Keďže minulý rok nám štart na tomto maratóne nevyšiel, celkom sme sa tešili na tento ročník. Predpoveď počasia bola ešte deň pred pretekmi skôr na cyklokros, ako na XC maratón konajúci sa na začiatku augusta. Pred maratónom som teda na bajky nahádzal blatníky, zobral si so sebou starší dres a gate (nezablatím si predsa nové nie?) a vyrazili sme. V Bachledke na moje prekvapenie bola čistá obloha, takže blatníky šli dole a ja som si mohol obliecť nové dresy. Tesne pred štartom sa kdesi spoza kopca vynoril hrozivý čierny mrak, tak organizátor narýchlo zvolal aj účastníkov kratšej 20 km trate a odštartovali nás spolu. To sa ukázalo ako dobré rozhodnutie, pretože trate boli (až na pár slučiek) identické a aspoň pomalší pretekári z dlhšej 40 km trate nebrzdili rýchlejších z dvadsiatky. Na štart sa vedľa mňa postavili ešte Tomáš Salák, Karel Hartl a Jano Halík, takže o konkurenciu bolo postarané. Po výstrele sme šli za štvorkolkou, no pri prejazde cez parkovisko z Bachledky sa jeden odvážny vodič rozhodol riskovať prevalcovanie jeho bieleho auta pelotónom cyklistov. Asi nevedel počkať dve minúty, kým prejdeme.

Asfaltkou do Ždiaru sa trochu zrýchlilo, no stále to nebolo dosť rýchle na roztrhanie pelotónu, tak išla celkom veľká skupina. Vpredu vkuse šliapal chalan, ktorý nechcel byť vystriedaný, pretože keď ktokoľvek zrýchlil, aby potiahol, on zrýchlil tiež a zaradil sa pred neho. Tak som si teda pokojne šliapal na druhom mieste a užíval si závetrie. Vo chvíli, keď nás organizátori odklonili z cesty šiel dopredu Tomáš Salák a ja som nesledoval jeho zadné koleso. Kopec sa dvihol a on pridal tak, že som myslel, že chce ísť sám celú trať. To som predsa nemohol dopustiť, a teda dezén jeho Racing Ralpha bolo to jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo.

Keď som sa po chvíli otočil, aby som skontroloval situáciu za nami, tak kam oko dovidelo, nikoho som nevidel. Prišliapol som teda ja a na vetre sme pokračovali dvaja. Vietor k nám však dovial Jana Halíka s Kájom Hartlom , ktorí ani nedbali, že niekto šiel doteraz pred nimi a bez mihnutia oka pokračovali okolo nás ďalej. Tomáš sa ešte stihol ako-tak chytiť, no ja som šiel už absolútnu hranu, takže som musel ísť sám. Na vrchole kopca ma už dobehol kamarát Rudo a chvíľu sme šli spolu. V zjazde som však chcel obísť veľkú mláku a zasekol som sa na prejazde. Rudo preletel okolo mňa cez mláku a celého ma zašpinil, takže som sa mu pekne poďakoval a snažil sa ho dohnať. Síce už mi mohlo byť jedno, či sa ešte viac zašpiním, alebo nie a lietal som aj cez mláky, no dobehnúť sa mi ho nepodarilo. Pri strmom výšľape na zjazdovku som svojho súpera videl pár sekúnd predo mnou, no predbehol som ho až v zjazde, keďže dostal defekt. Začalo nám jemne kropiť a lúky boli v zjazdoch riadne šmykľavé. Na jednej odklopenej zákrute na lúke som dostal taký šmyk, že som skoro zostrelil regulovčíkov, ktorí radšej rýchlo uskakovali do najbližších kríkov. Našťastie som to ustál a mohol teda bez pádu pokračovať.

Čakali ma ešte dva kopce, takže po zjazde do doliny som si do hlavy natlačil gel a logol jonťáku. Moje pohodové tempo bolo asi až príliš pohodové, pretože ma dobehol jeden pretekár a ďalší dvaja sa objavili za zákrutou. Povedal som si „to teda nie!“ a pridal som. Vzdoroval som takmer celý výšľap po zvážnici, no zrazu sa mi pri hlave objavilo snežné delo a pásky boli naťahané kolmo na zjazdovku. Zaradil som teda úplne najľahší prevod a snažil sa to nejak vydupať hoci mi dvíhalo predné koleso a sedlo som mal zarazené medzi polkami. Takmer pod vrcholom mi však došla trakcia a po prešmyknutí zadného kolesa som musel zosadnúť a hanebne tlačiť. Keďže tlačenie bajku nie je moja silná stránka, predtlačili ma dvaja pretekári (našťastie z kategórie na 40 rokov). Hore som sa na moje prekvapenie dozvedel zo svojho Polaru, aj od okolostojacich divákov, že už ma čaká len zjazd do cieľa. Po parádnom zjazde na downhillovej trati (ktorý som si užil asi najviac z celej trate) som sa zrazu ocitol v cieli. Na Polare mne (aj všetkým ostatným zo 40 km trate) svietilo len 33 km. Organizátor asi využil svoje právo na zmenu trate a akosi nám úplne zabudol povedať, že nás ochudobnil o jednu slučku na trati, ktorá mala 7 kilometrov a obsahovala ešte jedno stúpanie.

V cieli som bol za hodinu a pol celkovo piaty a druhý v kategórii 19-39 rokov. Umývanie bicyklov bolo v štýle „pokvapkaj si svoj bajk vodou“, pretože žiaden silnejší prúd z ani jednej z troch hadíc netiekol. Na to sa ale nemôžem sťažovať, lebo aspoň bajk som mal kde opláchnuť. Umývanie ľudí som však v celom areáli už nenašiel. Osprchoval nás našťastie dážď, ktorý sa na nás spustil počas vyhlasovania výsledkov. Mimoriadne vtipný moderátor nám odovzdal ceny a vrcholom pre mňa bolo, keď som sa dozvedel, že zlúčili juniorskú kategóriu (chlapcov s dievčatami) a organizátor mi po mojej otázke chcel ešte dokazovať, že juniori mali lepšie časy ako juniorky. Ak si toto organizátor prečíta, prosím pre budúce roky, ak sa rozhodnete zlučovať kategórie, tak aspoň oddeľte pohlavia, pretože dievčatá nemajú predpoklady na to, aby dokázali byť lepšie ako muži. Všetky štartujúce juniorky a ich fankluby sa cítili veľmi ukrivdené nepochopiteľným rozhodnutím organizátora. Aby som to zhrnul, musím povedať, že organizátor ani zďaleka nevyužil potenciál krásnej prírody a jazditeľných cestičiek v okolí Ždiaru a Bachledovej doliny. Na to, ako dokonale bola zabezpečená propagácia akcie v rôznych médiách, o pretekárov tak dobre postarané nebolo. Maratón v Bachledovej doline má obrovský potenciál, a ak sa organizátori nechajú inšpirovať niektorým z maratónov v okolí, môže z neho byť veľmi pekná a zábavná akcia.