Pridajte sa k predplatiteľom

Biker.sk

ZÁMOK K ROČNÉMU PREDPLATNÉMU ČASOPISU BIKER IBA ZA 19,80€!

REPORT: Tri dni v Stupave

Čo je ŠKODA STUPAVA TROPHY asi písať ani nemusím, to pozná každý. Účasťou 978 bajkerov tento rok padol rekord v počte pretekárov. Pre mňa to bol skôr etapák, pretože som pretekal všetky tri dni, teda v piatok na KOLIESKO Eliminátore, v sobotu na maratóne a v nedeľu v behu.
Biker
REPORT: Tri dni v Stupave


Deň prvý: KOLIESKO Elimináto
r
Na ŠKODA STUPAVA TROPHY sa organizuje druhým rokom, takže je to stále novinka. Pre toho, kto nevie o akú disciplínu ide, v krátkosti vysvetlím. Sú to vyraďovacie preteky, kde sa na štart postavia štyria pretekári a z tejto štvorice vždy dvaja pomalší vypadnú a dvaja rýchlejší postúpia do ďalšieho kola. Ten kto vymyslel, že takéto preteky budú aj na ŠKODA STUPAVA TROPHY chcel aby si aj maratónci zajazdili takúto disciplínu. Odmenou pre najrýchlejších boli hodnotné ceny, ktoré venovalo KOLIESKO.eu. Pre víťaza bol určený bajk KTM Chicago, takže ozaj bolo o čo bojovať. Najprv bolo treba určiť štvorice, ktoré sa postavia na štart prvých rozjázd, takže každý pretekár šiel jedno kolo ako časovku. Ja som sa snažil trochu šetriť na ďalšie rozjazdy, takže ma teda neprekvapilo siedme miesto. Nasledovali rozjazdy. V prvej som hneď chytil Maťa Škopeka, ktorý ma minulý rok vyradil na majstrovstvách Slovenska v tejto disciplíne, takže potešenie nebolo na mojej strane. Keby ste čakali ultra technickú trať so skokmi, rockgardenmi a kopcami, strašne vás sklamem. Po štarte nasledovala dlhá rovinka, na ktorej samozrejme nikto nechcel ťahať ostatných, takže sme išli ako na výlete, potom sa trošku na lúke zrýchlilo, kde žiadna stopa nebola ideálna. Trocha techniky bolo po vjazde do areálu pretekov, kde na nás už čakali kmene stromov krížom cez trať, umelé rigóly a jedna krásna klopenka. Ten, kto na klopenke nechytil rajdami zem, sa dostal na cieľovú rovinku, kde sa odohrávali záverečné špurty. Takže z prvej rozjazdy sme celkom ľahko s Maťom postúpili a pokračovali sme druhou, v ktorej to už bolo ťažšie. Stál proti nám ešte aj Tomáš Legnavský (tréner Janky Števkovej) a Mišo Murárik. Vďaka dobrej taktike sme sa s Maťom prestriedali vo vedení a znova sme obaja obstáli v skúške. Nasledovalo finále, kde sa už na štarte vyškieral čerstvý majster Slovenska v maratóne, majster sveta v kros triatlone a majster ktovie čoho ešte, Martin Kostelničák. Zo semifinále si so sebou ešte priviedol aj Paľa Žideka, čiže celkom nabitá zostava. Ako to už vo finále býva, ide sa šrot od začiatku do konca. Okamžite po štarte nastúpil Maťo Kostelničák v domnienke, že nás troch utrhne na rovinke. No nepodarilo sa mu to, pretože som zaľahol a dotiahol sa za ním do háku. Za mnou sa však stále držali Maťo Škopek a Paľo Židek. Takto v „Kostelovom“ háku sme došli až do technickej pasáže, kde mu v jednej zákrute vypla tretra a takmer sa natiahol na trať. Už-už som si myslel, že napodobním Sagana na Paríž-Roubaix a preskočím ho, no nejako to vyrovnal a zas nabral riadnu rýchlosť, takže som nemal ani ako predbiehať. Po klopenke sme ostali už len dvaja, záverečnú zákrutu som prešiel o trošku rýchlejšie a dostal sa na úroveň Maťovho kolesa. Obaja sme špurtovali ako o dušu a všetko stíchlo. Bolo počuť iba cvakanie radenia na čoraz ťažšie prevody a výbuchy dynamitov v stehnách, ktoré sme každým šliapnutím odpaľovali. Na chvíľu som sa dostal svojím kolesom dopredu, lenže v tej chvíli mi došli dynamity. Maťo ešte urobil pár silných šliapnutí do pedálov a urval si prvé miesto pre seba. Takto som si prehral nový bajk a vyslúžil som si za svoje druhé miesto XT kazetu. Pravdupovediac, viac by sa mi páčila trať, aká býva na pretekoch XCO so skokmi, hupíkmi a koreňmi. Chápem, že organizátor to chcel nastaviť pre maratónskych pretekárov, no tie prekážky by boli príjemným spestrením pretekov, ktoré predsa chcú upútať širokú verejnosť.

