Pridajte sa k predplatiteľom

Biker.sk

ZÁMOK K ROČNÉMU PREDPLATNÉMU ČASOPISU BIKER IBA ZA 19,80€!
Novinky

Video: Tragikomický dokument „o štyroch idiotoch“, ktorí prešli na bicykloch okolo Slovenska za sedem dní

Jeden pekný teplý večer na ostrove Gran Canaria som sa s Mišom Kolářom rozprával o cyklistike, ako nás baví aj nebaví. Z filozofickej debaty zrazu vznikla myšlienka: Poďme na bicykloch okolo Slovenska. To sme ale ešte netušili, že by sa to v nejakom vesmíre mohlo stať skutočnosťou.
Martin Sarvaš

Pandémia bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa náš dokument z jazdy Okolo Slovenska nikde neobjavil a spravili sme iba jedno premietanie pre zopár ľudí. Teraz sme sa k tomu už konečne dostali a hodinový film z našej šialenej sedemdňovej jazdy si môžete pozrieť v celej dĺžke na YouTube.

Za 7 dní sme prešli 1416 kilometrov, nastúpali 13 669 metrov a presedeli na bicykloch 47 hodín.

Upozornenie: Dokument „Riding Backgrounds – Slovakia“ obsahuje vulgarizmy, ktoré boli dôsledkom nadmerného vyčerpania jazdcov.

  • Kamera: Adam Milo, Natália Šoltésová
  • Strih a postprodukcia: Martin Barabáš / K2 Production
  • Štyria idioti na bicykloch: Michael Kolář, Martin Knapec, Andrej Sarvaš, Martin Sarvaš

Ako sme prešli na bicykloch okolo Slovenska za sedem dní

Text: Martin Sarvaš, Foto: Natália Šoltésová a Martin Sarvaš

  • Celková vzdialenosť: 1416 km
  • Prevýšenie: 13 669 m
  • Čas: 47 hod
  • Priemerná rýchlosť: 30,1 km/h

Mapa celej trasy a jednotlivých dní:

Štyria kamoši sa dali na takúto šialenosť – prejsť na bicykloch okolo Slovenska za sedem dní. Bývalý profesionálny cyklista a spolujazdec Petra Sagana – Michael Kolář, niekoľkonásobný majster Slovenska v zjazde a endure Martin Knapec, rekreačný ultrabežec a novinár Andrej Sarvaš a jeho brat Martin Sarvaš – večne premotivovaný cyklista a redaktor časopisov Biker a Cyklistika.

Jeden pekný teplý večer vo februári na ostrove Gran Canaria som sa s Mišom rozprával o cyklistike, ako nás baví aj nebaví. Z filozofickej debaty zrazu vznikla myšlienka: “Poďme na bicykloch okolo Slovenska.”

To sme ale ešte netušili, že by sa to v nejakom vesmíre mohlo stať skutočnosťou. Počas roka (2019) sme si túto myšlienku ešte zopárkrát zopakovali, až sme sa napokon po lete rozhodli, že do toho ideme.

Počas septembra sme postupne plánovali a vybavovali všetko potrebné. Na jazdu sa k nám pridalo ešte duo Natália Šoltésová, ktorá mal v ruke foťák a Adam Milo, ktorý šoféroval naše sprievodné auto so všetkým našim živobytím a okrem toho všetko dokumentoval na kameru.

Myslím si, že po absolvovaní tejto jazdy môžem s pokojným svedomím povedať, že ani jeden z nás si pred štartom tohto šialenstva neuvedomoval fyzický ani psychický rozmer tejto jazdy.

1. Deň: Peklo v daždi

  • Bratislava → Nový Hrozenkov
  • Vzdialenosť: 235 km
  • Prevýšenie: 1830 m
  • Čas: 7:37 hod
  • Priemerná rýchlosť: 30,8 km/h

Jazdu okolo Slovenska sme začínali 10. októbra 2019 v Bratislave. Prvý deň bol pre mňa asi najťažší. A nielen najťažší z tejto jazdy, ale celkovo najťažší deň na bicykli. Mal som nedoliečenú chorobu a celých 7 a pol hodiny som dosť nepríjemne kašľal a išlo zo mňa veru všeličo.

