Pridajte sa k predplatiteľom

Biker.sk

ZÁMOK K ROČNÉMU PREDPLATNÉMU ČASOPISU BIKER IBA ZA 19,80€!

REPORT: Oravský cyklomaratón

Oravský cyklomaratón očami Šimona a Radky Tabačkovcov
Biker
REPORT: Oravský cyklomaratón



Šimon:

Príprava na preteky


V deň, kedy začína Tour de France sa už tradične jazdí aj Oravský cyklomaratón. Tak sme sa aj my s celou rodinou vybrali už v piatok na mnohými bikermi obľúbené preteky. Od sponzora som dostal nový cyklopočítač s navigáciou Polar V650, tak som sa tešil ako ho využijem a konečne nepoblúdim. Gpx súbor cyklomaratónu som nikde nenašiel, poslednou záchranou bol pre mňa môj kamarát Andrej Kubiš, ktorý mi v piatok večer poslal upravený záznam trasy z minulého ročníka. Môj notebook však práve vo chvíli synchronizácie s Polarom omdlel, vypol sa a už som ho nevedel oživiť. Z mojej navigácie teda nebolo nič a ostal mi iba kvalitný cyklopočítač s veľkým farebným displejom. Štart pre strednú trať 42 km, ktorú pomenovali „Krátka“ a krátku trať menom „Do pohody“ bol naplánovaný na 10:00, čiže som štartoval spolu so svojou sestrou Radkou. Ako pretekár s vyššími ambíciami som sa po krátkom rozjazdení „pichol“ do prvej lajny a zapojil sa do predštartového priateľského podpichovania kamarátov, ktorí sa po štartovom výstrele premenia na súperov, skúmania ich výbavy a tlaku v plášťoch. Pár úsmevov do kamery a fotoaparátov a posledné zaželanie šťastia súperom.