Deň druhý: Maratón
V sobotu sa na ŠKODA STUPAVA TROPHY konal maratón. Kategórie boli podelené po desaťročiach, čomu som sa aj potešil, pretože tento rok už patrím do najsilnejšej – Muži 19-39 rokov. Organizátor ju rozdelil na dve, čiže Muži 19-29 a 30-39, takže mi pár ľudí už nemuselo robiť starosti. Kto mi ale starosti robil, bol Ľubo Murárik, ktorý je len o rok starší, no kade chodí vyhráva. Presne o jedenastej hodine výstrel z pištole Župana Bratislavského kraja, Pavla Freša, odštartoval prvú vlnu 42 km trate. Keďže som sa minulý rok stupavského maratónu nemohol zúčastniť, štart na novom mieste bol pre mňa novinkou. Pamätám si ako sme kedysi po štarte preleteli cez námestie, vyšliapali krátky asfaltový kopec, kde sa štartové pole riadne rozdelilo, a čo ešte držalo pokope, to definitívne potrhal vjazd do terénu. Tentoraz bol však štart z iného miesta a opačným smerom a teda prvé 3 km sme sa po asfaltke vyvážali za sprievodným vozidlom ŠKODA Yeti, kde sme išli ako pelotón až do Borinky a nasledoval výšľap po ceste z betónových panelov. Bohužiaľ musím povedať, že sa mi toto riešenie nepáčilo, navyše som počul viac nervóznych reakcií zo stredu pelotónu, keďže nie každý vie jazdiť kľudne v balíku a hrozili kolízie „plávajúcich“ bikerov. Po krátkom úseku po lesnej ceste sme už len ako malá skupinka prileteli na ďalšiu asfaltku. Myslel som si, že sme ešte veľké grupetto, dozadu som sa vôbec neobzeral. Trošku sme sa s Ľubom Murárikom prestriedali v ťahaní na špici a keď som odstriedal a šiel sa skryť za jeho koleso, na moje prekvapenie ma predbehol Rasťo Rovný, chlapec, ktorý sa vždy objaví, keď ho nikto nečaká. Rasťo s čerstvými nohami šiel na špicu a ja som začal strácať. Naviac ma predbehol Maťo Škopek a na jeho zadnom kolese bol prilepený vždy takticky jazdiaci Juraj Karas. Pomyslel som si, že si potrebujem trošku vydýchnuť, dobehnem ich neskôr v kopci a po ďalšej rovine už pôjdeme znova pokope. Obzrel som sa za seba, či mi niekto nevystrieda, no za mnou bolo len ticho. Bol som sám ako prst. Našťastie prišla vytúžená odbočka do ultra strmého kopca, kde sa výhody jazdenia v skupine stávajú zanedbateľnými. Lenže stalo sa niečo, čo sa nemalo. Zhodil som na malú pílu a reťaz namiesto toho, aby presne dopadla na 24 zubov a ja som mohol urobiť ďalší záber, dopadla k rámu a moje kľuky prestali klásť odpor. Reťaz mi spadla v najnevhodnejšej chvíli. Okamžite som cvakol na veľkú pílu a snažil sa takto nahodiť reťaz, no moja rýchlosť začala naberať záporné hodnoty. Musel som teda zložiť nohu, dvihnúť zadné koleso a druhou nohou otočiť pedálmi, až kým reťaz nenaskočila. Tento dlhý proces nahadzovania pre mňa znamenal len jedno: stratené sekundy. Na vrchole kopca som teda nevisel na zadnom kolese nikomu, nemal mi kto rozrážať vzduch a na všetko som bol znova sám. Dobre fungujúca skupina mi teda každým šliapnutím viac a viac odchádzala a veľa z mojich síl išlo na rozmýšľanie, či by nebolo múdrejšie počkať na skupinu za mnou. Ďalšie sily som potreboval na rozbiehanie sa po veľmi zle zvládaných ostrých zákrutách, po ktorých som musel začínať takmer z nuly. Pri stúpaní na