Biker.sk

ROČNÉ PREDPLATNÉ ČASOPISU BIKER IBA ZA 10,90€!
Novinky

Bekim chodí po školách a motivuje mladých: Decká sa ma pýtajú či viem spraviť kotrmelec

"Doktori mi dávali jedno percento na to, že v živote sa niekedy postavím a budem hýbať rukami," hovorí Bekim Aziri. Dnes je to presne 14 rokov od jeho úrazu na bicykli, pri ktorom čiastočne ochrnul.
Martin Sarvaš
Bekim Aziri v šestnástich rokoch spadol na bicykli na fourcrossových pretekoch v českom Přerove a zranil si miechu. Zostal ochrnutý od krku dole a lekári mu predpovedali, že nebude hýbať rukami a nebude ani chodiť. Po rokoch cvičenia a rehabilitácií sa dnes dokáže postaviť a s oporou prejsť niekoľko krokov.

Bekim sa venuje stand-up comedy, v ktorej si robí srandu zo života na vozíku a tiež sa venuje vlastnej hudobnej tvorbe. Chodí prednášať na školy, kde inšpiruje mladú generáciu dosahovať ciele, ale hovorí aj o tom, ako by mali zdraví ľudia pristupovať k hendikepovaným. Nedávno si so svojim trénerom otvoril fitko v Pezinku, v ktorom chystá aj výbavu pre hendikepovaných.

„17. apríla – deň kedy sa to celé trochu zmenilo. Pamätám si jak som pár dní po operácii zvonil sestričkám a, keď prišli, tak som povedal, aby dali z mňa dole plachtu. Musel som sa pochváliť, cicka stojí. Vždy som sa snažil smiať, aj keď nie vždy to bolo ľahké. Jasné, že boli chvíle kedy som si poplakal a kládol si otázku prečo práve ja? Veci sa pre niečo dejú, a to nezmeníme. Ostáva nám to iba prijať a urobiť všetko pre to, aby bolo lepšie. Dnes je to 14 rokov, čo si lebedím na  vozíku a ja som zase kúsok bližšie k môjmu cieľu,“ napísal Bekim na svojom Instagrame po 14 rokoch od úrazu.

Rozhovor bol uverejnený v magazíne Biker na jar v roku 2018.

Tvoje celé meno je Bekim Aziri – to nie je úplne slovenské meno. Aké máš korene?

Otec je z Macedónska. Niektorí si mysleli, že Bekim je prezývka, niektorých som oklamal ja. Raz som dokonca novinárke povedal, že som z Afganistanu a ona to potom fakt napísala, aj keď ja som si robil iba srandu.

Stretávaš sa aj s nenavistnými komentármi alebo správami?

Jasné, nie je ich až tak veľa, ale samozrejme, že sa s tým stretávam. Napríklad ironické komentáre, že: “Typické slovenské meno,” alebo “už sa nám to tu začína kopiť utečencami,” a podobné bomby.

Ako na to reaguješ?

Neodpovedám na to vôbec. Ignorujem to. Urobil som jednu pesničku, tam som sa k tomu vyjadril, ale inak to neriešim vôbec. Človek, čo také niečo napíše, má asi nejaký problém a jediné miesto, kde sa vie vyventilovať, sú hejty na facebooku.

Ako by si sa ty definoval – si komik, motivátor, raper, speaker?

Neviem vôbec. Som nejaká-taká postavička. Nie som ani raper, to bol iba taký môj výstrelok a jedno CDčko, aj keď chystám ďalšie, na toto tu máme iných odborníkov. Niektorí ľudia povedali, že ich motivujem, čo je haluz, niektorí hovoria, že milujú môj stand-up, čo ma tiež teší, takže neviem sa presne definovať. Neviem vôbec čo som. Robím, čo ma baví.

Iba v krátkosti, čo sa ti stalo, ako si skončil na vozíku?

Spadol som na fourcrossových pretekoch v Česku, keď som mal 16 rokov.

Koľko si jazdil na biku pred týmto úrazom?

Jazdeniu som sa venoval iba dva roky.

Keď si sa zobudil po zranení, ochrnutý od krku dole, povedal si vraj – “Tak, a teraz ma môžete celého potetovať, lebo nebudem nič cítiť,” je to pravda? Splnil si to?