V úvode sa k nám v Bratislave pridal kamarát, ale keďže dostal defekt už na križovatke v meste, tak sme pokračovali vo štvorici. Martin si trochu nevypočítal šírku ráfikov voči miestu v brzdách, takže sme sa ešte museli chvíľu popasovať s technickými problémami.

Prvých 100km cez Záhorie a Kopanice prešlo celkom rýchlo a bez problémov, až na dosť veľa neskutočne neohľaduplných šoférov, ktorí na nás trúbili, aj keď sme išli pekne poslušne za sebou.

Chalani išli úplne v pohode, ale mňa začali medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom poriadne bolieť kolená. Nevedel som, čo sa deje a prečo to tak bolí. S kolenami som totiž na bicykli skutočne nikdy nemal problém, ale bohužiaľ ma to od tohto momentu sprevádzalo až do konca celej jazdy.

V Trenčíne sme si museli dať pauzu na jedlo a po 160km prišla na nás všetkých prvá kríza. Do konca nám zostávalo stále viac ako 60km, a to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Za Trenčínom začalo poriadne pršať a asi hodinu a pol sme išli v extrémnom lejaku a zime. Okrem toho som mal stále väčšie bolesti kolien.

Napriek tomu všetkému sme sa veľmi nešetrili a s priemerkou okolo 40 kmh  sme prišli pod posledné 15 km dlhé stúpanie cez Lazy pod Makytou. Na chvíľu sme zastavili pri aute, aby sme sa prezliekli a v tom momente  som mal som slzy v očiach a myslel som, že sa na to vykašlem a bicykel hodím na korbu a nasadnem do auta.

Prezliekli sme sa do suchého oblečenia a pokúsil som sa prekonať, aby som dokončil aspoň prvý deň. Prestalo pršať a posledné stúpanie sme išli veľmi pomaly aj s Mišom, ktorý sa tiež trápil. Zjazd do Nového Hrozenkova v Česku sme si dali už takmer v úplnej v tme a veľmi opatrne, keďže bolo mokro.

Prišli sme na chatu, zakúrili v krbe, dali sprchu a dobre sme sa najedli. Po tomto dni sme si večer všetci uvedomili, na akú šialenosť sme sa to vlastne dali.

Kolená ma poriadne boleli, kašľal som, a keď som vychádzal po schodoch do izby, iba som si pomyslel: “No nevadí, zvládol som aspoň jeden deň, precenil som svoje schopnosti aj kondičku a od zajtra sa už len asi budem viezť v aute.” Ešte tesne predtým, ako sme išli spať, Mišo zavtipkoval: “Zajtra si dáme takú oddychovú dvestovku. Tak zľahka.”

2. Deň: Chladná Orava

  • Nový Hrozenkov → Liptovský Mikuláš 
  • Vzdialenosť: 197 km
  • Prevýšenie: 2074 m
  • Čas: 6:45 hod
  • Priemerná rýchlosť: 29,2 km/h

Druhý deň ráno som sa zobudil s pretrvávajúcimi bolesťami kolien, ale mal som pocit, že aspoň choroba ma opustila a necítil som sa až tak hrozne. Budíček sme si dali o trochu neskôr, aby sme sa po prvom dni poriadne vyspali. Vstávali sme o pol ôsmej, dali sme si raňajky a vychystali sme sa.

Na bicykel som nasadal s malou dušičkou a myšlienkou “koľko dám, toľko dám, a keď to nepôjde a bude to príliš bolieť, skončím.” Nachádzali sme sa kúsok za českou hranicou, bolo dosť chladno a v hmle sme pomaly vyrazili. Hneď v úvode sme šliapali do kopca, aby sme sa vrátili späť na Slovensko a smerovali sme cez Kysuce na Oravu.

Až do Čadce sme zľahka klesali a išli sme dosť rýchlo. V Starej Bystrici sme si dali pred obedom prvú prestávku, najedli sme sa a luxusne sme si pri krbe vysušili spotené oblečenie. Za Vychylovkou nás čakalo celkom výživné stúpanie, po ktorom sme sa dostali Oravskej Lesnej, kde sme mali za sebou asi polovicu cesty.

