Prvá úspešná kniha Phila Cavella The Midlife Cyclist (Cyklista v strednom veku) z roku 2021 skúmala, ako intenzívna cyklistika ovplyvňuje telo ľudí po štyridsiatke. Vo svojom novom titule The Cycling Addiction (Závislosť od cyklistiky) sa autor venuje otázke, prečo sme vôbec ochotní podstupovať takúto námahu.

Predstava utrpenia a schopnosť spriateliť sa s bolesťou predstavujú stav, ku ktorému cyklisti pravidelne smerujú namiesto toho, aby sa mu vyhýbali. Práve táto téma tvorí jednu z hlavných línií knihy.

Cavell zručne prepája poznatky evolučnej vedy, analýzy odborníkov, príbehy z profesionálnych pretekov a vlastné skúsenosti amatérskeho pretekára z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Pomocou nich vysvetľuje motiváciu všetkých, ktorí si niekedy pripli štartové číslo, od účastníkov gran fondo až po pretekárov na najvyššej úrovni.

Cavell sa chcel dostať hlbšie pod povrch súťaživosti a inštinktov, a jeho cieľom bolo vysvetliť ich nielen prostredníctvom príbehov, ale aj biológie.

Zmysluplný cieľ

Kniha začala vznikať po tom, ako Cavellov editor navrhol, aby napísal niečo, čo bude „menej odborné a jednoducho zábavnejšie ako predchádzajúca kniha. Ja som si pritom myslel, že aj tá bola zábavná,“ poznamenáva so suchým humorom.

Takýto prístup mu však napokon nevyhovoval. „Nebolo to nič pre mňa. Potrebujem hľadať odpoveď na nejakú vážnu otázku, inak ma práca nezaujme.“

„V knihe The Midlife Cyclist som podcenil, aké náročné je pre ľudí zmeniť vlastné správanie. Človek jednoducho nedokáže uniknúť sám pred sebou a vidím to aj pri svojich klientoch.“

Cavell pracuje od začiatku tohto storočia ako odborník na nastavenie posedu v londýnskom štúdiu Cyclefit. Cyklistov preto často stretáva v ich najťažších chvíľach, keď sa pokúšajú prekonať zranenia, ktoré vážne narušili ich plány a ambície na bicykli.

„Niekedy môžem byť tým impulzom, ktorý človeka prinúti zmeniť sa, no často sa mi to nepodarí, čo je frustrujúce. Práve tu sa začala rodiť táto kniha. Prečo ľudia uviaznu v určitých vzorcoch správania bez ohľadu na to, či sú pozitívne, negatívne, škodlivé alebo neškodné?

Čo ich k tomu vedie? A na druhej strane, čo môžu urobiť, aby lepšie porozumeli sami sebe, dokázali jazdiť na vyššej úrovni a zároveň zostali zdraví?

Vzhľadom na charakter našej práce vidíme najmä situácie, keď sa veci nevyvíjajú dobre a ľudia sú fyzicky alebo psychicky zlomení. Tento pohľad si zrejme prinášam aj do svojich kníh, pretože všade vidím možnosti, ako sa niečo môže pokaziť.

Kniha sa teda venuje tomu, čo ľudí motivuje a ako sa táto motivácia prepája s bicyklom. Čo im cyklistika môže priniesť a v čom im, naopak, môže spôsobovať problémy?

To bola cesta, na ktorú som sa vydal a z ktorej napokon vznikla táto kniha. Žil som ňou niekoľko rokov. Otázky a jednotlivé kapitoly sa objavovali postupne. Bola to skutočná cesta.“

Táto cesta získala v roku 2023 veľmi osobný rozmer. Cavellovi vo veku 61 rokov, už počas práce na knihe, diagnostikovali ADHD, teda poruchu pozornosti s hyperaktivitou.

Rovnakú diagnózu dostal aj jeden člen jeho rodiny. Keď mu Cavell pomáhal prejsť celým procesom a podrobnejšie spoznával typické prejavy ADHD, napríklad nepozornosť, roztržitosť, zabúdanie či meškanie na stretnutia, začal si uvedomovať, že tieto charakteristiky sa jednoznačne týkajú aj jeho.

„Keď som začínal písať túto knihu, vôbec som nepredpokladal, že sa budem venovať neurodiverzite,“ hovorí. Počas diagnostického procesu však rýchlo pochopil, že túto tému nemôže obísť. Nešlo iba o kontext jeho vlastného života na bicykli, ale aj o skutočnosť, že veľké množstvo neurodivergentných ľudí nachádza v cyklistike pokoj a pocit spolupatričnosti.

