Ako blízko môže byť cyklistický novinár pri pretekoch – pravda, ak na nich sám neštartuje? Sedieť vedľa športového riaditeľa v aute počas pretekov je ako byť v prvom rade na koncerte Rolling Stones – je to intenzívny zážitok.

Na 3. etape pretekov Okolo Slovenska vedúcej z Dubnice do Nitry mi to umožnil tím COFIDIS, ktorý svojou účasťou zvýšil kvalitu pelotónu 62. ročníka. Sledovať takmer 4,5-hodinovú prácu Roberta Damianiho počas etapy by som prirovnal k „oscarovému“ výkonu skúseného režiséra, ktorý musel byť zároveň dravým pretekárom za volantom.

Bola slnečná sobota 15. septembra a pred Strednou priemyselnou školou v Dubnici sa pomaly schyľovalo k štartu etapy. Mala zvlnený profil a merala 180 kilometrov. Boli na nej tri vrchárske a tri šprintérske prémie a sľubovala atraktívne preteky. Nasadám dopredu vedľa Roberta, dozadu ide zasa mechanik tímu Michael. Spúšťajú sa vysielačky, organizátor pretekov odpočítava sekundy. Štart je bez neutrálnej zóny, lebo už po necelých piatich kilometroch prichádza prvá šprintérska prémia.

Vršatec ako malé Alpe d’Huez

Prvú šprintérsku prémiu vyhráva Slovák Martin Haring, ktorý sa tak dostáva do čela bodovacej súťaže a, ako sa ukáže neskôr, svoju pozíciu obháji aj po nedeli. Navyše, stal sa aj najbojovnejším jazdcom celých pretekov. Onedlho po prémii sa dostáva do úniku ďalší domáci pretekár Patrik Tybor a Čech Jan Bárta.

Vývoj pretekov ukáže, že únik bude mať trvanie takmer celú etapu a pelotón ich pohltí až 15 kilometrov pred cieľom. O tomto vývoji akoby Roberto dopredu vedel a keď sa ho v úvode pýtam na ciele COFIDIS-u v tejto etape, odpovedá: „Podať čo najlepší výkon, ale predovšetkým kontrolovať pelotón a doviesť ho pokope až do cieľa. Tam by sme chceli, aby sa presadil náš šprintér Christophe Laporte a vyhral etapu. O to sme sa pokúsili už včera, ale plány prekazil ťažký pád Geoffreyho Soupeho, ktorý mal v koncovke pomáhať Laportovi. Dúfajme, že dnes to bude pre nás pozitívnejšie.“

Prerušujeme komunikáciu, lebo prichádza prvé stúpanie na Vršatec, ktoré sa s priemerným sklonom 10,2 % (pri dĺžke 3,65 km) premenilo na slovenský Alpe d’Huez. Dokonca v jednej zákrute pripomenulo slávny „Dutch corner“ (Holandský kút) – ľudia naozaj vytvorili skvelú kulisu pri najtvrdšom stúpaní. A ja po prvýkrát zisťujem, čo to znamená jazdiť v kolóne za pelotónom.

Ideme hore rýchlosťou od 5 do 10 km/h, pričom zopárkrát sme aj na sekundu-dve zastali. Po prechode rýchlostnou prémiou naša kombi „škodovka“ prudko akceleruje a z Vršatca zjazdujeme rýchlo a divoko. Trochu kŕčovitejšie sa chytím sedadla a letmo sa pozriem na ručičku tachometra.

Dobre vidím? 120 km/h! Išlo približne o miesta v lese, kde by som ja dával „safety“ šesťdesiatku, no dobre, tak šesťdesiatpäťku, a to si dovolím tvrdiť, že nie som úplný slimák. Ale pravidlo v kolóne je jasné, auto pred vami sa vám nesmie príliš vzdialiť. Prichádza pribrzdenie, upokojenie rýchlosti a s Robertom pokračuje naša komunikácia.

Prečítajte si tiež

Holiť nohy či neholiť nohy? Prečo si cyklisti v skutočnosti holia nohy

Po slovenských luhoch a hájoch

Z mojich úst prichádza jednoduchá otázka: Prečo prišiel tím Cofidis na preteky Okolo Slovenska? „Finančná spoločnosť COFIDIS sponzoruje cyklistický tím už vyše dvadsať rokov a na Slovensku má svoje obchodné zastúpenie. Keď sme videli, že sem majú namierené aj ďalšie tímy, a to v elitnom zložení – najmä Quick-Step –, tak sme neváhali,“ odpovedal Roberto, ktorý opäť s prehľadom dokazoval, že muž vie robiť naraz aj viac činností ako len jednu.

