„Jazdila som výborne, ale bola som nešťastná a ničila som sa.“ Veronica Ewers nemala 11 rokov menštruáciu, teraz opisuje zotavovanie a naznačuje návrat
Fotogaléria (37) Keď Veronica Ewers koncom roka 2025 oznámila prerušenie profesionálnej kariéry, zverejnila aj informáciu, ktorá ukázala vážnosť jej zdravotného stavu.
Menštruáciu nemala od roku 2014, teda približne jedenásť rokov, pričom hovorila aj o slabých kostiach, tráviacich problémoch a pretrvávajúcich takmer nulových hormonálnych hodnotách.
Americká cyklistka pritom ešte nedávno patrila medzi výrazné vrchárske talenty ženského pelotónu. V roku 2022 vyhrala etapu na Festival Elsy Jacobs aj jednodňové preteky Navarra Elite Classics a skončila deviata na Tour de France Femmes, na čo o sezónu neskôr nadviazala štvrtým miestom v celkovom poradí Giro d’Italia.
Za výsledkami sa však skrývala porucha príjmu potravy a následky relatívneho energetického deficitu v športe, známeho pod skratkou RED-S.
Keďže prestávka v roku 2024 a následný návrat k pretekaniu nestačili na zotavenie, koncom sezóny 2025 sa s tímom EF Education-Oatly dohodla na ukončení zmluvy a rozhodla sa naplno venovať zdraviu.
Nasledujúce mesiace opisovala na svojom blogu na Substacku, kde otvorene približovala vyčerpanie, strach zo športovej budúcnosti aj ťažkosti s prijímaním vlastného tela. Postupne však pribúdali aj chvíle, keď si znovu dokázala vychutnať spoločné jedlo, výlet či jazdu na bicykli bez toho, aby všetko podriaďovala prísnym pravidlám.
Prečítajte si tiež
Tri roky od poslednej bulimickej epizódy
Počas jednej z letných jázd si uvedomila, že uplynuli tri roky od jej poslednej bulimickej epizódy, pričom ju prekvapilo aj to, ako dlho na toto výročie vôbec nemyslela.
„Spočiatku som len zvládala jeden deň, potom týždeň a neskôr mesiac. Teraz prešli tri roky a už sa neustále nebojím, že znovu skĺznem k týmto návykom. Pokiaľ si pamätám, už dlho mi to ani len nepreblesklo hlavou. Keď som v tom bola hlboko ponorená, neverila som, že je to možné. Teraz som na druhej strane a je to nesmierne dobrý pocit. Viem, že moje budúce ja bude oveľa šťastnejšie a zdravšie,“ napísala.
Zároveň upozornila, čo tento míľnik znamená v kontexte jej kariéry, pretože poslednú bulimickú epizódu mala po svojej poslednej Tour de France Femmes v roku 2023.
Aj počas pretekov ju teda ochorenie stále výrazne ovládalo, aj keď jej športové výsledky mohli navonok vytvárať celkom iný obraz.
„Ak ste moju kariéru sledovali dostatočne pozorne a správne si to spočítate, uvedomíte si, že posledná epizóda prišla po mojej poslednej Tour de France Femmes. Áno, aj počas tých pretekov ma porucha príjmu potravy stále hlboko ovládala. Keď sa obzriem za týmto obdobím, jazdila som výborne, ale bola som absolútne nešťastná, osamelá a úprimne povedané, ničila som samu seba. A očividne sa to nedalo dlho vydržať.“
Prečítajte si tiež
Vedela, že musí odpočívať. Napriek tomu cítila vinu
Na začiatku prestávky vyzerali jej dni celkom inak, pretože už po niekoľkých týždňoch bez bicykla opisovala vnútorný konflikt medzi potrebou odpočinku a výčitkami z nečinnosti. V tom čase už 21 dní nejazdila a nemala ani žiadnu chuť znovu nasadnúť do sedla.