Po výstrele

Po štarte sme naháňali policajné auto a chalana na dymiacom bicykli s veľmi viditeľným technologickým dopingom (benzínovým motorom). Nasledoval veľmi mierny úvod, ale pravé preteky začali, keď sa dobrá asfaltka náhle zmenila na asfaltku, po ktorej sa bicykloval ešte malý Paľko Országh. Keďže kvôli príprave na prijímačky na VŠ som tréningu v posledných mesiacoch veľa nedal, do ťahania pelotónu som sa ani netlačil. Bohato mi stačilo, ako mi na Polare narastali číselká s tepmi. Dobrá pozičná jazda však spôsobila, že som z cesty na lúku odbočoval z prvého miesta. Stihol som akurát utrúsiť poznámku, že na tejto lúke sa začína peklo a začal som špurtovať. Lúka však bola asi tak trikrát dlhšia, ako som si ju pamätal z minulého roka. Sadol som si do sedla keď mi tep ukazoval 194, bolesť v nohách dosiahla nemerateľné hodnoty a videl som tak akurát hmlu. Keďže do konca kopca bol ešte riadny kus, razom som sa z prvého miesta ocitol niekde v druhej desiatke. Vtedy som mal chuť miesto do pedálov zatlačiť brzdové páčky, otočiť a vrátiť sa naspäť do Dolného Kubína. V tej chvíli ma napadli otázky, ktoré už určite napadli všetkých pretekárov: Načo som sem išiel? Ešte to skúsim, alebo sa už iba poobzerám po krásnej prírode? Vybral som si. Na výlet prídem inokedy! Veď som už videl miesto kde sa guľatí zem, no aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že sa guľatí až o kilometer ďalej. Na vrchole som si vydýchol, pretože nasledoval vytúžený, aj keď krátky zjazd do Malatinej. Dediny, kde nám v amfiteátri každý rok dodávajú sily strašne kričiace deti s rapkáčmi a punkrocková kapela mladých chlapcov. Takýto doping by som prijal častejšie. Očividne prejazd Malatinou posilnil aj ostatných, pretože do strmého asfaltového výšľapu ma dobehli ďalší dvaja borci. Toto posilnenie však netrvalo dlho a ja som začal cítiť v nohách nedostatok najazdených kilometrov, takže mi moji súputníci trochu pred vrcholom poodišli. Vďaka Pánu Bohu, že som dobrý zjazdár, pretože som si svoju stratu dokázal znova dohnať. Nasledovala rovinka, na ktorej sme šli pokope a dobehli sme ďalšiu malú skupinku pred sebou. Pred začiatkom ďalšieho kopca som si myslel, že mi teraz už 6-členná skupinka odíde a ja ostanem sám. Spomenul som si však na včerajší špenát, narástli mi svaly a zrazu som cítil, že tep sa ustálil, nohy neboleli a ani s dychom to nebolo už také zlé. Hodil som teda na ťažší pastorok, zaradil veľkú pílu ( zástanca starej školy:), sadol si na špičku sedla a nastavil pekelné tempo, ktoré nikto zo skupinky nevydržal. Po nekonečnom jazdení horskými lúkami ma prekvapilo niečo, čo som skutočne nečakal. Odbočka do lesa! Už som si myslel, že na Orave sa do lesa nesmie. Posledných pár stoviek metrov nahor a upozornenie regulovčíkov, na ťažký zjazd. Bol však iba krátky a po piatich minútach strávených v lese sme znova vyšli na lúky plné (h)ovadov. Našťastie mi profil ďalších desiatich kilometrov sedel, pretože sa striedali zjazdy s protikopcami, ktoré som sa snažil celé vyšpurtovať. Tesne pred vjazdom na druhú občerstvovačku som zakričal: Vodu na mňa poprosím! Keďže tam stáli štyria ľudia s vodou v jednej ruke a jonťákom v druhej, všetci štyria mi s radosťou vychrstli všetku vodu na dres. Od pása nahor som zrazu stuhol. Ale asi mi to pomohlo a dobehol som ďalšieho pretekára. Nasledovala jedna ultra strmá stojka, a keďže som sa potreboval zahriať, som ju celú vyšpurtoval na veľkej píle. Krátky zjazdík a regulovčíci navigujúci na asfaltku osviežili moju pamäť a ja som hneď vedel, čo nasleduje. Kopec vykladaný betónovými panelmi a už som len hľadal na zemi nápis povzbudzujúci domáceho pretekára Igora Otepku, ktorý povzbudil aj mňa, pretože z minulých ročníkov viem, že tento nápis je nastriekaný na paneli tesne pred koncom kopca. Tak strašne som sa mu potešil, že v nasledujúcom zjazde som si to pustil trošku viac, ako som mal. Z nekonečných lúk sa mojim Fast Trakom zakrútila hlava, v rockovej zákrute ma hodilo cez bicykel a ustlal som si na kameňoch. V tom páde som si musel asi udrieť hlavu, pretože namiesto kontroly bicykla som si najprv skontroloval ruky, nohy a zuby či sú celé. Narovnal som rajdy, sedlo, pozdravil sa kameramanovi, ktorý pravdepodobne išiel nakrúcať ľudí, ktorých postihne rovnaký osud ako mňa a už s rešpektom som sa pustil dolu kopcom. Vošli sme znova do Malatinej, prešli občerstvovačkou, za ktorou stál jeden dobrosrdečný obyvateľko a s radosťou striekal vodu na každého, kto si to želal. Asi vedel, že sa ešte zahrejeme. Dobré časy skončili s koncom asfaltky. Razom sme sa dostali na strmý kopec namiešaný menších a väčších kameňov, ktoré na nás zákerne čakali. Keďže tu už všetky cesty viedli do Kubína, bolo treba obchádzať aj tlačiacich a trápiacich sa pretekárov z kratšej trate. Jeden z nich sa ma spýtal odkiaľ beriem toľko sily, že idem v sedle. Nevládal som mu ani len odpovedať a iba som si pomyslel, že veď predsa aj ja meliem z posledného. Už-už som si myslel, že je koniec. Nebol. Strmák sa premenil na neľútostnú stojku a keďže ma stihol zozadu dobehnúť ďalší súper, neostávalo mi nič iné, ako ignorovať bolesť a tento kopec vyšpurtovať. To, čo nasledovalo, však nikoho určite nepotešilo. Po najkratšom zjazdíku, aký som kedy šiel, sa dvihla stena. Na mojom zadnom kolese bol nalepený súper, ktorý čakal na príležitosť dostať sa predo mňa a na stene „viseli“ paparazzi, ktorí dúfali, že budem tlačiť, alebo aspoň budem mať výraz plný bolesti. Dve cvaknutia, o dva pastorky ťažší prevod, postavil som sa a sadol si až na vrchole posledného stúpania dňa. Obzrel som sa, za mnou nebol zrazu nikto, takže som si zjazd do Dolného Kubína užil. Nasledovala posledná odbočka na námestie a prejazd cieľom s časom 2:00:42 a konečným ôsmym miestom.
Pridám aj záznam pretekov na Strave, kľudne aj follownite https://www.strava.com/activities/629024235

