Fotogaléria (25)

Foto: Bartek Wolinski / Red Bull Content Pool

Tri štarty, tri víťazstvá a zakaždým iné dejisko. Asa Vermette na premiérovom Red Bull Hardline British Columbia opäť potvrdil, že kombinácia extrémnych skokov a technicky náročných pasáží mu mimoriadne vyhovuje. Po triumfoch vo Walese v roku 2025 a v Tasmánii na začiatku tohto roka sa stal prvým jazdcom, ktorý uspel vo všetkých troch dejiskách podujatia.

Pre 19-ročného Američana z tímu Frameworks Racing / TRP to bol ďalší významný výsledok v sezóne Svetového pohára v zjazde, počas ktorej zvládol aj prechod medzi elitných zjazdárov. Pri svojom debute v elite vyhral úvodné kolo v Južnej Kórei, v priebehu ročníka získal dve víťazstvá a napokon ovládol aj celkové hodnotenie.

Jeho výsledky už zodpovedajú postaveniu jedného z najlepších jazdcov sveta. Keď však hovorí o bicykloch, stále sa vracia k tomu, čo ho k nim priviedlo ako dieťa. Ku kamarátom, skokom a radosti z jazdy. Práve tú si chce udržať aj v profesionálnom športe, v ktorom sa postupne učí venovať rovnakú pozornosť kondícii, regenerácii aj nastaveniu techniky.

+ 22

Na Hardline našiel všetko, čo ho na bicykloch baví

Vermettov vzťah k Hardline pomáha pochopiť, prečo na týchto pretekoch dokáže opakovane uspieť. Na jednej trati sa stretávajú prvky, ktoré ho sprevádzajú od detstva. Zjazd, veľké skoky aj voľnosť, s akou jazdí mimo súťažného prostredia.

„Je to šialené, akoby sa tam spájalo všetko, čo k jazdeniu patrí. Obrovské skoky, mimoriadne náročné zjazdy a prekážky podobné tým na Rampage, ale zároveň pretekáte proti času. Prichádzajú aj freerideri, takže sa tam všetci stretávajú. Chcel som to skúsiť odmalička,“ vysvetľuje v rozhovore pre Red Bull.

Víťazstvo vo Walese v roku 2025 preňho znamenalo aj dôležitú skúsenosť so zvládaním tlaku. Na veľkých pretekoch sa vtedy prvýkrát ocitol v pozícii jazdca, ktorý štartuje ako posledný a pozná výkony všetkých súperov.

„Bola to skúsenosť, z ktorej som sa veľa naučil a ktorá mi pomohla. Vyhrať tam bolo niečo neskutočné,“ spomína na úspech, ktorému sa venuje aj dokument Asa Vermette’s Ascent.

Nasledovali víťazstvá v Tasmánii a Britskej Kolumbii. Ani takáto séria však nemení jeho presvedčenie, že príliš úzke sústredenie na výsledok môže jazdca pripraviť o podstatnú časť motivácie.

„Je skvelé, že sa sústredíte na pretekanie a na jednu jazdu,“ hovorí o formáte, ktorý spája freeridové prvky so súťažou proti času. Zároveň si uvedomuje riziko, keď sa celý program začne točiť iba okolo výkonu: „Stále sa venujete len jednej veci. Mňa viac baví vyraziť s kamarátmi, skákať, robiť saltá a triky, ako sa sústrediť iba na pretekanie.“

Aj preto ho mrzí vývoj endura, ku ktorému má blízko z vlastných začiatkov.

„S endurom to teraz nevyzerá najlepšie a je to škoda, pretože je naozaj zábavné. V podstate spája ľudí, ktorí chcú celý deň jazdiť na bicykli. Pred zjazdom som sa venoval práve enduru, takže ma mrzí, že akoby postupne ustupovalo. Mám ho veľmi rád a na enduro bicykloch predsa trénuje každý zjazdár, pretože na zjazdovom sa nedá jazdiť stále.“

Z ulíc Duranga až k juniorskému titulu majstra sveta

Vermette vyrastal v coloradskom Durangu pri stredisku Purgatory, ktoré v roku 1990 hostilo prvé majstrovstvá sveta v horskej cyklistike. Kým on sám ešte nebol na svete, mesto už malo pevné miesto na mape tohto športu. Bicykel tam bol prirodzenou súčasťou detstva.

