MTB Singletrack Maratón Košice z pohľadu pretekára
Text: Šimon Tabačko, Foto: Ján Villím
Už niekoľko posledných rokov k nám chodí pretekať nielen slovenská, ale aj maďarská, ukrajinská, poľská a dokonca aj česká špička. 14.9.2019 však MTB Singletrack maratón Košice dostal aj prívlastok UCI , kategórie C3, zaradené zároveň do UCI Mountainbike Marathon Series . Dali sa tu teda zbierať body aj do tejto svetovej série a zároveň do olympijskej kvalifikácie a rankingu UCI . Vybrať sme si mohli z troch tratí, teda dlhej 80 km UCI trate, strednej 50 km (tie mali spoločný štart o 10:00) a krátkej „dvadsiatky“. Ja som si už tradične vybral strednú variantu a postavil sa na štart spolu s mužskou elitou.
Tak, ako sa na veľkých pretekoch patrí, prednosť majú na štarte pretekári s najväčším počtom bodov UCI a tých teda na štart volali ako prvých. Postavili pred nás takmer všetkých mužov z dlhej trate, za nich zaradili ženy a až potom sme v rade stáli my, ktorí sme sa chceli pretekať na strednej trati. Uvedomoval som si svoju nadmieru nevýhodnú pozíciu, keďže hneď po štarte nasleduje kopec s jednou ideálnou stopou a tá bude určite pre moje zámery obsadená.
Niektorým sa však podarilo ešte pred výstrelom predrať dopredu, no teraz bola moja duša džentlmena silnejšia ako tá pretekárska ,nechcel som sa pretláčať cez predo mnou stojace zástupkyne nežnejšieho pohlavia , takže som zo svojej štartovej pozície ani nedovidel na prvú lajnu. Po vypustení pretekania hladných bikerov na trať teda bolo treba predbehnúť niekoľko desiatok pretekárov. Niektorí sa však snažili zubami- nechtami držať svoju stopu, čomu na kamenistom podklade tak trocha rozumiem.
V úvodnom stupáčiku na Židovku som ľstivo prešpurtoval väčšinu pretekárov, ktorí nemali poňatia, že po úvodnom tvrdom kopčeku sa terén zlomí a všetci pôjdu s plynom na podlahe akoby nebolo zajtrajška. Medzi takých šialencov som patril aj ja. Pri predbiehaní jednej skupinky sa mi zdalo, že mám neobmedzené množstvo sily a že tým pádom logicky patrím skôr na začiatok pelotónu.
Keď som však zazrel chrbát Jana Jobánka, povedal som si, že už som asi tam kde chcem byť a poslušne som sa zaradil. Začiatok bol teda veľmi rýchly a ja som si užíval túto rýchlosť pekne v „Jobr-ovom“ veternom tuneli. Moje nadšenie však pominulo, keď som sa vyklonil a v diaľke pred nami uzrel ďalšie dve skupinky a ďalej pred nimi rýchlo a zbesilo unikajúceho Jakuba Jenčuša, ktorý sa očividne chystal vyhrať horskú prémiu.
Smutne som si uvedomil, že ja tam asi už prvý nebudem, ale rád by som na najvyšší bod pretekov vyšliapal aspoň niekde rozumne v popredí. Ani to mi nevyšlo, pretože rýchlosť mojej skupinky ma tak uvarila, že mi došla pôvodne neobmedzená sila v nohách a len som sledoval kto každý ma predbieha. Konečne, finálna strmá stojka na chatu Lajoška, kde ma trochu povzbudili bubeníci, ktorí bubnovali o poznanie pomalšie ako moje srdce.
Na občerstvovačke som dostal novú fľašu a známym zjazdom som sa začal spúšťať smer Jahodná. Do tej chvíle to bola pre mňa čistá drina, od toho momentu už len zábava. Chvíľa zvážnice mi dovolila znížiť teplotu mojej uvarenej, bublajúcej a peniacej krvi a dostať sa do „trail módu“, takže som zase mal nad svojimi súpermi navrch ja, pretože na domácich lietam ako utrhnutý z reťaze (našťastie tá na prevodníku tentoraz vydržala). Malý rockgarden tesne pred vjazdom na Pišíverský trail som si dobre pamätal, preletel som ho rýchlo, bezpečne a bez defektu. Na následnom singletracku s trochu vymytým rigolom som predbehol ešte Roba Gombalu, s ktorým sa na trati pretekov stretávam tento rok dosť často.