Práve to v nej vyvolávalo hanbu, pretože ako profesionálna športovkyňa bola zvyknutá považovať každodenný pohyb a prekonávanie vlastných hraníc za samozrejmosť. Nechuť trénovať si vykladala ako osobné zlyhanie, no zároveň rozpoznávala vyhorenie a uvedomovala si, že prestávku potrebuje.
„Jedna časť môjho ja sa hanbí. Ako je možné, že nechcem jazdiť? Ako môžem byť v poriadku s tým, že sa toľko dní takmer nehýbem, keď som mala výsadu bicyklovať sa skoro každý deň, o čom mnohí nadšení cyklisti snívajú? Mala by som chcieť trénovať. Som hrozná športovkyňa,“ opísala myšlienky, ktoré ju sprevádzali.
„Druhá časť však rozpoznáva vyhorenie a potrebu zotaviť sa. Je unavená a za túto prestávku vďačná, pretože sa konečne môže nadýchnuť. Rozumovo viem, že potrebujem odpočinok a že je to pre mňa teraz to najlepšie. Moja hlava ma však za to nenávidí, takže zostávam sedieť na stoličke, zatiaľ čo sa mi v nej točia výčitky.“
Postupne sa snažila prehodnotiť aj pravidlá, ktorými sa riadila pri jedle a cvičení, pretože slová „mala by som“ sa jej spájali s povinnosťou ísť do posilňovne, pridať ďalšie cviky alebo si odoprieť jedlo, na ktoré mala chuť.
„Ako športovkyňa mám pocit, že som stratila schopnosť vnímať samu seba. Prekonávala som bolesť aj únavu, ignorovala hlad alebo jeho neprítomnosť a príliš dlho prehliadala, čo mi telo hovorí a čo potrebuje. Je rozdiel medzi disciplínou a hlúposťou. Ja som ich očividne nedokázala veľmi dobre rozlíšiť.“
Po rokoch takéhoto fungovania sa znovu učila rozpoznávať potreby vlastného tela, pričom súčasťou zotavovania bolo aj prijatie dňa, počas ktorého necvičila a jednoducho odpočívala.
Prečítajte si tiež
Pri sťahovaní z Girony na ňu doľahlo všetko naraz
Začiatok roka priniesol definitívny odchod z jej európskeho zázemia, keď vycestovala do Girony, vysťahovala byt a vrátila sa do rodného Moscow v americkom Idahu.
Pri triedení oblečenia zistila, že jej už nesedia pôvodné nohavice, čo ju zasiahlo oveľa silnejšie, ako očakávala. Vedela síce, že pribrala, ale pri pohľade na oblečenie na ňu naraz doľahli aj všetky ostatné zmeny, ktoré s prerušením kariéry prichádzali.
„Sedela som na podlahe v izbe plnej rozhádzaného oblečenia a plakala. Doľahlo na mňa všetko. Tento rok nepretekám. Opúšťam miesto, ktoré bolo niekoľko rokov mojím domovom. Opúšťam priateľov aj spôsob života, ktorý už možno nikdy nezažijem. Necítim sa dobre a vrhám sa po hlave do neznáma,“ priblížila.
Priberanie vnímala ako súčasť úsilia obnoviť hormonálne zdravie, zároveň však išla proti očakávaniam, ktoré na seba kládla celé roky a ktoré podľa nej posilňoval aj spoločenský tlak na štíhlosť a určitý vzhľad športovcov.
„Myslím si, že toto je naozaj prvýkrát, keď svojej poruche príjmu potravy čelím naplno. Hmotnosť, ktorú som nabrala, ukazuje, že som odhodlaná obnoviť svoje hormonálne zdravie a dať zdraviu prednosť. Je to však v priamom rozpore so všetkým, čo som od seba očakávala tak dlho, ako si pamätám.“
Po rozhovoroch s priateľmi postupne prijímala, že jej telo nemá byť také štíhle ako predtým, a oblečenie, ktoré jej už nesedelo, vyradila zo svojho života.
