Dvanásť rokov po Armstrongovi: Aká čistá je dnes cyklistika?
Uplynulo už 12 rokov odvtedy, čo sa Lance Armstrong priznal Oprah Winfrey, že jeho sedem titulov z Tour de France bola lož.
Tieto víťazstvá získal v rokoch 1999 až 2005, pričom prvé prišlo len rok po afére Festina, keď sa v aute jedného z masérov našli dopingové prípravky počas cesty na Grand Départ v Írsku.
Obe udalosti otrasili svetom cyklistiky. Následne prišla Operación Puerto, policajná akcia proti rozsiahlej dopingovej sieti lekára Eufemiana Fuentesa, ktorá vyšla najavo v máji 2006.
Odvtedy uplynulo takmer 20 rokov. Objavili sa síce ďalšie prípady, ako napríklad Aderlass z roku 2019 alebo stále prebiehajúca Operación Ilex pod vedením španielskych úradov, no v týchto prípadoch sa neobjavili podozrenia voči jazdcom na najvyššej úrovni WorldTour.
Vynárajú sa preto dve otázky: Je cyklistika čistejšia ako kedykoľvek predtým? A ak nie, kde sa nachádzajú slabiny v systéme boja proti dopingu?
„Žiadne dôkazy o podvádzaní“
Rob Parisotto je austrálsky vedec zaoberajúci sa kmeňovými bunkami, ktorý ako prvý vyvinul test na EPO (erytropoetín podporujúci tvorbu červených krviniek) a stál aj pri zrode Biologického pasu športovca (ABP).
K EPO aj ABP sa ešte vrátime, no ako vníma Parisotto aktuálny stav profesionálnej cyklistiky?
„Je ťažké s istotou povedať, či výnimočné výkony vychádzajú z mimoriadnych fyzických schopností alebo sú umelo navýšené,“ hovorí.
„Na jednej strane vidíme výkony, ktoré pôsobia neuveriteľne, na druhej strane sa však nenašli žiadne dôkazy o podvádzaní.“
„V poslednom období sa objavilo množstvo verejne dostupných dát o výkone profesionálnych cyklistov, ktoré výrazne prevyšujú čísla známych dopingových hriešnikov z minulosti. No opäť, neexistuje žiadny dôkaz o porušení pravidiel,“ dodáva Parisotto.
„Či sú takéto výkony výsledkom prirodzeného talentu, dopingu alebo dokonca používania motorčeka ukrytého v bicykli, na to dnes nepoznáme odpoveď. Možno sa to raz ukáže.“
Alebo má Tadej Pogačar so svojím tímom jednoducho dokonale vyladenú výbavu, tréning, stravu a k tomu gény ako z iného sveta.
Slovinec, podobne ako ďalší lídri pelotónu, zatiaľ nedal dôvod na podozrenie. A ak by aj áno, očakávalo by sa, že by to odhalil práve biologický pas.
Účinnosť biologického pasu
Biologický pas športovca, známy ako ABP (Athlete Biological Passport), je pravdepodobne najsilnejšou zbraňou v boji proti dopingu.
Pre množstvo dopingových škandálov v cyklistike sa práve v tomto športe zaviedol ako prvý, a to už v roku 2008. O rok neskôr ho ako štandard prevzala aj Svetová antidopingová agentúra (WADA).
Na rozdiel od staršieho testu na EPO, ktorý vyvíjal Parisotto a ktorý hľadal priame stopy po dopingu, ABP sleduje nepriamy dôkazový materiál. Vďaka tomu nie je potrebné vytvárať nový drahý test zakaždým, keď sa objaví nová verzia EPO. Kľúčovým ukazovateľom v tomto systéme sú retikulocyty.
„Po podaní EPO sa zvyšuje tvorba retikulocytov, teda mladých červených krviniek. To znamená, že cyklista má ich hladinu výrazne vyššiu než je obvyklé,“ vysvetľuje Raphael Faiss, výskumný manažér Centra pre výskum a expertízu v oblasti antidopingu (REDs) na Univerzite v Lausanne.
„Keď sa odoberie prvá vzorka, stanoví sa dolná a horná hranica na základe populáciou priemerovaných hodnôt. Tieto hranice sa potom upravujú individuálne podľa výsledkov ďalších vzoriek konkrétneho športovca.“
Biologický pas obsahuje aj takzvanú fázu „po vysadení“.
Po prerušení užívania EPO organizmus zníži prirodzenú produkciu červených krviniek, aby sa opäť dostal do rovnováhy. Aj to vedie k poklesu hladiny retikulocytov pod normálne hodnoty.