Je to pravda, povedal som to. Nie som celý potetovaný, ale keď ma tetujú, tak to cítim, takže ani to čiastočné ochrnutie nepomohlo. Koľko mám tetovaní netuším, mám potetovaný celý chrbát, ruky, nohy ešte nemám, iba kúsok jednej nohy.

Aké prognózy ti dávali doktori?

Jedno percento na to, že v živote sa niekedy postavím a budem hýbať rukami. Takže nič moc.

Ako dlho po úraze si začal s rehabilitáciou?

Hneď. Už na druhý deň som musel niečo robiť a cvičiť. Už v nemocnici som cvičil. Najdôležitejšie pri rehabke boli prvé mesiace a vlastne celý prvý rok.

Ako často musíš cvičíť? Dodržuješ tréningový režim?

Teraz toho mám síce dosť, ale cvičím päťkrát do týždňa plus masáže. Režim samozrejme dodržiavam, na to si jednoducho zvyknete a ak to nedodržiavate, tak to je chyba a sám by som na to doplatil.

Pozoruješ u seba vďaka cvičeniu stále progres?

Teraz ten progres už postupuje iba po milimetroch. Ide to strašne pomaly, ale jasné, posúvam sa. Nie je to také rýchle ako na začiatku.

Nemáš niekedy chuť sa na to vykašľať?

To som mal skôr zo začiatku, keď mi to veľmi nešlo. Teraz to neberiem tak, že musím, ani si nedávam nejaké presné ciele. Beriem to ako rutinu a bežnú súčasť môjho života. Ja viem, že musím ísť cvičiť a ak nepôjdem, tak ublížim iba sám sebe.

Mávaš niekedy dlhšie prestávky od cvičenia?

Jasné, veď hocikedy sa stane, že som chorý alebo idem na dovolenku, tak tam nebudem všade cvičiť. Snažím sa, ale nedá sa to vždy dodržiavať. Keď mám dlhšiu prestávku, tak to väčšinou cítim jeden-dva dni a potom to je zasa v pohode.

S trénerom ste si teraz otvorili fitko, je to posilka aj pre vozičkárov? Sú tam nejaké vychytávky, ktoré tebe napríklad v iných posilkách chýbajú?

Je to bezbariérové fitko. Inak je to prvá crossfit posilka v Pezinku a momentálne riešime, aby tam bolo pár strojov aj pre vozičkárov. Boli si tam zacvičiť už aj traja vozičkári, tak uvidíme ako to bude v budúcnosti.

Bol si viackrát v USA práve kvôli kvalite rehabilitácií a cvičenia. Aké je to tam v porovnaní so Slovenskom?

Bol som v San Diegu, tam je to samozrejme iné. Je tam hlavne iný prístup a neexistuje tam slovo “nie”. Čo sa týka cvičení, robil som podobné veci ako na Slovensku, ale tam sa tomu venujú profesionálnejšie, intenzívnejšie a viac sa tam cvičí.

Ale dobre sa dá cvičiť aj tu. Určite je dobré tam ísť a naučiť sa, ako správne cvičiť a potom to poctivo dodržiavať doma. Ja tam teraz chodím na pár týždňov, keď chcem zmenu a nejdem tam na polroka, lebo to je cool. Je to fajn zmena prostredia, ale už som sa naučil cvičiť a môžem rehabilitovať aj doma.

Je dôležité mať svojho trénera?

Určite, bez toho to nejde. To jednoducho musíš mať a treba si ho vyškoliť, pretože to je pri každom postihnutí veľmi individuálne. Ja mám výborného trénera, vyškolil som si ho a má na to aj školu – Miško Hančík sa volá a s ním sme spolu otvorili to spomínané fitko.

Keď si v 16-tich ochrnul, nezľakol si sa budúcnosti? Napríklad, že si tak ľahko nenájdeš frajerku?

Tomu ver. To bola asi prvá vec, čo som povedal – že si nezatrtkám. Ale zatrtkal som si. Ale nerozmýšľal som nad tým až toľko. Keby sa mi to stalo teraz tak ma asi j… ale keďže som mal šesťnásť, neriešil som to.

Prišiel potom neskôr moment, že si zistil, že to vlastne bude v pohode?