Komunikoval so mnou, počúval vysielačku od organizátorov, okamžite informoval o vývoji na trati svojich jazdcov, vydával krátke pokyny mechanikovi a, samozrejme, musel dávať pozor, čo sa deje pred ním a za ním v kolóne… „Na týchto pretekoch som po prvýkrát, ale na Slovensku som bol už viackrát,“ pokračuje a poobhliadne sa dookola: „Máte to tu pekné, samé zelené lesy, nádherná krajina.“ Ja sa tiež pozerám dookola a zisťujem, že tadeto som po Slovensku nikdy nešiel – Bohunice, Kameničany, Klobušice, Horná Poruba.

Ďakujem Robertovi, že mi ukazuje nepoznané časti Slovenska. „To som rád, vy mi zase ukážete zákutia v Miláne,“ žartuje riaditeľ, ktorý však o pár sekúnd prepína do vážnejšieho módu, lebo COFIDIS je vyzvaný, aby občerstvil svojich jazdcov. V praxi to znamená, že autom vystúpite z kolóny, priblížite sa k zadnej časti pelotónu, kde už čaká (samozrejme, v pohybe) jeden z členov tímu, konkrétne Daniel Teklehaimanot z Eritrei.

Roberto otvoril predné okienko a podával jazdcovi bidóny, ktorý si ich pchal kade tade do dresu, aby ich neskôr rozdal kolegom v poli. Toto sa ešte zopakovalo počas etapy dvakrát, pričom na jednom úseku trate bol bufet, kde tímy fasovali čerstvý prísun energie. „Nechcem byť prehnane zdvorilý, ale preteky sú naozaj veľmi dobre zorganizované,“ odpovedá Roberto na otázku organizačnej pripravenosti. „Pravda, vždy je čo zlepšovať, ale táto úroveň je veľmi sľubná a porovnateľná so svetom.“

Ako sa opravuje bicykel za jazdy

Na 63. kilometri prichádza ďalšia vrchárska prémia – Homôlka (8,1 km/5,0 %) a s ňou aj drobné mechanické problémy v tíme. Práve Daniel Teklehaimanot má zle upevnené sedlo. Zastavuje bicykel pri našom aute, mechanik vybehne k nemu, za niekoľko sekúnd ho opraví, roztlačí a my dobiehame kolónu áut a zaraďujeme sa na naše miesto. Problémiky so sedlom však pokračujú. Tentokrát sa Daniel v pohybe prisúva k zadnému okienku, odkiaľ sa vykloní mechanik a počas jazdy mu sedadlo priťahuje. Nie je už čas na strácanie drahocenných sekúnd.

Prekonávame Homôlku a opäť zjazdujeme ozlomkrky dolu. Na tachometri je „len“ 85-ka, ale to preto, lebo rovnakou rýchlosťou ide aj spomenutý Daniel na bicykli, ktorému aspoň chvíľu vytvárame vzduchový tunel na dotiahnutie sa do pelotónu. Opäť sa dostávame do pokojnejších vôd a ja sa Roberta pýtam, ako majú v COFIDIS-e rozdelené právomoci.

Prečítajte si tiež

Prečo som nevyhral? Som príliš tučný. Sagan odjazdil v dúhovom drese rekordných 1099 dní

„Na týchto pretekoch sme dvaja športoví riaditelia (druhým bol Giorgio Brambilla), ale ja som zodpovedný za celý tím vrátane technického personálu a jeho výsledky,“ hovorí Roberto. „Pred pretekmi je zvyčajne v autobuse vždy taktická príprava, ale potom už zostáva na individuálnych výkonoch jazdcov, ako s pokynmi naložia.

Ak však v ten deň nejdú nohy, potom je každá príprava zbytočná. Samozrejme, reagujeme na aktuálny vývoj v pretekoch, podľa ktorého meníme stratégiu. Môže nastať pád, nehoda, zranenie, drobná nevoľnosť, mechanické problémy, úniky – a musíme na to reagovať. Dôležitá je aj práca mechanikov. Dnes napríklad na rovinách v druhej polovici etapy očakávame vietor, a preto museli mechanici hľadať správny formát kolesa. Vietor je jeden z najväčších nepriateľov cyklistu – je to doslova stena!“ 

Cofidis napreduje – a výrazne

Roberto Damiani prišiel do tímu COFIDIS v decembri minulého roku na osobné prizvanie šéfa tímu Cédrica Vasseura. „Cédricovo nadšenie pre cyklistiku je vskutku nákazlivé a ja som veľmi rád, že som dostal od neho dôveru,“ približuje Roberto. „Cédric do nás vložil počas pretekov absolútnu dôveru, ale po nich od nás vyžaduje dôkladný report, v ktorom sa analyzujú dobré aj zlé stránky nášho výkonu. Iba tak sa môžeme posúvať dopredu.“

A progres je viditeľný. K 16. 9. získal COFIDIS 21 víťazstiev v sezóne, čo je o osem viac ako minulý rok. Paralelným podujatím pretekov Okolo Slovenska bola posledná Grand Tour v roku – španielska Vuelta, kde Nacer Bouhanni vyhral 6. etapu (Huércal-Overa – San Javier) a Jesús Herrada si dve etapy obliekal červený dres pre lídra a v kráľovskej 20. etape v Andorre bol vyhlásený za najbojovnejšieho jazdca.

