Druhý ročník Beliansko – Pieninského maratónu sa uskutočnil (netradične) prvú augustovú nedeľu. Štart a cieľ bol v Bachledovej doline, kde mali tento rok spolu s maratónom prebiehalo aj medzinárodné rezbárske sympózium „Medvede v Bachledke“. Diváci nielenže sledovali vyrezávanie drevených sôch, ale takisto si mohli nejakú vydražiť a odniesť domov ako spomienku.

Maratón ponúkal dve trasy so spoločným štartom. Kratšia trať si niesla názov „Ždiarska vyhliadka“. Pretekári spolu prešli 20 km a našľiapali 562 výškových metrov. Hoci stúpania neboli jednoduché, spríjemňovala ich okolitá príroda a kde-tu aj povzbudzovanie domácich. Najnáročnejší bolo výšľap hore lyžiarskou zjazdovkou, kde bol terén strmý a úzky. Po prejazde cez policajtmi uzavretú hlavnú cestu nás čakala druhá polovica stúpania. Po ňom ale nasledoval najkrajší úsek trate a to prejazd Hrebeňom Magury, kde sa pretekárom naskytol výhľad na Belianky. Mala som pocit, že trať ubehla veľmi rýchlo a to aj vďaka technickejšie náročnejším, no o to krajším zjazdom. Posledných pár kilometrov tvorili klopenky a mierne skoky, čo bolo ideálne najmä pre celoodpružené biky. Nasledoval výjazd z lesa a krátky, no strmý kopec do cieľa, ktorý mi poskytol poslednú šancu obehnúť ešte dve ženy.

Keďže sprchy neboli k dispozícii, predvídaví bikeri si z domu pribalili vlhčené obrúsky a blato zmyli nimi a tí ostatní si vychutnali guľáš a kofolu, či pivo špinaví. Chuť guľáša z diviny to našťastie neovplyvnilo.

Juniorky majú konkurovať juniorom?!

Vo výsledkoch som zistila, že medzi ženami som skončila na treťom mieste, čo znamenalo prvé miesto v kategórii juniorky do 18 rokov. Tesne pred vyhlasovaním sa rozpršalo a tak som spolu s rodinou stála v daždi a v krátkom drese som sa triasla od zimy. Povinnosti voči sponzorom sú ale viac ako chvíľkový komfort, preto som si bundu neobliekla.

Vyhlasovali najprv krátku trať ženy, juniorov a mužov. Verila som, že na juniorky iba zabudli až do chvíle kedy začali odmeňovať dlhú, kde sa brat medzi mužmi umiestnil na druhom mieste. Keď schádzal z pódia pripomenul moderátorovi, že nevyhlásil kategóriu junioriek a teda ani jeho sestru (samozrejme, mňa). Moderátor sa opýtal na moje meno a následne do mikrofónu povedal „Pozdravujem Radku!“. Tombola nebola, a tak som odhodlane nakráčala k pódiu a chcela počuť vysvetlenie. Organizátor mi povedal, že zlúčili juniorky dievčatá s juniormi chlapcami, ktorí mali lepší čas.

Je jasné, že dievčatá nemajú šancu voči chlapcom v rovnakom veku už len kvôli iným fyzickým zdatnostiam vyplývajúcim z pohlavia. Na každom maratóne sa nedostatok cien, či sponzorov rieši kategóriou ženy bez rozdielu veku, kde sa naozaj rozhoduje podľa kondície a schopností rovnakého pohlavia a na umiestnenie majú šancu aj juniorky. Jediná odpoveď, ktorú som dostala od organizátora bola „Budúci rok to už urobíme tak.“ V tej chvíli okolo mňa prešiel moderátor, pohladkal ma po hlave a povedal: „Veď som ťa pozdravil do mikrofónu, koľkým ľuďom sa dostane takej cti.“ (Zdá sa, že moderátor ŠKODA bike open tour Tomaggio to za takú veľkú vec nepovažuje a osobne zdraví takmer pol štartovej listiny).

Verím teda, že budúci rok sa organizátori naozaj poučia, pretože okolie Pieninského a Tatranského národného parku rozhodne stojí za ďalšiu návštevu. A ak nie priamo na treťom ročníku maratónu, tak aspoň tréningovo.