Fotogaléria (8)

Keď Reece Wallace po páde pocítil pálenie medzi lopatkami, myslel si, že si natiahol sval. Oveľa viac ho znepokojovala ruka, na ktorej mu okamžite narástla veľká hrča a nedokázal ňou poriadne hýbať. Chcel sa čo najrýchlejšie dostať do vrtuľníka a následne do nemocnice. Závažnosť druhého zranenia sa dozvedel až po vyšetrení.

„Pamätám si, ako ku mne prišla sestra a povedala: ‚Reece, pozri sa na mňa. Kým nepanikárim ja, nechcem, aby si panikáril ty. Máš však zlomený krk.‘ V tej chvíli to na mňa celé doľahlo. Bolo to to najťažšie, čo som kedy počul,“ spomína v záverečnej epizóde svojho projektu z Aljašky.

Wallace neutrpel poškodenie miechy a zotavuje sa s cieľom vrátiť sa na bicykel.

+ 5

Prvý zjazd mu dodal sebavedomie

Projekt pripravoval deväť mesiacov. Na Aljaške hľadal rozsiahle svahy s nedotknutým terénom, na ktorých by si mohol vyberať vlastné línie a jazdiť veľké oblúky. Vrtuľník ho dopravil do hôr, kde však už prvé metre ukázali, aké náročné bude nájsť bezpečný prejazd.

Vrchnú časť svahu tvorili veľké balvany, skalné hrany a zrázy. Niektoré úseky preto prešiel pešo. Nechcel riskovať defekt ani nešikovný náraz do skaly, po ktorom by mohol spadnúť cez okraj.

Problémom bola aj obmedzená viditeľnosť. Svah sa pred ním opakovane lámal a zakrýval terén pod sebou. Miesto, ktoré zhora pôsobilo ako pokračovanie súvislej línie, mohlo ukrývať ďalšie skaly alebo zráz. Celé trasy si pritom vopred pešo neprešli.

Nižšie sa však charakter povrchu zmenil. Skál ubúdalo a pribúdala hlina, v ktorej pneumatiky nachádzali výbornú priľnavosť. Wallace začal zrýchľovať.

„Cítil som, ako sa pneumatiky okamžite zabárajú do hliny. Už samotný povrch ma dostatočne spomaľoval a poskytoval takú priľnavosť, že som takmer hneď mohol povoliť brzdy. V takomto teréne som ešte nikdy nejazdil tak rýchlo,“ opisuje.

Do cieľa prišiel nadšený. Prvú jazdu zvládol, cítil sa rozjazdený a chcel pokračovať.

Svetlo ubúdalo, cítil tlak

Wallace pôvodne navrhol pilotovi Russovi, aby sa presunuli na ďalšie miesto. Pilot ho však povzbudil, aby si na rovnakom svahu dal ešte jeden zjazd. Súhlasil aj kameraman Matt, ktorý mal konkrétnu požiadavku: pri druhom pokuse sa posunúť približne o deväť metrov viac vľavo.

Po úspešnej prvej jazde to Wallace nevnímal ako zásadnú zmenu.

„Hovoril som si, že keď som si tam už našiel líniu, čo sa môže zmeniť o deväť metrov vedľa? Dohodli sme sa, že tentoraz začnem rovno tam, kde sa začína dobrý terén, a pôjdem odtiaľ,“ vysvetľuje.

Pri druhom výsadku tak vynechal nepríjemnú skalnatú vrchnú časť. Kameramani už boli na miestach a vrtuľník sa vrátil dolu. Wallace však začínal vnímať, že čas v horách sa kráti.

„Cítil som tlak, aby som vyrazil. Ubúdalo denné svetlo, blížilo sa zlé počasie a ja som chcel stihnúť ešte ďalšie línie,“ hovorí.

Rozbehol sa rýchlejšie než pri prvom pokuse. Povrch už poznal, na bicykli sa cítil dobre a podľa svojho odhadu dosiahol rýchlosť približne 50 km/h. Keď zbadal Matta s kamerou, zamieril viac vľavo, ako sa dohodli.

Svah bol strmší a pred Wallaceom sa objavil prechod zo strmého úseku do rovnejšieho miesta, za ktorým terén opäť klesal.

Na celý pád si pamätá

V kritickej chvíli sa Wallace pokúsil vyskočiť od bicykla, aby nepreletel cez riadidlá. Náraz do zeme však prišiel oveľa prudšie, ako očakával, a nasledovali premety.

