesieš si vodu, jedlo a všetko vybavenie, takže ťaháš tridsať kíl. Štrk sa drobí a sype, kamene sa odvaľujú a pri každom došliapnutí hrozí, že si vytkneš členok. Na každý krok dopredu vychádza polkrok, ktorým zas skĺzneš o kus späť.
Kamene sú ostré ako z taveného skla, máš pocit, že ideš po črepinách a keď nedávaš pozor, hneď sa porežeš.
Nie je horúco, ale slnko páli a v tejto nadmorskej výške máš za chvíľu pery úplne vyschnuté. Opaľovací krém sme si nepriviezli a tu sa kúpiť nedá, pretože je len pre gringos a tí na sopky nechodia.
Tvojím cieľom je Pacaya, stále aktívna sopka schopná chrliť lávu a zabíjať. Pri poslednej veľkej erupcii v roku 1998 zasypala popolom aj 30 km vzdialené Guatemala City a medzinárodné letisko La Aurora.
Asi dvesto metrov od krátera je hranica, za ktorú sa už ísť nedá, pretože ďalej už sú len balvany. Vyberáš si lávové pole s jemným prachom a ako prvý človek sa odtiaľ spustíš na bicykli.
Čakajú ťa štyri kilometre jazdy v lávových dunách. Jednu sopku máš za sebou, zostávajú ďalšie dve.
A tak sa trápiš znova, lenže teraz oveľa viac, pretože Acatenango má 3 976 m n. m.
Nahor si zase nesieš len to najnutnejšie, hlavne vodu, pretože tu je úplné sucho.
Štyri dni sa neumyješ, voda bude iba na pitie. Pri kráteri stráviš niekoľko hodín až do zotmenia. Jazdíš, ale hlavne sa neprestávaš diviť.
Nedá sa to opísať. Si vysoko nad mrakmi, v pozadí asi štyrikrát za hodinu vybuchuje Fuego a aj keď zídeš späť do základného tábora a ľahneš si do stanu vo výške skoro 4 000 m n. m., celú krajinu máš stále ako na dlani a na dosah ruky je jeden z najaktívnejších vulkánov sveta, ktorý ťa odmení magickým pohľadom na červenú lávu žiariacu v tme ako lunapark.
Pred rokom, keď sa tu nakrúcal iný dokument, Fuego vybuchla tak silno, že tlaková vlna zmietla terasu, na ktorej teraz ležíme, hovorí ti sprievodca Jaime, ktorý zdedil profesiu po svojom dedovi a na sopku sprevádza záujemcov od svojich ôsmich rokov.
Ale ráno je Fuego pokojná. Až podozrivo pokojná. Ideš s chlapcami natáčať, na modrom nebi svieti slnko, počuješ svoje kroky, ako šuštia v sopečnom piesku, keď šliapeš na vrchol.
Cloníš si rukou proti slnečným lúčom a hľadáš svoju lajnu.
Potom to už ide rýchlo. Krajina zavibruje a spustí sa peklo. Utekáš ku kolesu a ideš o život z dosahu padajúcich kameňov.
Keď sa konečne dostaneš do bezpečnej zóny, na chvíľu sa ti zatmie pred očami. Je to iba sekunda, ale máš pocit, že je to večnosť. Vidíš všetko, čo ťa doviedlo až sem. Otvoríš oči a kontroluješ, či sú v všetci v poriadku.
Čo ti to dalo? Hlavne radosť, že si prežil. Že prežili všetci kamoši. A tiež skúsenosť. Keď si včera po deviatich hodinách vyliezol na Acatenango, sotva si chytil dych, po tvári ti tiekol slaný pot s popolčekom, bol si skoro v štyroch tisícoch metrov a vo chvíli, keď sa vyčerpanie miešalo s eufóriou, ti vytryskli slzy.
Uvedomil si si, že si tu. Pred polrokom si si povedal, že sem chceš ísť. A zrazu tu si. Takto to v živote je. Keď má človek cieľ, vedie k nemu tisíc ciest, ale musí ten cieľ mať. Potom sa tam už nejako dostane.
