Biker.sk

REPORT: Kráľovský maratón

Keď sa spomenie Kráľovský maratón, takmer každý si predstaví stúpanie okolo Spišského hradu.Iným sa vybaví výhľad z vrcholu Sľubice. Ani jedna z týchto tradícií však na trati tohtoročného maratónu zaradená nebola. Zato pribudlo niekoľko noviniek a vylepšení.
Biker

Napríklad, nedalo sa pri prihlasovaní vybrať, na ktorú z tratí pôjdem, rozhodnem sa vraj na trati. Pri prezentácii som teda nafasoval čip na vidlicu a číslo, na ňom bola nálepka 80 km, ktorá sa dala zlepiť a ostal tam obrázok so 45 km. Takto sa teda rozhodovalo. Na moje prekvapenie som na štarte videl iba jediného neohrozeného, ktorý už bol skalopevne rozhodnutý pre 45 km trať a už nálepku nemal. Ja som si tiež nebol úplne istý, na ktorú trať pôjdem. Posilnený tyčinkou MARVA som už len čakal na tradičné vyprevadenie nás do pekelnej trate za zvuku starej známej Highway to hell. Do Žehry sme sa dostali ako jeden peloton nasledujúci vozidlo s nápisom „POMÁHAŤ A CHRÁNIŤ“, ktoré nás vyprevadilo až po odbočku do terénu. Ako prvý nastúpil Tomáš Višňovský, hneď za jeho kolesom sa držal Mišo Lami a ja som sa držal s Kájom Hartlom. Potom to zrazu vyzeralo, akoby náš peloton prestal fungovať. Nikto nechcel ísť dopredu a ťahať a tak sme sa teda radšej sústredili na vyhýbanie sa blatu a mlákam. Vtedy sme si ešte asi všetci mysleli, že do cieľa prídeme čistučkí a z bajkov iba vlhčeným obrúskom utrieme jemnú vrstničku prachu, ktorý sa na ne počas preteku usadí. Potom sa mi to cykloturistikovanie prestalo páčiť, takže som šiel na chvíľu dopredu a snažil sa peloton trochu natiahnuť. Myslím, že sa mi ho podarilo jemne roztrhať, pretože na asfaltke v Harakovciach sa s neho stala iba skupina. S vedomím, že keď odbočíme z cesty, príde asi najstrmšie stúpanie celých pretekov, som sa radšej zavesil za Mišove koleso a sledoval jemný pohyb jeho zadného tlmiča. V tej stojke sa začali ozajstné preteky, pretože bola naozaj veľmi strmé. Na kľukách som nechal iba 30 zubový prevodník a zistil som, že to bola naozaj dobrá voľba. Síce v rýchlych zjazdoch a na rovine mi prevody nestačili, hore kopcom som vyšľapal to, čo nevyšľapal ani Kája alebo Mišo. Pôvodne som mal v pláne držať sa ich, no keď sme prešli cez najťažší úsek stúpania, nasadli na bicykle, ostali za nimi iba stopy po plášťoch. Môj plán bol taký, že aspoň niekoho z nich dobehnem v prvom singláči, ktorý si trochu pamätám z minulého ročníka. Keď sa všetka sranda skončila, prešli cez cestu, no pred sebou som nikoho nevidel. Zato zozadu ma dobehol Tomi Hauser a vyzeralo to, že budem mať parťáka na ďalší kopec. Neznesiteľne mu však pískala brzda, takže v obave zdravie svojich uší som radšej hodil na ťažší prevod, zrýchlil a šiel sám. Ak niekto čakal, že na tomto maratóne zo seba dá všetko do kopca a dolu kopcom si oddýchne, obrovsky sa mýlil. Keďže veľa zjazdov bolo rovnakých ako pre enduristov, ktorí mali na druhý deň na takmer rovnakej trati svoje prvé majstrovstvá SR, tieto zjazdy boli technicky veľmi náročné. Jedna točka striedala druhú, každý koreň čakal len na to aby nám koleso vychýlil a ostré kamene si tam len tak ležali, no každý jeden bol nastavený presne tak, aby prerezal steny našich ultralight papierových plášťov. Niektoré úseky som preto radšej prebehol, bolo to síce menej cool, no bál som sa technických problémov. Okolo Smrekovice páni organizátori urobili naozaj veľa takýchto singletrackov a verím, že tieto chodníky budú onedlho nosiť meno „cyklotrasy“. Odtiaľ nás fáborky viedli krásnym a dlhým zjazdom zo sedla pod Markovou skratkou až na kopec Branisko, kde bola druhá občerstvovačka. Potom trať pokračovala po asfaltke pod Branisko, odkiaľ sa každý rok začína stúpanie na Sľubicu. Pamätám si, že to stúpanie bolí ako žiadne iné. Po zjazde som mal také stuhnuté nohy, že dať ich znova do pohybu trvalo nejakú tú chvíľu a za mnou som zazrel jedného zo svojich súperov. Zaťal som teda zuby a aj keď to nešlo, snažil som sa znova sa dostať do tempa. Cítil som sa akoby som zrazu mal pod sebou elektrobike, ale s vypnutým motorom. No nič, pomyslel som si, aj tak je všetko v nohách. Aj chalan za mnou očividne prežíval krízu, pretože aj napriek mojím ťažkostiam som ho dokázal udržať za sebou počas celého stúpania. Prišiel však vytúžený horizont, začiatok singletracku a ja som bol znova vo svojom živle. Na konci zjazdu mi nejaký zlomyseľný konár dal jednu po hlave (určite nie som jediný, koho ten konár potrestal), regulovčíci ma odklonili cez Dúbravu do Harakoviec a pri následnom výšľape cez dedinu mi tak oťaželi nohy, že som zlepil nálepku a rozhodol sa ísť iba 45 km.