„Zrazu som pozeral na oblohu, letel som vzduchom dozadu a nohy som mal otočené smerom k vrcholu. Išiel som sa veľmi rýchlo. Dopadol som na zadok a potom som zátylkom udrel o zem tak silno, akoby ma niekto zozadu trafil bejzbalovou palicou,“ opisuje.

Pri páde sa mu rozbila prilba, odleteli okuliare aj kamera GoPro. Keď sa zastavil, okamžite si všimol poranenú ruku. Podľa jeho slov sa mu napriek silnému úderu do hlavy napokon nepotvrdil otras mozgu.

„Vedel som, že s rukou je niečo veľmi zle. Hovoril som, že musíme odísť, nastúpiť do vrtuľníka a dostať sa do nemocnice. Medzi lopatkami som cítil trochu pálenia, ale pripadalo mi to, akoby som si len natiahol sval,“ spomína.

Po prevoze z hôr ho Calvin odviezol do nemocnice vo Wasille. Röntgen potvrdil zlomeninu ruky a následné CT vyšetrenie krčnej chrbtice odhalilo aj ďalšie vážne zranenie.

„Keď ide o krk, je to naozaj desivé. V tej chvíli nešlo o bolesť. Prvýkrát v živote som cítil takýto strach,“ hovorí Wallace.

Nakrúcanie dostalo prednosť pred bezpečnosťou

Pri spätnom hodnotení sa Wallace vracia k tomu, že úspešný prvý zjazd nenahrádzal obhliadku ďalšej línie. Lepší pocit na bicykli a známy povrch mu dodali istotu, no nie vedomosť o tom, čo ho čaká o niekoľko metrov vedľa.

Zároveň priznáva, že počas dňa prestali dostatočne sledovať, ako jednotlivé okolnosti ovplyvňujú ich rozhodovanie.

„Pri takýchto aktivitách ďaleko od civilizácie musí byť bezpečnosť na prvom mieste. My sme sa však dostali do bodu, keď malo prednosť nakrúcanie a časový plán,“ konštatuje.

Skúsenosť porovnáva s lietaním, pri ktorom si podľa vlastných slov podobné podľahnutie vonkajšiemu tlaku nepripúšťa.

„V letectve sa takto nesprávam, pretože keď dovolíte, aby vás tlačili vonkajšie okolnosti, môžete zomrieť. Na bicykli sme v tomto trochu benevolentnejší a povieme si, že to jednoducho pošleme. Lenže v takomto teréne, v takej odľahlej oblasti a pri takých rýchlostiach si to nemôžete dovoliť.“

Hoci spomína ponáhľanie zo strany pilota, počasie aj harmonogram nakrúcania, zodpovednosť za svoje rozhodnutia berie na seba.

„Mal som spomaliť, uvedomiť si, ako sa cítim, a nájsť si čas prejsť si línie pešo bez toho, aby ma ovplyvňovali ľudia, ktorí na bicykli nesedia. Rozhodnutia boli napokon na mne a ja som dovolil, aby mi tlak zatemnil úsudok. Bola to tvrdá lekcia, ktorú už nechcem zopakovať.“

Na Aljašku sa chce vrátiť

Pád projekt predčasne ukončil, Wallace sa však svojho zámeru nevzdal. Po zotavení chce opäť objavovať nedotknuté svahy a stále ho láka aj plán pristáť s lietadlom na vrchole hory a odtiaľ zísť na bicykli.

Návrat podmieňuje tým, že bude zdravý, silný a na bicykli sa bude opäť cítiť dobre. Zmeniť chce predovšetkým podmienky, v ktorých bude robiť rozhodnutia.

„Tréningu venujem veľa času a myslím si, že bicykel ovládam dobre. Poznám svoje schopnosti aj hranice, čo mi pomáha nepúšťať sa do vecí, na ktoré nemám. V ten deň som však neurobil potrebnú prípravu a doplatil som na to,“ priznáva.

Chuť skúšať nové veci mu zostala. Po Aljaške k nej však pribudla konkrétna skúsenosť s tým, aké následky môže mať vynechaná obhliadka a rozhodnutie urobené v časovom tlaku.

„Jediné, čoho sa bojím viac než zranenia, je ľútosť. Nechcem sa raz obzrieť za životom a ľutovať, že som sa bál. Chcem však byť pripravený na chvíle, keď strach príde.“