Ako trojročný dostal odrážadlo Strider, na ktoré si už veľmi nespomína. Jasnejšie spomienky má na bicykel, na ktorom sa naučil šliapať.

„Môj prvý skutočný bicykel s pedálmi bol Scott, taký ten malý detský model. V okolí vždy jazdila kopa detí. V Durangu jednoducho patrí k životu mesta dostať deti na bicykle.“

Jazdil s kamarátmi zo susedstva, s rodičmi si brával bicykel na kempovanie a piatkové večery patrili BMX pretekom.

„Venoval som sa tomu približne od siedmich do dvanástich či trinástich rokov,“ spomína.

Nemá pritom v pamäti konkrétny okamih, keď by sa rozhodol, že chce svoj život spojiť s cyklistikou. Jazdenie ho jednoducho bavilo a postupne mu venoval čoraz viac času.

„Purgatory je úžasný kopec. Keď som vyrastal, jazdil som tam prakticky každý víkend.“

Približne od dvanástich rokov už sedával na bicykli denne. Striedal BMX, horskú cyklistiku aj motokros, no výsledky spočiatku neboli tým, čo ho poháňalo.

„Vedel som, že sú tu výborní jazdci ako Eli a John Tomacovci, ale samotné pretekanie ma vtedy veľmi nezaujímalo. Chodil som von na bicykel a užíval si jazdenie s kamarátmi.“

Zmena prišla v trinástich rokoch, keď sa prihlásil do miestneho seriálu v Purgatory a svoj prvý zjazd vyhral: „Práve potom ma to začalo naozaj baviť.“

Rodina sa stala jeho zázemím a spoločné cestovanie začalo určovať, na ktoré preteky sa dostanú. V roku 2020 vyhral aj pri svojom prvom štarte na národnom šampionáte vo Winter Parku.

„Po tomto úspechu sme už chceli pokračovať na ďalších národných pretekoch,“ vysvetľuje.

Postupne prešiel americké podujatia a v roku 2023 na US Open dokázal zdolať aj niektorých z najrýchlejších zjazdárov sveta. Výkon zaujal Neka Mulallyho natoľko, že mu ponúkol miesto vo svojom tíme Frameworks. O rok neskôr už Vermette získal titul juniorského majstra sveta.

„Bolo to obrovské zadosťučinenie. Odkedy som začal jazdiť národné preteky a Svetové poháre, sledoval som ľudí ako Jackson Goldstone, ktorí pre mňa predstavovali úplný vrchol tohto športu. Sníval som, že sa raz dostanem na ich úroveň, a keď sa mi to podarilo, bolo to neskutočné.“

Rýchlosť mal, musel sa naučiť s ňou hospodáriť

Prirodzená chuť jazdiť čo najviac mu pomohla vypracovať sa, no v profesionálnom prostredí sa zároveň stala niečím, čo bolo potrebné usmerniť. V prvom juniorskom roku míňal počas tréningov priveľa síl.

„Neko mi musel obmedzovať počet tréningových jázd, pretože som jazdil stále až do pretekového dňa a potom som sa cítil hrozne, keďže som bol celý unavený,“ hovorí s úsmevom. „V druhom roku som sa už trochu upokojil a absolvoval iba toľko jázd, koľko som potreboval.“

Ako rýchlo sa dokázal posunúť, ukázal v októbri 2025 v Mont-Sainte-Anne. Svoje posledné juniorské vystúpenie vo Svetovom pohári vyhral s náskokom 4,7 sekundy a dosiahol najlepší čas dňa aj v porovnaní s elitnými mužmi, medzi ktorými triumfoval Jackson Goldstone.

„Bicykel fungoval výborne, trať ma bavila a ničím som sa netrápil. Najlepšie jazdy mávam vtedy, keď som pokojný a príliš nad tým nepremýšľam.“

Rovnaký prístup si preniesol medzi elitu. Pri úvodnom kole sezóny 2026 v stredisku MONA YongPyong v Južnej Kórei vyhral na prašnej trati kvalifikáciu aj finále. Významnú úlohu pri tom zohral Aaron Gwin, jeho tímový kolega a dlhoročný vzor.