Za Harakovcami sme už vďaka Pánu Bohu neodbočili na ten kopec do neba ako na začiatku, ale na druhú stranu na lúku, kde na nás pani Príroda pripravila pascu v podobe zamaskovanej diery v jednej zo stôp. V cieli som potom zistil, že som nebol sám, kto je rád, že v tom kopci nenechal koleso alebo celý bajk. Užil som si ešte jeden výživný zjazd s označením „Rýchlostná skúška“, dole nás jeden regulovčík rozdeľoval na pravú alebo ľavú stranu podľa nálepiek a mňa teda čakala už len cesta do cieľa. Tam som prešiel cieľovým oblúkom so zdvihnutými rukami a s obrovskou radosťou z víťazstva. Len čo mi pán organizátor odstrihol čip z vidlice, už som bol pri cieľovej občerstvovačke a vychutnával si tyčinky MARVA, ktoré mali byť na občerstvovačkách aj na trati. Či boli, to neviem, nestihol som si všimnúť keď som okolo prechádzal. Ak tam boli, tak sa pri nich pretekári určite zdržali dlhšie ako by sa na pretekárov patrilo, také sú dobré. K trati poviem asi už len toľko, že som si ju užil. Myslím si, že maratónska trať má byť výzva a nie len bajkovanie sa po zvážniciach vo vysokých rýchlostiach. Na KM sa mi to páčilo nielen dole kopcom, ale aj hore a tak si predstavujem preteky, na ktoré sa oplatí chodiť. V cieli som bol teda totálne zmordovaný a vôbec si neviem predstaviť, ako by som prešiel to druhé kolo, ak by som nálepku nedal dole z čísla. Radšej som sa najedol výborného guľášu, osprchoval sa v ľadovej vode a bajk si umyl tak, že som ho doma ešte dvakrát mohol znova čistiť (aj tak je stále špinavý). Za prvé miesto v kategórii som dostal nezvyčajnú trofej, akú nemá nikto. Pán organizátor dal do kameňa z miestneho kameňolomu vyjazdený prevodník, a to je trofej, ktorú si u mňa na poličke určite každý rád obzrie. Naviac ešte ako celkového víťaza na trati 45 km ma obliekli do dresu KM s nápisom KING, takže o rok sa o svoj titul Kráľa strednej trate musím znova biť. Domov sme teda doniesli tri trofeje, pretože Radka tiež vyhrala medzi svojimi a ocko skončil tretí v kategórii. Odišli sme spokojní a už teraz vieme, že o rok sa na KM znova objavíme. Dúfam, že sa uvidíme.

Link na výsledky: http://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/results/1991?rid=2222&eventid=2
Aktivita na Strave: https://www.strava.com/activities/683008026

Šimon Tabaček
Foto: Foto Servis

Náš Facebook