Rozhovor: O čom je profi trailbuilding a ako ho robiť udržateľne?
O výstavbe veľkých bikeparkov a trailcentier sme sa rozprávali s ľuďmi, ktorí to robia na najvyššej úrovni: s Dominikom Linserom (Bike Republic Sölden) a Tomášom „Tom Pro“ Prochazkom (Gravity Logic).
Na Slovensku to s legálnymi trailmi nemáme jednoduché, narážame na zložitú legislatívu, vlastnícke vzťahy či ochranu prírody a v neposlednom rade nevôľu ľudí akceptovať nové veci vo svojom okolí.
Ak to však funguje v Alpách, v severnej Európe, či Kanade, myslím si že to môže fungovať aj u nás. Potrebnými sú však vôľa, dáta a predovšetkým otvorený dialóg: s vlastníkmi pôdy, lesníkmi, ochranármi, samosprávami aj komunitou jazdcov a jazdkýň. Len tak presvedčíme úrady, že udržateľný trailbuilding je riešenie, nie problém.
POZOR: Ak by ste sa o trailbuildingu chceli dozvedieť viac, prípadne s ním máte skúsenosti a chcete ich prehĺbiť, prihláste sa na slovenskú konferenciu trailbuilderov, kde budete mať možnosť zhovárrať sa s ľuďmi z fachu.
Pozvánka a všetky informácie o podujatí na plagáte, v prípade záujmu sa registrujte cez QR kód na pozvánke:
Bike Republic Sölden – vlastná vízia Whistleru v srdci Álp
Sölden je známy najmä ako lyžiarske stredisko, no za za posledné roky sa pretransformovalo na jeden z najprogresívnejších bikeparkov v Európe – Bike Republic Sölden. O vízii, udržateľnosti, spolužití s prírodou, ale aj o tom, ako budovať legálne traily bez konfliktov, sme sa rozprávali s Dominikom Linserom, ktorý celý tento projekt pomáhal od nuly vybudovať.
Ako vznikla vízia Bike Republic Sölden a do akej miery sa dnešná realita zhoduje s pôvodným plánom?
Našim cieľom bolo vybudovať niečo, čo bude mať v Európe podobný status, aký má Whistler v Kanade a teda miesto, ktoré chce navštíviť každý biker. Nešlo nám však o to stať sa európskym Whistlerom. Skôr sme chceli vytvoriť niečo vlastné, najväčšiu bike destináciu v Alpách. A pravdu povediac, krok po kroku sa k tejto vízii blížime.
Vytvorili ste vlastný 40-stranový dokument s pravidlami udržateľnej výstavby trailov. Aké princípy sú pre vás kľúčové?
Na začiatku nám environmentálne úrady tvrdili, že postaviť 100 kilometrov trailov nie je možné. Tak sme si sadli a vytvorili vlastnú metodiku. Najdôležitejším princípom je držať sa čo najbližšie k existujúcej infraštruktúre a teda k lyžiarskym zjazdovkám, cestám, chatám alebo spevneným trasám. Nebudujeme hlboko v lese.
Zmenili sme aj spôsob výstavby, kým kedysi to bola prevažne veľká technika a jeden človek na ručné práce, dnes sú to malé stroje (napr. minibager 2,5 tony) a štyria ľudia s lopatami. Vegetáciu vraciame späť na svah do 48 hodín, čím zabezpečíme jej prežitie.
Na vlhkých miestach staviame drevené North Shore konštrukcie s protišmykovými povrchmi, ak ide o územie s pitnou vodou, používame kovové siete. Tam, kde nie je problém s vodou, pridávame granulát pre lepší grip.
Nepoužívame umelohmotné odvodňovacie rúry a vodu odvádzame cez kamenné vrstvy pod povrchom. Kameňmi tiež spevňujeme prudké svahy a vytvárame tzv. „živé“ múriky, ktoré slúžia ako biotopy pre drobné živočíchy.
Celý projekt je vedený so snahou o minimalizáciu zásahov do prirodzeného prostredia s maximálnym využitím prírodných materiálov, ktoré sú lokalné. To znamená, že nedovážame žiadne substráty či výplne.