Predstavte si stredovú vodorovnú čiaru s hornou a dolnou hranicou. Ak hladina retikulocytov výrazne prekročí alebo klesne pod tieto limity, môže to byť signál dopingu.
Pozitívny vplyv ABP potvrdila aj štúdia z roku 2010 od Maria Zorzoliho a Francescy Rossi s názvom Zavedenie biologického pasu: Skúsenosti Medzinárodnej cyklistickej únie.
Medzi rokmi 2001 a 2007 vykazovalo približne 10 % vzoriek extrémne hodnoty retikulocytov, pod 0,4 % alebo nad 2 %. Po zavedení ABP tento podiel klesol na 2 až 3 %.
„Keď sa pas zavádzal, mnohí športovci mali nezvyčajne nízke hodnoty retikulocytov, pretože počas pretekov prestali EPO užívať,“ hovorí Faiss.
„Neskôr však upravili svoje stratégie. Začali dávky znižovať, teda prešli na mikro-dávkovanie.“
Podľa výskumov mali prvé generácie EPO s vyššími dávkami za následok hladiny hemoglobínu a retikulocytov, ktoré boli 1,7-násobne vyššie než pri mikro-dávkovaní.
Aj tak však mikro-dávkovanie stačilo na zlepšenie výkonu. Dánska štúdia ukázala, že časovkársky výkon sa zlepšil o 5 %.
„Nie je to dokonalé, pretože mikro-dávky sa odhaľujú ťažšie, no dá sa povedať, že ABP mal pozitívny vplyv, pretože viedol k zníženiu množstva užívaného EPO,“ uzatvára Faiss.
„Z hľadiska zdravia je to oveľa prijateľnejšie.“
Triky vo vysokých nadmorských výškach
Obraz o mikro-dávkovaní ďalej komplikuje tréning vo vysokohorskom prostredí. Na prvý pohľad sa síce mikro-dávkovanie a pobyt vo výškach snažia dosiahnuť to isté.
Obe zvyšujú hladinu EPO, čo vedie k tvorbe väčšieho množstva červených krviniek schopných viazať viac kyslíka a tým zlepšiť výkonnosť.
Štúdia z roku 2022 od Jonasa Saugyho s názvom Altitude and erythropoietin: comparative evaluation of their impact on key parameters of the Athlete Biological Passport ukázala, že krvný profil športovca pri mikro-dávkovaní bol prakticky na nerozoznanie od profilu po pobyte vo výškach.
Ak teda antidopingové úrady zaznamenajú odchýlky v krvných parametroch počas vysokohorského sústredenia, dá sa to vysvetliť zriedeným vzduchom, a nie nutne podvodom.
Výškové prostredie sa však dá zneužiť aj iným spôsobom.
„Sú známe prípady športovcov zapletených do kauzy Aderlass, ktorí si vo výške odoberali krv, aby si ju neskôr mohli späť pretransfundovať na úrovni mora. V nadmorskej výške totiž telo prirodzene rýchlejšie regeneruje krvinky,“ vysvetľuje Faiss.
„Niektorí športovci sú skutočne vynaliezaví.“
Tréning vo výškach teda vytvára medzery v účinnosti biologického pasu. Svetová antidopingová agentúra o tom vie a financuje výskumy, ktoré by mohli pomôcť nájsť riešenie.
Jedným z takýchto výskumov je štúdia Nikolaja Baastrupa Nordsborga z Kodaňskej univerzity. Ukázalo sa v nej, že pri mikro-dávkovaní sú genetické markery pre EPO výrazne vyššie než po pobyte vo výškach.
„Biologický pas síce časom trochu stratil lesk, no stále je dôležitým nástrojom a dokáže odhaliť aspoň tie najvypuklejšie prípady,“ tvrdí Parisotto.
„Či už ide o zneužívanie EPO, krvných transfúzií, hypoxických faktorov ako napríklad liek Roxadustat na anémiu, alebo v blízkej budúcnosti dokonca o umelé červené krvinky, ABP je stále spoľahlivým varovným systémom, ktorý dokáže podnietiť cielenejší dohľad a testovanie.“
Obchádzanie systému
Cielené testy zabezpečuje v mene UCI Medzinárodná testovacia agentúra (ITA). To je mikroskopická úroveň dohľadu. Na tej širšej sa športovci monitorujú prostredníctvom systému ADAMS.
„ADAMS je skratka pre Antidopingový administračný a riadiaci systém,“ vysvetľuje Faiss.