Vermette ho označuje za „najlepšieho Američana a možno aj najlepšieho zjazdára vôbec“.

„Prvýkrát som ho stretol v roku 2020 a bol ku mne veľmi milý. Vždy mi fandil a byť s ním teraz v jednom tíme je neskutočné. Je to určite môj najväčší idol. Už len možnosť rozprávať sa s ním alebo s ľuďmi ako Loïc Bruni a Greg Minnaar je úžasná.“

Gwin ovplyvnil jeho uvažovanie už pri Vermettovom prvom Svetovom pohári, ktorý komentoval.

„Pamätám si, že som vyhral a on povedal: ‚Tento chalan nemusí tak veľmi tlačiť na pílu, môže sa upokojiť a stále zajazdí výborne.‘ To mi otvorilo oči.“

V Kórei mali všetci pred sebou novú trať a Gwinove skúsenosti sa prejavili už pri jej obhliadke.

„Prešli sme si ju spolu pešo a ukazoval mi stopy. Nachádzal také, ktoré by som si sám ani nevšimol. Bolo úžasné vidieť, aký je dobrý,“ opisuje Vermette. „Pred pretekmi som bol veľmi nervózny a Aaron mi povedal: ‚Kamoš, tvojím cieľom je vyhrať zakaždým, keď si na trati.‘ Veľmi mi to pomohlo, pretože som si pripomenul, že práve na to sa mám sústrediť.“

Víťazstvo pri elitnom debute preňho malo aj osobný rozmer.

„Chcel som tým odpovedať tým, ktorí pochybovali. Bol to môj najväčší sen, ale zároveň som si hovoril, že sa to hádam ani nemôže podariť, takže som sa jednoducho pokúsil podať čo najlepší výkon.“

Na trati sa snaží „jazdiť to, čo má práve pred sebou“. Nervozita, ktorá ho sprevádzala pred štartom, napokon ustúpila.

„Bol som nervózny, ale hneď ako som vošiel do tímového prívesu, všetko to zo mňa opadlo. Keď som si neskôr pozeral zábery z Kórey, videl som úseky, v ktorých som išiel naozaj rýchlo, hoci počas jazdy som mal pocit, že sa iba pokojne veziem. Prvýkrát som naplno zažil ten stav, keď sa sústredíte len na to, čo je pred vami.“

Posilňovňa aj zlomený stavec zmenili jeho prípravu

Za pokojom na bicykli dnes stojí aj príprava, ktorej sa v minulosti veľmi nevenoval. Posilňovňa dlho nepatrila medzi Vermettove obľúbené miesta.

„Nikdy ma veľmi nebavila, vždy mi pripadala nudná,“ priznáva.

Postupne však pochopil, čo mu môže priniesť. Mimo sezóny už trénuje v posilňovni každý druhý deň a pracuje na sile, odolnosti aj schopnosti udržať výkon počas celej jazdy.

„S posilňovaním som začal len pred dvoma rokmi,“ vysvetľuje.

Jeho program zahŕňa legpress, tlaky s jednoručkami aj veľkou činkou, cviky na brucho, planky, zhyby a intervaly na bicykli.

„Pri jazdení zapájate celé telo, takže sa mu musíte venovať ako celku. Môžete zlepšovať bicykel, ale aj seba. Je úžasné dôjsť na koniec jazdy vo Svetovom pohári bez toho, aby vás všetko bolelo, a dokázať tlačiť každú sekundu. Vnímam v tom veľký rozdiel.“

Dôležitosť zdravia mu však pripomenulo aj vážne zranenie. V roku 2025 utrpel pri páde kompresnú zlomeninu šiesteho hrudného stavca.

„Keby som na to miesto dostal ďalší náraz, mohol som ochrnúť. Bolo to naozaj vážne. Počas zotavovania som musel odpočívať v chrbtovej ortéze, ale teraz som už v poriadku. Nebolo to pritom ani mimoriadne bolestivé.“

Návrat na bicykel neznamenal, že na následky pádu prestal myslieť. Zranenie zmenilo spôsob, akým si pred štartom prechádza svoju jazdu.