Kamzík do strmého kopca ma potešil pohľad na štvoricu pred sebou. Obzretie sa za seba už bolo o niečo horšie. Za mnou šliapalo do pedálov asi 8 bajkerov, z ktorých aspoň polovica boli pretekári z mojej kategórie. Doteraz stabilné tretie miesto v kategórii sa začalo otriasať a povedal som si, že v tomto technickom stúpaní to dám naplno. Videl som, ako dobieham tých pred sebou, no zozadu sa skupina stále približovala. Na vrchole kopca som však nebol o nič bližšie k dobehnutiu prvých, pretože to približovanie bol len optický klam, ako to už v strmých kopcoch býva. Do kopca sme si všetci blízki, no v zjazde nie je nikde-nikto. Po výživnom singláči som preletel okolo regulovčíkov, ktorí mi horúčkovito mávali a kričali no mňa, že idem zle. Ja som sa však dostal na cestu, okamžite ťukol do Polara na mapu a hneď sa vrátil naspäť na správnu cestu. Svojich protivníkov som však už nevidel ani za, ani pred sebou. Trasa pokračovala smerom na Biely kríž, tento kopec dôverne poznám okrem tohto, aj zo Svätojurského, alebo zo zimného maratónu. Tu sa však už trate spojili a musel som predbiehať pomalších z kratšej trate. Všetci na poprosenie veľmi ochotne uhýbali a moje nohy boli zrazu čoraz lepšie. Mnohí sa na zlievanie tratí sťažujú, no mne to paradoxne dodávalo sily, keď som rýchlo predbiehal iných pretekárov na trati. No žiaľ podobný pocit mali pravdepodobne aj tí štyria predo mnou. Po občerstvovačke na Bielom Kríži nasledoval strmý, technický, avšak krátky výšľap. Počas drvenia prevodov mi jeden divák povedal, že skupina predo mnou je už rozdelená a na prvých dvoch mám stratu okolo troch minút, na tretieho a štvrtého okolo minúty. To ma ešte viac naštartovalo, takže som prešpurtoval celú rovinku za kopčekom a dolu kopcom som sa rútil veľkou rýchlosťou. No zrazu sa mi začali riadítka v rukách posúvať do strany a to mohlo znamenať jedinú vec: skrutky na predstavci, ktoré držia rajdy sa povolili. Vo chvíli, keď som chcel zastať a dotiahnuť ich, predo sa mnou objavila skupina jazdcov v zeleno-čiernych dresoch z Kaktus Biku. Boli to pretekári z krátkej trate a medzi nimi sa zdržal aj Maťo Škopek. Na dnešný deň, pre mňa netradične šikovným manévrom som predbehol celú skupinku a tým sa dostal na štvrté miesto. Rajdy lietali čoraz viac a koleso tiež, no predo mnou bolo posledných 8 km a súperi nemohli byť ďaleko. 5 km pred cieľom som už takmer nemal kontrolu nad bajkom a pokus dotiahnuť to za jazdy bol skôr vtipom, než reálnym pokusom. Multikľúč teda skončil v zadnom vrecku a posledný zjazd žľabom som ledva vykrýval. Nasledoval prejazd cez potok, v ktorom som sa takmer utopil. Ako vzorný vodič som si vybral pravú stranu potoka. V mieste, kde má brod najväčšiu hĺbku som si spomenul, ako pred štartom jeden bajker za mnou hovoril inému, aby tu išiel zľava, je tam vraj nižšia hladina (snáď si to zapamätám do budúcich rokov). Nakrátko mi v studenej vode zastalo srdce, bicykel však našťastie išiel ďalej. V pokoji som prešiel posledných 400m, nikoho viac som nedobehol, a s časom 1:42:42 sa zaradil na celkovo štvrté miesto a tretie v kategórii. Úplne spokojný nie som, no je to bedňa.