„Obsahuje údaje z biologického pasu a aj tzv. Whereabouts, teda povinné informácie o pobyte športovca.“
Whereabouts je softvér, do ktorého musia cyklisti každý deň zadať konkrétnu adresu a hodinový časový úsek, počas ktorého sú dostupní na testovanie.
Ak nie sú na mieste, ktoré uviedli, trikrát počas 12 mesiacov, ide o porušenie antidopingových pravidiel, ktoré môže viesť k zákazu činnosti.
Test zmeškal v roku 2019 napríklad aj Jonas Vingegaard.
„Nechal som si mobil v kuchyni a zvonček nám nefungoval,“ povedal pre dánske médiá.
„Snažili sa mi volať, ale bolo jasné, že nezdvihnem.“
Test vynechal v roku 2011 aj Mark Cavendish. Jeden zmeškaný test samozrejme neznamená automaticky vinu, pokiaľ však neskôr nepriznáte, že sa systém dá obísť.
Bežec na lyžiach Max Hauke, ktorý sa zaplietol do kauzy Aderlass a zachytili ho na videu pri transfúzii vlastnej krvi, neskôr na antidopingovej konferencii priznal, že si vybral bývanie na najvyššom poschodí, aby mal čas vypiť slanú vodu, ktorá dokáže maskovať stopy dopingu, ak by náhodou prišla kontrola.
Tvrdil tiež, že testerom často oznámil, že práve tvrdo trénoval, a tak si budú musieť počkať dve hodiny, kým sa jeho hodnoty vrátia do normálu. Fyzická námaha totiž môže výsledky testov skresliť.
Ďalšie medzery v systéme Whereabouts odhalil španielsky denník Marca pri vyšetrovaní operácie Ilex.
Vyšlo najavo, že niektorí jazdci zneužívali španielske zákony o ochrane súkromia, podľa ktorých nie je možné vykonávať dopingové kontroly doma medzi 23. hodinou večer a 6. hodinou ráno.
Kontroly cez víkendy tiež nie sú povolené, pokiaľ úrady nevydajú výnimku.
Toto „kupovanie času“ využíval aj sám Armstrong, ktorý americkému komikovi Billovi Maherovi povedal: „Keď som cikal do kelímka a oni to testovali, výsledok bol negatívny.“
„Realita a pravda však je, že niektoré látky – najmä tá najúčinnejšia, čo sme všetci brali, teda EPO, má polčas rozpadu štyri hodiny. Stačí si to spočítať.“
Miesto, laboratóriá a úroveň
Denník Marca upozornil aj na ďalší problém, ktorý znepokojuje antidopingové autority – odobraté vzorky musia byť odoslané na analýzu do 48 hodín.
To je problém najmä pre krajiny, ktoré nemajú ľahký prístup k akreditovaným laboratóriám.
„Na celom svete existuje len 30 laboratórií akreditovaných WADA, takže vo väčšine krajín prakticky neprebieha žiadne testovanie,“ hovorí Parisotto.
„Tieto oblasti pokrývajú len vtedy, ak tam testovanie zabezpečia priamo medzinárodné federácie alebo agentúra ITA.“
Zodpovedá to aj správam iniciatívy MPCC (Movement for Credible Cycling), ktorá vo svojej Credibility Figures uviedla, že k septembru 2024 bolo za porušenie antidopingových pravidiel suspendovaných 75 držiteľov profesionálnych licencií.
Tieto zákazy sa týkali prakticky všetkých cyklistických disciplín – cestnej cyklistiky, dráhovej, cyklokrosu, BMX aj horskej cyklistiky.
Najvyšší počet prípadov zaznamenala Kolumbia s 16 obvinenými. V krajine však nie je akreditované laboratórium WADA. Najbližšie sa nachádza v susednej Brazílii.
MPCC však naznačuje, že pozitívne nálezy neboli spôsobené geografickou polohou, ale úrovňou tímov.
„Mnoho jazdcov, ktorí mali pozitívny test, sú semi-profesionáli z pretekov amerického kontinentálneho kalendára, na ktoré sa nevzťahuje testovanie národnými agentúrami ani UCI.“
Na druhom mieste sa ocitlo Portugalsko s 15 prípadmi, z ktorých viaceré vzišli z policajnej operácie Prova Limpa, ktorú spustilo udanie o rozsahu dopingu v tíme W52-FC Porto.
Z ôsmich talianskych jazdcov, ktorí skončili suspendovaní, piati pretekali na kontinentálnej úrovni.
Prečo je teda medzi kontinentálnymi jazdcami viac pozitívnych nálezov? Pravdepodobne preto, že ABP nie je pre jazdcov tretej divízie povinný.
