Biker.sk

ROČNÉ PREDPLATNÉ ČASOPISU BIKER IBA ZA 10,90€!
Novinky

Levočský cyklovýšľap – pohodový ale aj tvrdý

Biker

Text: Peter Gališin

Sotva Levočská dolina utíchla po huriavku Levočského MTB maratónu, v prvú júnovú sobotu sa tu znova objavili návštevníci s diagnózou horská cyklistika. Som ňou postihnutý aj ja, a preto prichádzam o týždeň opäť do tohto krásneho kúta slovenskej prírody.

Zúčastnil som sa aj vlaňajšieho ročníka a preto viem, že ma tu čaká takmer rodinná atmosféra. Príjemné posedenie s milovníkmi cyklistiky v areáli bio kúpaliska a ako to v takejto spoločnosti býva, aj tvrdá súťaž. Niekto tu prišiel bojovať sám so sebou, premôcť sa a dokázať si, že ešte niečo v kopcoch dokáže. Niekto pomerať si sily s inými.

Niekto len zatrénovať  medzi klasickými MTB súťažami a potešiť bikerskú dušu v slnkom zaliatej prírode. Akcia sa pre mnohých stáva tradíciou a stretávam tu už známe tváre. Všetci sa tu navzájom zdravia a prehodia s každým pár slov.

Je to úplne iná atmosféra ako na preplnených „klasikách“. Aj preto som prišiel na štart v časovom predstihu, aby som mal čas podebatovať s priateľmi a užiť si predštartovnú pohodu. Vôňa pripravovaného kotlíkového gulášu túto pohodu len umocňovala. Došli aj manželské páry, pre ktorých usporiadateľ pripravil netradičné kategórie. Aj ja som na účasť dvojíc lanáril svoju manželku. Nemohla však prísť, tak som išiel singel.

Koniec rodinnej idylky, v súťaži ani brata nepoznám

Štart nie je ako na klasických časovkách. Je hromadný. Počet účastníkov a široká cesta umožňujú celkom plynulý úvod. Žiadne strkanice, na predbiehanie je vhodná stopa po celej dĺžke trasy. Mne osobne tento spôsob vyhovoval a mal som prehľad o svojej pozícii v štartovnom poli, ako i o súperoch.

Hneď v úvode ma obieha vlaňajší víťaz v mojej kategórii a o chvíľu aj kamarát z Kežmarku. Tento sa vlaňajšieho ročníka nezúčastnil, ale viem, že stehná má nabité dynamitom. Snažím sa pridať v tempe ale zisťujem, že je to zbytočné. Jeden odo mňa odskočil o sto metrov a druhý ešte o päťdesiat viac. Vzdialenosť nedokážem skrátiť. Je stabilne rovnaká už dlhé minúty. Som si vedomý, že ak by som pridal v tempe, zrejme aj následne, ako sa hovorí, vyhorel.

Preteky však nie sú o tom poddať sa ľahko súperovi. Máme pred sebou ešte päť-šesť kilometrov. Tlačím preto naďalej ostro do pedálov. Na súťaž som si zobral starý dvaťsaťšestkový bike v domnení, že pri jazde len do kopca budú malé kolesá výhodou.

Zisťujem, že by to platilo snáď pri inom podklade ako na šotoline. Zo dva krát mi aj zadné koleso prehrablo naprázdno. Drobné hranaté a voľné skalky vytvárali značný odpor pod pneumatikou. Neustále som prebehával zľava doprava a späť pri hľadaní najvhodnejšej stopy. Trasa preteku je dlhá niečo cez osem kilometrov s prevýšením necelých 500 metrov.

Sklon stúpania je pomerne stály, a preto niet miesta pre uvoľnenie stvrdnutých stehien. Vyžaduje je to správne nastavenie sily záberu a frekvencie nôh. Tak dva kilometre pred záverom zisťujem, že som si to rozložil zrejme správne. Vzdialenosť medzi mnou a Kežmarčanom sa začína zmenšovať. Pomaly ho doťahujem a obieham. Počujem jeho dych za sebou, ale ten o chvíľu stíchne. Zrejme som ho odtrhol.

Kontrolujem situáciu pred sebou a čo nevidím. Päťdesiat metrov predo mnou je chrbát toho, čo som vlani nemal naň dostatok síl v záverečných metroch. Uvažujem, že je tu šanca, tentoraz ukázať chrbát jemu. Okrem mojich nôh dostáva zabrať už aj mozog. Ako na to? Stihnem ho dotiahnuť? Mám na to už len zo päťsto metrov. V stúpaní metre veru pribúdajú pomaly. Ak zvýšim tempo, budem mať dosť síl ešte ho aj zdolať? Momentálne je vo výhode. Šliape si rovnomerným tempom, ale ja musím zrýchľovať. Dvesto metrov pred cieľom ho doťahujem. Je však za ním ešte jeden jazdec. Idú stredom cesty a ten je menej pokrytý šotolinou.

Na predbiehajúci manéver potrebujem opustiť túto výhodnú stopu. Nutné je prehrabať sa cez voľné kamenie a predbehnúť až dvoch jazdcov. To bude stáť veľa, veľa síl. Predpokladám, že obaja jazdci pred cieľovou čiarou zrejme ešte zrýchlia a prípadne budú navzájom bojovať o lepšie umiestnenie. Prichádza posledná zatáčka a vidím vrchol kopca. Už je to len asi sto metrov.

Vravím si, buď teraz alebo nikdy. Vyrážam. Kolesá sa zabárajú do voľnej šotoliny. Zapnem forsáž, zrýchľujem a obaja súperi ostávajú v prekvapení, kto si to na nich dovoľuje. Keď ich mám za chrbtom, okamžite sa zaraďujem pred nich do hladkej stopy. Ak ma chcú dať, musia to spraviť cez nevýhodnú stopu. Z poza chrbta počujem, ako jeden zakľaje a už vidím, ako sa nejaké predné koleso začína vynárať vedľa mňa.

Súperovo úsilie však pochováva nespevnený povrch a zrejme aj moja snaha dotiahnuť úspešne záver. Ten patril mne. Ale čo to hovorím, že mne. Úspešný záver patril všetkým zúčastneným.

Na výšľape sa však vyskytlo aj niečo negatívne. Bol to vietor. Studený a silný. Nemohli sme sa preň zdržať dlhšie v cieľovom priestore. Ten je v nadmorskej o výške 1140 metrov. Oželel som pojazd po hrebeňovke s peknými vyhliadkami na Vysoké Tatry pred nachladnutím a uprednostnil zostup do doliny. Na slniečku pri gulášiku sme rozoberali priebeh súťaže, pochvaľovali organizáciu pretekov, vymieňali zážitky.

Príjemnú idylku nám narušilo len vyhlasovanie víťazov. To nič nemenilo na tom, že neoficiálnymi víťazmi bolo všetkých 72 zúčastnených. Okrem súťažných kategórií podľa veku, preteku sa zúčastnili aj elektrobicyklisti, manželské dvojice (žena e-bike) a manželské dvojice MTB. Najlepší čas, samozrejme bez elektro podpory, mal Ján Halík z Popradu.

Výsledky

Fotogaléria

Vaše komentáre

Náš Facebook