V červenom drese od prvého dňa až po posledný? Tadej Pogačar môže napodobniť výkon Tonyho Romingera na Vuelte v roku 1994
4. etapa Vuelta a España 2026. Foto: A.S.O./Toni Baixauli
Tadej Pogačar (UAE Emirates XRG) prišiel na preteky Vuelta a España krátko po zisku piateho titulu na Tour de France, no ani po náročnom júli zatiaľ nejaví známky výraznejšieho poklesu formy.
Už v úvodnej deväťkilometrovej časovke v Monaku zvíťazil, prevzal vedenie v celkovom poradí a červený dres odvtedy nevyzliekol.
Vo štvrtej etape navyše predviedol svoj najdlhší úspešný sólový útok v etape Grand Tour, keď zaútočil už 50 kilometrov pred cieľom. Svojich najbližších súperov zdolal o 2:39 minúty a v celkovom poradí zvýšil náskok pred druhým Primožom Rogličom (Red Bull-Bora-Hansgrohe) na 3:21 minúty.
O deň neskôr dostal otázku, ako by porovnal svoju aktuálnu výkonnosť s formou, v ktorej získal piaty titul na Tour de France.
„Radšej nič nepoviem,“ povedal Tadej Pogačar pre Eurosport po piatej etape Vuelty.
Aj keď súperov týmto vyhlásením určite nechcel vystrašiť, jeho stručná odpoveď takým dojmom pôsobila a výsledky z prvých dní tomu neprotirečia. Pogačar vyhral dve z piatich etáp, v ďalšej skončil tretí a po prvom horskom teste má pred Rogličom náskok presahujúci tri minúty.
Vzhľadom na aktuálne rozostupy by mu počas zostávajúcich etáp teoreticky stačilo kontrolovať tempo a reagovať na útoky hlavných súperov.
Tím UAE Emirates-XRG má dostatočne silnú zostavu na to, aby udržal preteky pod kontrolou, hoci do cieľa v Granade zostáva ešte viac ako polovica Vuelty a množstvo horských etáp.
Ak by Pogačar červený dres udržal až do konca, napodobnil by výkon, aký na Grand Tour naposledy predviedol Tony Rominger pred 32 rokmi. Švajčiar viedol Vueltu v roku 1994 od prvého súťažného dňa až po konečné víťazstvo.
Prečítajte si tiež
Ako ovládol Tony Rominger Vueltu v roku 1994
Trasa Vuelty v roku 1994 merala 3531 kilometrov a mala okolo 37-tisíc výškových metrov. Tohtoročná trasa je síce o 235 kilometrov kratšia, no so svojimi takmer 56-ticíc výškovými metrami má výrazne väčšie prevýšenie.
Vuelta sa vtedy začala 25. apríla deväťkilometrovou individuálnou časovkou vo Valladolide. Išlo o posledný ročník, ktorý sa konal na jar a od roku 1995 sa termín pretekov presunul na september.
Tony Rominger nastupoval na preteky ako víťaz predchádzajúcich dvoch ročníkov a hlavný favorit. Za jeho najväčších súperov boli považovaní Alex Zülle, druhý muž z roku 1993, a dvojnásobný víťaz Pedro Delgado.
Rominger vyhral úvodnú časovku o 20 sekúnd pred Züllem, obliekol si dres celkového lídra a už ho nikomu neprenechal.
Prvý výraznejší rozdiel vytvoril v šiestej etape s cieľom na Sierra Nevade, keď využil útok Mikela Zarrabeitiu, vzdialil sa ostatným favoritom a zvíťazil s náskokom 54 sekúnd. Po prvom vážnom horskom teste viedol celkové poradie o takmer dve minúty.
Svoje postavenie upevnil v 39,5 km dlhej časovke v Benidorme, v ktorej opäť zvíťazil a navýšil svoje vedenie v celkovej klasifikácii. Rominger následne pridal etapové víťazstvá v horských dojazdoch v Cerleri a na Sierra de la Demanda.