Okolo Oravskej priehrady sme sa dostali do Trstenej, kde sme si museli dať pauzu a najesť sa, lebo nám už dochádzali sily. Čo iné, ako pizzu. Bolo už dosť veľa hodín a stále sme mali pred sebou ešte 60km a dve stúpania, takže jazda vo voľnom tempe neprichádzala do úvahy.

Na psychike nám veľmi nepomohlo ani to, že začal fúkať silný protivietor a ochladilo sa. Nemali sme však veľmi na výber, obliekli sme sa a zamierili na juh.

V poslednom stúpaní zo Zuberca do Liptovských Matiášoviec sme museli ešte nastúpať 300 metrov, ja som sa už poriadne trápil a chalani ma museli hore zopár minút čakať. Nasledoval však už iba zjazd a rovina, takže som vedel, že to už musím dať. A musím podotknúť, že každý zjazd bol pre mňa veľkým vykúpením a okrem zábavy sa z nich tešili aj kolená, ktoré si tak aspoň na chvíľu oddýchli.

Zišli sme k Liptovskej Mare, kde nás pri západe slnka čakal krásny výhľad na Tatry a s posledným svetlom sme prišli do Liptovského Mikluláša, kde som si večer ešte stihol v lekárni nakúpiť všemožné lieky, masti a náplasti. Dali sme si dobrú večeru a pivo, na izbe sme si namiešali všemožné regeneračné drinky, “vyvalcovali” sme si stehná a lýtka, s Adamom sme si pozreli zopár záberov z uplynulého dňa a išli sme spať.

3. Deň: Na východ cez Tatry

  • Liptovský Mikuláš → Bardejov 
  • Vzdialenosť: 205km
  • Prevýšenie: 2219m
  • Čas: 6:45 hod
  • Priemerná rýchlosť: 30,5km/h

Tretí deň sme vyrážali z Liptovského Mikuláša smerom na východ. “Všetci sú už unavení, aj ja som unavený, začína taká nervozita a hovorí sa, že tretí deň je krízový. Treba zachovať pozitívnu hlavu,” hovoril Mišo tesne pred odjazdom.

Konečne nám prialo aj počasie a od rána nás hrialo slnko. Ani si neviete predstaviť, koľko energie vám vie také slnko dodať. Po dvoch dňoch chladnej jesene, hmly a dažďu sme sa cítili vďaka teplým lúčom ako znovuzrodení.

Martin (Knapec) mal ráno menšie technické problémy, takže sme vyrazili bez neho, ale po pár kilometroch nás s autom dobehol a pridal sa k nám. Ráno pod Tatrami s dokonalým výhľadom na Kriváň bolo jednoducho nádherné. Prvých pár kilometrov ma síce poriadne boleli kolená, ale asi po pol hodine sa to nejako ustálilo na, nazvime to, zvládnuteľnú bolesť.

Po 60 km sme si dali tak trochu vynútenú pauzu v Starom Smokovci, lebo Martin si musel tentokrát vymeniť kufre na tretrách. Dali sme si kávu a nakoniec aj doplnili trochu energie palacinkami.

Obišli sme tatranský masív, prešli sme okolo Belianskych Tatier a za Ždiarom sme odbočili z hlavnej cesty. Mali sme sa sebou síce ešte len 87 km, ale peknú dávku stúpaní a takmer 1300 výškových metrov.

Po rozbitej lesnej ceste sme si chvíľu dobre zašliapali do kopca, ale potom nasledoval jeden z najlepších a najkrajších zjazdov za celých sedem dní. Dobrá cesta, krásne výhľady a žiadne autá. Vyšli sme v Osturni, kde sme sa stretli s našim sprievodným autom a Adam s Natáliou nám kúpili pizzu, takže sme sa opäť najedli a pokračovali ďalej.

Stále nám svietilo príjemné teplé slnko, takže sme aspoň z nôh zhodili návleky a chvíľu sme si užívali jazdu v krátkom. Pokračovali sme na sever a tesne popri poľskej hranici sme sa dostali pod Pieniny, pokračovali sme cez Starú Ľubovňu a už sme išli len smerom na Bardejov.