V Söldene sú viaceré traily postavené z kameňa. Je to ideálne z pohľadu údržby aj životnosti, no nie každé stredisko má takéto možnosti. Ako sa k tomu postaviť? A čo náklady na údržbu?
Údržba nie je primárne otázkou povrchu, ale kvality dizajnu. Zle navrhnutý trail sa zničí aj keď je postavený z kameňa.
Navyše kamenisté úseky sú drahšie a náročnejšie na výstavbu, niekedy trvá aj 5-6 týždňov na to aby ste vybudovali 200 metrový úsek trailu. Za ten čas by ste mohli postaviť kilometer trailu z hliny. No kamene majú veľký význam nielen z pohľadu životnosti, ale aj atraktivity a technickej náročnosti trailu.
Import kameňov má zmysel na technických tratiach, ktoré potrebujú „signature“ úseky a teda niečo, čo si jazdci zapamätajú. Na druhej strane, tie najnavštevovanejšie traily v Söldene sú flow línie bez kameňov. Ľudia preferujú rýchly, plynulý štýl jazdy. Taký trail osloví oveľa širšie spektrum jazdcov.
Takže kamenné traily nie sú najnavštevovanejšie?
Presne tak. Naše najvyťaženejšie trate sú modré a červené flow lajny, kde kamene skoro vôbec nepoužívame. S kameňmi pracujeme iba na najťažších technických úsekoch. Napríklad najväčšie rockgardeny máme na červenej trati Ollweite Line, ktorá je zároveň najdlhším upravovaným trailom a začína v najväčšej nadmorskej výške v celom parku. Tam to dáva zmysel technicky aj vizuálne, keďže trail ponúka panorámu s ľadovcom v pozadí. Výsledné fotky pôsobia ako z Kanady alebo Aljašky.
Nelegálne traily sú na Slovensku problém. Ako je to v Rakúsku a čo si môžu trailcentrá a bikeparky zobrať z vášho prístupu k vlastníkom pôdy a úradom ale aj k jazdcom?
Rakúska legislatíva (podobne ako v Nemecku) nepovoľuje jazdiť „len tak“ po lesných cestách a potrebujete súhlas vlastníka. Preto je kľúčové mať partnera, ktorý robí s majiteľmi pôdy zmluvy, poskytuje im poistenie zodpovednosti a v niektorých prípadoch aj finančnú kompenzáciu. Keď to niekto systematicky robí, legálna sieť stúpa z roka na rok.
V našom regióne máme dnes vyše 850 km oficiálnych MTB trás a zmluvy s viac ako 500 vlastníkmi pozemkov. V Taliansku či vo Švajčiarsku je to často jednoduchšie. Biker je tam právne „rovný“ peším turistom. Na začiatku majú síce obrovskú sieť, ktorú postupne zahusťovaním sídel musia zužovať. U nás je to opačne, začali sme menšou sieťou a stále ju rozširujeme.
Najväčšou výzvou je odstrániť strach vlastníkov. Boja sa zodpovednosti pri úrazoch a v lete aj konfliktov s pasúcimi sa zvieratami. Pomáha férová poistka, férové zmluvy a hlavne riešenie ich reálnych problémov. Typický príklad: kravy a ovce si „liezli“ do vzájomných pasienkov. Vybudovali sme trail presne na hranici a doplnili plot. Cyklotrasa sa stala zároveň funkčnou hranicou. Vlastník dostal riešenie a my legálny koridor.
Ešte jedna praktická rada: ak už platíme, snažíme sa viac investovať jednorazovo (napr. na nový plot či napájadlo) a menej platiť opakované náklady ako napríklad nájomné. Dlhodobo je to lacnejšie a vzťahy sú lepšie, samozrejme za predpokladu dodržiavania pravidiel a dohôd.
Na Slovensku sa jazda v národných parkoch často zakazuje. Ako je možné, že v Alpách vedú legálne traily aj v blízkosti chránených území. Ako presvedčiť úrady, že sa to dá aj na Slovensku?