Jasné, že som rozmýšľal, čo budem robiť, ale to som ešte netušil, že sa budem môcť živiť tým čo ma baví. A to ani nebol nejaký zámer a ani neviem ako to celé všetko okolo mňa vzniklo. Nejakým jedným videom a zrazu bum a už to išlo postupne všetko.

Nakoniec si si ale teda našiel frajerku a teraz je to už aj žena?

Presne tak, mám ženu, sme spolu už tri roky, bývame spolu a je nám spolu super. Vážim si ju a fakt cením, že zdravá baba si dokáže kvôli mne odrieknuť kopu záľub, ktoré ja nezvládam. Rodina je jednoducho najviac!

Čo sex?

To som v pohode. Mne to našťastie slúži. Ale pozeral som si nejaké štatistiky a vraj nejakých 95 percent vozičkárom to neslúži, takže ja sa môžem tešiť, že som v tej malinkej menšine šťastných.

Tak to si vychytal…

Tomu ver! Ale na kuchynskej linke ju asi nepretiahnem.

Aký je bezbariérový život vozičkára na Slovensku?

No úprimne – na p… Nie je to tu nejako extra prispôsobené pre vozičkárov. Nechcem sa tu sťažovať, ale ešte na tom musíme veru pomakať, aby to tu bolo aspoň priemerné. Ale robia sa tu predsalen aspoň postupne bezbariérové autobusy, takže pomaličky to ide.

A v porovnaní so zahraničím?

Ako kde, je to zasa úplne špecifické pre každú krajinu. Keď som bol v Zanzibare, tam nie sú ani chodníky. V Amerike to bolo super, ale tam je zasa 90 percent tlstých ľudí, takže oni si zjednodušujú všetko. Ale tam to bolo fakt dobré a skoro všetko bezbariérové.

Aké máš skúsenosti s ľuďmi na verejnosti? Snažia sa ti skôr pomôcť alebo sa stretávaš skôr s ignoráciou?

Ja ani neviem, lebo sám ani nikde nechodím a keď mi niekto pomáha, je to niekto blízky z okolia. Ale napríklad teraz som išiel z vchodu z nášho domu a nešli mi otvoriť dvere a taká babička, podľa mňa mohla mať už aj 90, vysmiata mi otvorila dvere, tak som jej poďakoval. Normálny človek vždy pomôže a nerieši to vôbec.

Asi sú takí vozičkári, ktorí odmietajú pomoc od druhých aj takí, ktorí pomoc vítajú. Aký si ty?

To hej, ale tak keď nechcú pomôcť, nech idú do prdele. Ja pomoc neodmietam, keď viem že ju potrebujem.

Po úraze sa ti asi totálne zmenil život. Koľko ti trvalo, kým si sa s tým zmieril?

Vôbec neviem. Neviem, či som sa nejako zmenil. Podľa mňa som bol hneď v pohode. Mal som a stále mávam také chvíle, že nadávam a mám nervy, ale nebol som taký, že by som sa s tým nejako dlho zmieroval.

V súčasnosti ťa ľudia vnímajú ako veľmi pozitívneho a vtipného človeka. Mávaš niekedy aj slabé chvíľky?

Jasné. Takto sa ťa spýtam, ty mávaš také chvíľky? …no vidíš. Každý má podľa mňa, akurát nie všetci si to chcú priznať. Mám 29 rokov a viem, že veľkú väčšinu vecí, ktoré som robil predtým, teraz robiť nemôžem. Takže logicky z toho vyplýva, že hocikedy chytím nervy, ale snažím sa to filtrovať. Ale to keď ti niekto povie, že nemá také chvíle, a to nemusí byť ani vozičkár, tak je to obyčajný k…. a klame. Každému človeku v živote niečo chýba.

Stalo sa ti niekdy, že si si zabudol naložiť do auta vozík?

Na ruke mám vytetované “Nezabudni vozík”, tak čo myslíš? Jasné, že sa mi to stáva, to patrí k životu. Teraz naposledy sme išli so Šulem do Viedne, zobral som ho, ale už sme sa zabudli vrátiť naložiť vozík a nechal som ho v záhrade. Zistili sme to však až vo Viedni.

Čo spravíš v takej situácii?

No nič, Šule si išiel nakúpiť a ja som sedel v aute.

Kto je to ten Šule?

