Fotogaléria (28)

Lachlan Morton prešiel po trase legendárneho Pony Expressu 3 217 kilometrov a historický čas poštovej štafety na koňoch prekonal o takmer 20 hodín. Foto: EF Pro Cycling

Keď Lachlan Morton dorazil neskoro večer do historického centra Sacramenta, mal za sebou 3 217 kilometrov a takmer týždeň na cestách. Pred budovou niekdajšej konečnej stanice Pony Expressu ho čakali rodina, priatelia aj fanúšikovia, ktorí sledovali jeho jazdu cez americký západ.

Zo St. Joseph v Missouri sem prišiel za šesť dní, 21 hodín a 15 minút. Historický čas štafety na koňoch, ktorá v roku 1861 prepravila po tejto trase inauguračný prejav Abrahama Lincolna, zlepšil o 19 hodín a 45 minút.

„Úžasne som si to užil. Ani som zúfalo netúžil po tom, aby sa to skončilo, čo bolo zvláštne. O tejto jazde som sníval celé roky, takže je skvelé byť tu a vidieť aj ľudí, ktorí nás prišli privítať,“ povedal Morton po dojazde.

+ 25

Jeden cyklista proti času poštovej štafety

Pony Express vznikol v roku 1860 s prísľubom, že dokáže doručiť poštu cez americký západ za desať dní alebo rýchlejšie. Spojenie medzi Missouri a Kaliforniou zabezpečovali jazdci, ktorí menili kone približne každých 16 kilometrov. Sami odovzdávali zásielky ďalšiemu jazdcovi po zhruba 120 až 160 kilometroch.

Najrýchlejšie zaznamenané doručenie trvalo sedem dní a 17 hodín. Morton sa rozhodol prekonať tento čas na bicykli, pričom celú vzdialenosť absolvoval vlastnými silami. K dispozícii však mal podporný tím, zásoby aj viacero bicyklov.

Jeho trasa viedla cez Missouri, Kansas, Nebrasku, Colorado, Wyoming, Utah, Nevadu a Kaliforniu. Pri plánovaní sa snažil čo najvernejšie sledovať pôvodnú poštovú cestu, hoci dnešná krajina a priechodnosť jednotlivých úsekov si vyžadovali odklony.

„Z historického pohľadu je stále ťažké pochopiť, čo to pred 160 rokmi znamenalo. Náročné je to aj dnes. Mal som pri sebe ľudí, GPS aj svetlá, no v noci som si predstavoval, aké by to bolo cválať čo najrýchlejšie cez púšť bez toho, aby človek videl, kam ide. Stále je to pre mňa nepredstaviteľné,“ vysvetlil.

Samotná služba fungovala iba približne 18 mesiacov. V októbri 1861 ju nahradilo transkontinentálne telegrafné spojenie, no príbehy jej jazdcov prežili celé generácie.

Bicykle menil podľa terénu

Morton od začiatku počítal s tým, že na rýchlejších úsekoch potrebuje získať náskok pred náročnejšou druhou polovicou. Už počas prvých dvoch dní prekonal vyše 1 100 kilometrov.

Sprevádzali ho mechanik Tom Hopper, brat Gus a filmový štáb. Podporné vozidlo slúžilo ako pojazdná základňa s jedlom, nápojmi a bicyklami pripravenými na rôzne povrchy.

„Chcel som napodobniť spôsob, akým kedysi menili kone. Podľa terénu som plánoval striedať gravelový, cestný a horský bicykel. Trasu som zostavil tak, aby sa čo najviac približovala pôvodnej,“ opísal svoju myšlienku pred štartom.

Na rýchlych cestách využíval užšie plášte, na štrku širšie obutie a v technicky najťažších pasážach presadal na horský Cannondale Scalpel. Ani vhodný bicykel však nestačil všade. Hlboký piesok, kamene a zarastené chodníky ho opakovane prinútili zosadnúť a tlačiť.

Postup komplikovala aj neistota. Čiara v navigácii niekedy označovala cestu, ktorá v skutočnosti takmer neexistovala.

Mráz vo Wyomingu a miznúce cesty v Nevade

Vo Wyomingu sa k protivetru pridala intenzívna zima. Morton si pod dres vkladal fľaše naplnené horúcou vodou, aby sa aspoň trochu zahrial. Počas jedného z náročných dní napriek tomu prekonal približne 440 kilometrov a na bicykli aj pri postupe terénom strávil 17 hodín.

Inde ho namiesto chladu brzdil povrch. V tme sa predieral pieskom a nízkymi kríkmi, ktoré zachytávali pedále aj kolesá. Niektoré úseky boli vymyté, ďalšie sa strácali v okolitej krajine.

V Nevade narazil na pôvodnú časť trasy Pony Expressu, ktorá pripomínala vyschnutú močarinu. Dlhé pasáže musel prejsť pešo. Keď ho tím dobehol, očakával vyčerpaného a podráždeného jazdca.

Morton sa však usmieval: „Presne takto som si to predstavoval.“

Práve odľahlé časti Nevady sa napokon zaradili medzi jeho najobľúbenejšie úseky. Počas celej cesty ho navyše povzbudzovali stretnutia s miestnymi obyvateľmi aj cyklistami, ktorí sa k nemu pridávali. Sám medzi ľuďmi pozdĺž trasy prevážal listy a zaujímal sa o život v ich komunitách.

Cez Sierru Nevadu pred príchodom búrky

V závere sa k súboju s historickým časom pridalo počasie. Blížiaca sa tropická búrka hrozila dažďom, ktorý mohol premeniť prašné cesty na ťažko priechodný terén.

Posledný deň viedol z Nevady cez pohorie Sierra Nevada do Kalifornie. Morton opäť využil horský bicykel a po dňoch na rozbitých cestách ho príjemne prekvapili udržiavané horské chodníky v okolí jazera Tahoe. Jeden z nich dokonca zaradil medzi päť najlepších, na akých kedy jazdil.

Aj keď sa už blížil k známym cestám, predčasnú oslavu si nepripúšťal.

„Keď si hlava začne myslieť, že už ste v cieli, môže byť zvyšok oveľa ťažší,“ povedal. Pomáhala mu jednoduchá predstava: „Teraz si opakujem len to, že idem domov.“

Do Sacramenta dorazil o 23:19 hod miestneho času. K svojim predchádzajúcim vytrvalostným výkonom tak pridal úspešnú jazdu po jednej z najznámejších historických trás Spojených štátov.

„Bolo tam veľa vecí, ktoré vo mne vzbudzovali rešpekt, ale dokázal som si to užiť viac, ako som čakal, hoci to bolo naozaj ťažké. Táto jazda spojila presne tie druhy cyklistiky, ktoré mám rád. Aj preto mi priniesla také veľké uspokojenie,“ zhodnotil Morton.