Tento deň bol fakt skvelý, stále sme išli po nádherných cestách obklopení krásnou prírodou. A nebudem klamať, nákup liekov proti bolesti mi tiež dosť zásadne spríjemnil deň. Slnko už pomaly zapadalo a vyšli sme na posledný kopec v Obručnom.

Čakalo nás však stále ešte 30km, v ktorých sa Mišo poriadne hecol a potiahol nás až do Bardejova. V meste sme našli fajnovú reštiku, takže sme sa veľmi spokojne najedli, dali pivo a išli sme spať.

4. Deň: Popri ukrajinskej hranici

  • Bardejov → Blatná Polianka 
  • Vzdialenosť: 185km
  • Prevýšenie: 1800m
  • Čas: 6:16 hod
  • Priemerná rýchlosť: 29,5 km/h

Štvrtý deň sme sme pokračovali z Bardejova a kopírovali sme východnú hranicu Slovenska až do dedinky Blatná Polianka, kúsok od Užhorodu. Už ráno som vedel, že to bude veľmi ťažký deň a čaká nás deväť stúpaní. Vlastne celý deň sme išli hore-dole, bez žiadnej dlhšej roviny.

Navyše poriadna únava sa prejavila už aj u Andreja, ktorý mal v noci triašku a teplotu. Našťastie sa v noci dal zázračne dokopy, vypotil sa a ráno mu už bolo o dosť lepšie. “Kríza bola včera, predvčerom, predpredvčerom a príde asi aj dnes, ale snáď nie až taká veľká,” hovoril Mišo počas ranného plnenia fliaš.

Po troch ťažkých dňoch to však bola už skutočne veľká kríza a Mišo s jeho profi skúsenosťami už na začiatku tejto šialenosti hovoril, že práve tretí a štvrtý deň budú krízové. A pre mňa to bol práve tento. Napriek liekom proti bolesti som sa dosť veľkú časť dňa trápil. Každé stúpanie bolo pre kolená peklo a každý zjazd bol malé vykúpenie. Aspoňže tá príroda okolo nás bola stále krásna.

Po 80 km prišiel taký vtipno-nevtipný adrenalínový moment. Za dedinkou Čabalovce, kúsok za Medzilaborcami, sa začal zjazd, v ktorom sme na začiatku stretli stádo kráv.

Ja som sa však suverénne pustil brzdy a spustil som sa dole kopcom. Pritom som zľava obehol jednu kravu, ostatné začali utekať a veľmi natesno som preletel okolo ďalšej, ktorá ma takmer rozpučila o zvodidlo. Áno viem, nebolo to rozumné. Ale aspoň to máme na videu.

Keď uvidíte dokument, budete počuť, ako veľmi som pobavil chalanov, ktorí išli celý zjazd v záchvatoch smiechu. Ja som bol v adrenalínovom tranze, ale tiež som sa neubránil smiechu. Aspoň ma na chvíľu prestali bolieť kolená.

Nádhernými cestami sme prešli sme popod celými Poloninami. Martina začali trápiť achilovky. Pred predposledným väčším stúpaním medzi dedinkami Ruský Hrabovec a Podhoroď sme museli zastaviť a Mišo nastavil Martinovi kufre na tretrách.

Čakali nás však ešte dve stúpania po 200 metrov. Moje kolená sa trápili, Maťove achilovky tiež. Aspoň som v tom už úplne nebol sám.

Na posledných 20 km sa opäť Mišo hecol a potiahol to až do Blatnej Polianky, kde sme sa ubytovali u lokálov na ranči. Dostali sme domáce jedlo a aj iné domáce… takže poniektorí sa aj trošku pozabávali, keď už sme boli na tom východe.

Ja som bol už dosť rozbitý zo samotného jazdenia a celé štyri dni na mňa večer dosť doľahli, takže som radšej oddychoval a bavil sa na ostatných. Ďalší deň bol na pláne “oddychový” deň do Košíc, takže som sa tešil, že sa poriadne vyspím a oddýchnem.