V cieli

Do ruky som okamžite dostal pollitrovú fľašu vody, ktorú som okamžite „exol“ a prišla ku mne milá slečna v kroji nesúca tácku so syrom. Ešte asi nikdy som sa na syr netešil tak, ako dnes. A naozaj bol výborný. Skontroloval som si doráňané miesta na tele a smutne som si vzdychol, že najbližších pár dni spím na jednej strane. Všetci sme sa zhodli, že organizácia maratónu bola ako vždy skvelá a ku výbornému gulášu nám hralo folkové duo. Vyhlasovanie prebehlo rýchlo a čo je špecialitou tohto podujatia, naviac vyhlásili aj najlepších Oravákov. Mnohých nás potešila avizovaná zmena trate pre budúci ročník, ktorý hostí aj MSR v XCM, pretože doteraz 90% Oravského cyklomaratónu tvorili lúky a otvorená krajina. Verím, že organizátori vymenia tieto lúky za lesy a pridajú aj nejaký výživný singletrack, veď určite v okolí je z čoho vyberať. O rok bude Oravský cyklomaratón kvôli študijným povinnostiam pravdepodobne môj prvý maratón v cyklistickej sezóne, a preto sa už teraz teším na dátum 1.7.2017. Verím, že desiaty ročník bude ešte lepší, ako tento. Tak dovidenia zase niekedy na pretekoch, a verím, že nabudúce už bude aj bedňa.

Radka:

20km trať

História sa opakuje a tak aj tohto roku bol prvý maratón cez prázdniny na Orave. Opäť bolo slnečné, povedala by som, že až prislnečné počasie. To, že organizácia pretekov nesklame ani tohto roku sa ukázalo už keď sme zaparkovali bez akýchkoľvek problémov a zbytočných prehliadok mestských parkovísk. Miest na parkovanie pre nás bolo pripravených dosť a boli blízko epicentra akcie, takže sa ani rodinní necyklisti nemuseli obávať príliš dlhých prechádzok do a od auta. Pri registrácii dostali pretekári rýchlu energiu v podobe gélu a musli tyčinky od Nutrendu a tiež magnetku na pamiatku. Tí, ktorí si priplatili za tričko, to teraz istotne neľutujú, pretože tohtoročný model je doteraz asi najvydarenejší. Jediné čo by som mohla vytknúť je, že ženy sa musia mužom prispôsobiť aj vo veľkosti trička a tak ako je zvykom, pánske S je pre ženy ako rozťahané minišaty. Samozrejme, tým nenavrhujem aby nosili muži dámske veľkosti.

PO ŠTARTE

z pohľadu necyklistov:

Príbuzní a kamaráti pretekárov majú bohatú škálu možností ako si skrátiť čas, zatiaľ čo sa ich blízki potili a trpeli na trati. Mohli si sadnúť do reštaurácie patriacej penziónu Koliba, ktorá nielenže výborne vyzerá ako vnútri, tak aj zvonku, ale ponúka aj výborné jedlá a nápoje. Ak dostali príkaz, že financie nemajú míňať, (lebo za taký obed a kávu sa dajú kúpiť minimálne celkom slušné gripy ) mohli sa ísť prejsť ku starému drevenému mostu, do Oravskej galérie, alebo vzbudzovať národné povedomie do múzea P. O. Hviezdoslava.