„Teraz sa potrebujem naučiť prijímať, že sa moje telo bude meniť, a zmieriť sa s tým, že nemá byť také chudé, aké bolo. Rovnako to platí pre mnohé ďalšie telá na tejto planéte.“
Nový režim jej mala priniesť aj škola, pretože jej chýbala každodenná štruktúra, konkrétny cieľ a činnosť, ktorá by ju odpútala od neustáleho premýšľania o vlastných problémoch. Začala si preto dopĺňať prírodovedné základy, ktoré by jej časom umožnili smerovať k profesii registrovanej dietologičky.
Prečítajte si tiež
Chýbal jej pocit, že niekam patrí
Odchod z profesionálneho športu znamenal aj stratu každodenného kontaktu s ľuďmi, ktorí jej počas rokov v zahraničí nahrádzali rodinu. Chýbali jej spoločné hotelové izby, jedlá, dlhé presuny aj chvíle, keď s kolegyňami oslavovali úspechy alebo spoločne prežívali sklamania.
„Zažila som s rôznymi ľuďmi toľko nezabudnuteľných chvíľ a teraz sa s nimi vôbec nerozprávam ani ich nevídam. Nie je to tak, že by tie vzťahy boli falošné. Sú len pominuteľné. Jedna spolujazdkyňa skončí, druhá prestúpi. Jednoducho sa vaše cesty rozídu. A tým sa to skončí,“ opísala svoje pocity.
Sama zdôraznila, že za tým nevidí úmyselné odmietnutie, pretože rozumie tomu, ako intenzívne dokáže profesionálny šport zamestnať všetkých, ktorí sú jeho súčasťou. Napriek tomu ju bolelo, že ľudia, na ktorých často myslí, už prirodzene nie sú súčasťou jej každodenného života.
„Doteraz som nebola tou spolujazdkyňou, ktorá odíde alebo skončí. Viem, že to ani z jednej strany nie je úmyselné, ale bolí, keď sa človek zrazu vytratí. Chýbajú mi rozhovory pri večeri a dokonca aj spoločné rozbory pretekov. Je sebecké chcieť, aby si na mňa spomenuli?“
Priznala tiež, že by mohla sama oslovovať bývalé kolegyne častejšie, aj keď ju niekedy brzdí obava, že bude na príťaž alebo ich bude vyrušovať. Aj obyčajný pozdrav od niekoho z jej predchádzajúceho života jej pritom podľa vlastných slov dokáže výrazne zlepšiť deň.
Znovu dokáže povedať áno
S pribúdajúcimi mesiacmi začala opisovať aj zmeny, ktoré jej prinášali väčšiu slobodu, najmä v situáciách, ktoré predtým odmietala zo strachu, že nebude môcť kontrolovať jedlo alebo dodržať naplánované cvičenie.
„Porucha príjmu potravy zo mňa na dlhý čas urobila človeka, ktorý na všetko hovoril nie. Nechodila som von s priateľmi ani na výlety, pretože by som nemala pod kontrolou, aké jedlo dostanem, alebo by som nemohla cvičiť tak, ako som si naplánovala. Nevedela som sa prispôsobiť a nikto nesmel narušiť môj tréningový plán ani stravovanie. Bolo to osamelé obdobie a pre neustále odmietanie a prísne pravidlá som prišla o veľa priateľov aj zážitkov.“
Po približne šiestich mesiacoch sústredenia na zotavenie dokázala ísť s priateľmi do reštaurácie, spontánne si dať zmrzlinu alebo vyraziť na viacdňové stanovanie bez istoty, aké jedlo bude k dispozícii. Prijímala pritom aj to, že počas výletu nebude chodiť do posilňovne ani plniť tréningový plán.