Mohol by niekto namietať, že ak má nelegálna látka ako EPO taký vplyv na výkon, prečo sa dopingoví kontinentálni jazdci nepresadia medzi „čistejšími“ WorldTour jazdcami?
Skeptici by mohli povedať, že tí najlepší majú jednoducho viac zdrojov na to, aby nikdy neboli prichytení.
Faiss však oponuje: „Dnes dokážeme odhaliť látky v koncentráciách, ktoré sú tisíckrát nižšie než pred desiatimi rokmi.“
Na to reaguje Parisotto: „Športovci budú vždy hľadať medzery v pravidlách. Vyššia citlivosť testovania zároveň zvyšuje pravdepodobnosť, že pozitívny výsledok spôsobí kontaminovaný doplnok výživy alebo jedlo.
„Ak sa v moči nájde látka, ktorú mohol športovec prijať nevedomky, len samotným testom sa nedá dokázať, či išlo o úmysel. A to otvára priestor na spochybňovanie výsledkov.“
Faiss aj Parisotto sa zhodujú, že antidopingový boj potrebuje viac peňazí. Testovanie je nákladné, preto je cieľom ABP v priemere len trojica testov ročne na jedného jazdca.
V tejto sezóne prispeli mužské tímy WorldTour agentúre ITA sumou 215-tisíc eur v rámci registrácie pri UCI. Tímy ProTour zaplatili 100-tisíc. Pre mnohých to predstavuje menej než 1 % rozpočtu.
Príspevok samotnej UCI na antidoping dosahuje 10 miliónov eur, ďalšie peniaze pochádzajú z veľkých podujatí, ako je Tour de France, ktoré prispieva sumou 214-tisíc dolárov. Ročný rozpočet WADA predstavuje 57,5 milióna dolárov.
V porovnaní s biliónovým športovým priemyslom sú to len drobné. Prečo teda nie viac?
„Predpokladám, že každá antidopingová agentúra aj športová federácia považuje za úspešný ten program, ktorý odhalí čo najmenej podvodníkov. Tak si totiž udrží podporu sponzorov a partnerov,“ hovorí Parisotto.
„Ak by akýkoľvek šport otvorene priznal rozsiahly doping, bol by to úder pre jeho obraz a možno aj samotnú existenciu. Preto nemôže ísť pri odhaľovaní príliš ďaleko. Áno, je v tom trochu cynizmu, ale v tom lepšom prípade je dnešný globálny antidoping len čiastočné priznanie pravdy – nie úmyselné, ale spôsobené nedostatkom vôle a financií.“
Je pritom smutné, že veľké dopingové kauzy ako Festina, Puerto či Aderlass neodhalili antidopingové agentúry, ale orgány činné v trestnom konaní.
Čo prinesie budúcnosť
Kde teda momentálne stojíme? Biologický pas športovca nie je dokonalý, no podľa Faissa sa ukázal ako účinný odstrašujúci nástroj.
Tvrdí, že čoraz viac finančných prostriedkov smeruje do rôznych antidopingových projektov, vrátane využívania umelej inteligencie na identifikáciu anomálií v miliónoch dátových bodov.
Parisotto má niekoľko návrhov, ako celý systém posilniť. Napríklad rozšírením biologického pasu aj do menších krajín prostredníctvom miestnych akreditovaných laboratórií.
„Testovanie a vyhodnocovanie výsledkov by mali vykonávať nezávislé externé inštitúcie,“ hovorí.
„Dôvera v celý systém bola v poslednom čase narušená. Je preto nevyhnutné, aby športové federácie konali transparentnejšie pri správe výsledkov. Rovnako by malo byť podmienkou účasti športovca to, že jeho testovacie dáta budú verejne dostupné.“
Podľa neho totiž rozhodnutie dopovať často nesúvisí s morálkou alebo etikou, ale s pomerom rizika a zisku.
Doping podľa neho zrejme nikdy zo športu úplne nezmizne, no všetky dostupné zdroje by mali byť použité na jeho obmedzenie, a to v prostredí, ktoré je zbavené osobných, komerčných aj politických vplyvov.
„Sú to možno idealistické predstavy, ale aká je alternatíva? Svet, kde je všetko dovolené. A čo iné formy dopingu? Mechanické, biotechnologické, genetické?
Občas sa zdá, že problémy sú neprekonateľné, ale nerobiť nič by bolo nezodpovedné. Tým by sme len podporovali kultúru, kde ‚normálnosť‘ nestačí.“