„Ako to už pri mne býva, okamžite som chcel o tejto téme pochopiť úplne všetko.“

Pohľad do minulosti

Kniha sa na cyklistiku pozerá predovšetkým spätne a udalosti z minulosti skúma pomocou súčasných medicínskych poznatkov a dnešného chápania ľudského správania.

Román The Rider, ktorý vyšiel v roku 1978, Tour de France 1986, Giro d’Italia 1987 či Cavellove vlastné zážitky z amatérskych pretekov na bývalom londýnskom okruhu Eastway sú iba niektoré z príkladov, ktoré analyzuje pri hľadaní motivácie cyklistov.

Patrí sem aj slávny súboj Grega LeMonda s Bernardom Hinaultom na Tour de France 1986, na ktorý sa Cavell čiastočne pozerá cez Američanovo vtedy nediagnostikované ADHD. Ďalším príkladom je Stephen Roche, typický „zabijak túžiaci po víťazstve“, ktorý sa na Gire 1987 pomstil tímovému kolegovi Robertovi Visentinimu a definitívne ho porazil.

Spektrum medzi „zabijakom túžiacim po víťazstve“ a „hľadačom stavu plynutia“, ktorému sa kniha podrobne venuje, neformálne vytvoril Peter Keen. Tréner Chrisa Boardmana v najlepších rokoch jeho kariéry s týmto konceptom prišiel počas rozhovoru s Cavellom.

Možno ho vnímať ako pokus pochopiť našu „predvolenú motiváciu a správanie v súťažnom prostredí“.

Cavell píše, že zabijaci túžiaci po víťazstve potrebujú surovú agresivitu a nevraživosť, aby zo seba dostali najlepší výkon. Hľadači stavu plynutia chcú spôsobovať bolesť iba sami sebe a „stratiť sa v okamihu absolútneho sústredenia“.

Najnovším príkladom z profesionálnej cyklistiky, ktorému sa kniha venuje, je úspešná spolupráca trénera Keena s jeho zverencom Boardmanom. Britský špecialista na časovky jednoznačne patril na stranu hľadačov stavu plynutia.

Podľa Cavella išlo o hranicu medzi starým svetom cyklistiky, v ktorom sa jazdilo na základe pocitov a inštinktu, a obdobím, v ktorom žijeme dodnes. V ňom už rozhodujú údaje z meračov výkonu a precízne naplánované úsilie.

Všetko, čo nasledovalo po tomto zlomovom bode, už Cavell nepovažoval za potrebné pri skúmaní ľudskej schopnosti znášať utrpenie.

Rovnako ako v knihe The Midlife Cyclist patria aj v titule The Cycling Addiction medzi najlepšie pasáže tie, v ktorých Cavell píše osobne a spomína na vlastný život.

V knihe priznáva, že počas pretekárskeho obdobia sa len málokedy systematicky zamýšľal nad tým, ako by mohol svoje výsledky na bicykli zlepšiť. Pomohlo by mu, keby mal v tom čase k dispozícii podobnú knihu?

„Jedným z najväčších poznaní môjho života bolo zistenie, že veľa ľudí nerozmýšľa rovnako ako ja. Preto by mi pomohlo, keby som už v čo najmladšom veku vedel, že mozgy jednotlivých ľudí naozaj fungujú odlišne,“ hovorí.

„Myslím si, že by bolo dobré, keby mi niekto okolo dvadsiatky povedal: Phil, niekedy sa s tebou naozaj ťažko vychádza a možno je to preto, že tvoj mozog funguje trochu inak ako mozgy ostatných. Mám ťa rád, dokážeš byť veľmi zábavný, ale občas si poriadne otravný.

Mal som tímových kolegov, ktorí mi dávali zabrať, pretože vo mne videli potenciál. Niektorí boli omnoho disciplinovanejší, systematickejší a organizovanejší vo všetkých oblastiach pretekania. Úplne oprávnene sa ma pýtali, prečo sa to vždy stane práve mne.

Prečo vždy prídeš bez niečoho potrebného, neprídeš vôbec alebo si pomýliš deň? Čím to je?

Boli sme šesťčlenný tím a všetci museli pobehovať okolo a riešiť moje problémy. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažil nevytvárať okolo seba chaos, vždy sa mi to nejako podarilo.

Keď som sa však dostal na štartovú čiaru a mal som dve kolesá, cyklistické nohavice a fľaše, všetko sa zmenilo. Vtedy sa moja myseľ prepla a ADHD sa stalo výhodou. Až do toho okamihu však výhodou nebolo.“

Priestor, v ktorom všetko dáva zmysel
Tým sa dostávame späť k hlavnej otázke. Prečo cyklistika priťahuje neurodivergentných ľudí?