Singláč skončil, zjazd však ešte pokračoval až k starej asfaltke nad Klátovom, ktorá nás ostrou vracačkou nasmerovala späť na Jahodnú. Prejazd cieľovým areálom je perfektným spestrením pre divákov aj fotografov, no poslúžil ako tech/feed zóna, ktorú som využil a dostal od rodičov fľašu so svojím jonťákom. Spolu s ďalším domácim pretekárom Rudom Dzureňom sme spojili sily a pokračovali v stíhaní čela po žltej turistickej značke, ktorá by sa kľudne dala označiť za ďalší trail. Bez spomalenia som preletel okolo troch výkričníkov, smrtky aj značky s nápisom „slow down“.
Znalosť trate mi dovolila preskočiť nebezpečný úsek a rezať odklopenú zákrutu v najvyššej rýchosti, keď plášť ešte drží trakciu. Na skôr šľapavom traili sme sa s Rudom trochu prestriedali na špici a po krátkom kopčeku, kde mi Rudo trošku ušiel, sme sa napojili na rýchly singletrack Hupíky, ktorý potom pokračoval na o niečo technickejší singláč Bedľa.
Na Bedli sa mi podarilo dobehnúť borca, ktorý mal dobré nohy do kopca, zároveň bolo vidno, že vie, ako sa správať na trailoch, no bol na našej trati prvý krát. Pustil ma teda dopredu, nasledoval moje stopy v točkách a cez korene, a keď sme z trailu odbočili na asfaltku, dobehol ma a celý zadýchaný začal chváliť, aké krásne to „v těch Košicích“ máme. Pokračovali sme spolu a vďaka jeho tempu sme brali jedného pretekára za druhým do našej partie. Pridal sa k nám aj môj kamarát Filip Sklenárik, ktorý asi nešiel úplnú hranu, hneď sa vedľa mňa zaradil a vysvetľoval mi, že v našom obľúbenom podniku majú nový druh piva tzv. Freerider IPA, a že by sme to tam mali ísť vyskúšať. S tepmi cez 180 sa mi podarilo len vypustiť z úst, že zajtra.
Vedel som, že sa už čoskoro blíži nový singletrack Davidoff, ktorý bol predmetom kontroverzie, pretože sa niektorým pretekárom zdal ako príliš ťažký. Tesne pred vjazdom naň spoza mňa vyšpurtoval Filip ako strela, aby mal cestu voľnú a najlepšie fotky. Český borec rýdzo slovensky zahrešil (asi počúva slovenský rap), ja som dvakrát cvakol a vyrazil za svojím kamarátom. Keďže nezdieľam názor hejterov o obtiažnosti tohto singletracku a mám ho dobre najazdený, podarilo sa nám s Fifom vybudovať si na ostatných zo skupinky náskok a dostali sme sa tak až na Bankov, kde sme sa napojili na ďalší rýchly singláč s názvom Drž hubu. Ten poznám tak, že by som ho dokázal prejsť aj so zavretými očami, pretože sa mi niekoľkokrát nepodarilo vrátiť domov za svetla a prechádzal som ho potme.
Odtiaľ, po tých všetkých zjazdoch, trailoch, singláčoch a točkách nasledovalo (pre niektorých konečne) stúpanie nahor. Vediac, že na jeho konci sa nachádza prémia s veľavravným názvom Kopec pravdy (brutálny strmák), kam sa chodia pozerať škodoradostní diváci a smejú sa tým, ktorí zosadnú, tlačia a tak v cieli nebudú zaradení do zlosovania o hodnotnú cenu, som nasadil trochu ľahšie tempo.