Poznal som sa s ním, ešte keď som chodil, rok a pol. Ale aj tak zostal asi on najviac pri mne. Mal som a aj stále mám super kamošov, ale on jeden z tých najlepších. Lebo on nechodil moc do školy, ulieval sa a vyhováral sa na mňa. Nešlo mu moc štúdium a strednú robil sedem rokov. Ale zasa pozrite sa, kde je teraz, točí so mnou aj bezo mňa profi videá, takže spokojne.

Čo najbláznivejšie sa ti stalo na vozíku?

Toho bolo veľa, na U-rampe som sa napríklad vozil, ale taká “srandička” sa mi stala – bol som s Hoštákom a Smoligom (pozn. red.: majitelia magazínu Biker) v Brne, a najšialenejšie spravili to, že ma zdvihli, išli ma naložiť do dodávky a dvihli ma za kolesá, ktoré boli odbrzdené, prekotili ma a vyj… som sa rovno na cestu.

Máš nejaký custom vozík?

Hej, dostal som vozík od takého sponzora a je spšl a asi jedný svojho druhu na Slovensku.

Vo svete bikov sa rozmáhajú elektrobajky. Ty nemáš nejaký svoj elektro-vozík?

Včera som si kúpil! Je to taká-nejaká trojkolka, vyzerá to ako kolobežka, ale je to pre vozičkárov. Fajnová vec!

Ako rýchlo to ide?

Fúúú, šesť kilometrov za hodinu. Rýchlochôdza!

O bike sa treba starať, servisovať, meniť všelijaké komponenty, atď. Treba robiť nejakú údržbu aj na vozíku? Koľko ti vydrží taký invalidný vozík?

Jasnačka, väčšinou otec alebo teda tá firma, čo mi dala vozík sa mi oň starajú a robia údržbu.  Toto je za tých trinásť rokov už môj šiesty vozík, ale inak z poisťovne je nárok tuším každých päť rokov na nový vozík.

Ako najrýchlejšie si išiel na vozíku?

Raz som išiel šialene rýchlo na takej trojkolke, išlo za mnou auto a vraj som šiel 60-kou. Ale teraz už také blbosti nerobím. Mám už taký pud sebazáchovy. To asi prichádza s vekom.

Na biku sa dá robiť nekonečno trikov. Vieš nejaké na vozíku?

Viem zopár kravín – viem zoskočiť tri schody, viem ísť po zadných, na trojkolke viem ísť po dvoch a to je asi všetko.

Chodíš po školách robiť prednášky – o čom im rozprávaš?

Rozprávam o mne, takže nič zložité. Keď som na škole, hovorím deckám, aby si dávali pozor, aby neskákali hlavičky do vody zbytočne, keď nevedia aká je tam voda, pretože mnoho ľudí, čo sú na vozíku majú poškodenú krčnú chrbticu po nešťastnom skoku do vody, tiež je veľa prípadov z bicyklov, takže tam je tiež potrebná prilba a chrániče a podobne. Snažím sa do toho dávať srandu a humor a viac si z toho zapamätajú, ako keby tam prišiel nejaký Rozboril a bude tam hrať slzy.

Keď takto chodíš prednáškach na školách, ľudia sa ťa pýtajú asi všeličo. Akú najdivnejšiu otázku si dostal?

Decká sa ma pýtajú na základných školách, či viem kotrmelec.

A vieš?

Viem, tomu ver! Ale nie letmo. Normálny kotrmelec spravím.

Niektorí bikeri, napríklad freerider Paul Basagotia, ktorý mal nepríjemný úraz na Rampage v roku 2015 a má čiastočne paralyzované nohy, sa nevzdáva, rehabilituje a práve Paul už pomaly chodí, aj keď s barlou. Dokonca si už aj sadol na bike a zľahka si zajazdil. Rozmýšľaš niekedy nad tým, že by si si ešte v budúcnosti sadol na bike alebo si to už úplne zavrhol.

To si vychytal! Práve Paul Basagotia mi dokonca aj napísal “Thanks for the motivation!” (z angl.: Ďakujem za motiváciu!). Ja som si už tiež sadol na bike, chalani mi zviazali nohy a spustili ma z kopca, ale už by som to nerobil. Už v tom nevidím nejaký veľký zmysel.

Jasné, že by som si išiel zajazdiť, mňa to baví, ale ja som sa tomu venoval nejaké dva-tri roky a to bolo jednoducho pre zábavu. Ale aj keby môžem jazdiť, tak by som na preteky určite nešiel. Jazdil by som sám pre seba a asi by som sa nehecoval na nejaké obrovské skoky alebo rýchlosti.

