Po včerajšom zranení Madsa Pedersena sme sa dostali do menšej debaty a musím povedať, že ľudia si naplno neuvedomujú jeden dôležitý fakt: ako veľmi môžu zranenia, a najmä tie vážne, narušiť vývoj športovca smerom k jeho maximálnemu potenciálu.

Keď dôjde k zraneniu, nejde len o to, že jazdec vynechá pár pretekov alebo na papieri stratí časť sezóny. Ťažký pád dokáže vynulovať roky systematicky budovanej adaptácie.

Pozrime sa napríklad na Jonasa Vingegaarda. Bol na jasnej vzostupnej trajektórii a potom prišiel pád na pretekoch Okolo Baskicka, ktorý ho nepripravil len o kvalitnú prípravu na Tour. V skutočnosti ho v jeho vývoji posunul späť približne o dva roky.

Wout Van Aert sa dostal do podobného kolotoča po pádoch na Dwars Door Vlaanderen a na Vuelte, ku ktorým sa pridali aj choroby.

Aj Remco Evenepoel šiel výkonnostne nahor. Pád na Okolo Lombardie ho však zabrzdil, potom sa opäť pomaly zlepšoval. Následne ho ďalší incident, keď ho zrazila poštová dodávka, opäť vrátil o dva roky späť a teraz znovu stúpa.

Áno, Remco je stále jedným z najlepších cyklistov modernej éry, no pri neprerušovanom vývoji mohol byť ešte niekde inde.

A práve to je aj jeden z dôvodov, prečo sú Tadej Pogačar a Mathieu van der Poel tak výrazne pred ostatnými.

Našťastie ani jeden z nich neprešiel takýmito zraneniami, ktoré by zásadne zmenili ich kariérnu dráhu. Dokonca aj zlomené zápästie znamenalo pre Pogačara určitý zásek, hoci sa na trenažér vrátil už po týždni.

Každá ich sezóna tak priamo nadväzuje na tú predchádzajúcu, namiesto toho, aby museli najskôr naprávať škody. Tento kumulatívny efekt je jedným z hlavných dôvodov, prečo sú dnes tak ďaleko pred zvyškom pelotónu.

Nie preto, že by ostatným špičkovým jazdcom chýbal talent, ale preto, že ich kariérne dráhy boli opakovane prerušované.

Prečítajte si tiež

Lucas‘ cycling blog: Má Mathieu van der Poel ešte kam rásť? Prehľad cieľov, ktoré ho môžu motivovať