Zvíťazil Juraj Karas, ktorý hodný svojho mena „oboplával“ okolo Rasťa Rovného jazdiaceho na prvom mieste, keď ten pri prejazde potokom spadol do vody.

V cieli nás už čakali vychladené GATORADE alebo BIRELL nápoje, ktoré v tej horúčave každý určite ocenil. Podľa môjho názoru riešenie areálu pretekov nebolo úplne najšťastnejšie. Celý bol obklopený traťou a dostať sa von bolo možné len cez improvizovaný nadchod, na ktorom sa pár ľudí pred mojimi očami takmer zrúbalo zo schodov aj s bajkami. Možno by bolo lepšie areál mať polootvorený, ako uzavretý a oželieť dojazd do cieľa okolo celého areálu. V areáli bolo naviac ešte množstvo stánkov, v ktorých boli produkty od cyklistického oblečenia, až po „huby života“. Nečakali sme ani na umývanie bajkov, v umývacích boxoch bol k dispozícii aj Cyklostar, ktorého nikdy nie je dosť. Hneď vedľa sa dalo osprchovať v príjemnej vode, pravdepodobne z horského jazera, spod ktorej odchádzali samé ľadové medvede. Veľmi chválim úschovňu bajkov, pretože sme sa nemuseli starať o to či náhodou niekoho nenapadne zlá myšlienka a nepovozí sa na ňom domov bez opýtania. Program v cieli bol skvelý, koncert trojčlennej kapely sme si užili až do konca a zatlieskali sme aj jednokolkárovi, ktorý absolvoval najdlhšiu 105 km trať. Vyhlasovanie víťazov za prispenia výborného moderátora Tomaggia dobre odsýpalo, zažil som si aj svojich pár sekúnd slávy na bedni a šli sme domov sa pripraviť na nedeľný beh.
Výsledky zo soboty: http://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/results/1920?rid=2182
Aktivita na Strave: https://www.strava.com/activities/661847556

