Reportáž Šimona Tabačka z MTB maratónu Slovenský raj

XCM Slovenský raj patrí medzi najznámejšie preteky na Slovensku a tento rok (vďaka silnému dažďu v Topoľčiankach) dostal prívlastok aj Majstrovstvá Slovenska v XCM. 7.9.2019 sa teda v Hrabušiciach zišla slovenská maratónska špička a muži a ženy bojovali na 70 km trati o titul majstra Slovenska. Ja som si však vybral o niečo kratšiu 50 km variantu s malou dušičkou, že všetci moji súperi pôjdu bojovať na majstrovskú trať.

Ibaže juniori na tejto trati tiež pretekali o možnosť nosiť dres s trikolórou na maratónoch, takže sa hneď na štarte objavilo pár zvučných mien ako Jakub Jenčuš alebo Marek Trnka. K nim sa pridali aj moji súperi, ktorí sú už skôr kamaráti a tu len spomeniem Peťa Hadbavného, Roba Gombalu, či Peťa Živčáka. S týmito menami na štarte mi bolo hneď jasné, že sa kľudne nepôjde ani na začiatku, ani v polovici pretekov a už vôbec nie na konci. Dva dni po návrate z dovolenky, na ktorej som si najprv preťažil koleno a potom nerobil nič to nebolo úplne ideálne.

Do prvej lajny na štartovaciu čiaru sa teda postavili extrémne nahecovaní juniori, my „starší“ sme sa za nich skromne schovali. Po výstrele sme však už boli premotivovaní všetci rovnako a leteli sme asfaltkou spod vstupu do dediny a odtiaľ šotolinovou cestičkou smerom k lesom Slovenského Raja.

Tam nastal veľký boj o pozície, keďže po zúžení cesty nikto nechcel ostať vzadu. Vzhľadom na to, že na cestičke bolo veľa dier po mlákach, my sme to tam pálili veľkou rýchlosťou a bicykle na voľných kamienkoch „plávali“ zo strany na stranu, bol takýto začiatok hazardom. Našťastie vpredu pelotónu nikto nespravil nijakú chybu, a teda sa nám podarilo v zdraví odbočiť na poľnú cestu.

Ja som si vybral zadné koleso Peťa Hadbavného, ktorému očividne neprekážalo, že po celej tej poľnej ceste za sebou ťahal stovky cyklistov. Bohužiaľ, rovinka sa skončila a s ňou aj relatívne pokojné tempo, v ktorom sme dovtedy po tej lúke šliapali. Na rad prišiel prudký kopec, kde to vzali do vlastných rúk juniori a hneď nám v trojici intenzívnym nástupom ukázali chrbát. Ja som si však povedal, že si radšej budem strážiť súperov z mojej kategórie a ostal som prilepený na Peťovom zadnom kolese.

Vydržalo mi to asi tak minútu, potom mi aj on začal pomaly odchádzať. Kúsok za mnou svorne šliapala skupinka asi 6 pretekárov, a mne v hlave hrala pesnička od punkovej kapely Zona A s budovateľským textom „Keď sa všetci zjednotíme a spojíme, tak zvíťazíme..“, tak som súdruhom zaželal česť práci a pridal sa k skupinke. V zjazde k Letanovskému mlynu mi prišlo na um, že vlastne asi nemám zapnutú spojku Shadow+ a po letmom pohľade na spadnutú, voľne sa pohupujúcu reťaz medzi rámom a prevodníkom som si pomyslel, že to asi tak byť nemá. Keďže sa mi to nepodarilo nahodiť rukou za jazdy a naviac som si vďaka horšej sústredenosti neskoro všimol odbočku vľavo, tak celá moja skupina vletela za mnou. Mne to našťastie dalo čas rýchlo zoskočiť, nahodiť reťaz správne na jednoprevodník a zapnúť spojku na prehadzovačke.