„Predtým, ako som si zlomil chrbát, som premýšľal nad jazdou bez toho, aby som veľmi riešil následky. Teraz si uvedomujem, že aj v obyčajnej zákrute sa dá hlúpo spadnúť. Pred pretekmi na to myslím, čo pre mňa asi nie je ideálne, ale pomáha mi dostať tie myšlienky z hlavy. Potom sa snažím predstaviť si trať a všetky tréningové jazdy, ktoré som absolvoval.“

Súčasťou jeho predštartového času je aj hudba, ktorú si väčšinou púšťa náhodne. Skladba Like a Prayer od Madonny sa preňho stala šťastnou pesničkou po tom, čo ju počul pred víťazstvom na juniorských majstrovstvách sveta.

Mimo cyklistiky ho baví golf. Mulally mu dokonca pred pretekmi v Kórei sľúbil novú súpravu palíc, ak vyhrá.

„Po pretekoch som na to úplne zabudol!“ smeje sa.

O jedlo sa doma stará jeho mama. Keď má pomenovať obľúbené jedlo, odpoveď s ňou najprv konzultuje: „Raňajky. Štyri až päť vajec, slanina, zemiaky a avokádo.“

Od hotového bicykla k vlastnému nastaveniu

Podobný vývoj ako pri kondičnej príprave absolvoval Vermette aj pri technike. V prvom juniorskom roku dôveroval tímu a nad detailmi bicykla veľmi nepremýšľal.

„Nastavenie ma veľmi nezaujímalo,“ priznáva. „Vedel som, že Neko mi pripravil dobrý bicykel. Sám som ani poriadne nevedel, čo chcem, a ľudia v tíme to pravdepodobne vedeli lepšie ako ja, takže mi to veľmi pomáhalo.“

Keď v roku 2025 opisoval svoju výbavu, mal jasno najmä v základných komponentoch a tlakoch.

„Jazdím na zjazdovom bicykli Frameworks s odpružením Fox, kolesami ENVE a plášťami Continental. Nepoznám všetky kliky kompresie a odskoku na tlmiči a vidlici, ale vo vidlici mám 94 psi. V prednom plášti zvyčajne vozím 24 psi, v zadnom 29 až 30. Mám sedemrýchlostný pohon, čo je na zjazdovom bicykli celkom bežné, a brzdy TRP. Všetko už dostanem pripravené.“

V premiérovej elitnej sezóne začal do nastavenia vstupovať oveľa aktívnejšie. Postupne si ujasňuje, akú oporu od bicykla potrebuje a ako má reagovať na rôznych tratiach. Pri plášťoch napríklad hľadá rovnováhu medzi príliš tvrdým a príliš mäkkým prejavom.

„Chcem mať oporu, keď bicykel pumpujem do terénu, ale zároveň potrebujem, aby ma podržal aj pri veľkých kompresiách,“ vysvetľuje.

Možnosť podieľať sa na rozhodnutiach sa premieta aj do jeho pocitu na trati.

„Veľmi mi pomáha, že mám väčší vplyv na nastavenie bicykla. Teraz sa na ňom cítim istejšie.“

Testovanie je pravidelnou súčasťou programu, obzvlášť počas víkendov bez pretekov. Nastavenie sa mení s traťou aj s tým, ako sa mení samotný jazdec.

„Ako rastiete, musíte sa prispôsobovať. Na strmšej trati znížime tlak v zadnom tlmiči, aby bicykel sedel nižšie. Na plochejšej ho zvýšime, aby sa s ním dalo aktívnejšie pracovať. Mení sa to dosť výrazne.“

Americký zjazd má viac príležitostí aj viac vzorov

Vermettov vzostup prichádza v období, keď podľa neho získava americká zjazdová scéna širšie zázemie. Pre mladých jazdcov pribúdajú podujatia a cesta k pravidelnému pretekaniu už nemusí znamenať také náročné cestovanie ako v minulosti.