V Rakúsku platí jednoduchá zásada: v národnom parku nové traily nestaviame, ale existujúce chodníky môžeme rozumne adaptovať aj pre bikovanie, s dôrazom na bezpečnosť a minimalizáciu zásahov. Keď sa stavia niečo nové v citlivom území, tak bez ťažkej techniky a s výrazne prísnejším režimom, čo je drahé a preto to nerobíme.
Pri argumentácii pomáhajú aj medzinárodné štúdie o dopadoch na zver: turista je v území dlhšie a pohybuje sa pomalšie, takže zver z lokality odchádza na dlhší čas; biker prejde rýchlejšie, zver sa síce prudšie splaší, ale na kratšie trvanie a odíde na menšiu vzdialenosť. Pointa nie je „biker je lepší než turista“, ale že dopady sú porovnateľné a dá sa s nimi pracovať manažmentom návštevnosti.
Veľmi pomáha aj medzi inštitucionálna výmena: keď rakúsky alebo švajčiarsky správca chráneného územia vysvetlí svoj model kolegom na Slovensku, zrazu je ochota hľadať riešenia oveľa väčšia.
Do výstavby ste zapojili aj multikultúrne tímy, ľudí dlhodobo nezamestnaných či žiadateľov o azyl. Čo to prinieslo projektu a komunite?
Bol to sociálny projekt s reálnym dopadom. Štát zhruba polovicu miezd spolufinancoval, zvyšok sme doplatili my. Viac ako 70 % z týchto ľudí si vďaka tomu našla trvalú prácu ako trailbuilderi. Nešlo nám o marketing, išlo o šancu pre ľudí a my sme získali motivovaných kolegov.
Marketingovo sme naopak vedome pracovali s top dizajnérmi z celého sveta (Austrália, USA, Nový Zéland, Nemecko). Každý má svoju komunitu a keď sa „jeho“ trať otvorí v Söldene, správa sa rýchlo šíri a to je PR, ktoré funguje.
Bike Republic Sölden sa rozrastá, pribudol dirt park, nové flow aj e-bike traily. Kde je váš strop, aby neutrpela príroda ani lokálny život?
V celom údolí máme spomínaných 850 km MTB trás (šotolina, lesné cesty, legálne single). V samotnom bikeparku je dnes vyše 70 km zjazdových tratí a cieľ je 90–100 km. To bude strop.
Najbližšie roky sú pre nás najmä o kvalite a údržbe. Chceme sa adaptovať ako bikepark s najlepšou údržbu v Alpách, investujeme do tímu a zvyšujeme štandardy. Zároveň pracujeme na tom, aby sa do povedomia viac dostali aj zvyšné trasy mimo bikeparku, ktorých je v pomere omnoho viac. Pripravujeme nové produkty a komunikáciu, nech ľudia navnímajú celé údolie, nielen okolie lanoviek.
Mimo bikeparku sme vybudovali cyklocestu naprieč údolím (investícia ~10 mil. €) a pokračujeme napojením na Taliansko. Chceme byť atraktívni aj pre ľudí, čo prechádzajú Alpy na bicykli v rámci bikepackingových výletov. A netreba zabúdať na cestnú cyklistiku, organizujeme lokálne preteky, kde počet prihlásených niekoľkonásobne prevyšuje maximálnu kapacitu štartujúcich. Takže si myslím, že naša ambícia byť top cyklistickou lokalitou v Alpách a to naprieč rôznymi disciplínami je reálna a dosiahnuteľná.
Ako by podľa vás vyzeral ideálny svet MTB o 10 rokov. Aký je ideálny stav rovnováhy medzi jazdcami, prírodou a komunitami?
Inšpiruje nás koncept, ktorý vidno v niektorých regiónoch USA: traily ako alternatíva k autám. Prepojiť bývanie so školou, športoviskami, obchodom a prácou. To všetko prostredníctvom legálnych a bezpečných trás. Bolo by to dobré pre klímu, zdravie aj kvalitu života. Keď sa každodenné presuny preorientujú z áut na bicykle, vyhrávajú všetci vrátane prírody.