Než sa všetci nadávajúci dostali naspäť na trať, ja už som sedel na bajku a svorne pokračoval s nimi. Po prejazde cez Hornád nasledovalo to, čo z duše na pretekoch nenávidím. Asfaltka… a nielen hocijaká, ale dlhý asfaltový výšľap, ktorý nie a nie skončiť. Chvíľu sa mi podarilo udržať svoju skupinku, ale potom, čo prišiel ťahať špicu Matej Baco, som sa dostal do červených čísel a postupne som skúmal nápisy na chrbtoch jedného pretekára za druhým. V tomto nekonečnom kopci ma ešte dobehol aj Robo Gombala, ktorý sa ma snažil trochu „povzbudiť“, no po pár metroch som hľadel z diaľky na zadok aj jemu a v poslednom čase dosť silnému Mišovi Porubčanovi.

Asfaltka konečne skončila, sklon terénu sa zmiernil, napchal som do seba gél a magnézium, vlastná slina sa mi zamotala do kazety, zvoľnil som, a keď som si konečne začal znova cítiť nohy, zase som pridal. Na moje prekvapenie sa nám však do cesty postavila stena, ktorú som pred dvomi rokmi pomerne v pohode vyšliapal. Tentoraz mi to však robilo obrovský problém. Asi mi pribudli nejaké kilá, pretože si nemyslím, že sa sklon kopca nejak zásadne zmenil. Keď hrubá sila došla a s ňou aj posledné zvyšky mojej pretekárskej cti, zahanbene som zliezol z bicykla a začal tlačiť.

Neviem aký zázrakom, no na vrchole tejto brutálnej stojky som sa zrazu cítil o niečo lepšie (aj keď sa mi absolútne zapálili lýtka) a v zjazde som začal znovu predbiehať. Bohužiaľ, nič netrvá večne a zjazd sa rýchlo zmenil na ďalší výšľap. Občerstvený, posilnený a s trochu lepším pocitom som začal pridávať watty do pedálov, ktoré sa prenášali cez jemné články reťaze až do zadného kolesa.

Bohužiaľ, jeden z článkov tento prekvapivý nápor sily nevydržal a reťaz sa roztrhla. Tentoraz som bol na to pripravený, za pár sekúnd som nahodil rýchlospojku a pokračoval v jazde asi ďalších neskutočných 100 metrov, kedy sa asi KMC rýchlospojke nepáčilo na Shimano reťazi a radšej sa roztrhla tiež. Po chvíli zalamovania rukami okolo mňa prechádzali ďalší a ďalší pretekári.

Na moment sa pri mne zastavil aj kamarát Matúš Leščinský, ktorý väčšinou jazdí na predných priečkach, no tentoraz mal dres potrhaný a bol dorezaný, akoby ho napadol medveď (našťastie len spadol v niektorej z prvých zatáčiek). Potom mi pretekár z dlhej trate s číslom 36 poskytol nitovačku, za čo by som sa mu touto cestou chcel poďakovať. Po nitovaní reťaze som si samozrejme skrátený článok dal do vrecka na drese, veď sa nachádzame v pásme s navyšším stupňom ochrany!

Keďže mi už o nič nešlo, pokračoval som pohodovým tempom a rozhodol sa, že prvý krát za tie roky, čo pretekám, zastanem na občerstvovačke. Tá sa sčista-jasna objavila asi 15 km pred cieľom a mali na nej moju obľúbenú špecialitku na tomto maratóne: chlebík natretý masťou, posypaný cibuľou a dochutený soľou. Po zjedení tak sedemnástich chlebíkov som sa pobral s plným bruchom (ale dobrým pocitom) ďalej. Počas priedbiehania niektorých pretekárov sa so mnou ani jeden nechcel rozprávať a hore kopcom mi aj došlo prečo. Bola zo mňa cítiť cibuľa, tak radšej všetci radšej spomalili, nech už je ten smrad (ja) rýchlo preč.