Odhaduje sa, že ADHD má približne štyri percentá dospelých vo Veľkej Británii, hoci diagnózu dostal iba zlomok z nich. Cavell však cituje profesora Michaela Liebrenza, športového psychiatra spolupracujúceho so Švajčiarskym cyklistickým zväzom. Podľa neho môže mať ADHD viac ako 20 percent profesionálneho pelotónu.

Možno ide o prirodzený výber aktivity, pri ktorom vlastnosti cyklistiky dokonale vyhovujú ľuďom s ADHD.

Cavell je presvedčený, že cyklistika pomáha zvládať prejavy ADHD „na každej jednej úrovni“.

„Predstavuje slobodu a ticho. Je to okamih, keď vás svet prestane kritizovať a vy prestanete premýšľať nad tým, že nikam nezapadáte. V bežnom živote máte problém dodržiavať pravidlá a štruktúry, ktoré ostatní zvládajú bez väčšej námahy, či už ide o vyučovanie, domáce úlohy alebo obyčajné pamätanie si vecí. Keď sa dostaví pocit slobody, všetky tieto problémy zmiznú.

Pre veľa ľudí je bicykel miestom, kde sa cítia dobre. Neplatí to iba pre ľudí s ADHD, ale aj pre ľudí s poruchou autistického spektra, ktorá je ďalšou formou neurodiverzity a v knihe dostáva veľký priestor. Cyklistika im ponúka niečo, k čomu majú prístup, čo môžu ovládať a kde sa cítia ako doma.

Keď som sa po stanovení diagnózy spätne pozrel na svoj život, všetko zrazu dávalo zmysel. Pochopil som to úplne jasne. Na bicykli sa končila kritika, získal som pokojný súkromný priestor a mohol som si užívať zmes dopamínu a noradrenalínu, teda neurotransmiterov, ktoré okrem iného aktivujú schopnosť sústrediť sa.“

Cavell v knihe označuje cyklistiku za jednu z mála vecí, ktoré ho dokážu „vytrhnúť z prirodzeného stavu chaotického snílka“. Spôsob fungovania jeho mozgu mu zároveň umožňuje schádzať z hôr desivou rýchlosťou a pritom zostať úplne pokojný.

Keďže počas života utrpel na bicykli viacero vážnych pádov, nepovažuje to automaticky za pozitívnu vlastnosť. Pri snahe dostať sa v pretekoch z bodu A do bodu B však mohla často predstavovať výhodu.

„Áno, je to výhoda až do chvíle, keď ňou prestane byť,“ odpovedá.

Diagnóza mu umožnila zaviesť opatrenia, ktoré mu pomáhajú na bicykli aj mimo neho. Na riadidlá si prilepil mená členov svojej rodiny. „V rozhodujúcej chvíli uberiete desať percent a poviete si, že stačí spomaliť na 70 kilometrov za hodinu. Moje pretekárske roky sa skončili. Teraz si už uvedomujem, že v podobných situáciách by mal človek cítiť aspoň trochu strachu.

Rovnaké to bolo počas pretekov. Nikdy som necítil strach. Zažíval som pokojné vzrušenie, ktoré malo svoje výhody, ale aj nevýhody. Dnes už tomu rozumiem.“

Čo by mal urobiť človek, ktorý vo vlastnom živote spozoruje podobné prejavy? Cavell odkazuje na slová profesorky Francescy Happé, kognitívnej neurovedkyne z King’s College London, ktorej výskum sa zameriava najmä na autizmus.

„Myslím si, že to vystihla úplne presne. Treba si položiť otázku, či vám to spôsobuje problém. Ak nie, jednoducho prijmite, že takí ste, a skúste to oslavovať. Keď je to potrebné, zaveďte opatrenia, ktoré vám pomôžu. Ak vám to však dlhodobo spôsobuje problémy, možno budete potrebovať väčšiu pomoc.“

Cavell sa k téme dostal inou cestou, prostredníctvom člena svojej rodiny. „Prešli sme rovnakým procesom, preto sa o tom dokážeme rozprávať a navzájom si pomáhať. Veľmi dobre si rozumieme,“ hovorí.

„Stalo sa to súčasťou slovníka našej rodiny. Povieme si napríklad, že títo dvaja s tým zasa budú mať problém. V 99 percentách prípadov to riešime s humorom, no zároveň si uvedomujeme, že ak chceme týchto dvoch niekam pozvať, musíme im to zapísať do kalendára, skontrolovať, či odpovedali, a overiť, či majú všetko potrebné. S podobnými vecami som bojoval celý život. Mne osobne preto diagnóza veľmi pomohla.“