A ako je to s nelegálnymi trailmi priamo u vás?
Úprimne? U nás nevznikajú. Nelegálne stavby bujnejú tam, kde chýba oficiálna ponuka. Keď nič neponúknete, komunita si niečo postaví sama. My ponúkame veľa legálnych možností, preto tlak na „čierne“ veci nevzniká.
Skôr riešime nevhodné používanie niektorých turistických chodníkov. Jeden populárny trail od ľadovca do Ventu je extrémne populárny pre peších turistov a chodí sa na ňom obojsmerne. Hore-dolu sa tam striedajú stovky ľudí denne a bikerov tam nemôžeme púšťať. Používame „filtre“: fyzické prvky, cez ktoré peší pohodlne prejde, ale biker musí bicykel prenášať (napr. otočné bránky, nízke priepusty…). V praxi to odradí 499 z 500 jazdcov. Pomáha aj princíp atraktivity: ak je súbežný bike trail zábavnejší než turistický chodník, bikeri si prirodzene vyberú „svoj“ koridor. Pri novom turistickom chodníku na vstup dáme krátky úsek nepríjemný pre bicykel, aby bolo jasné, ktorou trasou má biker ísť.
Ako sa stavajú traily, ktoré vydržia a bavia nám povedal Tom Prochazka
Ako sa zmenil dopyt po trailoch od začiatkov bikeparkov až po dnešok?
Keď sa začali budovať bikeparky, pôsobil som pri Vancouveri a North Shore už mal silnú bike kultúru. S nástupom Whistleru to „vybuchlo“: lanovky odstránili nutnosť šliapať hore a prvé strojovo tvarované trasy (napr. B-Line) nastavili nový štandard. Dnes jazdci chcú všetko: prírodné traily, flow lajny aj jump lines. Flowtraily rozhodne nie sú na ústupe, ale popri nich stále rastie záujem o prírodné traily. Celý šport sa posunul od pomalého, technického „trialového“ štýlu k plynulejším, rýchlejším líniám s lepšie postavenými odrazmi a dopadmi a k väčším, niekedy až obrovským skokom. Jazdím od roku 1982 a ten vývoj je neuveriteľný.
Čo je najdôležitejšie kritérium pri návrhu trailu? Zadanie investora, alebo terén?
Terén je prvá vec, ktorú riešime. Klient príde s vytýčeným územím a my s otázkou: „Čo tu dáva zmysel?“ Dobrý bikepark by mal mať celé menu od začiatočníckej modrej cez naturálne traily až po veľkú jump line. Ak terén neumožňuje výstavbu bezpečného a funkčného produktu, radšej do výstavby nejdeme. Väčšinou sa v horách niečo rozumné vymyslí, ale občas povieme aj nie.
Čo sú najväčšie výzvy pri výstavbe? Terén, legislatíva, špecifiká krajín?
To závisí od konkrétnej krajiny. V národných parkoch, u US Forest Service a podobne má každý správca svoje pravidlá. Najväčšia prekážka je často nedôvera úradov: obava z erózie a poškodenia lesa. Keď však dostaneme povolenie, vieme dokázať kvalitou realizácie, že to funguje a vie to byť šetrné. Vtedy sa buduje dôvera. My v Gravity Logic máme za sebou už množstvo projektov a naše výsledky častokrát pomôžu s budovaním dôvery úradníkov, alebo majiteľov pozemkov. Niekedy je to však ťažké.
Ako riešite bezpečnosť a kto za ňu nesie zodpovednosť?
Zodpovednosť nesie napokon zhotoviteľ s prevádzkou, ale bezpečnosť riešime už pri prvom dizajne tratí: tvary odrazov a dopadov musia zodpovedať rýchlosti trate, okolie dojazdov musí byť vyčistené (bez ostrých pníkov či „oštiepaných“ kmeňov). Konzistentná obťažnosť v rámci farby trate je kľúčová. Riziko zo športu nezmizne, ale manažuje sa návrhom a prevedením.
