Zlatý klinec AM.EN (All mountain – Enduro) sezóny v Slánskych vrchoch

Text: Lucia Pastoreková & Ján Tekel

Foto: Ján Tekel

Keby ste sa ma opýtali, na najfajnovejšie bikové pojazdenie v okolí Prešova, neváhala by som ani sekundu – Slánske vrchy, Zbojnícke skaly, žltá značka… Indície, ktoré Vás isto privedú na tú správnu cestu či trail. Slnečné nedeľné ráno, námraza na autách, roztápajúca sa inovať na tráve a päť šalených bikerov sa vydáva v ústrety ďalšiemu bikovému dobrodružstvu.

Keďže minulý rok babie leto dlho nie a nie odísť, opäť sme raz „museli“ na bike. A cieľ bol jasný – AM.EN v Slánskych vrchoch. Všetci sme sa stretli na Solivare (mestská časť Prešova), odkiaľ sme sa vydali po bežnej ceste do Ruskej Novej Vsi. Kľukatá asfaltka nie je vďaka serpentínam až taká strmá, len trošku dlhá na náš vkus. Utešujeme sa, že sa to o chvíľu skončí a prídeme do terénu. Tam aspoň ten zadok menej tlačí :-).

A naozaj, za dedinou sa napájame na lesnú šotolinu. Máme pocit, že sa ocitáme v inom svete. Jeseň tu počarovala. Zlaté žiariace farebné listy vo víre vetra sa kde- tu menia na zlatý dážď. Zubaté slnko sa na nás vyškiera spoza listov a keď sme v závetrí, ešte cítime jeho vyhasínajúce teplo… Ok, ok, dosť bolo básnenia, poďme do reality. Najťažšie stúpanie je totiž priamo pred nami a zďaleka nie je také rozprávkové – miestami, keď máte sedadlo takmer v zadku, je to skôr nočná mora. Náš fotograf sa trochu blázni s foťákom, a tak pohodovým tempom pomaly, ale isto naberáme výšku po starej, ale nedávno opravenej šotolinovej ceste.

Prvé prestávky, výstupy a zjazdy

Prvú prestávku si dávame pri Chate Sova. Tankujeme čerstvú vodu z prameňa a ládujeme do seba, akoby sme týždeň nejedli. Predsa len, okolo 600 výškových metrov dá zabrať. Po pauze opäť nasadáme na biky. Už len necelý kilometer a konečne prvý zjazd. Prichádzame na vrchol kopca – Oltáre. Podaktorí zakladáme chrániče, ktoré ochránia nielen pri pádoch, ale je v nich aj príjemne teplúčko. Krátke, vratké, nie veľmi strmé akurátne singlové klesanie. Ocitáme sa na rázcestí pri ďalšej chate – Fricke. Žiaľ, ani táto chata nie je bežným smrteľníkom otvorená. Len popri nej prefrčíme (ja som si ju v skutočnosti ani nevšimla – je zašitá napravo od smeru jazdy a vyzerá, že tam naposledy niekto prebýval ešte za komančov) a šľapeme hore, smerom na Javornícku Poľanu. Tu tak fučalo, že sa nedalo nič robiť, museli sme ďalej.

Hráme úchylnú hru o Challenge, kto to vyjde hore na jednu šupu… Hecol sa Dijck, ktorému bola asi najviac zima :-).

Singletracky

Rázcestie pri Troch Chotároch konečne odhalilo aj starý poľovnícky chodník. Letíme po singletracku, ktorý miestami prudko naberá spád, ale netreba brzdiť, aby vás to pekne vynieslo do protisvahu. Sem tam sa nájde nejaká skalka, z ktorej sa dá skočiť a trošku sa pohrať s terénom. Zhruba po 1,5 km zjazdu sa cesta ťahá 500 m po zvážnici. Ani neviete ako a ste na modrej značke, ktorá vás (ne)bezpečne prevedie traverzovitým zjazdom. Fakt pekný, priam ukážkový singláč vedený po vrstevnici, husto popretkávaný koreňmi a kameňmi dával priestor kreativite a hravosti, až nás nakoniec „vypľul“ na asfaltku. Ešte 800 metrov hore kopcom a je tu rázcestie a sľubujem, že toto je už fakt posledný zvážnicový stupák.

Posledný stupák, ale tak ľahko sa naň nevyštveráte. Nám to trvalo asi pol hodiny, „makači“ by to iste stiahli na polovicu.

Áno, už to vidím, už sme hore! Konečne Zbojnícke skaly. Tak a teraz už definitívne – sedadlá dole, bundy proti vetru hore. Nasadať, ide sa!

Vláčnym pokrúteným chodníčkom sme prišli na akčnejší kamenistý hrebeň. Za ním nasledovalo úpätie strmšieho zrázu okolo Havranieho brala. Chalani sa opäť tvária husto, keď dávaju pózerské fotky. Po technickej strmine, ktorá riadne preverila naše bikerské zručnosti, nasledovala miernejšie klesajúca pasáž. Tu však bolo treba byť ešte šikovnejší. Na listami zapadanom chodníku sme sa miestami spoliehali len na našu intuíciu a 2 bary v plášťoch. Alebo na zadné koleso, ktoré poznalo cestu pred nami.

Gurmáni si prídu na svoje

Niektorým ľuďom to tu príde nejazditeľné a vraj treba veľa tlačiť. My sme však gurmáni, pekne sme si to tam užívali a určite sme netlačili. Po striedavo lesnom a výhľadovom intermezze sme prišli na rázcestie, kde sa bolo treba rozhodovať medzi dvomi poriadnymi padákmi. Zadná brzda stlačená na doraz v kontrolovanom šmyku tak či onak, takže sme zvolili tú extrémnejšiu verziu. Hlavným lákadlom je drop cez tri spadnuté stromy, ale sú tam aj ďalšie – pre kosti – chrumkavé záležitosti. Vystúpené korene, malé účka, popadané stromy, cez ktoré sú spravené prejazdy a iné lahôdky. To všetko patrí do repertoáru žltej značky precízne zarezanej do svahov Čiernej hory. Keď ste na switchbacku, vedzte, že sa treba pomaly začať lúčiť. Do konca tohto nádherného zjazdu chýba ešte asi 700 m. Lesíkom, rúbaniskom, ba aj potokom sme sa postupne prebojovali do cieľa. Bývalé Lesnícke učilište je našou pomyselnou cieľovou bránou. Postupne sme sa všetci počkali. Krásny západ slnka, koniec ako v romantickom filme. Zuby nám drkotali celú cestu domov, dokonca nik nechcel ani pivá :-). Asi sme boli fakt dosť zničení. Ale za tú akciu to stálo. Fajn ľudia, výborný biking, proste najfajnovejšie pojazdenie, čo vám poviem…(aspoň za posledný týždeň:-)). Však si to tu niekedy skúste prísť prejsť.

A určite si nezabudnite duše a pumpu, Slánske vrchy sú známe svojím kamenistým terénom!

Náročnosť:

Trasa s dĺžkou 41,5 km je dosť náročná, a to bola skrátená o výšľap na Čiernu horu, ktorý by nám odkrojil z drahocenného jesenného času viac, ako by bolo únosné. Z rovnakého dôvodu sme vynechali aj dojazd späť do mesta terénom a zvolili rýchly presun asfaltom. Traily si tiež vyžadujú isté zručnosti, odporúčame iba tým, ktorým nevadia dlhé stúpania a technicky náročné zjazdy.

4 body