Zišli sme sa dokopy traja Košičania, ktorí vedeli o čo na konci pôjde. O našu česť predsa! Na chvíľu sa k nám pripojil aj jeden sused spoza východných hraníc, ktorého naše pomalšie tempo po chvíli prestalo baviť a nastúpil si. Zhodli sme sa, že asi nevedel čo ho čaká a hneď sme si to potvrdili, keď sme ho na povestnom kopci dobehli a videli ako zbiera posledné zvyšky síl a cyklistickej cti, len aby nezosadol.
Nám ich tiež veľa nezostalo, ale aj zo strachu z úprimného výsmechu kamarátov – organizátorov, ktorí si úspešných zapisovali, sme to vydupali a mohli pokračovať na druhú časť Hupíkov a Bedľu, ibaže do kopca. Tú mám najazdenú samozrejme len zhora dole, takže som sa mohol aj trocha poobzerať , na čo inokedy nemám čas. Určite sa Vám pri tom opisovaní už zamotala hlava, odporúčam si to čítať s mapou pretekov v ruke.
Singletrack Jahoda sa však už išiel opäť správnym smerom a dokázal som tam takmer bez námahy dobehnúť súperov, ktorí mi v stúpaní za Bedľou ušli. Ostávalo už len pár kilometrov do cieľa, krátko po prejazde cez cestu sme sa oddelili od „osemdesiatkárov“ popriali si navzájom veľa šťastia a každý sa pobral vlastnou cestou.
Mne sa v následnom zjazde podarilo dobehnúť ešte jedného súpera, no na asfaltke za občerstvovačkou, keď som dorazil Turbo, magnézium a gél, ktorý mi ešte ostal, tento borec nastúpil a ušiel mi. Zjavne musel mať biturbo. Celý vyčerpaný som si vravel, že ma čakajú už len 3 km do cieľa a musím udržať svoju pozíciu aj keby som mal na tej trati umrieť. Za mnou našťastie boli len srnky (a tie nemali štartové čísla), takže som do cieľa prišiel 9. celkovo a 6. v kategórii.
Hneď po dojazde dobre padol pokec s ostatnými pretekármi pri švédskom stole s občerstvením, od ktorého bol výborný výhľad na záverečný zjazd a tak sme ešte chvíľu mohli sledovať tých, ktorí sa tešili do cieľa. Takmer všetci sme sa zhodli na tom, že je to najkrajšia maratónska trať na Slovensku. Značenie bolo skutočne výborné, organizátori to zvládli naozaj na úrovni pretekov UCI.
V takejto silnej konkurencii som so svojím výsledkom spokojný, aj keď to nebola bedňa. Teda, kým som nevidel výsledkovú listinu, pretože junior Jakub Jenčuš mi nadelil takmer 14 minút. Ten je našťastie z iného sveta, moji súperi v kategórii nemali až taký hrozivý náskok.
Zázemie v priestore štartu a cieľa je každým rokom lepšie, okrem bufetu v čajovni boli k dispozícii aj stánky s občerstvením, kávou, či popretekovom jonťákom – pivkom. Potešil ma aj cyklostar v umývarke bicyklov, kde bolo dostatok boxov a mohol som si tak kľudne a precízne umyť bicykel. Novinkou bola úschovňa bikov kde si mohol každý bezpečne odložiť svoj bike .
V programe boli zaradené aj detské preteky na peknej novo postavenej trati, na ktorej by som si zajazdil aj ja, keby som mal kategóriu. Nasledovalo vyhlasovanie výsledkov viacerých MTB sérií a hodnotná tombola, v ktorej som vyhral tiež nejakú cenu. Tieto preteky však pre mňa a verím, že aj pre mnohých z Vás, sú a snáď aj vždy budú najväčším hajlajtom a vrcholom už končiacej sa sezóny nielen preto, že sú veľmi zábavné, ale zmeriame si na nich sily aj so zahraničnou konkurenciou. Pripájam aj link na výsledky a svoju aktivitu na strave, a pevne verím, že po vydaní reportu mi pribudne niekoľko kudosov!
Vaše komentáre