5. Deň: Vraj deň oddychu

  • Blatná Polianka → Košice 
  • Vzdialenosť: 146km
  • Prevýšenie: 567m
  • Čas: 4:18 hod
  • Priemerná rýchlosť: 34km/h

Piaty deň sme sa ráno zobudili na ranči v Blatnej Polianke. Poniektorí aj trošku viac unavení z predošlého veselého večera. Táto etapa mala byť oddychová, lebo bola relatívne krátka a po prevažne po rovine.

Ráno sme sa teda neponáhľali a vyrazili sme až tesne pred obedom. Mišo nastavil Maťovi na bicykli celý posed, aby ho neboleli achilovky, s ktorými začal mať problémy predošlý deň.

Keďže sme však vyrazili neskoro, museli sme to kompenzovať rýchlosťou. Kúsok za Blatnou Poliankou sme ešte na viackrát natáčali úvod k plánovanému dokumentu, takže sme sa zdržali ešte viac. Po dvanástej sme sa konečne rozbehli. A išli sme fakt dosť rýchlo.

V dedinke Lekárovce sme sa dostali iba pár stoviek metrov od ukrajinskej hranice, kde nás však domáci varovali, že bližšie radšej nemáme chodiť, a tak sme pokračovali južne a cez Stredu nad Bodrogom sme sa dostali až do Maďarska, ktorým sme prechádzali 40 km.

V Strede nad Bodrogom sme mali natočených už viac ako 80 km, a tak sme sa zastavili v lokálnej reštaurácii na obed. Ponuka široká nebola, ale vyprážané syry, kebaby a veľa hranoliek nám úplne bohate stačilo. S úsmevmi na tvári sme sedeli na plastových stoličkách a vyhrievali sme sa na slnku.

Ja som sa v tento deň asi v polovici cesty dostal do stavu, kedy som už nemohol piť isotonické drinky a všemožné energetické tyčinky. Keby som zjedol o hlt viac resp. keby som zjedol o jednu tyčinku viac, asi by som sa povracal. Od tohto momentu som pil už len čistú vodu, minerálku a jedol obyčajné tyčinky alebo pečivo.

Keďže sme išli dlho po rovine, bolo to dosť nezáživné, ale Mišo to zachránil, keď si namiesto jednej fľaše strčil do držiaku reprák a pustil hudbu. Pár endorfínov naviac v takých situáciách skutočne dosť pomôže.

Celý deň nám našťastie svietilo slnko a bolo príjemne teplo. Okrem toho sa vpredu striedali Mišo a Martin, ktorí zapli svoje “motory” v nohách, takže ja s Andrejom sme sa väčšinu cesty viezli v závese.

Mal to byť oddychový deň, ale keďže sme dobiehali neskorý štart, išli sme necelých 150 km priemernou rýchlosťou 34 km/h, ľahké to pre mňa veru nebolo a ani kolená sa z toho veľmi netešili, lebo som mal pocit, že už ani tabletky na bolesť nejako nezaberajú.

Do Košíc sme prišli tesne po západe slnka a naša prvá zastávka bolo pivo. “S pribúdajúcimi dňami sa nám ukazujú rozdiely medzi amatérmi a profíkmi,” hovoril Andrej Mišovi, ktorý s úsmevom na tvári konštatoval, že sa mu ide konečne začína ísť dobre. Po večeri sme išli hneď spať, lebo na ďalší deň nás čakal extrémne ťažký deň v kopcoch na Gemeri.

6. Deň: Ťažký deň v kopcoch na Gemeri

  • Košice → Hriňová 
  • Vzdialenosť: 200km
  • Prevýšenie: 4061m
  • Čas: 8:05 hod
  • Priemerná rýchlosť: 24,7km/h

Šiesty deň bolo poriadne šialenstvo a máme z neho veľmi veľa pekných fotiek, ale táto (titulná fotka) pre mňa vystihuje tento deň asi najviac. Po piatich ťažkých dňoch sme unavení začali šliapať do pedálov už ráno o ôsmej. Čakalo nás viac ako 4-tisíc výškových metrov na 200-kilometrovej trase.