Pred príjazdom na Kláštorisko sa mi však podarilo rozburácať skupinku asi päťdesiatich poľských turistov, tak som sa chvíľu cítil ako na svetovom pohári v Novom meste na Morave. Nasledoval obľúbený zjazd do Hrabušíc, kde som predbiehal dvoch cyklistov, ktorí sa tam práve vyváľali. Ako správny študent medicíny som sa zaujímal o ich bolesti a zranenia, no keď mi správne odpovedali aký je deň, ako sa volajú a kto je prezidentkou, pokračoval som do cieľa.

Ibaže, v Hrabušiciach mi Polar ukazoval ešte 5 km do cieľa, takže sa moja radosť z príjazdu do areálu trochu rozplynula. Našťastie prišlo niečo lepšie, ako cieľ. Vrátili sa rebríky, ktoré sú tak typické pre Slovenský raj, ako aj pre tento maratón. V kľude som preniesol svoj bajk vážiaci „pod desať“ v jednej ruke a druhou som sa držal reťaze prikutej k skale. Neviem síce, ako to preniesli ebajkeri, ktorí na našej trati mali tiež svoju kategóriu, ale keďže som nikoho s ebajkom v Hornáde pod sebou nevidel, viac som sa tým netrápil.

Prišiel posledný výšľap po asfaltke, posledný zjazd do cieľa, taktiež po asfaltke, prejazd cez areál a cieľ, kde ma už čakali moje obľúbené obložené chlebíky. Nebudem Vám radšej hovoriť svoj čas ani umiestnenie, ak Vás to veľmi zaujíma, sami si to pozrite v priloženej aktivite na Strave a linku na výsledky.

Dresy majstrov Slovenska si na 70 km trati prevzali za Elitnú kategóriu Tomáš Višňovský a Janka Keseg-Števková. Kategóriu mužov Masters A vyhral Andrej Kubiš a medzi ženami bola najrýchlejšia Martina Hrončeková. Na strednej, teda 55 km trati si dres juniorského majstra odniesli Jakub Jenčuš a Barbora Kortišová.

Na celej trati mi veľmi chýbalo niekdajšie úvodné stúpanie na Kláštorisko, kde sa pelotón hneď pekne natiahol a nebolo to také nebezpečné, ako keď letíme všetci spolu po úzkej šotolinovej ceste hneď pri výjazde z Hrabušíc. V pozícii na akej som jazdil v závere pretekov, teda viac turista ako pretekár, som na rozdiel od mnohých, ocenil návrat rebríkov, ktoré robia XCM maratón Slovenský raj jedinečným.

Nebyť technických problémov zjavne by som tento názor nezdieľal , no aj tak by sa viac hodilo keby boli rebríky v prvej polovici pretekov, kde by sa nestretávali pretekári z rôznych tratí a navzájom sa brzdili či poháňali. Predišlo by sa tak niektorým nebezpečným situáciám.

V areáli autocampingu v Podlesku bola už tradične k dispozícii teplá sprcha, umývacie boxy a hneď vedľa strážené parkovisko pre bicykle. Chvíle čakania na vyhlasovanie víťazov mnohým spríjemnili vystúpenia folklórnych skupín. Hoci sa mi to páčilo, osobne by som po pretekoch prijal niečo rockovejšie, alebo aspoň folkovejšie, no uznávam, že po návrate zemi k spievaniu, sa niesol tento ročník v tomto duchu. Aj napriek slabšej kondičke a technickým problémom som si preteky užil a náladu mi spravil aj guľáš, ktorý bol už tradične perfektný.

V mojom rebríčku je maratón v Slovenskom raji na najvyšších priečkach a už sa teším na nasledujúci ročník. Organizátori prichádzajú každý rok s nejakým vylepšením, verím a mnohí si želáme, aby sa trať vrátila do technickejšej a zábavnejšej formy tak, ako to bolo pred niekoľkými rokmi. I keď uznávam, že zorganizovať maratón v národnom parku nie je ľahké…