„Znovu objavujem svoju spontánnejšiu stránku. Menej podlieham vlastným prísnym pravidlám a som otvorenejšia novým zážitkom. Vo vzťahu k jedlu som oveľa slobodnejšia a flexibilnejšia, už ma neovláda. Môžem ísť s priateľmi na jedlo aj niekoľkokrát za týždeň alebo si len tak cez týždeň dať zmrzlinu. Moje predchádzajúce ja by o takýchto možnostiach ani neuvažovalo.“
Ani v tomto období však nehovorila o jednoduchom alebo dokončenom zotavení, pretože podľa vlastného odhadu približne 85 percent dní stále v niečom bojovala sama so sebou. Ťažkosti sa týkali vnímania tela aj schopnosti rozpoznať jeho potreby a primerane na ne reagovať.
„Neznamená to, že som sa počas tejto cesty netrápila. Rozhodne nebolo všetko krásne a jednoduché. Je však úžasné cítiť väčšiu slobodu pri stretávaní s ľuďmi a objavovaní nových vecí. Mám pocit, že som sa s ľuďmi zblížila viac ako za predchádzajúcich desať rokov dokopy. Je to pre mňa závan čerstvého vzduchu a veci sa postupne zlepšujú.“
Prečítajte si tiež
Pri sledovaní Tour už premýšľala aj o vlastnej budúcnosti
Sledovanie Tour de France Femmes v nej prebudilo obdiv aj motiváciu, pričom na výkonoch najlepších jazdkýň vyzdvihovala najmä silu, výbušnosť a schopnosť opakovane zvládať zmeny tempa.
Ešte pred pretekmi absolvovala júlové sústredenie tímu St Michel-Preference Home-Auber93 v Colorade, ktoré vnímala ako príležitosť vyskúšať, ako jej telo zvládne väčšiu tréningovú záťaž. Spoločné jazdy jej pripomenuli radosť z cyklistiky a posilnili motiváciu pokračovať v zotavovaní, hoci účasť na sústredení neznamenala podpis zmluvy ani potvrdený návrat k pretekaniu.
„Byť znovu na bicykli s touto skupinou dievčat a užívať si jazdenie mi pripomenulo, ako veľmi tento šport milujem. Veľmi ma to motivovalo pokračovať v zotavovaní a dúfam, že sa raz vrátim do WorldTour,“ povedala pre Cyclingnews.
Podľa jej hodnotenia súčasný spôsob pretekania vyžaduje svaly, dostatočný príjem energie a telo pripravené znášať vysokú záťaž. Sama bola presvedčená, že v zdravotnom stave, v akom pretekala v roku 2023, by v takom náročnom ročníku Tour neobstála.
„Sila, odolnosť, výbušnosť… rovnomerné vysoké tempo už na víťazstvo na najväčších pretekoch roka nestačí. Áno, stále musíte vedieť dlho stúpať vysokým tempom, ale nie je to rovnomerné úsilie. Prichádzajú zrýchlenia a silové nástupy, na ktoré potrebujete svaly a dostatočné dopĺňanie energie, samozrejme spolu s obrovským odhodlaním a prípravou.“
Zároveň upozornila, že strata menštruácie sa v športovom prostredí stále považuje za normálnu, čo označila za neprijateľné. Jej vlastná skúsenosť pritom ukazuje, ako dlho môžu vážne zdravotné problémy sprevádzať aj kariéru, počas ktorej športovec dosahuje výborné výsledky.
Pri úvahách o ďalšej sezóne už pripustila aj možnosť vlastného štartu, keď čitateľov vyzývala, aby sledovali ženské Grand Tours aj v roku 2027.
„Tieto preteky boli inšpirujúce, motivujúce, ohromujúce, trochu desivé a krásne, tak ako vlastne všetky Grand Tour. Hoci sa ich tohtoročná ženská sezóna skončila, sledujte všetky tri aj na budúci rok. Ja sa na ne určite teším… a ktovie, možno sa na niektorých aj sama postavím na štart.“
Konkrétny tím ani pretekový program tým neoznámila, jej slová však ukazujú posun oproti začiatku roka, keď sa obávala, či ešte niekedy bude môcť trénovať a pretekať.