Ešte na námestí v Košiciach sme dostali obrovské povzbudenie, keď na nás skríkol okoloidúci kuriér, že nás sleduje a drží nám palce. Každá takáto drobnosť nám dodávala na nálade aj pozitívnej energii, ktorú sme v tento deň veľmi potrebovali.

Tabletky na bolesť už boli v podstate iba placebo. Chalanom sa šliapalo do kopcov celkom v pohode, ale ja som už bohužiaľ nevládal a zaostával som. Čakal som, že sa to stane, tak som už od rána mal v ušiach sluchátka s hudbou, aby som aspoň trochu zamestnal mozog.

Bolo fajn, že nám aspoň svietilo slnko a bolo relatívne teplo. Kopce boli pre mňa síce obrovským fyzickým trápením, ale farebné jesenné lesy, ktoré nás stále obklopovali, boli skutočne nádherné. Miestami som však už ani nemal energiu obzerať sa a iba som sa pozeral pod predné koleso a bezducho som šliapal do pedálov.

V Jelšave sme si dali obedovú pizza-pauzu a dali sme si aj kultúrnu pauzu, keď sme sa išli pozrieť do lokálneho Kaštieľa Coburgovcov, kde sme si dali kávu a vypočuli sme si krátku prednášku. Ja som si zatiaľ na nohách ponaťahoval všetko, čo sa dalo a pokračovali sme ďalej.

“Nejako to ide. A pre niekoho to aj nejako nejde,” hovoril o mne Mišo počas prestávky v dedinke Železník a dodal motivačne: “Vieš, čo ti pomôže? Dojsť do Hriňovej!” Rezignovane som odpovedal: “Zajtra pôjdem autom,” na čo Mišo opäť motivačne zareagoval: “Nie. Neexistuje. Už chýba iba deň a pol. O chvíľu sme tam.”

V ďalších stúpaniach moje trápenie pokračovalo a musím sa poďakovať chalanom, ktorí má potlačili a pomohli mi. Na posledných 30 km sme museli ešte nastúpať ďalších 600 metrov a v nohách sme už mali v ten deň 2400 m a 170 km. To už som sa netrápil iba s bolesťami, ale dochádzala mi už aj energia.

Zjedol som dve tyčinky, dve pečivá a v závere stúpania som sa dokonca na chvíľu musel chytiť auta. Zjazd do Hriňovej sme išli už za totálnej tmy a na cestu nám spoza nás svietilo iba naše auto.

Nejakým zázrakom sme to zvládli, teda minimálne pre mňa to bol malý zázrak, a Andrej si dal na konci zjazdu okrem “high-five” s Mišom aj ďalšie “high-five” pedálom o zvodidlo. Našťastie bez pádu, aj keď veľa asi nechýbalo. Prežili sme a čakal nás už “iba” posledný deň.

7. Deň: Ubíjajúca rovina

  • Hriňová → Bratislava 
  • Vzdialenosť: 251km
  • Prevýšenie: 1109m
  • Čas: 7:01 hod
  • Priemerná rýchlosť: 35,9km/h

Posledný deň. Už večer v Hriňovej sme sa s chalanmi bavili, že sami nevieme, ako sme to dotiahli až tam. Pôvodne sme mali v pláne na posledný deň 300 km dlhú trasu po južnej hranici, ale nakoniec sme to kvôli počasiu aj únave skrátili o 50km.

Celý deň som si v hlave opakoval: “Je to posledný deň, to už musím zvládnuť, aj keby čo bolo…” a to isté mi stále opakoval aj Mišo. Že ma do tej Bratislavy dotlačí, keď bude musieť! “Nikto nie je ready,” povedal Andrej do kamery pred odjazdom.

Išli sme veľmi rýchlo a pravdupovediac, veľká časť cesty bola dosť nezáživná. Okrem toho bolo dosť depresívne počasie, zamračené a zima. Po každej krátkej zastávke som bojoval s bolesťami kolien, ktoré vždy aspoň trochu ustáli asi po pol hodine šliapania.

Celý deň to ťahali Mišo a Martin a ja s Andrejom sme sa striedali na chvoste. Mali sme v nohách už viac ako 1200 km a už som nebojoval iba s bolesťami kolien, ale aj s veľkou únavou. Miestami som sa musel pridržiavať auta, lebo som už skutočne nevládal.