Deň tretí: ZÁHORSKÁ BYSTRICA RUN
Musím priznať, že to nie je moja úplne obľúbená činnosť, no keď som však chcel vyhrať kombináciu, behať som musel. Vybral som si kratší 8 km beh, ktorý bol odštartovaný zo Záhorskej Bystrice. Vybehli sme za sprievodným vozidlom ŠKODA Yeti a nasledovali ho po asfaltke. Obul som si Spartany, určené do bahna a tvrdého terénu, na ktorých mi asfaltka konzumovala celkom veľké štuple na topánkach, čo bolelo aj moju dušu. Za každou zákrutou som hľadal odbočku do terénu, no tá dlho neprichádzala. Držal som si pozíciu v druhej malej skupinke s ďalšími dvoma bežcami, pred nami boli ešte piati ďalší. Celý čas sme zo Záhorskej Bystrice bežali do kopca a ja som cítil, že moje tepy sú už príliš vysoko a potrebujem trošku zvoľniť. To by znamenalo pustiť sa skupinky, čo som po sobotňajších skúsenostiach už urobiť nechcel. Keď však prišla vytúžená odbočka do terénu, ja som videl už pred očami biele myšky a kopec ešte zďaleka nekončil. Obzrel som sa, či ma náhodou niekto nevidí, poprial som tým pred sebou veľa šťastia a beh sa zmenil na rýchlu chôdzu (veď aj Matej Tóth dokázal vyhrať preteky tým, že len chodil). Konečne som vyliezol na kopec a potešilo ma zistenie, že túto cestu si pamätám zo soboty. Na občerstvovačkách ma už asi poznajú, lebo jedna milá slečna ma bez vyzvania obliala a druhá mi podala jonťák. Úsek do cieľa by som dobehol aj poslepiačky, no radšej som to neskúšal. Zbeh žľabom bol taký strmý, že som ledva stíhal dávať nohy pred seba. Potoku pred cieľom som sa len raz letmo dotkol, poučený zo sobotňajšieho prejazdu, bežiac už po ľavej strane. V cieli s časom 0:36:26 som obsadil celkovo ôsme miesto, v kategórii to bol zase bronz. Víťazstvo v kombinácii mi prinieslo dobrý pocit a tak som sa rozhodol, že si dám zaslúžený oddych. Veľa odpočinku som nestihol, lebo o pár minút za mnou prišiel ocko a vyzval ma na súboj na cyklistických trenažéroch v BIRELL stánku. Nohy som mal ako uvarené, no výzva je výzva. Ani neviem akým zázrakom sa mi svojho dobrého otca podarilo nielen poraziť, ale aj stanoviť najdlhšiu vzdialenosť prejdenú za dve minúty. Po vyhlásení víťazov ma ocko ma ešte raz vyzval. Ukrutne bolestivé chvíle, na konci ktorých bol môj výsledok prekonaný o 10 metrov. Prehral som. O titul majstra BIRELLU som síce prišiel, no ostal v rodine, čo ma teší. Do rodinnej zbierky úspechov prispela opäť aj moja sestra Radka, ktorá na 25km maratóne prišla tretia zo žien a tak obsadila suverénne prvé miesto v juniorskej kategórii. Taktiež si domov odniesla titul majsterky BIRELLU. Z mojej strany to bol takisto veľmi úspešný víkend a dobre strávený čas na perfektnej akcii. Teším sa znova o rok.
Výsledky z behu: http://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/results/1920?rid=2190

Aktuality

18:45 Tahnee Seagrave vyhrala svetový pohár v zjazde vo Val di Sole, v mužoch dominoval Amaury Pierron (+video).

Tahnee Seagrave a Amaury Pierron dokazujú, že ich forma sa dostáva opäť na vrchol. Tahnee Seagrave vyhrala preteky svetového pohára po troch rokoch a Amaury sa z víťazstva tešil po prvýkrát po návrate medzi pásky po zranení.

Včera 19:51 Video: CTM Racing tím na pretekoch svetového pohára v endure v rakúskom Leogagnu.

Na sveťáku (EDR) v Leogangu to bola tento rok čistá šmýkačka. Ako sa s tým vysporiadali jazdci továrenského tímu CTM si pozriete vo vlogu.

Včera 17:25 Jasper Philipsen vyhral v šprinte tretiu etapu Okolo Belgicka.

Na druhom mieste skončil Olav Kooij a tretí finišoval Gerben Thijssen pred Timom Merlierom.

Včera 17:16 Giovanni Aleotti vyhral po záverečnom sóle 3. etapu Okolo Slovinska.

Aleotti zaútočil z vedúcej skupiny v zjazde po stúpaní Ravnica, 8 km pred cieľom kopcovitej etapy, svoje sólo úspešne priviedol až do cieľa a dostal sa aj do vedenia celkovej klasifikácie. Na druhom mieste skončil Jhonatan Narváez a tretí finišoval Jordan Jegat.

Včera 17:00 Joao Almeida vyhral horskú 6. etapu Okolo Švajčiarska, ktorú pre sneženie výrazne skrátili.

Etapa mala len 42 kilometrov a rozhodovalo sa v stúpaní Blatten (5,8 km / 8,8 %). Za Almeidom skončil na druhom mieste jeho tímový kolega z UAE Emirates a líder celkovej klasifikácie Adam Yates a tretí finišoval Mattias Skjelmose.

Zavrieť reklamu