Pracujete so spätnou väzbou jazdcov? Vedie aj k úpravám?
Áno, najmä ak ide o bezpečnostný detail (napr. odraz „kope“ viac dopredu). Ak však niekto žiada zvýšiť obťažnosť trailu mimo pôvodného zámeru trate (urobiť z modrej červenú), držíme sa pôvodných plánov. Konzistencia škály a koncepcia bikeparku je dôležitejšia než individuálny vkus niekoľkých jazdcov.
Ako zabezpečiť minimalizáciu zásahov do trailov a ich dlhodobú udržateľnosť?
Začína sa geometriou: sklonmi, ktoré minimalizujú nadmerné brzdenie (čo trail rozbíja). Druhý pilier je voda, musím zabezpečiť odvodnenie, drenáže, vedenie prítokov. S extrémami počasia je voda najväčší nepriateľ, ale aj kamarát. Trail, ktorý prvý lejak vyplaví, je násobne drahší na opravy. Dobre navrhnutý trail šetrí prírodu aj rozpočet klienta.
Spolupracujete s lesníkmi a ochranármi?
Vždy sú pri tom. Je dôležité mať s nimi dobrý vzťah, najprv získať povolenia, potom nechať hovoriť kvalitu práce v teréne. Keď vidia výsledok, ide to.
Líši sa stavba v Kanade/USA a v Európe (Česko, Slovensko)?
Remeslo je to rovnaké. Dobrý trail je dobrý trail kdekoľvek. Rozdiely sú skôr v legislatíve a priestore. Niekde povolia obrovské skoky a široké línie, inde nie. Na bežných tratiach je výsledok porovnateľný, ale stavba a charakter mega-jump line závisí od miesta a povolení (typické pre skiareál s voľným priestorom).
Projektovalo Gravity Logic aj traily na Slovensku alebo v Čechách?
Na Slovensku zatiaľ nie. V Česku sme na začiatku konzultovali Špičák a celú výstavbu v Heipark Tošovice realizoval Jarda od nás. V Európe sú naši klienti najčastejšie v Škandinávii, Nemecku a Taliansku.
Je vo svete citeľný rast dopytu po bikeparkoch a trailoch?
Áno. Už to nie je len doména veľkých stredísk. Pridávajú sa menšie, nízko položené rezorty, ktoré v zime nemajú istotu snehu. Na konferenciách cestovného ruchu sa často spomínajú letné atrakcie (zipline, bobové dráhy), ale biking ako jediný prináša „kultúru“ a opakované návštevy, podobne ako lyžovanie. Ľudia sa vracajú každý týždeň, niekedy sa na celé leto presťahujú za jazdením.
Sú nejaké nové prístupy a technológie v trailbuildingu, niečo čo ste v minulosti nevedeli alebo nepoznali?
Posunuli sa najmä technológie a stroje: rotačné lyžice na bagroch, drviče kameňa, separačné lyžice, lepšia logistika zásypového materiálu (dopravníky, pásy). Údržba trailov však neprebieha na dennej báze, ako v lyžiarskych strediskách. Hlina potrebuje vodu, zhutnenie a čas. Preto má zmysel návrh, ktorý žiada minimum následnej údržby; väčšie zásahy robíme mimo špičky, často na jeseň.
Čo je jednoduchšie postaviť – prírodný trail, kamenný úsek alebo jumpline?
Najjednoduchší je ručne robený prírodný trail. Ideálne je nechať ho vyjazdiť a až potom lokálne spevniť rizikové miesta kameňom. S jumpline je najviac práce. Stroj, partia ľudí a hlavne odhadnutie rýchlosti: má sa ísť bez šliapania a bez brzdenia, skoky na seba musia nadväzovať a so zvyšujúcou sa rýchlosťou sa musia logicky zväčšovať. Pri návrhu používame inklinometer (sklonomer – pracujeme so sklonom v percentách). Pri naturálnych trailoch sú sklony menej kritické, ale kontrolujeme ich tiež.