z pohľadu cyklistov:
Štartovali sme o 10:00. Na to, aby sme si zabezpečili dobré štartovacie pozície, však bolo potrebné stáť na slniečku trochu dlhšie, keďže krátka trať „do pohody“ štartovala naraz so strednou „krátkou traťou“. Bolo tak horúco, že voda sa v ten deň zaradila hneď po bicykli za najdôležitejšiu vec nutnú na prežitie. Ak niekto ľutoval, že nemá typické cyklistické opálenie, po pretekoch sa už pred ostatnými rozhodne hanbiť nemusel. Pred tým, ako sa ozval výstrel z pištole sme boli tradične oboznámení s tým, čo nás čaká. Čas plynul dokonca rýchlejšie ako Popoluške na bále a o chvíľu už moderátor odrátaval sekundy do výstrelu. Náboj v pištoli tiež nesklamal a bol slepý, takže sme sa všetci vydali na trať živí a zdraví. Približne kilometer nám robilo sprievod policajné auto a motorka, ktoré potom odbočili a vzduch sme si už razili sami. Prehadzovačky cvakali, začal sa dlhý, zákerný kopec, ktorý nás všetkých potrápil. Prečo zákerný? Pretože vždy keď sme sa začali nádejať, že vidíme koniec, v diaľke sa vynorila ďalšia ešte strmejšia a dlhšia časť, ako výsmech priamo do tváre. Trať bola náročná, hlavne kvôli horúčave a dva mesiace strávené nad knihami a zošitmi sa odzrkadlili viac ako by som bola čakala. Predbiehali ma ľudia, o ktorých by som nikdy nečakala, že sa budem pozerať na ich chrbát. Kým som prišla na občerstvovačku, bolo mi už poriadne zle, preto som zišla z bicykla a pravdepodobne som stratila vedomie, lebo si pamätám už iba ženu, ktorá ma oblievala vodou. Ako správna pretekárka som jej povedala, že už musím ísť, sadla som na bicykel a napriek jej protestom som odišla. Našťastie nasledoval zjazd, ktorý je dovolím si tvrdiť mojou silnejšou stránkou a aj napriek tréningovému deficitu mi pud sebazáchovy nenarástol, tak som si to v zjazde mohla pustiť a dobehnúť tak zameškané. Nasledovalo ešte pár náročných výšľapov, ktoré však už neboli tak zákerné a ak sa človek takticky poriadne rozbehol dole kopcom, získaná rýchlosť ho vyniesla do tretiny kopca. Kým som usilovne hľadala zvyšky síl aby som vyšľapala zvyšné dve tretiny kopcov, pár ľudí mi venovalo povzbudivé slová. Ja som ostala ticho, pretože som nenašla dostatok energie odpovedať im, no napriek tomu to bolo milé a verím, že si teraz nemyslia aká som nevďačná a nevychovaná, keď som mlčala. Dlhý záverečný zjazd som si užila, hoci som musela predbiehať dosť riskantne a možno aj neohľaduplne, aby som mala cestu voľnú a nikto ma nebrzdil. Vyšla som na asfaltku a zrazu, akoby do mňa udrel blesk a dostala som novú silu. Mala som pocit, že som v úniku na Tour a že som sa si sadla na bicykel po 12 hodinách spánku, tak som začala poriadne šľapať do pedálov. Prišla som do cieľa a oznámili moje meno s tým, že som sa umiestnila druhá v kategórii. Povedala som si, že to nevadí, nabudúce to bude lepšie a predsa sa mi LED lampa, ktorú dostanem zíde viac ako sigma hodinky, keďže tie mám z minulého ročníka. Rozmýšľala som, či si za svoj výkon zaslúžim vziať si z ovčieho syra, ktorý dievčatá ponúkali pretekárom, no keď som videla, že tácky sú takmer plné, tak som do cieľa až tak neskoro prísť nemohla, čiže ochutnávku si zaslúžim. Fakt, že dievčatá syr starostlivo dopĺňali som z mysle vytlačila a môžem vám povedať, bol perfektný. O čistotu bicykla bolo postarané rovnako dobre ako aj o našu hygienu. Bicykle sme si mohli vystriekať vapkami alebo nám ich umyli ochotní hasiči, pri čom však bolo treba asistovať s kefou, tak som si zvolila pohodlnejšiu alternatívu v podobe vapky. Sprchy boli vedľa futbalového ihriska. Príjemne ma prekvapilo množstvo šatní. Sprchy boli na dvoch stranách. Keď som vošla do ženskej, prekvapil ma pohľad na dvoch chlapov, našťastie oblečených. Nevinne som sa opýtala, či nevedia, kde sú ženské sprchy, hoci odpoveď som dobre poznala. Po chvíli ale odišli a tak som sa mohla v kľude osprchovať príjemnou vlažnou vodou. Na obed bol guľáš ako mäsité jedlo, alebo cestoviny so syrovou omáčkou a brokolicou a na pitie kofola alebo pivo. Klasické jedlo, ktorým sa nič nedá pokaziť. Zatiaľ čo sme si vymieňali zážitky spolu s ostatnými, rozhovory spríjemňovala nám živá kapela. Vyhlasovanie sa nezaobišlo bez špecifických trofejí a to vlastnoručne robených váz a misiek z Oravy, ktoré príjemne ozvláštňujú moju poličku trofejí. V tombole bolo až 27 cien, medzi ktoré patrili hodnotné, no aj menej lákavé výhry . Keď vyhlasovali, že ďalšia cena je rebrík, v duchu som sa modlila aby nepovedali moje číslo. Nepovedali ho, nanešťastie ani pri tých lákavejších cenách. Bicykel značky CUBE si domov odniesla nejaká Dolnokubínčanka, takže s ním nemala ani ďalekú cestu. Prekvapivo. Celkový dojem z pretekov však bol pozitívny a som zvedavá čím prekvapí budúci, v poradí už desiaty ročník. Uskutoční sa 1. 7. 2017 a bude zároveň aj majstrovstvami, takže som si istá, že si na ňom dajú záležať aj dvakrát tak veľmi ako na tomto.