„Je to pre nás veľký úspech a sme spokojní,“ okomentoval Roberto, ktorý však tiež spomenul, že k úplnej spokojnosti by chcel ešte etapový vavrín z Tour de France. Christophe Laporte to čoskoro naplnil, keď bol v 18. etape (Trie-sur-Baïse – Pau) druhý za Andrém Demarom, ale celkovo patrili jazdci COFIDIS-u k veľmi bojovným pretekárom.

A aké sú plány na ďalší rok? „Budeme pokračovať progresívnej línii nastolenej Cédricom Vasseurom, ale pred nami je ešte veľa práce. Do tímu chceme zabudovať nových jazdcov, zlepšiť spôsob koučovania, ako aj zlepšení na našej technickej výbave. V cyklistickom tíme COFIDIS pracuje 60 ľudí a v takomto kolektíve je dôležitá spolupráca a komunikácia. Tá môže priniesť žiadané výsledky.“ 

A prichádza finále

Stúpanie na tretiu vrchársku prémiu (Skýcov, 3,9 km/6,1 %) zastihlo v problémoch Victora Lafaya a Roberto už len do mikrofónu skonštatoval „Victor kaput“ a stiahol k nemu jedného tímového kolegu, aby mu pomohol. Zo Skýcova schádzame cez Topoľčianky k Zlatým Moravciam. Všade okolo trati je plno ľudí a ja som spokojný, že Roberto vidí divácky záujem.

Prichádza posledných tridsať kilometrov a cítiť, ako v aute narastá sústredenie. Roberto vydáva svojim jazdcom rozhodujúce pokyny. Ako som už spomenul, 15 kilometrov pred cieľom pelotón pohlcuje únik a všetko sa formuje na záverečný šprint. Ukazujem Robertovi na vrch Zobor a hovorím, že pod ním je Nitra, miesto dnešného dojazdu. Roberto prikývne, ale už sa koncentruje na finiš. Prichádzame do mesta a vo vysielačke organizátorov sa ozve – tri kilometre do cieľa. Ten je pred pešou zónou na Ul. M. R. Štefánika.

Prechádzame cieľom a pýtam sa Roberta: „Who is the winner?“ Pokrčí plecami, no o niekoľko sekúnd prichádza z vysielačky odpoveď. „Vyhral Matteo Pelucchi pred Jakobsenom a Lampaertom.“ Laporte bol „až“ štvrtý. Misia etapy nebola splnená, čo trochu znížilo náladu.

Roberto je však profesionál, cez okienko gratuluje kolegovi z Bory a so mnou si ešte pred autobusom zapózuje pri záverečnom „selfíčku“. Lúčime sa a Roberto ide na prvú popretekovú analýzu do autobusu. Stále je čo zlepšovať. Ako je známe, zlepšenie prišlo hneď na druhý deň v nedeľu 16. 9., keď Laporte po šprinte obsadil tretie miesto a postavil sa na pódium… Ja mám za sebou takmer  4,5 hodiny jazdy a som rád, že som to dal, hneď vedľa športového riaditeľa.

Celkové výsledky 62. ročníka Okolo Slovenska

Roberto Damiani

Narodil sa v roku 1959, žije v talianskom meste Legnane, ktoré je asi 30 km vzdialené od Milána. V tíme COFIDIS pôsobí od 1. 12. 2017ako športový riaditeľ, s ktorým má podpísaný kontrakt až do roku 2021. Predtým pôsobil v tímoch Riso Scotti (1999), Mapei-Quick Step (2000 – 2002), Fassa Bortolo (2003 – 2004), Liquigas (2005), LPR (2006), Predictor-Lotto (2007), Silence-Lotto (2008 – 2009), Omega Pharma-Lotto (2010 – 04/2011), Lampre-ISD (04/2011 – 2012) a United- Healthcare (2014 – 2015), GM Europa Ovini (2016), Tirol Cycling Team (2017). Do tímu COFIDIS ho prizval nový šéf tímu Cédric Vasseur a Roberto sa pripojil k ďalším športovým riaditeľom tímu COFIDIS Alainovi Deloeuilovi, Jean-Lucovi Jonrondovi a Christianovi Guiberteauovi.

Prečítajte si tiež

Dáva život starému nábytku, inšpiráciu hľadá na cestnom bicykli. Pozrite si krátky film Nové cesty