Jeho celkový triumf už v tejto fáze prakticky nebol ohrozený. O zostávajúce miesta na pódiu bojovali najmä Zülle, Zarrabeitia a Delgado. Zülle stratil rozhodujúci čas na Lagos de Covadonga a neskôr ho pripravili o nádej na pódium štyri mechanické problémy počas predposlednej etapy.
V dlhej 53-kilometrovej časovke pri Segovii Rominger získal šieste etapové víťazstvo. Do Madridu napokon prišiel ako celkový víťaz s náskokom 7:28 minúty pred Zarrabeitiom.
Rominger vyhral šesť etáp a stal sa iba štvrtým jazdcom, ktorý na Vuelte udržal dres celkového lídra od prvého do posledného dňa. Zároveň ako prvý v histórii ovládol španielsku Grand Tour trikrát za sebou.
Rominger nastúpil v júli aj na Tour de France, kde mal po prológu pozitívny test na salbutamol. Látka bola zakázaná podľa francúzskych pravidiel, ale v tom čase ešte nefigurovala na zozname zakázaných látok Medzinárodnej cyklistickej únie UCI. Švajčiar preto nedostal sankciu a prípad nijako spätne neovplyvnil jeho účasť ani výsledky na Vuelte.
Pogačar vyhral všetko okrem Paríž-Roubaix
Pogačarova prevaha na Vuelte nadväzuje na sezónu, počas ktorej zatiaľ vyhral takmer všetky preteky, na ktoré nastúpil. Rok začal štvrtým triumfom na Strade Bianche, kde zaútočil 78 kilometrov pred cieľom a sám prišiel až na Piazza del Campo v Siene.
O dva týždne neskôr prvýkrát vyhral Miláno-San Remo, nasledovalo víťazstvo na Okolo Flámska a druhé miesto na Paríž-Roubaix, kde ho na velodróme v šprinte zdolal Wout van Aert.
Jarnú klasikársku časť uzavrel triumfom na Liège-Bastogne-Liège a následne sa presunul k etapovým pretekom. Na Okolo Romandie vyhral štyri etapy aj celkové poradie a na Okolo Švajčiarska pridal tri etapové prvenstvá a ďalší celkový triumf.
Na Tour de France vyhral päť etáp a získal svoj piaty žltý dres. Po Paríži si doprial len krátku prestávku a na preteky sa vrátil na Vuelte, kde zatiaľ ovládol úvodnú časovku aj štvrtú etapu v Andorre.
Počas prvých 42 súťažných dní sezóny 2026 tak Pogačar preťal cieľovú čiaru na prvom mieste až 18-krát. Do tejto bilancie nie sú započítané tri konečné triumfy v celkových poradiach etapových pretekov.
Na Vuelte štartuje prvýkrát od roku 2019. Práve na španielskych pretekoch vtedy ako 20-ročný absolvoval svoju premiéru na Grand Tour. Vyhral tri etapy, obsadil tretie miesto v celkovom poradí a stal sa najlepším mladým jazdcom do 26 rokov.
Po siedmich rokoch sa vrátil na Vueltu ako päťnásobný víťaz Tour de France a jeden z najúspešnejších cyklistov histórie.
Výrazný náskok mu dáva možnosť preteky kontrolovať, jeho doterajší spôsob jazdenia však naznačuje, že sa nebude sústreďovať iba na obranu červeného dresu. Vzhľadom na aktuálnu formu a počet zostávajúcich horských etáp sa dá predpokladať, že k dvom doterajším víťazstvám pridá na Vuelta aj ďalšie.
Ak sa vyhne pádom, zdravotným problémom či iným nečakaným komplikáciám, je veľmi pravdepodobné, že červený dres si udrží až do záverečnej etapy v Granade a po 32 rokoch zopakuje výnimočný výkon Tonyho Romingera.