„Keď som začínal so zjazdom, existovali tri alebo štyri seriály, dnes ich je oveľa viac. Je skvelé, koľko možností majú deti, ktoré prichádzajú. Ešte pred pár rokmi bolo potrebné cestovať cez veľkú časť krajiny, aby ste si vôbec zapretekali. Viac pretekov v USA je preto výborná vec, pretože také cestovanie stojí veľa peňazí.“

Vývoj podľa neho smeruje „správnym smerom“. Pomohlo by však lepšie zosúladenie termínov domácich podujatí so Svetovým pohárom, aby sa ich mohli zúčastňovať aj profesionáli.

„Mohlo by nás tam prísť viac a pritiahli by sme ďalších ľudí,“ myslí si.

Rastúcu kvalitu vníma aj vo výsledkoch: „Myslím si, že úroveň amerických jazdcov sa zvýšila. Aj nedávno sme to znovu ukázali, keď bolo v prvej dvadsiatke asi šesť Američanov. Keď vidíte, že to niekto dokáže, začnete viac veriť aj sebe. Domáce preteky sú teraz naozaj skvelé.“

Dôležitú úlohu podľa neho zohrávajú aj jazdci, ktorých môžu deti sledovať každý deň.

„Je super, že si deti pozrú na sociálnych sieťach ľudí ako Jackson Goldstone, nadchnú sa a idú samy jazdiť.“

Dnes už podobné správy dostáva aj on. Začiatočníci ho žiadajú o rady, hoci bez poznania ich schopností sa konkrétne odporúčania dávajú ťažko.

„Je to zložité, pretože neviete, na akej sú úrovni. Moja jednoduchá rada však je, aby išli von a jazdili. Nemali by sa príliš upínať na jedny preteky ani na to, že sa musia zlepšiť v jednej konkrétnej veci. Keď som vyrastal, chodil som sa na bicykli jednoducho zabávať a pri tom sa človek prirodzene zlepšuje zo dňa na deň.“

Sám svoju pozíciu medzi najvýraznejšími americkými talentmi nevníma ako úlohu, ktorú by musel vedome napĺňať.

„Rád jazdím na bicykli a teší ma, že sa na to ľudia radi pozerajú. Som rád aj za to, že tým môžem inšpirovať malých jazdcov, aby to skúsili.“

Veľké ambície, pozornosť na najbližšiu jazdu

S juniorským titulom majstra sveta, celkovým triumfom v elitnom Svetovom pohári a tromi víťazstvami na Hardline už Vermette nemôže vstupovať do pretekov bez očakávaní okolia. Uvedomuje si ich, ale snaží sa, aby mu neurčovali spôsob jazdy.

„Sústredím sa na to, čo mám urobiť, a potom si idem užiť jazdu. Keď sa príliš zamotám do myšlienok, že musím niečo dokazovať, väčšinou to nedopadne dobre, pretože prestanem myslieť na to, čo skutočne potrebujem spraviť.“

„Pretekanie bolo vždy mojím snom. Na každých pretekoch chcem podať čo najlepší výkon a snažím sa príliš nepremýšľať nad tým, ako to celé dopadne,“ hovorí.

Ani po sezóne 2026 sa preto nechce príliš zaoberať tým, aké miesto si raz vybuduje v histórii športu.

„Teraz si to jednoducho užívam. Vždy, keď začnem myslieť na to, čo príde, som príliš nervózny. Musím zostať v prítomnosti a pokračovať ďalej.“

Medzi podujatiami, ktoré ho lákajú, je aj Red Bull Rampage. K jeho terénu však pristupuje s rešpektom.

„Aj na Hardline jazdíme veľké dropy, ale mám pocit, že následky podobných vecí vo voľných horách sú oveľa vážnejšie. Nešiel by som tam s cieľom vyhrať, skôr by som si to chcel vyskúšať a užiť.“

Dlhodobú športovú ambíciu pritom dokáže pomenovať úplne jasne: „Raz byť najrýchlejším mužom na svete.“

Po výsledkoch z roku 2026 už má za sebou sezónu, ktorá takému cieľu dáva konkrétnu podobu. Jeho vlastná odpoveď na otázku, ako sa k nemu chce približovať, však zostáva jednoduchá.

„Naozaj sa len snažím robiť všetko najlepšie, ako viem,“ dodal Vermette.