Podľa mňa je to pre takých obyčajných bikerov úplne zbytočné a je to dosť veľký risk zdravia. A možno si ľudia hovoria, ako je mi super, ľudia ho poznajú a zarába z toho, ale keby sa dalo, tak by som to samozrejme hneď menil.

Si súčasťou stand-up show Temné kecy. Ako si sa k tomuto dostal?

Zavolal mi Ladižo, či by som to nechcel skúsiť. Najprv som to odmietal, lebo som si myslel, že to je ťažké, ale on mi povedal, že to spravíme najprv spolu, a tak sme boli na pódiu dvaja. Potom som to skúsil sám a teraz v tom pokračujem a je to celkom v pohode.

Robíš si srandu sám zo seba, a teda aj zo svojho hendikepu. Ako to berú diváci? Nie je to pre divákov trochu moc – uťahovať si z invalidov?

Veď nech idú preč, keď sa im to nepáči. Niekto je s tým v pohode, niekto nie. Tí, čo tam idú, tak vedia čo odo mňa čakať a je to fajn. Skôr na internete sa sem-tam stretávam s negatívnymi reakciami, že stále rozprávam iba o vozíku. Ale trinásť rokov som na vozíku. O čom mám rozprávať? Nemôžem predsa rozprávať story, ktoré by sa začínali: Raz, keď som chodil…“

Ty sám si zo seba uťahuješ. Si v pohode aj s tým, keď si z teba a aj tvojho hendikepu robia srandu iní ľudia?

Podľa toho kto. Keď som na vystúpení a príde za mnou nejaký típek a povie mi: “Postav sa, chcem s tebou fotku,” a vidím, že sa nepoznáme, tak mu proste poviem, nech sa ukludní, že sa nepoznáme a pošlem ho do prdele. Ale zasa, keď mi napíše nejaké decko na nejakú blbosť, nové tenisky alebo čo, tak to vôbec neriešim. Takto na verejnosti mám kamošov, s ktorými si robíme zo seba vzájomne srandu úplne bežne, ale inak nie.

Mám rád príhodu s homeopatom, ktorú rozprávaš na stand-upoch, to sa fakt stalo?

Áno! Všetky príhody, čo rozprávam na stand-upoch sa reálne stali.

Príhoda s homeopatom: Raz som išiel za homeopatom, lebo mi niekde povedali, že to mám skúsiť. Viete ako, ľudia v mojej situácii skúšajú hocičo. Každopádne, tá návšteva bola úplný extrém. Prišiel som tam, najprv mi povedal, prosím, usaďte sa. Vravím mu, sedím. A potom hovorí – chyťte tieto dva „jóde“ a ukázal na dve železné tyčky, tak som ich chytil. Čakal som desať minút. Dvadsať minút. Potom z neho vyliezlo – vy máte problémy s nohami. Povedal som si, že dobre, aspoň som sa zabavil.

Máš obľúbený vtip o vozičkároch?

Trtkajú dvaja vozičkári a jeden sa pýta druhého: “Som tam?” – druhý odpovedá: “Neviem.”

Ako dlho robíš stand-up comedy, respektíve ako to ty rád nazývaš – sit down tragedy? Mávaš aj trému?

Už to sú nejaké štyri roky. Ale trému mám stále od začiatku a mávam extrému trému aj teraz a niekedy mi dokonca býva z toho aj zle.

Robí si z teba srandu aj tvoja žena?

Áno. Raz som chodil s chodítkom na záhrade u našich. Tam máme susedov z ľavej aj pravej strany. Ona dobehla, stiahla mi dole gate a smiala sa, že si ich teraz nezdvihnem. Lenže mne ani nešlo o to, že som bol holý.

Problém bol v tom, že zrovna prišiel sused a pozdravil ma, tak som mu teda pekne odzdravil s holým k… , oni sa rehotali jak sprostí. Ale s tým som fakt nemohol nič spraviť. Keby som sa pustil a zohol, tak spadnem holý na trávnik a to som tiež úplne nechcel.

Slovenským paraolympionikom sa darí celkom dobre aj na svetovej úrovni. Nerozmýšľal si niekedy, že by si sa dal na nejaký paraolympijský šport?