Išlo to veľmi pomaly. Zvolen, Krupina, Dudince, Šurany, Šaľa…  Predošlé dni sme mali kopce, po ktorých sme si oddýchli aspoň v zjazdoch, ale teraz sme museli vkuse šliapať. A hnusné počasie či výhľady na nekonečnú rovinu okolo nás boli dosť depresívne. Nepomáhala už ani hudba a vlastne som už ani nevedel, čo si mám pustiť. Tak som to vypol.

Prestávku na jedlo sme si dali v Dudinciach. Objednali sme si pizzu, lebo to bolo asi jediné jedlo, ktorého sme sa nemuseli nikde báť. “Fuj jedlo,” hovorí pri stole Mišo s polovicou pizze pred sebou. Za tých sedem  dní sme už totiž zjedli toľko pizze a celkovo jedla, že už nám takmer nič nechutilo.

Asi 50 km pred Bratislavou začalo spoza oblakov vychádzať slnko. Museli sme zastaviť na benzínke, aby sme sa aspoň niečoho najedli a dali sme si kávu. Posledná hodina pred Bratislavou – Mišo zapol svoj “motor” v nohách a išiel, čo to dalo. My sme síce išli v závese, ale napriek tomu to nebolo vôbec ľahké udržať také šialené tempo. Veď za celý deň – 250 km sme mali priemernú rýchlosť necelých 36km/h. Tak si to asi viete predstaviť.

Tabuľa s nápisom Bratislava. Neverím vlastným očiam. Vlastne neverím, že sme vo vôbec dali. Zastavili sme vedľa cesty a objali sme sa. Prešli sme okolo Slovenska za 7 dní.

Všetci sme si prešli svojimi krízami. Mali sme neznesiteľné nálady, ktoré sa striedali so smiechom, niekedy tak trochu cez slzy. Bez Natálie a Adama by sme to mali veľmi ťažké. Okrem fotiek a videa sa nám však starali aj o mnohé ďalšie veci. Nakupovali nám jedlo, pomáhali počas jazdy a neraz sme sa vo vetre skryli za auto, takže im za všetku pomoc patrí veľká vďaka.

Za spoluprácu a podporu projektu jazdy Okolo Slovenska ďakujeme aj značkám Isadore, Specialized a Wahoo.

Aktuality

21:03 Fotogaléria: Pozrite si, ako vyzerali tréningy pred Strade Bianche 2024.

Jazdcov čaká 215 km dlhá trasa s prevýšením 3674 m a 15 štrkových sektorov s celkovou dĺžkou cez 71 km. Najväčšími favoritmi sú víťazi predošlých dvoch edícií Tadej Pogačar a Tom Pidcock.

13:43 Video: Šialený zostrih Sleeper Shreddit z pretekov svetového pohára v zjazde.

„Je to vonku! Najväčšiu zjazdová show na svete – svetový pohár sme zachytili na našich kamerách a posielame ho do sveta ako darček pre vás fanúšikov. Drifty, skoky, pády a atmosféra na to všetko sa v edite môžete tešiť. Prinášame vám 8 a pol minúty skutočného chaosu“ píše sa vo vyjadrení tvorcov editu.

13:14 Video: Slovenská zjazdová reprezentácia trénuje na blate vo Francúzsku.

Zjazdári odišli na juh Francúzska za ideálnymi podmienkami a skvelým počasím, avšak jazdia v blate a daždi.

12:09 Český enduro pretekár Vojta Bláha je novým členom Horsefeathers tímu.

Vojta Bláha je špičkový enduro pretekár a svoje schopnosti dokazuje nielen na pretekoch v Česku, ale aj vo svetovom pohári v disciplíne enduro. Od tejto sezóny bude Vojta jazdiť v oblečení a s doplnkami Horsefesthers.

11:21 Norco predstavilo nové modely Sight a Optic s high-pivot konštrukciou.

Trailové a enduro bicykle budú dostupné v karbónovom, ale aj hliníkovom prevedení s rôznymi veľkosťami kolies.

Zavrieť reklamu