Kompletnú fotogalériu nájdete tu

Autori:
Šimon Tabačko
Radka Tabačková

Aktuality

Včera 16:37 Nový Specialized Crux DSW je s hmotnosťou pod 1,4 kg „najľahší gravelový zliatinový rám na trhu“.

Rámová sada spolu s vidlicou váži tesne pod 2 kg a má rovnakú geometriu ako karbónový Crux. V kompletnej výbave váži 9,37 kg a stojí 2 700 eur.

Včera 15:41 Simon Yates po 11 rokoch končí v Jayco AlUla a má podpísať zmluvu s tímom Visma – Lease a Bike.

Yatesovi, ktorý sa stal profesionálom v tíme ako Orica GreenEDGE v roku 2014, vyprší zmluva na konci tejto sezóny. Austrálsky jazdec Ben O’Connor je údajne pripravený pripojiť sa k Jaycu a nahradiť Yatesa ako lídra pre GC na etapových pretekoch. (La Gazzetta dello Sport)

Včera 15:29 Victor Campenaerts má podpísať trojročnú zmluvu s tímom Visma – Lease a Bike.

Campenaerts strávil v tomto tíme dva roky (2015, 2016), keď ešte fungoval pod názvom LottoNL-Jumbo. Jeho odchod zo súčasného Lotto Dstny je tiež dôsledkom obáv o nedostatok financií v belgickom tíme.

Včera 15:11 Giulio Ciccone je chorý a Tao Geoghegan Hart mal pozitívny test na COVID-19 pred štartom na Tour de France.

Jazdci tímu Lidl-Trek kvôli chorobe vynechajú dôležitý tréning v posledných týždňoch pred Tour, čo by mohlo výrazne ovplyvniť ich nádeje a ambície na celkové hodnotenie. (Cyclingnews)

Včera 14:59 Tour de France 2026 sa bude štartovať v Barcelone.

Organizátori Tour de France potvrdili dlhodobé špekulácie, že Grand Départ 2026 sa bude konať v Barcelone, pričom preteky budú v meste prítomné po dobu troch dní. (LeTour)

Zavrieť reklamu