Nebaví ma to a ani ma to neláka. Nehovorím, že nikdy v budúcnosti to neskúsim, ale teraz ma to fakt nijakým spôsobom neláka.

Ako si sa dostal k vlastnej hudobnej tvorbe?

Úplnú haluz som si z toho spravil. S kamošom som spravil album za pol roka. Ale ja tomu nedávam nejakú obrovskú umeleckú hodnotu alebo čo. Bola to proste haluz.

Akú hudbu momentálne počúvaš?

Vačšinou hip-hop. Ale teraz som objavil takú srandu, taký ruský rap spojený s elektronickou hudbou, neviem čo to je za štýl, ale je to strašne naložené. Típek sa volá Miyagi. Slovenskú hudbu až tak moc nepočúvam, aj keď teraz si idem celkom Egov nový album, ktorý je podľa mňa najlepší rapový album na Slovensku.

Denne pridávaš posty na Instagram, Facebook a videá na YouTube. Stretávaš sa s hejtermi?

Hej, teraz si to idú celkom dosť. Ale tak to patrí k tomu.

Youtube je momentálne jedna z najrýchlejšie rastúcich sociálnych sietí. Ty máš na svojom kanáli Bekim Chroma Noha momentálne viac ako 10-tisíc subscriberov. Chystáš  nejaké video-projekty alebo nejké vlogy?

Mám tam nejaké vlogy. Ale nie je toho zasa až tak veľa. Ale chcel som si to už dávnejšie začať robiť sám. So všetkým som otravoval Šuleho a on mi strihal videá, ale keď som išiel do Ameriky, chcel som si tam robiť aj nejaké videá, tak ma to naučil. Robil som si tam viac videí a teraz tam dávam tak dve videá za mesiac. Zasa nie som vloger alebo youtuber a nebaví ma všade chodiť s kamerou a natáčať, ale keď viem, že budem robiť niečo zaujímavé, tak si to natočím a zostrihám.

Robíte so Šulem video sériu Little debyls. Čo to je a ako na to ľudia reagujú?

Púšťame si archívne videá spred 15 rokov, v ktorých robíme debiliny. Boli sme trafené decká, robili sme blbosti a natáčali sme si to. Tak teraz si to pozeráme a komentujeme to. Reakcie sú rôzne, niekto hovorí, že to je super, niektorí nám nadávajú, či sme normálni, ale takí sme vtedy boli.

Dočítal som sa, že si chcel byť kedysi kaderníkom. To je pravda alebo si si robil zasa iba srandu z nejakého novinára?

Nie, vôbec som si nerobil srandu. Toto je fakt. Lebo sestra bola kaderníčka a vôbec sa nemusela učiť. Ja som tiež nebol najlepší študent, tak aj ja som tam chcel ísť. Ale nakoniec som skončil na stavebnej priemyslovke, ktorú som teda aj dokončil.

Šoféruješ?

Jasné. Mám prispôsobené auto, namiesto pedálov mám páčky. Dole potlačíš je plyn a od seba je brzda. Je to automat, takže pohoda.

Máš motto Život = Párty. Čo tým myslíš?

To samozrejme neznamená, že musíš chlastať. Myslím tým skôr, aby sme sa nebrali príliš vážne, život je party. Niekedy si aj ja vypijem, ale samozrejme s mierou.

Prebral si kampaň po Peťovi Saganovi a točili ste spolu reklamy. Aký je Sagan?

Sagan je típek, úplný pán podla mňa, normálny skromný chalan. Na nič sa nehral a super sa s ním točilo. A čo sa týka točenia tej kampane, tak keď máte 60 ľudí v štábe, tak to je úplne iný prístup, všetko sú profesionáli, takže tej skúsenosti som fakt rád. Ale vlastne vás všetkých budem strašiť z reklám celý tento rok, tak sa na mňa môžete tešiť.

Keby si si teraz mohol vybrať úplne hocičo na svete, čo by si chcel robiť a kde by si to chcel robiť?

Mne by úplne stačilo chodiť o paliciach a byť niekde úplne mimo, na pláži celý život a v malom domčeku sa len tak šmrtoliť.

Nejaký odkaz pre mladých ľudí?

Užívajte si a dávajte si pozor!

Prečítajte si tiež

Náš Facebook